znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 395/2013-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. augusta 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej obchodnou spoločnosťou   F.,   s.   r.   o.,   B.,   v mene   ktorej   koná   advokát   doc.   JUDr.   B.   F.,   vo   veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Nitre   č.   k. 5 CoE/187/2012-55 z 30. novembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. marca 2013 doručená sťažnosť obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.   (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 CoE/187/2012-55 z 30. novembra 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že Okresným súdom Nitra (ďalej len „okresný súd“) bolo na návrh   sťažovateľky   vedené   pod   sp.   zn.   24   Er/97/2007   exekučné   konanie,   ktoré   bolo uznesením okresného súdu č. k. 24 Er/97/2007-29 z 3. apríla 2012 zastavené potom, ako bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú. Krajský súd napadnutým uznesením odvolanie proti uzneseniu okresného súdu odmietol, čo sťažovateľka považuje za postup, ktorým boli porušené jej základné práva. Podľa jej názoru krajský súd svoje rozhodnutie „formuloval na základe   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci   a s   použitím   chybnej   aplikácie a interpretácie práva“.

V ďalšej   časti   sťažnosti   poukazuje   na   znenie   §   45   zákona   č.   244/2002   Z.   z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) a z neho vyplývajúce právo podať odvolanie aj proti rozhodnutiu okresného súdu o zastavení   exekučného   konania   z dôvodov   vymedzených   v §   45   ods.   1   zákona o rozhodcovskom konaní. Sťažovateľka namieta, že krajský súd „ignoroval ust. §45 ods.3 ZoRK a po podaní odvolania... postupoval tak, ako by odvolanie nebolo vo veci prípustné. Konštatovanie porušovateľa uvedené v odôvodnení napadnutého uznesenia, že proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné a to ani s poukazom na prípustnosť odvolania podľa § 45 ods. 3 ZoRK je v priamom rozpore s vyššie citovanou zákonnou úpravou!“ Označené práva boli podľa sťažovateľky porušené tým, že krajský súd svojvoľne „vylúčil devolutívny a suspenzívny   účinok   odvolania“ a „vec   neprejednal   a nerozhodol   o nej   na   základe argumentov a návrhov sťažovateľa v rámci zverenej právomoci a vecnej pôsobnosti“.  

Sťažovateľka tvrdí, že konanie pred všeobecným súdom „nebolo spravodlivé ako celok   a v jeho   prípade   nie   je   možné   hovoriť   o tom,   že   došlo   k spravodlivému   výkonu súdnictva.   Vytýkané   chyby,   ktorých   sa   dopustil   všeobecný   súd,   viedli   k porušeniu   práv zaručených Ústavou SR a Dohovorom...“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu a jeho uznesením sp. zn. 5 CoE/187/2012 z 30. novembra 2012, uvedené uznesenie zruší, vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho   základných   práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „OSP“) dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Z napadnutého uznesenia, ktoré mal ústavný súd k dispozícii vyplýva, že krajský súd ako súd odvolací odvolanie sťažovateľky odmietol, návrh na prerušenie konania zamietol a o trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na jeho náhradu. Svoje rozhodnutie o odmietnutí odvolania odôvodnil zistením, že   prvostupňové uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   24   Er/97/2009-29   z 3.   apríla   2012   bolo   doručené sťažovateľka ako oprávnenej 22. júna 2012 a lehota na podanie odvolania ustanovená § 204 ods. 1 OSP, ktorá jej začala plynúť 23. júna 2012 (t. j. deň nasledujúci po dni doručenia napadnutého uznesenia), sťažovateľke uplynula 9. júla 2012 (t. j. v pondelok), ktorý bol posledným dňom na podanie odvolania. Keďže sťažovateľka podala odvolanie na pošte až 10. júla 2012, krajský súd s poukazom na § 218 ods. 1 písm. a) OSP uzavrel, že odvolanie bolo podané oneskorene a z tohto dôvodu ho odmietol.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že argumentácia   formulovaná sťažovateľkou   v odôvodnení   sťažnosti   vôbec   nekorešponduje   s obsahom   a najmä s odôvodnením napadnutého uznesenia, ktorým mali byť označené práva porušené, keďže napadnuté   uznesenie   síce   existuje,   ale   odmietnutie   odvolania   sťažovateľky   vychádza z úplne   odlišných   právnych   záverov,   než   ktoré   sťažovateľka   v sťažnosti   atakuje. Sťažovateľkou uvedené dôvody teda neumožňujú ústavnému súdu posúdiť opodstatnenosť sťažnosti.   Uvedené v konečnom   dôsledku   napovedá   o nekonzistentnej   činnosti   právneho zástupcu sťažovateľky, čo však v žiadnom prípade nie je ústavný súd povinný z úradnej povinnosti naprávať.  

Vychádzajúc z obsahu napadnutého uznesenia, ktorým bolo odvolanie sťažovateľky odmietnuté   z dôvodu   oneskorenosti,   porušenie   označených   základných   práv   by   mohlo prichádzať do úvahy len v prípade, ak by odvolací súd nesprávne odmietol odvolanie ako oneskorené. Z pohľadu sťažovateľky by to však znamenalo, že jej všeobecný súd odmietol poskytnúť   ochranu   základnému   právu   na   súdnu   ochranu,   čo   však   možno   považovať za dovolací dôvod vyplývajúci z § 237 písm. f) OSP.  

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na rozhodovaciu prax najvyššieho súdu, podľa   ktorej odňatím   možnosti   konať   pred   súdom   sa   rozumie   postup   súdu,   ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy a pod.). K odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím. Takýmto rozhodnutím môže byť aj uznesenie o odmietnutí odvolania ako oneskoreného, ak záver súdu o tejto otázke nie je správny a konanie v skutočnosti nedostatkom tejto podmienky konania netrpí (k tomu pozri rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   5.   mája   1993   sp.   zn.   Sdo   3/93 publikovaný   v Zbierke   stanovísk   a rozhodnutí   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky pod sp. zn. R 23/1994).

Ústavou   daná   právomoc   neumožňuje   ústavnému   súdu   nahrádzať   rozhodovaciu činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo na základe zákona, t. j. v danom prípade na základe uplatnenia postupu podľa § 237 písm. f) OSP. Ústavný súd môže   založiť   svoju   právomoc   na   konanie   až   vtedy,   ak   fyzická   alebo   právnická   osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv. Ústava ani zákon o ústavnom   súde   nepripúšťajú,   aby   si   sťažovateľ   ako   účastník   konania   zvolil   medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných a účinných prostriedkov   nápravy.   Aj   podľa   stabilnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   oprávnený poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany v   konaní   pred   všeobecným   súdom   vlastnými,   dovolenými   a   Občianskym   súdnym poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi (I. ÚS 161/02, I. ÚS 79/07).

Z obsahu   sťažnosti   nevyplýva,   že   by   sťažovateľka   proti   napadnutému   uzneseniu krajského súdu dovolanie podala. Vzhľadom na uvedené obstojí záver, že sťažovateľka nevyčerpala mimoriadny opravný prostriedok, ktorý jej zákon na ochranu jej základných práv   účinne   poskytoval   a   na   použitie   ktorého   bola   oprávnená   v   zmysle   Občianskeho súdneho poriadku, čo zakladá neprípustnosť jej sťažnosti. Sťažovateľka ani len netvrdila (tým menej preukazovala), že dovolanie nepodala z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto zo strany ústavného súdu neprichádza do úvahy ani prípadný postup podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej neprípustnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. augusta 2013