znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 395/2010-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti S., a. s., B., zastúpenej JUDr. A. B., Advokátska kancelária, B. pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžo/123/2010 z 29. apríla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti S., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. augusta 2010   doručená   sťažnosť spoločnosti   S.,   a. s.,   B.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   zastúpenej JUDr. A. B., Advokátska kancelária, B. pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sžo/123/2010 z 29. apríla 2010.

Zo   sťažnosti   a z   príloh   k   nej   pripojených   vyplýva,   že   Katastrálny   úrad   v B. rozhodnutím č. Xo 68/07-BP z 28. novembra 2007 (ďalej len „správny orgán“) zmenil rozhodnutie Správy katastra pre hlavné mesto Slovenskej republiky č. X-58/04 z 12. júla 2007 o oprave chyby v katastrálnom operáte tak, že návrhu účastníka konania D., stavebné a opravárenské družstvo (ďalej len „družstvo“), na opravu chyby v katastrálnom operáte z 5. marca 2004 nevyhovel. Oprava mala spočívať v zápise záložného práva na nehnuteľnosti družstva v prospech spoločnosti R., spol. s r. o. (ďalej len „obchodná spoločnosť“), do katastra nehnuteľností.

Dňa 5.   februára   2008   obchodná   spoločnosť   podala Krajskému súdu   v Bratislave (ďalej   len   „krajský   súd“)   žalobu   podľa   druhej   hlavy   piatej   časti   Občianskeho   súdneho poriadku   (ďalej   aj   „OSP“),   ktorou   sa   domáhala   preskúmania   zákonnosti   rozhodnutia správneho orgánu.

Zmluvou   z   28.   októbra   2008   obchodná   spoločnosť   postúpila   sťažovateľke pohľadávku vyplývajúcu z úverovej zmluvy a záložnej zmluvy z 2. apríla 1992 tvoriacich právny titul pre navrhovaný zápis záložného práva k nehnuteľnostiam.

Dňa 21. apríla 2009 došlo k zániku obchodnej spoločnosti výmazom z obchodného registra, čomu predchádzalo rozhodnutie o jej zrušení bez likvidácie.

Dňa   23.   decembra   2009   sťažovateľka   podala   krajskému   súdu   návrh   na   zmenu účastníka konania na strane žalobcu podľa § 92 ods. 2 a 3 OSP.

Krajský súd uznesením č. k. 1 S/24/2008-131 z 5. februára 2010 návrhu sťažovateľky vyhovel a zmenu na strane žalobcu pripustil, čo odôvodnil tým, že „postúpenie pohľadávky je   takou   skutočnosťou,   s   ktorou   právne   predpisy   spájajú   prevod   alebo   prechod   práv a povinností,   o   ktorých   sa   koná   a S.,   a.   s.,   na   ktorú   na   základe   zmluvy   o postúpení pohľadávky prešli práva s ňou spojené, svojim návrhom prejavila súhlas so vstupom do predmetného konania“.

Proti   tomuto   uzneseniu   krajského   súdu   podalo   družstvo   ako   vedľajší   účastník konania odvolanie z dôvodu, že krajský súd nedostatočne zistil skutkový stav a vyvodil nesprávny právny záver, keď vyhovel návrhu sťažovateľky a rozhodol o zámene účastníkov podľa § 92 ods. 2 a 3 OSP.   Najvyšší súd uznesením sp. zn. 8 Sžo/123/2010 z 29. apríla 2010 uznesenie krajského súdu zrušil a konanie zastavil.

Týmto rozhodnutím podľa sťažovateľky najvyšší súd v rozpore s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru „zabránil sťažovateľovi prístup na súd a poskytnutie súdnej ochrany jeho právam“.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   ďalej   namietala,   že „krajský   súd   od   podania   žaloby nevykonal žiadny úkon, nekonal s pôvodným žalobcom, ani mu nebola známa skutočnosť, že pôvodný žalobca zanikol. Z návrhu na pripustenie zmeny účastníka na mieste žalobcu sa vieryhodne dozvedel, že v danej veci spoločnosť S., a. s., sa stala právnym nástupcom spoločnosti R., spol. s r. o., ešte pred 21. 4. 2009, a uznesením č. k. 1S/24/2008-131 zo dňa 5. februára 2010 vykonal úkon nevyhnutný na to, aby v zmysle § 107 ods. 4 O. s. p. konal s právnym   nástupcom   žalobcu,   ktorý   je   aj   právnym   zástupcom   pôvodného   majiteľa pohľadávky....“.

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1.   Základné   práva spoločnosti S.,   a.   s.,   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (č. 209/1992 Zb.) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 8Sžo/123/2010 zo dňa 29. apríla 2010 porušené boli.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č.   k.   8Sžo/123/2010   zo   dňa 29. apríla 2010 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný spoločnosti S., a. s., B. na účet jej právneho zástupcu... zaplatiť trovy konania za dva úkony právnej pomoci.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   preto   možno   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 140/03, III. ÚS 118/04, III. ÚS 170/06).

Sťažovateľka videla porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo/123/2010 z 29.   apríla   2010,   ktorým   zrušil   uznesenie   krajského   súdu   č.   k.   1   S/24/2008-131 z 5. februára a konanie zastavil z dôvodu, že sťažovateľka sa stala právnym nástupcom obchodnej spoločnosti, ktorá podala žalobu ešte pred 21. aprílom 2009, keď došlo k jej výmazu bez likvidácie „hoci mal dôveryhodné podklady o tom, že sťažovateľ sa v dôsledku postúpenia pohľadávky stal právnym nástupcom účastníka konania – žalobcu...“.

Ústavný súd už viackrát vyslovil názor (napr. I. ÚS 26/94, I. ÚS 23/06), že obsah základného práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní.   Jeho   obsahom   je   i   zákonom   upravené   relevantné   konanie   súdov   a   iných orgánov Slovenskej republiky.

Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní (II. ÚS 122/05). Tento záver bezpochyby možno aplikovať aj na postup všeobecného súdu v konaní podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.

Ústavný súd v danej veci zistil, že námietky sťažovateľky uvedené v sťažnosti nie sú opodstatnené.   Vychádzal   pritom   z   toho,   že   najvyšší   súd   svoje   rozhodnutie   sp.   zn. 8 Sžo 123/2010   z   29.   apríla   2010   náležite   a   logicky   odôvodnil   a   uviedol   aj   skutkové zistenia, o ktoré oprel svoje rozhodnutie, ako aj právne závery (správne aplikoval na prípad príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku), ktoré nie je ústavný súd oprávnený a ani povinný nahrádzať.

Závery   najvyššieho   súdu   nemožno   považovať   ani   za   svojvoľné   alebo   zjavne neodôvodnené, pretože najvyšší súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z toho, že „Krajský súd... v rozpore s ustanovením § 103 OSP, z ktorého vyplýva povinnosť súdu kedykoľvek za konania prihliadať na to, či sú splnené podmienky konania, neprihliadol na skutočnosť, že pôvodný žalobca R., spol. s r. o. zanikol výmazom z obchodného registra bez právneho nástupcu dňom 21. apríla 2009, čím stratil spôsobilosť byť účastníkom konania. Ide pritom o taký nedostatok konania, ktorý nie je možné odstrániť a má za následok, že súd nemôže pokračovať v konaní a rozhodnúť vo veci, ale musí konanie zastaviť, v prípade zániku právnickej osoby bez právneho nástupcu podľa § 107 ods. 4 OSP, inak podľa § 104 ods. 1 OSP. Keďže návrh na zámenu účastníkov podľa § 92 ods. 2 a 3 OSP uplatnil postupník až po   zániku   pôvodného   žalobcu,   nebolo   už   možné   rozhodnúť   o   vystúpení   neexistujúcej právnickej osoby z konania a vstupe inej právnickej osoby na jej miesto. Krajský súd, hoci mal k dispozícii doklady, preukazujúce zmenu podmienok konania, tieto nevyhodnotil a postupoval v rozpore s citovanými ustanoveniami OSP.“.

Podľa ustanovenia § 107 ods. 4 OSP ak po začatí konania zanikne právnická osoba, súd pokračuje v konaní s jej právnym nástupcom, a ak právneho nástupcu niet, súd konanie zastaví.

Je nepochybné, že v danej veci došlo k zániku obchodnej spoločnosti (pôvodného žalobcu) výmazom z obchodného registra (21. apríl 2009) bez právneho nástupcu. Týmto dňom teda pôvodný žalobca stratil spôsobilosť byť účastníkom konania. Návrh na zámenu účastníka   konania   podľa   §   92   ods.   2   a   3   OSP   uplatnila   samotná   sťažovateľka   pred všeobecným súdom až 23. decembra 2009, teda možno konštatovať, že sťažovateľka ani obchodná spoločnosť (pôvodný žalobca) nevyužili v relevantnom časovom období procesné subjektívne   právo   priznané im   ustanovením   §   92   ods.   2   OSP   (nepodali   včas návrh   na zámenu   účastníkov),   a   tým   predmetné   konanie   v   konečnom   dôsledku   vystavili   riziku zastavenia podľa § 107 ods. 4 OSP. Za toto riziko nemôže niesť zodpovednosť konajúci všeobecný súd (obdobne III. ÚS 333/2010).

Aj   keď   jej   návrhu   krajský   súd   najprv   vyhovel,   vychádzajúc   z už   uvedených skutočností   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   medzi   odôvodnením   napadnutého   rozsudku najvyššieho súdu z 29. apríla 2010, ktorý postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká spojitosť, ktorá by umožňovala vysloviť ich porušenie, a preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť   sťažovateľky   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2010