znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 395/2014-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júna 2014 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska 2, Košice, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o., Rastislavova   68,   Košice,   v mene   ktorej   koná   konateľ   a advokát   JUDr.   Daniel   Blyšťan, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd, základného práva na prerokovanie veci v jej prítomnosti zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a   práva na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Košice I v konaní   vedenom   pod sp. zn. 20   Er   1199/2011   a jeho   uznesením z 29. februára 2012,   postupom   Krajského   súdu   v Košiciach   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 16 CoE 140/2012 a jeho uznesením z 11. septembra 2012 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 ECdo 49/2013 a jeho uznesením z 24. mája 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 25. septembra 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a.   s.,   Garbiarska   2,   Košice   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na prerokovanie veci v jej prítomnosti zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Er 1199/2011 a jeho uznesením z 29. februára 2012, postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   16   CoE   140/2012   a jeho   uznesením z 11. septembra 2012   a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   2   ECdo   49/2013   a jeho   uznesením z 24. mája 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vykonáva podnikateľskú činnosť v oblasti poisťovníctva a 30. októbra 2007 uzatvorila s L. K. (ďalej len „povinná“) poistnú zmluvu   č.  ...,   na   základe   ktorej   sa   povinná   zaviazala   platiť   dohodnuté   poistné.   Keďže povinná konala v rozpore so zmluvou, sťažovateľka sa v súlade s uzavretou rozhodcovskou doložkou obrátila na Arbitrážny súd Košice, ktorý rozhodcovským rozsudkom sp. zn. 2 C/1409/2009 z 8. marca 2010 zaviazal povinnú na zaplatenie dlžnej sumy na poistnom v sume   23,10   €   s príslušenstvom.   Keďže   povinná   neplnila   na   základe   rozhodcovského rozsudku, sťažovateľka podala návrh na vykonanie exekúcie. Po tom, ako súdny exekútor požiadal o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, okresný súd (vyšší súdny úradník) listom z 29. júla 2011 vyzval súdneho exekútora na doplnenie návrhu na začatie exekúcie. Súdny   exekútor zaslal   okresnému   súdu   poistnú   zmluvu   vrátane   všeobecných   poistných podmienok. Na základe takto zhromaždených dôkazov okresný súd rozhodol bez účasti sťažovateľky   a   bez   nariadenia   pojednávania   uznesením   sp.   zn.   20   Er/l199/2011   z 29. februára 2012 tak, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Podľa názoru sťažovateľky okresný súd nevykonal prieskum spisových podkladov, ktoré vydaniu exekučného titulu predchádzali, ale vlastnou cestou od súdneho exekútora zabezpečil listinné dôkazy, ktoré slúžili ako podklad a boli podstatné pre jeho rozhodnutie. Okresný súd teda nevychádzal z obsahu rozhodcovského spisu, ale nanovo konštruoval skutkový stav a k listinám, ktoré súd zhromaždil, sa sťažovateľka nemala možnosť procesne správnym   spôsobom   vyjadriť. Sťažovateľke   bolo   upreté   jej   právo   na   vyjadrenie   sa k správnosti,   pravosti   a   úplnosti   listinných   dôkazov,   ako   aj   k   ich   obsahu. Okresný ako exekučný súd za pomoci ním vyžiadaných listinných dôkazov vykonal kontrolu postupu rozhodcovského súdu a dospel k úplne opačným právnym záverom.

Sťažovateľka v ďalšom tvrdí, že najvyšší súd v napadnutom uznesení konštatoval, že vo   fáze   exekučného   konania,   v   ktorom   súd   skúma,   či   žiadosť   o   udelenie   poverenia na vykonanie   exekúcie   alebo návrh   na vykonanie exekúcie   alebo exekučný   titul   nie   sú v rozpore so zákonom, sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie [ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až §124 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej   aj   „OSP“)]   postačujúce   totiž   je,   ak   sú   rozhodujúce   skutočnosti   osvedčené̶ okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu vrátane do neho založených listín.

Rozhodnutie   najvyššieho   súdu   je   podľa   sťažovateľky   v   tomto   smere   arbitrárne a nepreskúmateľné, pretože tento jeho záver nie je nijako odôvodnený. Sťažovateľka tvrdí, že „Nie je zrejmé, z čoho Najvyšší súd vychádzal, keď uviedol, že exekučný súd vo fáze vydania poverenia na vykonanie exekúcie nevykonáva dokazovanie resp. z akého dôvodu tento   postup má byť   vylúčený   z pravidiel dokazovania.   Nepreskúmateľnosť rozhodnutia spočíva aj v tom, že Najvyšší súd nevymedzil hranice dokazovania, teda nevymedzil, čo sa v súlade   s   jeho   právnym   názorom   má   považovať   za   dokazovanie   a   aký   postup   súdu už dokazovaním nie je.“.

Sťažovateľka pri svojej argumentácii poukázala aj na nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS   499/2012   z   10. júla 2013,   ktorý   podľa   jej   názoru   v obdobnej   veci   rozhodol,   že najvyšší súd porušil jej základné práva zaručené v čl. 48 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka   ďalej   svoju   argumentáciu   doplnila   poukázaním   na   rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 20 Cdo l020/99 (R ČR č. 25/2002) a rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 57/04.

Je presvedčená, že „Ak... exekučný súd vykonáva vlastné dokazovanie..., požiadavka umožniť účastníkom exekučného konania uplatniť ich procesné oprávnenia podľa § 122 a nasl. O. s. p. je plne v súlade s právom na spravodlivý proces.“.

Ako ďalej uvádza, „Proti postupu a záverom Okresného súdu Košice I sa sťažovateľ bránil   odvolaním   a   neskôr   aj   dovolaním.   Vyššie   súdy   sa   v   podstate   úplne   stotožnili s postupom a závermi prvostupňového súdu. Porušenie ústavných práv sťažovateľa nebolo v postupe vyšších všeobecných súdov odstránené.“.

Najvyšší súd dospel k záveru, že rozhodnutia nižších súdov nemožno považovať za svojvoľné,   zjavne   neodôvodnené,   resp.   ústavne   nekonformné.   S   týmto   záverom najvyššieho súdu sa však sťažovateľka nestotožnila.

Všeobecné   súdy   tiež   konštatovali,   že   rozhodcovská   doložka   uzavretá   medzi sťažovateľkou a povinnou je neprijateľnou podmienkou, avšak k tomuto záveru došli bez toho, aby preskúmali individuálnosť jej dojednania.

Sťažovateľka   zastáva   názor,   že   v jej   prípade „sa   exekučné   súdy   od   tradičného prieskumného konania odklonili. Nepreskúmavali rozhodcovský spis, ale vykonali vlastné dokazovanie. Exekučný titul preskúmali vecne aj právne a dospeli k opačnému právnemu názoru   ako   rozhodcovský   súd.   Kým   v   rozhodcovskom   konaní   sa   mohli   obaja   účastníci k návrhom   na   dôkazy   a   k   výsledkom   dokazovania   vyjadriť,   v   exekučnom   konaní   to účastníkom umožnené nebolo...

Exekučné   súdy   mali   správne   vykonať   riadne   dokazovanie   na   pojednávaní   podľa klasických procesných pravidiel (§ 122 a nasl. O. s. p.), a to za účasti oboch účastníkov a na pojednávaní.“.

Podľa sťažovateľky jej bolo odňaté právo argumentovať a dokazovať špecifikum jej prípadu opierajúce sa o devätnáste odôvodnenie smernice č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých   podmienkach   v   spotrebiteľských   zmluvách   (ďalej   len   „smernica“),   ktoré stanovuje výnimku, pokiaľ ide o poistné zmluvy. Všeobecné súdy svojím postupom mali porušiť príkaz vykladať vnútroštátne zákonodarstvo v súlade s medzinárodnou zmluvou, ktorou   je   Slovenská   republika   viazaná,   tým,   že   pri   svojom   rozhodovaní   postupovali v rozpore so zámerom smernice vyjadreným v jej „devätnástom odôvodnení“. Všeobecné súdy,   ako   to   uvádza sťažovateľka, postupovali bez toho,   že   by v   okolnostiach   prípadu zohľadnili   hraničné   kritériá   stanovené   devätnástym   odôvodnením   smernice,   ktoré   spod vecného rozsahu smernice o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vynímajú zmluvné podmienky v poistných zmluvách.

Sťažovateľka všeobecným súdom vytýka, že svojím postupom neumožnili jej ako účastníkovi   súdneho   konania   uviesť   konkrétne   právne   argumenty opierajúce   sa   o   daný právny stav.

Je presvedčená, že postupom nesúladným so základným právom na súdnu ochranu a s   ľudským   právom   na   spravodlivý   proces   jej   upreli   všeobecné   súdy   právo   na   výkon vykonateľného exekučného titulu. Podstatou ich postoja bola údajná aplikácia právnych noriem   zameraných   na   ochranu   spotrebiteľa,   pričom   formou   tejto   aplikácie   došlo k jednostrannému   a   neproporcionálnemu   prikloneniu   sa   k   princípu   zvýšenej   ochrany spotrebiteľa úplne na úkor princípu právnej istoty a na úkor princípu poskytnutia súdnej ochrany vykonateľnému súdnemu rozhodnutiu.

Prístup súdov je k prípadu sťažovateľky povrchný v tom, že súdny prieskum skončil predčasne v bode, v ktorom všeobecné súdy ustálili, že sťažovateľka uzatvára spotrebiteľské zmluvy. Namiesto toho mali povinnosť poistnú zmluvu ako v určitom zmysle výnimočnú spotrebiteľskú zmluvu preskúmať z odlišných a ďalších hľadísk.

Sťažovateľka je presvedčená, že ak všeobecné súdy aplikovali vnútroštátne normy zamerané   na   ochranu   spotrebiteľa,   ktorých   východiskom   je   smernica,   boli   povinné interpretovať a aplikovať právne normy v súvislostiach a s prihliadnutím na zámer smernice obsiahnutý v jej 19 odôvodnení, ktorý sa poistných zmlúv vyslovene dotýka. Namiesto toho súdy   postupovali   svojvoľne   a   mechanicky   bez   toho,   aby   zohľadnili   odlišnosti   prípadu a skutočný zámer smernice, resp. výsledok smernicou explicitne sledovaný, ktorý je jasne formulovaný v jej 19 odôvodnení a ktorý je pre členský štát záväzný. Exekučné súdy prijali svoje právne závery bez toho, aby preskúmali, či dotknutá zmluvná podmienka v poistnej zmluve sťažovateľky nepodlieha výnimke uvedenej v smernici. V tomto bode ide zjavne o interpretačnú ľubovôľu všeobecných súdov.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„1.   Právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl.   46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky, v spojení s právom sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných   práv   a   slobôd,   právo   sťažovateľa   na   verejné   prerokovanie   veci   v   jeho neprítomnosti (správne má byť „v jeho prítomnosti“, pozn.) podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   zo   dňa   24. 5. 2013   sp.   zn.   2   ECdo/49/2013,   Krajského   súdu v Košiciach   zo   dňa   11. 3. 2012   (správne   má   byť   „11. 9. 2012“,   pozn.)   sp.   zn. 16 CoE/140/2012 a... Okresného súdu Košice I zo dňa 29. 2. 2012, sp. zn. 20 Er/1199/2011 porušené boli.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   24. 5. 2013   sp.   zn. 2 ECdo/49/2013, Krajského súdu v Košiciach zo dňa 11. 3. 2012 sp. zn. 16 CoE/140/2012 a Okresného súdu Košice I zo dňa 29. 2. 2012, sp. zn. 20 Er/1199/2011 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Košice I na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 331,16 €, ktorú je   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   povinný   vyplatiť   na   účet   Advokátskej   kancelárie JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o., konajúcej JUDr. Danielom Blyšťanom, advokátom, do dvoch mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu v sídle Ústavného súdu Slovenskej republiky. Najvyšší súd   Slovenskej   republiky   platbu   vykoná   na   číslo   účtu,   ktorý   Advokátska   kancelária JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o., konajúca JUDr. Danielom Blyšťanom, advokátom, uvedie.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Predmetom   konania   je   namietané   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, základného práva na prerokovanie veci v jej prítomnosti zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod   sp.   zn.   20   Er   1199/2011   a   jeho   uznesením   z   29.   februára   2012,   postupom krajského súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   16   CoE   140/2012   a   jeho   uznesením z 11. septembra   2012   a   postupom   najvyššieho   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 2 ECdo 49/2013 a jeho uznesením z 24. mája 2013.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

K námietkam   sťažovateľky   o porušení   jej   práv   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Er 1199/2011 a jeho uznesením z 29. februára 2012

Pri prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy.   Toto   ustanovenie   limituje   hranice   právomoci   ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Vzhľadom   na   to,   že   na   preskúmanie postupu   a   rozhodnutia   okresného   súdu   bol v prvom   rade   povolaný   krajský   (druhostupňový)   súd,   ktorého   právomoc   predchádza právomoci   ústavného   súdu   bezprostredne   preskúmavať rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa v tejto veci, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne napr. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07, III. ÚS 208/08, III. ÚS 72/09).

K námietkam   sťažovateľky   o porušení   jej   práv   postupom   krajského   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 16 CoE 140/2012 a jeho uznesením z 11. septembra 2012

V tejto časti odôvodnenia ústavný súd uvádza, že lehotu na podanie sťažnosti proti uzneseniu krajského súdu považoval za zachovanú, a to v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP“ (napr. rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53 a 54)], podľa ktorej dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom   doručenia   rozhodnutia   o   mimoriadnom   opravnom   prostriedku   (dovolaní)   a   je považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, v tomto   prípade   vo   vzťahu   k   uzneseniu   krajského   súdu   (obdobne   napr.   I.   ÚS   169/09, IV. ÚS 58/2011).

Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou   opravnou   inštitúciou.   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne   medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za   následok   porušenie   niektorého   základného   práva   alebo   slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 222/2012).

V zmysle   uvedeného   preto   ústavný   súd   pristúpil   k preskúmaniu   námietok sťažovateľky uplatnených vo vzťahu k označenému rozhodnutiu krajského súdu.

Sťažovateľka   krajskému   súdu   predovšetkým   vytýka,   že   napriek   v odvolaní namietanému   porušeniu   jej   práv   okresným   súdom   spočívajúceho   v nenariadení pojednávania pri prieskume žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie   exekúcie   a   exekučného   titulu   (a   s tým   nemožnosti   vyjadriť   sa k vykonávanému   „dokazovaniu“),   odvolací   súd   toto   pochybenie   nenapravil.   V ďalšom sťažovateľka   odvolaciemu   súdu   vyčíta   nedôslednosť   a nesprávnosť   vykonaného dokazovania   a   že   k záveru   o neprijateľnosti   rozhodcovskej   doložky   dospel   (rovnako ako okresný súd) bez toho, aby preskúmal individuálnosť jej dojednania.

Krajský   súd   v odôvodnení   uznesenia   č.   k.   16   CoE   140/2012-97 z 11. septembra 2012, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 20 Er 1199/2011-21 z 29.   februára   2012   o zamietnutí   žiadosti   súdneho   exekútora   o   udelenie   poverenia na vykonanie exekúcie, okrem iného uviedol:

«Odvolací súd sa podľa § 219 ods. 2 O. s. p, stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,   na   doplnenie   jeho   odôvodnenia   a   k   odvolaniu   oprávneného   uvádza nasledovné:

K   rozsahu   oprávnenia   exekučného   súdu   posudzovať   materiálnu   stránku právoplatnosti rozhodcovského rozsudku odvolací súd uvádza, že táto nie je bezvýnimočná, ale   z   vážnych,   v   zákone   stanovených   dôvodov   z   nej   existujú   výnimky.   Práve   takouto výnimkou je ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré obsahuje osobitný prieskumný   inštitút,   ktorým   je   prieskumná   právomoc   exekučného   súdu....   Uvedené ustanovenie   umožňuje   exekučnému   súdu   zastaviť   exekučné   konanie   ohľadom   nároku priznanému rozhodcovským rozsudkom, ak tento vykazuje niektorú z vád uvedených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Podľa uvedeného ustanovenia je exekučný súd oprávnený posudzovať   rozhodcovský   rozsudok   tak,   ako   keby   právoplatný   nebol   a   dáva   mu   právo posudzovať ho z hľadísk uvedených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Zo znenia uvedeného   ustanovenia   vyplýva,   že   exekučný   súd   je   oprávnený   a   povinný   posudzovať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom a ak súd prvého stupňa takto posudzoval podmienky na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, konal v medziach   zákonnej   úpravy...   Zákonná   úprava   teda   dáva   exekučnému   súdu   právo a povinnosť   preveriť   a   vecne   posúdiť   rozhodcovský   rozsudok   aj   z   hľadiska,   či   plnenie uložené vo výrokovej časti rozsudku je dovolené a nie je v rozpore s dobrými mravmi. Uvedené   exekučný   súd   posudzuje   ako   predbežnú   otázku   predtým,   než   vydá   poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie...

...   súd   prvého   stupňa...   dospel   k   záveru,   že   rozhodcovská   doložka   tak,   ako   bola dohodnutá, nie je platná, a preto nemôže byť platný a v súlade so zákonom ani rozsudok vydaný rozhodcovským súdom na jej základe. Odvolací súd má za to, že ak rozhodcovská doložka nie je platne dohodnutá, je neplatnou nielen ako dôsledok neprijateľnej podmienky podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, ale aj pre rozpor s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka.

...   súd   prvého   stupňa   v   napadnutom   uznesení   dostatočne   odôvodnil   záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky. Rozhodcovská doložka je uvedená vo Všeobecných poistných podmienkach, ktoré boli prehlásené za súčasť poistnej zmluvy a ich súčasťou je aj časť   označená   ako   „Osobitné   zmluvné   dojednania   č.   01/2007“,   ktoré   sú   taktiež vypracované na predtlačenom formulári a sú podpísané oprávneným aj povinnou......   Odvolací   súd   má   za   to,   že   takto   uvedenú   rozhodcovskú   doložku   nemožno považovať za individuálne dohodnutú. Vyplýva z nej, že okrem toho, že sa povinný vzdáva práva   na   prejednanie   sporu   pred   všeobecným   súdom,   spôsob,   ako   bude   vytvorený rozhodcovský   súd,   je   výlučne   na   vôli   oprávneného,   pričom   bola   daná   aj   možnosť,   že rozhodcovský súd   si zriadi   sám oprávnený...   Za   individuálne dohodnutie rozhodcovskej doložky nemožno považovať ani podpis povinnej pod Osobitnými zmluvnými dojednaniami, pretože tieto tvoria taktiež súčasť predtlačených Všeobecných poistných podmienok a nie je nimi   odstránené   nerovnovážne   postavenie   zmluvných   strán,   ktoré   spočíva   v   odopretí možnosti   povinného   brániť   svoje   práva   pred   všeobecným   súdom,   v   povinnosti   platiť poplatky,   ktoré   by   povinného   nezaťažovali   v   konaní   pred   všeobecným   súdom,   pričom oprávnený   takú   povinnosť   nemal...   a   v   nemožnosti   povinného   zúčastniť   sa   na   výbere rozhodcovského   súdu   a praktickej   nemožnosti   povinného   oboznámiť   sa   s vnútornými predpismi tohto súdu...

Odvolací súd má za to, že dojednanie rozhodcovskej doložky spôsobom, že táto nie je individuálne   vyjednaná,   ale   je   uvedená   iba   vo   Všeobecných   poistných   podmienkach a povinný mal možnosť zmluvu s týmito podmienkami iba prijať alebo ju odmietnuť, že o tom,   že   spor   bude   riešený   výlučne   v   rozhodcovskom   konaní   pred   súdom,   ktorý   bude určený výlučne oprávneným za povinnosti povinného platiť poplatky, ktoré by pri konaní pred všeobecným súdom nemal povinnosť platiť a za situácie, keď mu neboli známe ani vnútorné predpisy tohto súdu, je potrebné považovať za konanie, v ktorom poskytovateľ poistenia,   ktorý   má   k   dispozícii   odborný   aparát,   zneužil   svoje   „silnejšie“   postavenie a spotrebiteľovi ako   „slabšej“ strane vnútil pre neho nevýhodné podmienky, a teda za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, dôsledkom čoho je podľa § 39 Občianskeho zákonníka absolútna neplatnosť znenia rozhodcovskej doložky uvedeného vo Všeobecných poistných podmienkach.

K odvolacej námietke oprávneného, že súd zdanlivo na účely podľa § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. dokazoval a pojednávanie nenariadil, odvolací súd uvádza, že v tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie podľa § 122 až 124 O. s.p., ale iba sa oboznamuje s dokladmi   predloženými   oprávneným,   resp.   súdnym   exekútorom   k   žiadosti   o   udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a v danom prípade sa naviac jednalo o doklady, ktoré boli predložené samotným oprávneným, a teda mu boli známe a nebolo potrebné ho s nimi oboznámiť a ani na ich oboznámenie nariadiť pojednávanie.

Pokiaľ   ide   o   doplnenie   odvolania,   odvolací   súd   uvádza,   že   podľa   §   205   ods.   3 O. s. p., rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie, Keďže podanie oprávneného zo dňa 23. 04. 2012 ako doplnenie odvolania bolo podané po uplynutí odvolacej lehoty, odvolací súd, vzhľadom na uvedené ustanovenie, toto neposudzoval.»

Ako z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva, na otázky relevantné pre rozhodnutie o odvolaní sťažovateľky boli druhostupňovým súdom dané   presvedčivé   odpovede.   Vyjadril   právny   názor   k   oprávneniu   exekučného   súdu na posúdenie   exekučného   titulu.   Takisto   podrobne   odôvodnil,   prečo   nepovažoval dojednanie   rozhodcovskej   doložky   za   individuálne   vyjednanú   a neopomenul   ani   otázku ne/súladu konania sťažovateľky s dobrými mravmi pri uzatváraní zmluvy s povinnou.

Z uvedeného vyplýva, že uzneseniu krajského súdu nemožno pripísať nedostatky, ktoré mu sťažovateľka vytýka (neodôvodnenosť, nepreskúmateľnosť a pod.). Rozhodnutie je   odôvodnené,   určité,   logické,   bez   akýchkoľvek   vnútorných   rozporov.   Spĺňa   teda požiadavky, ktoré sú z hľadiska ústavnoprávnej ochrany základných práv a slobôd kladené na takéto rozhodnutie.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným (obdobne I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09, III. ÚS 127/2012).

Ústavný súd pripomína, že do práva na spravodlivé súdne konanie nepatrí ani právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením   dôkazov,   teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať neúspech   (nevyhovenie   návrhu)   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   (napr.   I.   ÚS   8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08, III. ÚS 127/2012). Podľa ústavného súdu výklad právnych noriem   (v tomto   prípade   zákona   č.   244/2002   Z.   z.   o   rozhodcovskom   konaní   v znení neskorších   predpisov a Občianskeho súdneho poriadku) a ich aplikáciu krajským súdom nemožno v žiadnom prípade hodnotiť ako svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil/a sťažovateľ/ka, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Pretože ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi označeným postupom krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   16   CoE   140/2012   a jeho   uznesením z 11. septembra   2012   a namietaným   porušením   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného   v čl.   46   ods.   1   ústavy   a čl.   36   ods.   1   listiny   a práva   na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, sťažnosť sťažovateľky v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľka   v konaní   a rozhodnutí   krajského   súdu   videla   aj   porušenie   svojho základného práva na prerokovanie veci v jej prítomnosti, aby sa mohla vyjadriť ku všetkým vykonávaným   dôkazom,   a   to   v súvislosti   s vyhodnotením   jej   námietky   týkajúcej   sa nenariadenia pojednávania okresným súdom v exekučnom konaní. Pokiaľ bola sťažovateľka presvedčená o nesprávnosti postupu a záveru krajského súdu v tomto smere, túto skutočnosť mala   možnosť   predostrieť   najvyššiemu   súdu,   a to   cestou   mimoriadneho   opravného prostriedku dovolania,   ktoré   napokon   proti   uzneseniu   krajského   súdu̶ sp. zn. 16 CoE 140/2012 z 11. septembra 2012 aj podala.

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   napriek   odmietnutiu   dovolania   sťažovateľky   proti uzneseniu krajského súdu najvyšším súdom podľa § 243b ods. 5 OSP v spojení s § 218 ods. 1   písm.   c)   OSP   ako   smerujúceho   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   nie   je   dovolanie prípustné,   dovolací   súd   sa   touto   otázkou   zaoberal   (pozri   ďalej   odôvodnenie   tohto rozhodnutia),   a preto   v tejto   časti   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľky   odmietnuť   pre nedostatok právomoci ústavného súdu (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), a to vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“).

K námietkam   sťažovateľky   o porušení   jej   práv   postupom   najvyššieho   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 ECdo 49/2013 a jeho uznesením z 24. mája 2013

Sťažovateľka   vo   vzťahu   k postupu   a rozhodnutiu   najvyššieho   súdu   namieta predovšetkým jeho arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť, ako aj to, že najvyšší súd nenapravil pochybenia súdov nižších stupňov, o ktorých existencii bola sťažovateľka presvedčená.

Ústavný   súd   opäť   pripomína,   že   nie   je   alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov,   preto   rovnako   ako v prípade   krajského   súdu   skúmal,   či   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   je   z hľadiska ústavnoprávnych princípov udržateľné.

Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. 2 ECdo 49/2013 z 24. mája2013 okrem iného uviedol:

«V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením.   V zmysle § 239 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie   súdu   prvého   stupňa,   b/   odvolací   súd   rozhodoval   vo   veci   postúpenia   návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie stanoviska. Dovolanie   je   prípustné   tiež   proti   uzneseniu   odvolacieho   súdu,   ktorým   bolo   potvrdené uznesenie   súdu   prvého   stupňa,   ak   a/   odvolací   súd   vyslovil   vo   svojom   potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,   b/   ide   o   uznesenie   o   návrhu   na   zastavenie   výkonu   rozhodnutia   na   podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo   o jeho   vyhlásení   za   vykonateľné   (nevykonateľné)   na   území   Slovenskej   republiky (§ 239 ods. 2 O. s. p.).

Napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje znaky vyššie uvedených uznesení, preto dovolanie oprávnenej podľa ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. prípustné nie je. Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté rozhodnutie nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p. (§ 242 ods. 1 O. s. p.), zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p... Oprávnená v dovolaní namieta, že súdy jej v konaní odňali možnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p......   tým,   že   súdy   vykonali   dokazovanie   listinnými   dôkazmi   bez   nariadenia pojednávania a bez jej účasti.

V preskúmavanej veci dospelo exekučné konanie do štádia posudzovania splnenia tých   zákonom   stanovených   procesných   predpokladov,   za   ktorých   súd   poverí   exekútora vykonaním exekúcie...

Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd... najmä skúma, či návrh na vykonanie exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania v zmysle § 103 O. s. p. V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávnenej v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu upravenú   v ustanoveniach   § 120   až   § 136   O.   s.   p.) -   postačujúce   je   totiž,   ak   sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín a príloh. Vzhľadom na to sa toto oboznamovanie s obsahom listín, posudzovanie splnenia podmienok konania a tiež predpokladov, za ktorých možno vyhovieť žiadosti   súdneho   exekútora   o   poverenie   na   vykonanie   exekúcie,   nemusí   vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávnenej a povinného. Táto námietka dovolateľky je vzhľadom na uvedené nedôvodná...

Vady podľa § 237 písm. f/ O. s. p. dovolací súd nezistil ani v súvislosti s postupom odvolacieho súdu pri preskúmavaní napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa z hľadiska rozsahu   a   dôvodov   odvolania.   Rozsah,   v   akom   sa   rozhodnutie   napadnuté   odvolaním napáda, a dôvody odvolania môže odvolateľ meniť, modifikovať a dopĺňať. Toto právo však môže využiť len do uplynutia lehoty na odvolanie. Podľa doslovného znenia § 205 ods. 3 O. s. p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

V danom prípade oprávnená podala proti uzneseniu súdu prvého stupňa odvolanie... 30.   marca   2012...   Z   obsahu   rozsiahleho   podania   vyplýva,   že   oprávnená   napáda prvostupňové uznesenie v plnom rozsahu a žiada ho zrušiť a vrátiť súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie z dôvodov existencie vád uvedených v § 205 ods. 2 písm. a/, b/, c/, d/, e/ a f/ O. s. p... Odvolací súd... preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa v celom rozsahu a zaoberal sa všetkými v ňom uvedenými dôvodmi. Pokiaľ oprávnená v podaní doručenom...   súdu   23.   apríla   2012,   teda   po   uplynutí   zákonom   stanovenej   lehoty na odvolanie, uviedla špecifikáciu právnej argumentácie už uvedenej v podaní na č. l. 26, s týmto   sa   odvolací   súd   zaoberal.   Pokiaľ   v   tomto   podaní   oprávnená   uviedla   aj   ďalšie dôvody,   teda   rozšírila   odvolacie   dôvody,   k   týmto   správne   odvolací   súd   už   nemohol prihliadnuť, pre zákonný rámec možnosti rozširovania dôvodov odvolania iba do plynutia lehoty na odvolanie.

Dovolací súd sa ďalej zaoberal námietkou... či rozhodnutia súdov nižších stupňov sú dostatočne odôvodnené, preskúmateľné (§ 237 písm. f/ O. s. p.). Po preskúmaní veci však dospel k záveru, že táto námietka... taktiež nie je dôvodná...

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   po   preskúmaní   veci   dospel   k   záveru,   že v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   prvostupňový   súd   zrozumiteľným   spôsobom   uviedol dôvody,   pre   ktoré   žiadosť   súdneho   exekútora   o   vydanie   poverenia   na   vykonanie exekúcie zamietol a odvolací súd dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil (aj   so   zreteľom   na   obsah   odvolania   oprávnenej).   Ich   rozhodnutia   nemožno   považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel a význam...

Pokiaľ ide o námietku oprávnenej spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu veci, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O. s. p. dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných...   a   hmotnoprávnych...   vád.   Preto   sa   dovolaním   nemožno   úspešne   domáhať revízie   skutkových   zistení   urobených   súdmi   prvého   a   druhého   stupňa,   ani   prieskumu vykonaného dokazovania.

Oprávnená v dovolaní ďalej tvrdila, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci...   Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel   od   vád   taxatívne   vymenovaných   v   §   237   O.   s.   p.   nezakladá   zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto tvrdenia o existencii tohto dovolacieho dôvodu až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné; o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.

Záverom dovolací súd pre úplnosť... uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil   správny   právny   predpis,   alebo   ak   síce   aplikoval   správny   právny   predpis, nesprávne   ho   ale   interpretoval,   alebo   ak   zo   správnych   skutkových   záverov   vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).

...   možno   zhrnúť,   že   v   danom   prípade   prípustnosť   dovolania   nemožno   vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p., ani z ustanovenia § 237 O. s. p. Najvyšší súd Slovenskej republiky   preto   dovolanie oprávnenej   odmietol   podľa   § 243b ods.   5 O.   s.   p.   v spojení s § 218 ods.   1 písm.   c/ O. s. p.   ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.»

Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že aj najvyšší súd sa v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku dôsledne zaoberal námietkami sťažovateľky, ktoré mu predniesla ako dôvody dovolania. Jasne a zreteľne uviedol, prečo rozhodnutia nižších stupňov konajúcich vo veci považoval za správne a vydané v súlade so zákonom. Dotkol sa v podstate všetkých relevantných namietaných okolností,   a pritom nezistil nič, čo by odôvodňovalo potrebu jeho   zásahu   v uvedenej   veci.   Najvyšší   súd   uviedol,   ktorými   zákonnými   ustanoveniami príslušného   procesnoprávneho   predpisu   sa   pri   posudzovaní   veci   sťažovateľky   spravoval a ako ich aplikoval. Jasne a zrozumiteľne ozrejmil, prečo považoval dovolanie sťažovateľky za také (poukazujúc na znenie § 239 ods. 1 a 2 OSP), ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému   tento   mimoriadny   opravný   prostriedok   nie   je   prípustný.   Preskúmal   napadnuté rozhodnutie   odvolacieho   súdu   aj   z hľadiska   prípadných   nedostatkov   predpokladaných ustanovením § 237 OSP, avšak s negatívnym výsledkom.

Sťažovateľka   vytýka   všeobecným   súdom,   že   sa   nezaoberali   jej   podstatným argumentom, ktorým bolo tvrdenie, že rozhodcovská doložka bola dohodnutá individuálne. V   tomto   však   sťažovateľke   nemožno   dať   za   pravdu.   Z   citovanej   časti   napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu jasne vyplýva, že všeobecné súdy sa tejto otázke venovali, a to podľa názoru ústavného súdu dostatočne. Krajský súd jednoznačne rozviedol, prečo nepovažoval rozhodcovskú doložku za individuálne dohodnutú (vzdanie sa práva povinného na prerokovanie sporu všeobecným súdom, spôsob vytvorenia rozhodcovského súdu bol výlučne na vôli oprávneného, t. j. sťažovateľky, osobitné zmluvné dojednania boli súčasťou predtlačených   všeobecných   podmienok,   nerovnovážne   postavenie   zmluvných   strán spočívajúce v odopretí možnosti povinného brániť svoje práva pred všeobecným súdom, povinnosť   platiť   poplatky,   ktoré   by   povinného   v   konaní   pred   všeobecným   súdom nezaťažovali   a   ktoré   sťažovateľku   nezaťažovali,   nemožnosť   povinného   zúčastniť   sa na výbere   rozhodcovského   súdu   a   praktickej   nemožnosti   povinného   oboznámiť   sa s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu, a pod.), a s týmto názorom sa najvyšší súd stotožnil. Práve krajským súdom uvedené skutkové okolnosti, ktoré mohli spôsobiť hrubý nepomer   postavenia   účastníkov   zmluvného   vzťahu,   sú   tými   okolnosťami,   ktoré   podľa sťažovateľky   v   rozhodnutiach   všeobecných   súdov   absentujú.   V   takomto   zdôvodnení neprijateľnosti rozhodcovskej doložky najvyšší súd pochybenie nižších súdov nezistil.Ak sťažovateľka polemizuje o správnosti týchto zistení, ústavný súd poznamenáva, že nemôže vstupovať do skutkových zistení všeobecných súdov. Nie je totiž skutkovým súdom   a nemá oprávnenie   vykonávať dokazovanie v tomto   zmysle, avšak vychádzajúc zo svojej   právomoci   ústavný   súd   nezistil   v   rozhodnutí   najvyššieho   súdu   svojvôľu, arbitrárnosť alebo jeho neodôvodnenosť.

Rovnako   sťažovateľka   aj   v súvislosti   s dovolacím   konaním   a rozhodnutím dovolacieho   súdu   namieta,   že   došlo   k porušeniu   jej   práva   na   prerokovanie   veci   v jej prítomnosti (čl. 48 ods. 2 ústavy) a že ak okresný súd nenariadil pojednávanie v jej veci, znemožnil   jej   vyjadriť   sa   k vykonávaným   dôkazom,   a toto   pochybenie   najvyšší   súd v dovolacom konaní nenapravil.

Vo vzťahu k tomuto tvrdeniu ústavný súd poznamenáva, že všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu.   Z   tohto   hľadiska   musí   všeobecný   súd   pri   výklade   a   aplikácii   príslušných právnych   predpisov   prihliadať   na   spravodlivú   rovnováhu   pri   poskytovaní   ochrany uplatňovaným   právam   a   oprávneným   záujmom   účastníkov   konania   (obdobne   napr. III. ÚS 271/05, III. ÚS 78/07, III. ÚS 212/2011). Princíp spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochrany práv sú totiž podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej) v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu.

Je potrebné zdôrazniť, že ústavný súd pri poskytovaní ochrany základným právam alebo   slobodám   fyzickej   alebo   právnickej   osoby   (cestou   individuálnej   sťažnosti   podľa čl. 127 ústavy) priorizuje materiálnu ochranu ústavnosti. V tomto prípade to znamená, že jeho   úlohou   je   zistiť,   či   z materiálneho   hľadiska   došlo   alebo   nedošlo   k zásahu do základného práva sťažovateľky na vyjadrenie sa k vykonávaným dôkazom (čl. 48 ods. 2 ústavy).

K nemožnosti vyjadrenia sa sťažovateľky (ale aj povinnej) „k návrhom na dôkazy a k výsledkom   dokazovania“ v konaní   pred   exekučným   (okresným)   súdom   ústavný   súd konštatuje,   že   pri   preskúmavaní   žiadosti   exekútora   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie exekúcie   [§   44   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov] sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho   súdneho   poriadku   vzťahujúce   sa   na   dokazovanie.   Ak   exekučný   súd pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia),   a   na   tomto   základe   posúdi   exekučný   titul   v neprospech   oprávneného, je povinný dať mu možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho rozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva oprávneného vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Pre ústavnú konformnosť konania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť reálne poskytnutá v odvolacom konaní.

Toto stanovisko prijalo plénum ústavného súdu v konaní o zjednotení odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. PLz. ÚS 1/2014 zo 7. mája 2014 a vzhľadom na ustanovenie § 6 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je senát v ďalšom konaní viazaný týmto stanoviskom, ústavný súd nepovažoval za nevyhnutné reagovať   na   argumentáciu   sťažovateľky   založenú   na   záveroch   nálezu   ústavného   súdu č. k. II. ÚS 499/2012-47 z 10. júla 2013.

Ústavný   súd   bez   potreby   bližšieho   skúmania   tvrdenia   všeobecných   súdov o nevykonávaní   dokazovania   v označenom   štádiu   exekučného   konania   zdôrazňuje,   že sťažovateľka   mala   z   pohľadu   „materiálneho“   možnosť   vyjadriť   sa   k vykonávanému dokazovaniu zo strany okresného (exekučného) súdu, čo aj využila v rámci ňou podaného opravného prostriedku (odvolania) a v rozsahu veci primeranom sa s touto jej obranou zaoberal   krajský   súd   v rámci   odvolacieho   konania.   Sťažovateľke   teda   nebolo   právo „argumentovať a dokazovať“ odňaté, ako to ona tvrdí.

Pre   ústavnú   udržateľnosť   napadnutého   postupu   a   uznesenia   postačuje,   aby   bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konaní pred odvolacím súdom). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu   v   zásade   prisúdilo   len   funkciu   akéhosi   kasačného   orgánu   bez   reálnej   možnosti konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom.

K argumentácii   sťažovateľky   postavenej   na citácii   rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 20 Cdo 1020/99 (R ČR č. 25/2002), z ktorého sťažovateľka cituje: „Pokiaľ súd výkonu rozhodnutia činí svoj záver o vykonateľnosti titulu iba z obsahu spisu, v ktorom bolo vykonávané rozhodnutie vydané,   nejde o šetrenie postupom   podľa   §   122 a násl. O. s. p. a neuplatní sa požiadavka, aby účastníci exekučného konania mohli byť prítomní pri vykonávaní šetrenia a aby sa pred rozhodnutím mohli vyjadriť ku výsledkom šetrenia...“, ústavný súd uvádza, že táto závery najvyššieho súdu uvedené v napadnutom rozhodnutí z 24. mája 2013 nepopiera, ale práve naopak. Avšak dodatok, ktorý sťažovateľka k tomuto   tvrdeniu   Najvyššieho   súdu   Českej   republiky   uviedla,   že „Niet...   dôvodu, ak exekučný súd iba preskúmava obsah spisu zo základného konania, v ktorom bol exekučný titul   vydaný,   ak   nedôjde   k opačným   záverom   ako   orgán   rozhodujúci   v základnom nachádzacom   konaní,   aby   konal   podľa   §   122   a nasl.   O.   s.   p..“, z tohto   rozhodnutia nevyplýva, preto túto argumentáciu ústavný súd neprijal.

Pokiaľ   ide   o dôvodenie   sťažovateľky   poukazom   na   rozhodnutie   Ústavného   súdu Českej   republiky   sp.   zn.   IV.   ÚS   57/04,   ústavný   súd   podotýka,   že   v tomto nešlo o vykonávacie   konanie   (ale   o konanie   o zaplatenie   ceny   vykonaného   diela),   ktoré už z dôvodu svojej podstaty nemožno považovať za analogické so základným konaním, a už vôbec   nie,   pokiaľ   ide   o rozsah   prieskumu   exekučného   titulu   exekučným   súdom   (§   44 Exekučného   poriadku),   preto   ústavný   súd   odmietol   tvrdenie   sťažovateľky,   že   ide o principiálnu podobnosť s jej aktuálnou vecou.

Vo vzťahu k tomu, že všeobecné súdy nezohľadnili kritéria stanovené „devätnástym odôvodnením   smernice“,   ktoré   podľa   presvedčenia   sťažovateľky   spod   vecného   rozsahu smernice   o nekalých   podmienkach   v spotrebiteľských   zmluvách   vynímajú   zmluvné podmienky v poistných zmluvách, ústavný súd podotýka, že z 19 odôvodnenia smernice o nekalých   podmienkach,   podľa   ktorého   „keďže   na   účely...   smernice   sa   hodnotenie nekalého charakteru netýka podmienok, ktoré popisujú hlavný predmet zmluvy ani vzťah kvalita/cena   tovaru   alebo   dodávaných   služieb;   keďže   hlavný   predmet   zmluvy   a   vzťah cena/kvalita môže byť napriek tomu braný do úvahy pri hodnotení primeranosti ostatných podmienok...“, jasne vyplýva, že len hlavný predmet zmluvy (v okolnostiach namietaného prípadu je hlavným predmetom poistnej zmluvy poistné krytie poskytnuté dodávateľom) a vzťah ceny a kvality tovaru alebo dodávanej služby sú vyňaté z posúdenia neprijateľnosti zmluvných podmienok. Navyše, aj tieto (hlavný predmet zmluvy a vzťah ceny a kvality dodávanej   služby)   môžu   byť   brané   do   úvahy   pri   hodnotení   primeranosti   ostatných podmienok (rozumej ostatných podmienok poistnej zmluvy). Z citovaného odôvodnenia smernice   o   nekalých   podmienkach   však   nevyplýva vyňatie   poistných   zmlúv z vecného rozsahu smernice o nekalých podmienkach en bloc, a rovnako ani nemožnosť posúdenia nekalého charakteru podmienky zakladajúcej právomoc rozhodcovského súdu rozhodnúť spor vyplývajúci z poistnej zmluvy.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti je podľa názoru ústavného súdu napadnutý postup najvyššieho súdu, ako aj jeho napadnuté uznesenie z ústavného hľadiska udržateľné. Napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   preto   nemôže   mať   také   účinky,   ktoré   by   boli v okolnostiach   posudzovanej   veci   nezlučiteľné   s   ústavou   a   dohovorom   garantovaným základným   právom   na   súdnu   ochranu   a   právom   na   spravodlivé   súdneho   konanie,   ako aj základným právom vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   medzi   označeným   postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 2 ECdo 49/2013 z 24. mája 2013 a namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu, základného práva na prerokovanie veci sťažovateľky v jej prítomnosti a práva na spravodlivé súdne konanie absentuje akákoľvek príčinná súvislosť preto, bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Keďže ústavný súd nezistil porušenie základných práv sťažovateľky podľa ústavy ani práva podľa dohovoru, nerozhodoval o ďalších jej návrhoch z dôvodu, že tieto sa viažu na vyslovenie porušenia základných práv a slobôd a úspech v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júna 2014