znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 395/2011-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. septembra 2011   predbežne   prerokoval   sťažnosť   R.   O.,   P.,   toho   času   vo   výkone   trestu,   vo   veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   17   ods.   5   Ústavy   Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 3 písm. e) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 116/2009 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tos 17/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. O.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. apríla 2011 doručená   sťažnosť   R.   O.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 3 písm. e) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 116/2009 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tos 17/2011.

Sťažnosť bola doplnená podaním sťažovateľa napísaným vlastnoručne v anglickom jazyku z 8. augusta 2011 doručeným ústavnému súdu 15. augusta 2011.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že 1. marca 2011 okresný súd rozhodoval o jeho žiadosti o prepustenie z väzby ako obžalovaného „pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby   omamných   a   psychotropných   látok,   jedov   alebo   prekurzorov,   ich   držania   a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b, c, d, ods. 4 písm. c) Trestného zákona“. Okresný súd jeho žiadosť zamietol s tým, že u neho trvajú dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku a zároveň neprijal jeho sľub.

Proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp.   zn.   1   T   116/2009   z   1.   marca   2011   podal sťažovateľ   na   krajskom   súde   sťažnosť,   ktorý   jeho   sťažnosť   zamietol   uznesením   zo 14. marca 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tos 17/2011.

Sťažovateľ   poukazuje na   to,   že   okresný   súd   a ani krajský   súd   pri   rozhodovaní o sťažnosti „vôbec nepoznali odôvodnenie mojej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu. Súdu bolo zrejmé, že sa jedná o žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu len z úvodu, a to z názvu žiadosť o prepustenie z väzby a prvotného obsahu. Samotné odôvodnenie žiadosti a dokonca aj jej doplnenie však bolo napísané v mojom rodnom jazyku I....

K tomuto som sa ani nemohol vyjadriť, nakoľko na pojednávaní nebol prítomný tlmočník z tohto jazyka. Súd sa riadnym spôsobom neoboznámil s mojou žiadosťou, nakoľko bez   tohto   nie   je   možné   riadne   a   zákonným   spôsobom   rozhodnúť   o   väzbe.   Je   predsa podstatnou náležitosťou zistiť, či sa v odôvodnení nenachádza tak relevantná a dôležitá skutočnosť, ktorá by sama o sebe alebo v spojení s ďalšími skutočnosťami odôvodňovala moje prepustenie z väzby na slobodu...“, čím bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Okrem toho, „Keďže súd nerozumel dôvodovej časti mojej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu nemohol riadne a zákonným spôsobom rozhodnúť o zákonnosti môjho pozbavenia slobody. Toto porušenie sa takisto týka čl. 6 ods. 3 písm. e) dohovoru...“.

Zároveň   sťažovateľ   žiada,   aby   mu   ústavný   súd   ustanovil   za   advokáta JUDr. S. J., B., a v závere navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Základné právo zaručené v čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo zaručené v čl. 5 ods. 4 a v čl. 6 ods. 3 písm. e) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd týkajúce sa rozhodovania o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby bolo postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 116/2009 a Krajského súdu Bratislava v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tos 17/2011 porušené.

Základné právo zaručené v čl. 6 ods. 3 písm. e) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd týkajúce sa rozhodovania o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby bolo postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 116/2009 a Krajského súdu Bratislava v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tos 17/2011 porušené.

Uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 1. 3. 2011, sp. zn. 1 T 116/2009 a Krajského súdu v Bratislave zo dňa 14. 03. 2011 so sp. zn. 4 Tos 17/2011 sa zrušuje.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť   predbežne   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   účastníkov konania.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúmal,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané   niekým   zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene,   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (obdobne   napr.   IV.   ÚS   144/03, II. ÚS 291/2010).

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru   písm. e) každý, kto je obvinený z trestného činu, má mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom   alebo týmto jazykom nehovorí.

Sťažovateľ namieta v konaní pred ústavným súdom porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru iba v súvislosti s tým, že okresný súd a ani krajský súd pri rozhodovaní „vôbec nepoznali odôvodnenie mojej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu. Súdu bolo zrejmé, že sa jedná o žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu len z úvodu, a to z názvu žiadosť o prepustenie z väzby a prvotného obsahu. Samotné odôvodnenie žiadosti a dokonca aj jej doplnenie však bolo napísané v mojom rodnom jazyku I...

K tomuto som sa ani nemohol vyjadriť, nakoľko na pojednávaní nebol prítomný tlmočník z tohto jazyka. Súd sa riadnym spôsobom neoboznámil s mojou žiadosťou...“.

Vychádzajúc zo sťažnosti sa preto ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti   zaoberal   najprv   otázkou,   či   obsah   napádaného   uznesenia   krajského   súdu opodstatňuje možnosť prijatia sťažnosti na ďalšie konanie a či účinky výkonu právomoci krajského   súdu   sú   zlučiteľné   s   ústavnými   limitmi   vyplývajúcimi   zo   sťažovateľom označených základných práv. V sťažovateľovej veci bola sporná otázka zákonnosti postupu okresného súdu a krajského súdu pri rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby. Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd rozhodol o jeho sťažnosti, hoci nepoznal jeho argumenty proti   ponechaniu vo   väzbe, pretože žiadosť   bola napísaná v   jeho rodnom   jazyku, a na pojednávaní nebol prítomný tlmočník, čím boli porušené jeho označené práva podľa ústavy a dohovoru.

Ústavný súd si preto pre účely preverenia týchto námietok vyžiadal spisy z okresného súdu a krajského súdu a tiež ich vyjadrenia k veci a v tomto kontexte posudzoval konanie pred všeobecnými súdmi ako jeden celok.

Ústavný súd   zo spisových materiálov zistil, že prokurátor Krajskej prokuratúry v Bratislave podal na okresnom súde obžalobu v trestnej veci sťažovateľa (štátneho občana N.) „pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b, c, d, ods. 4 písm. c) Trestného zákona“.

Okresný súd 2. novembra 2009 na základe žiadosti jeho obhajcu pribral do konania tlmočníka z jazyka i. do jazyka slovenského a naopak (č. l. 227).

Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky 10. novembra 2009 okresnému súdu oznámilo, že jediným úradným jazykom v tejto republike je anglický jazyk.

Na   hlavnom   pojednávaní   konanom   13.   decembra   2010   sťažovateľ   vyhlásil,   že anglickému   jazyku   dostatočne   nerozumie,   a   preto   žiada   pribrať   tlmočníka   z   jazyka   i.. Podaním z 20. decembra 2010 sťažovateľ okresnému súdu oznámil, že v jeho štáte sú až tri úradné jazyky (jeden z nich je jazyk i.) a anglickým jazykom hovoria iba občania, ktorí sa vzdelávajú na vysokých školách.

Dňa 5. januára 2011 podal sťažovateľ žiadosť o prepustenie z väzby vo svojom materinskom jazyku (č. l. 358 až č. l. 362 spisu).

Na   hlavnom   pojednávaní   konanom   1.   marca   2011   za   účasti   sťažovateľa   sudca prostredníctvom tlmočníka z anglického jazyka dopytom na sťažovateľa zisťoval, kto mu napísal   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby   na   slobodu   v   slovenskom   jazyku.   Sťažovateľ odpovedal, že on, pričom bol inšpirovaný inými žiadosťami a pomáhali mu aj iní spoluväzni (č. l. 368).

Okresný   súd   jeho   žiadosť   potom   zamietol.   Dňa   8.   marca   2011   podal   obhajca sťažovateľa   sťažnosť   proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   v   slovenskom   jazyku,   o   ktorej rozhodol krajský súd tak, že ju tiež zamietol.

1. Sťažovateľ sa na ústavnom súde dovolával vyslovenia porušenia svojho práva na bezplatnú pomoc tlmočníka podľa čl. 6 ods. 3 písm. e) dohovoru v súvislosti s tým, že „na pojednávaní nebol prítomný tlmočník z jazyka I.“, ktorý je podľa neho úradným jazykom v N.

Z obsahu spisu ústavný súd zistil, že okresný súd pribral na základe požiadavky obhajcu sťažovateľa do konania tlmočníka z jazyka i., ale v konaní bolo zabezpečené aj tlmočenie z jazyka anglického a naopak, ktorý je jediným úradným jazykom v N.

Tak to bolo aj na hlavnom pojednávaní konanom 1. marca 2001, kde bol prítomný tlmočník z jazyka anglického. Ústavný súd pritom zobral do úvahy aj skoršie vyjadrenia sťažovateľa o tom, že ovláda anglický jazyk (slovom a písmom) a súhlasil, aby mu tlmočil v tomto   konaní   tlmočník   ovládajúci   tento   jazyk   (č.   l.   401   spisu).   Tento   názor   plne korešponduje   aj   s   informáciou   Ministerstva   zahraničných   vecí   Slovenskej   republiky z 10. novembra 2009 po predchádzajúcom dožiadaní „na Zastupiteľskom úrade Slovenskej republiky v A.“ (č. l. 240 spisu) pre potreby krajského súdu, v ktorej je uvedené, že jediným úradným jazykom v N. je anglický jazyk a potvrdzuje to aj skutočnosť, že aj v druhom konaní   vedenom   proti   sťažovateľovi „o   zanedbanie   povinnej   výživy“ vedenom   na Okresnom súde Poprad sťažovateľ súhlasil s tlmočníkom z anglického jazyka, kde tiež vyhlásil, že tento jazyk dobre ovláda.

Aj   z   priebehu   tohto   konania   na   okresnom   súde   vyplýva,   že   sťažovateľ   ovláda anglický jazyk, o čom svedčí nielen jeho podanie na ústavnom súde z 8. augusta 2011, ale aj jeho   častá   písomná   komunikácia   v   tomto   jazyku   na   všeobecných   súdoch.   Dokonca sťažovateľ čiastočne rozumel aj slovenskému jazyku, v ktorom sa tiež písomne vyjadroval k veci.

Ústavný súd k tomu poznamenáva, že uvedené právo nie je absolútne a neznamená, že všetky písomné dôkazy, resp. celý dôkazný materiál alebo oficiálne dokumenty majú byť preložené do jazyka, ktorému obvinený rozumie. Európsky súd pre ľudské práva v tejto súvislosti vo veci Kamasinski c. Rakúsko (rozhodnutie z 19. decembra 1989, Annuaire, č. 168) konštatoval, že tlmočenie musí umožniť obvinenému vedieť, z čoho je obvinený, a   brániť sa   proti   tomu,   najmä predniesť   pred   súdom   vlastnú   verziu   udalosti.   Právo   na bezplatnú   pomoc   tlmočníka   nevyžaduje   písomný   preklad   všetkých   dokumentov predkladaných   na   súde   alebo   tých,   ktoré   sa   nachádzajú   vo   vyšetrovacom   spise. V niektorých prípadoch však na požiadanie obvineného by mal byť takýto písomný preklad zabezpečený. Čo sa týka tlmočenia priamo na súdnom konaní, nie je nevyhnutné, aby bolo simultánne, ba ani doslovné. Stačí, aby bolo následné a syntetické. Dokonca nemusí byť písomne a doslovne preložený ani rozsudok súdu, ak tento bol dostatočne odôvodnený pri jeho ústnom výroku na súdnom pojednávaní (obdobne napr. I. ÚS 257/2010).

Po   preskúmaní týchto   námietok   sťažovateľa   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že sú neopodstatnené a v trestnom konaní nebolo porušené jeho právo podľa čl. 6 ods. 3 písm. e) dohovoru, keďže išlo len v tejto otázke o cielenú obštrukciu sťažovateľa, aby mohol sťažiť rozhodovanie súdov o jeho obžalobe.

2. Sťažovateľ tiež namietal, že krajský súd porušil jeho základné právo na osobnú slobodu   podľa čl. 17 ods.   5 a právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, pretože súdy   vôbec nepoznali odôvodnenie jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu.

Z   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   v   zmysle   čl.   17   ods.   5   a   čl.   5   ods.   4 dohovoru je osoba vo väzbe oprávnená na preskúmanie procesných a hmotných podmienok, ktoré   sú   predpokladom   na   jej   „zákonnosť“,   pričom   požiadavka   preskúmania   hmotných podmienok väzby zahŕňa povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace pre a proti väzbe a rozhodnúť s poukazom na právne kritériá, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu, alebo prepustiť   osobu   na   slobodu,   pokiaľ   také   dôvody   neexistujú   (pozri   III.   ÚS   38/01, III. ÚS 79/02 a III. ÚS 135/04).

Účelom čl. 5 ods. 4 dohovoru i čl. 17 ods. 5 ústavy je poskytnutie práva osobám, ktoré   boli   pozbavené   osobnej   slobody,   spočívajúceho   v   možnosti   súdnej   kontroly rozhodnutí a opatrení, na základe ktorých bol zásah do ich osobnej slobody vykonaný. Medzi záruky, ktoré garantujú tieto články, nepochybne patrí aj právo osoby predložiť súdu argumenty   a   vyjadrenia   proti   svojmu   ponechaniu   vo   väzbe   (napr.   III.   ÚS   84/06, III.   ÚS   291/06),   ako   aj   právo   osoby   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré preskúmateľným   spôsobom,   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (obdobne napr. III. ÚS 374/09).

V   predmetnej   veci   je   podstatná   otázka,   či   a   do   akej   miery   mohol   krajský   súd uvedeným postupom   a následným rozhodnutím   porušiť   označené   práva   sťažovateľa,   ak samotný sťažovateľ počas hlavného pojednávania konaného 1. marca 2011 (teda ešte pred rozhodnutím okresného súdu o jeho žiadosti o prepustenie z väzby) nevzniesol v tomto smere   žiadne   konkrétne   námietky   k   jeho   postupu.   Tieto   námietky   nevzniesol   ani   jeho obhajca, ktorý ich predniesol až v sťažnosti proti rozhodnutiu okresného súdu.

Ústavný súd po preskúmaní námietok sťažovateľa konštatuje, že krajský súd sa k   námietkam sťažovateľa,   ktoré   predniesol   aj v   konaní pred   ústavným súdom,   vyjadril dostatočne a zrozumiteľne, a to tak, že „okresný súd postupoval v súlade so zákonom, keď ešte pred rozhodnutím o písomnej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu bolo umožnené obžalovanému na hlavnom pojednávaní dostatočne sa ústne vyjadriť k tejto žiadosti a to za prítomnosti tlmočníčky z anglického jazyka. Obžalovanému teda nebola odopretá možnosť v úradnom jazyku N., ktorému aj rozumie, ústne uviesť všetky argumenty a dôvody pre svoje prepustenie z väzby na slobodu. Krajský súd v tomto smere poskytnutú tlmočnícku pomoc na hlavnom pojednávaní považoval za primeranú a z tohto pohľadu nedošlo ani k porušeniu článku 6 odsek 3 Dohovoru...“, ale najmä „sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že aj v tomto štádiu trestného konania dôvody tzv. útekovej a preventívnej väzby u obžalovaného R. O. v zmysle § 71 ods. 1 písm. a/, c/ Tr. por. nepochybne pretrvávajú“, čo tiež riadne odôvodnil vo svojom rozhodnutí.

Rozhodnutie krajského súdu najmä k dôvodom trvania väzby je teda presvedčivé a neexistuje   žiadny   relevantný   dôvod   na   korekciu   alebo   zmenu   rozhodnutia   všeobecných súdov.   Sťažovateľovi   nebolo   v   konečnom   dôsledku   odopreté   právo   predložiť   svoje argumenty   proti   ponechaniu   vo   väzbe   na   hlavnom   pojednávaní,   len   toto   právo   riadne nevyužil.   O správnosti   rozhodovania   okresného   súdu   a   krajského   súdu   svedčí   aj to,   že sťažovateľ bol napokon právoplatne uznaný vinným zo spáchania trestného činu uvedeného v obžalobe.

Ústavný súd preto v závere konštatoval, že medzi namietaným porušením základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 17 ods. 5 ústavy, ako aj práva zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru a postupom všeobecných súdov (tak, ako to namietal sťažovateľ), nie je žiadna príčinná súvislosť.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. septembra 2011