znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 395/08-62

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   24.   februára   2009 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika prerokoval sťažnosť E. V., H., zastúpeného advokátom JUDr. A. S., Advokátska kancelária, D.,   vo veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného súdu Dolný Kubín v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 71/2003 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo E. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom   Okresného   súdu   Dolný   Kubín   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 10 C 71/2003 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému   súdu   Dolný   Kubín p r i k a z u j e   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 10 C 71/2003 konať bez zbytočných prieťahov.

3. E. V. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume   1 600 € (slovom tisícšesťsto eur), ktoré j e   Okresný súd Dolný Kubín p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Dolný Kubín j e   p o v i n n ý   uhradiť E. V. trovy konania v sume 223,46   €   (slovom   dvestodvadsaťtri   eur   a   štyridsaťšesť   centov)   na   účet   jeho   právneho zástupcu   advokáta   JUDr.   A.   S.,   Advokátska   kancelária,   D.,   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti E. V. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 395/08-13 z 25. novembra 2008 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   konanie   sťažnosť   E.   V.,   H.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 71/2003.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ vystupuje ako navrhovateľ v konaní vedenom pred   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 10   C   71/2003 vo   veci   návrhu   na   vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len „BSM“) podaného 30. apríla 2003.

Dňa 9. marca 2005 sťažovateľ požiadal okresný súd o určenie termínu pojednávania. Okresný   súd   uskutočnil   pojednávanie   24.   mája   2005,   12.   júna   2005,   4.   októbra   2005, 29. novembra 2005 a 7. februára 2006. Uznesením z 10. novembra 2006 ustanovil okresný súd   znalca   z odboru   stavebníctva,   odvetvia   oceňovania   nehnuteľností   pre   účely   určenia všeobecnej ceny nehnuteľností – pozemkov. S podaným znaleckým posudkom oboznámil účastníkov   konania   na   pojednávaní   konanom   31.   mája   2007,   ktoré   odročil   na neurčito na účel vykonania znaleckého dokazovania. Uznesením z 3. augusta 2007 bol ustanovený znalec   z odboru   ekonómie   a manažmentu,   odvetvia   účtovníctva,   daňovníctva a personalistiky   pre   účely   určenia   rozsahu   a hodnoty   obchodného   majetku   odporkyne. S predmetným   znaleckým   posudkom   oboznámil   okresný   súd   účastníkov   konania na pojednávaní konanom 14. februára 2008. Pojednávanie konané 29. mája 2008, na ktorom mal byť znalec vypočutý, okresný súd z dôvodu jeho neprítomnosti odročil na 31. júl 2008.

Podľa vyjadrenia sťažovateľa súdne konanie ku dňu spísania sťažnosti trvá päť rokov a štyri   mesiace,   čo   spôsobuje vznik právnej   neistoty   na strane sťažovateľa týkajúcej   sa vlastníckych   vzťahov   k majetku   tvoriaceho   BSM.   Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že v predmetnom konaní dochádza k porušovaniu jeho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe svojej argumentácie sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 71/2003 porušil jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 000 Sk z dôvodov pretrvávajúceho stavu jeho právnej neistoty, ako aj náhradu trov konania.

Na základe výzvy ústavného súdu z 3. decembra 2008 sa k sťažnosti vyjadril okresný súd prostredníctvom sudkyne poverenej výkonom funkcie predsedu. List sp. zn. Spr 981/08 z 15. decembra 2008 doručený ústavnému súdu 22. decembra 2008 obsahoval podrobnú chronológiu vykonaných procesných úkonov, ako aj vyjadrenie, v ktorom bolo okrem iného uvedené: „Z uvedeného konštatujem, že sa jedná o dosť zložitú vec po skutkovej stránke a to hlavne z dôvodu ustálenia masy a hodnoty BSM. Podľa vyjadrenia zákonného sudcu vo veci, aj napriek vyššie popísanému pomerne rozsiahlemu dokazovaniu, doposiaľ nedošlo k meritórnemu rozhodnutiu, pretože najmä žalobca neustále produkuje dôkazy, predkladá vyjadrenia a spochybňuje vykonané dokazovanie. Žalobca tak svojim postojom neprispieva k ukončeniu tejto veci,   ale práve naopak,   toto konanie predlžuje.   Aj   keď sa v priebehu druhého pojednávania účastníci zhodli na väčšine hnuteľných vecí, že patria, resp. nepatria do masy ich BSM a v prípade ich zaradenia do BSM aj na ich zostatkovej hodnote, žalobca napriek tomu na ďalších nasledujúcich pojednávaniach neustále rozširoval masu BSM, čo spôsobuje následné vyjadrenie zo strany druhého účastníka a rozhodovanie o hodnote vecí. Medzi účastníkmi ďalej v priebehu konania bolo sporné, či pozemok k.ú. H. patrí do ich BSM, keďže žalobca tvrdil že táto nehnuteľnosť je jeho výlučným vlastníctvom, takže ďalšie dokazovanie bolo zamerané na zisťovanie skutočností, či uvedený pozemok patrí do masy BSM účastníkov. Po vyriešení tejto predbežnej otázky bola ďalej medzi účastníkmi konania sporná cena nehnuteľností – pozemkov patriacich do BSM, takže vo veci bol ustanovený znalec na zistenie všeobecnej ceny týchto nehnuteľností. Okrem toho žalobca tvrdil, že zo spoločných   prostriedkov   nadobudnutých   účastníkmi   za   trvania   ich   manželstva   bol zhodnocovaný rodinný dom   nachádzajúci sa v Obci   H.,   ktorý   je výlučným vlastníctvom žalovanej, takže dokazovanie bolo zamerané aj na zisťovanie týchto skutočností. Predmetom vyporiadania   je   ďalej   živnosť   žalovanej,   ktorá   podniká   na základe   živnostenského oprávnenia, takže vo veci bolo ďalej nariadené znalecké dokazovanie za účelom zistenia rozsahu   a hodnoty   obchodného   majetku   žalovanej   ku   dňu   zániku   bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov. Okrem vyššie uvedeného sú ďalej predmetom vyporiadania finančné prostriedky na účtoch v bankách, pôžička zo spoločných prostriedkov účastníkov v prospech žalobcu ako živnostníka, ktorý taktiež za trvania manželstva účastníkov podnikal na   základe   živnostenského   oprávnenia   (živnosť   ukončil   ešte   pred   zánikom   manželstva účastníkov), ako aj ďalšie veci, ktorých existencia bola predmetom dokazovania v tomto konaní.“

V závere   vyjadrenia   bola   konštatovaná   existencia   zbytočných   prieťahov   vo   veci v období od 25. augusta 2003 do 9. novembra 2004, v ktorom nebol uskutočnený žiaden úkon.

Súčasťou listu bolo aj oznámenie súhlasu s prerokovaním sťažnosti bez nariadenia ústneho pojednávania.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k stanovisku   okresného   súdu   vyjadril sťažovateľ listom doručeným ústavnému súdu 27. januára 2009. V obsiahlej argumentácii, v prevažnom   rozsahu   zameranej   na   analýzu   skutkových   okolností   prerokúvanej   veci, sťažovateľ   upozornil   na   skutočnosť   podľa   neho „700   dňového   súdneho   prieťahu“ od podania návrhu do určenia prvého termínu pojednávania. V ďalšom poukázal sťažovateľ na neúmernú dobu od odročenia pojednávania z dôvodu vypracovania znaleckého posudku pre účely ocenenia nehnuteľností až do vypracovania predmetného znaleckého posudku, ktorú časovo vymedzil dobou 167 dní. Vo vzťahu k znaleckému dokazovaniu pre účely určenia rozsahu a hodnoty obchodného majetku odporkyne sťažovateľ uviedol, že uplynula doba „559 dní“ odo dňa, keď bolo odročené pojednávania pre účely vypracovania tohto posudku,   do   doby, keď okresný   súd zistil, „že sa vypracovaný znalecký posudok nedá použiť“.

Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   29.   januára   2009   oznámil   právny   zástupca sťažovateľa, že súhlasia s upustením od ústneho prerokovania veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami,   ako   aj   s obsahom   súdneho   spisu   okresného   súdu   týkajúceho   sa posudzovaného   konania   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania   nemožno   očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný   súd   z obsahu   sťažnosti   a k nej   priložených   písomností,   z vyjadrení účastníkov konania, ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu   zistil   tento priebeh a stav konania v predmetnej veci:

Sťažovateľ podal na okresnom súde 30. apríla 2003 návrh na vyporiadanie BSM.Dňa   13.   mája   2003   vyzval   okresný   súd   odporkyňu   na vyjadrenie   sa   k návrhu sťažovateľa, sťažovateľa vyzval vyplniť a predložiť tlačivo pre účely posúdenia žiadosti o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov.   Na   výzvu   sťažovateľ   reagoval   26.   mája   2003. Odporkyňa predložila svoje vyjadrenie 26. mája 2003.

Sťažovateľ predložil okresnému súdu 7. júla 2003 návrh na vydanie predbežného opatrenia. Dňa 10. júla 2003 sťažovateľ doplnil podaný návrh vo veci a návrh na vydanie predbežného opatrenia.

Okresný súd vyzval 24. júla 2003 odporkyňu, aby sa vyjadrila k návrhu na vydanie predbežného opatrenia. Odporkyňa reagovala na výzvu 31. júla 2003.

Okresný   súd   uzneseniami   zo 4.   augusta   2003   priznal   sťažovateľovi   oslobodenie od súdnych   poplatkov   a zároveň   zamietol   návrh   sťažovateľa   na   vydanie   predbežného opatrenia.

Sťažovateľ požiadal 4. novembra 2004 o ustanovenie právneho zástupcu. Okresný súd rozhodol o jeho ustanovení uznesením z 11. novembra 2004.

Sťažovateľ 25. januára 2005 predložil okresnému súdu doplnenie návrhu vo veci.Okresný   súd   vyzval   27.   januára   2005   odporkyňu   na vyjadrenie   sa   k stanovisku sťažovateľa. Odporkyňa na výzvu reagovala 14. februára 2005.

Okresný súd uskutočnil v období od 24. mája 2005 do 10. augusta 2006 celkovo 7 pojednávaní (v termínoch 24. mája 2005, 12. júla 2005, 4. októbra 2005, 29. novembra 2005, 7. februára 2006, 30. mája 2006 a 10. augusta 2006), na ktorých vypočul účastníkov konania   a svedkov   a v medziobdobiach   medzi   pojednávaniami   zabezpečoval   podklady pre rozhodnutie vo veci.

Okresný súd uznesením z 10. novembra 2006 ustanovil znalca z odboru stavebníctva, odvetvia   oceňovania   nehnuteľností.   Znalecký   posudok   bol   okresnému   súdu   predložený 12. januára 2007.

Dňa   27.   februára   2007   predložil   sťažovateľ   okresnému   súdu   svoje   vyjadrenie a žiadosť o „bezodkladné konanie v predmetnej veci“.

Okresný súd uznesením z 21. mája 2007 rozhodol o priznaní odmeny pre znalca.Okresný súd uskutočnil 31. mája 2007 pojednávanie, na ktorom sa vyjadrili účastníci konania a ktoré bolo odročené na neurčito z dôvodu vykonania znaleckého dokazovania.Okresný súd uznesením z 3. augusta 2007 rozhodol o ustanovení znalca z odboru ekonómie a manažmentu, odvetvia účtovníctva, daňovníctva a personalistiky.

Okresný   súd   požiadal   11.   septembra   2007   o poskytnutie   súvisiacich   podkladov Daňový úrad D., ktorý reagoval na výzvu 18. septembra 2007.

Okresný súd predložil 20. septembra 2007 znalcovi spisový materiál a 27. septembra 2007 podklady na vypracovanie znaleckého posudku.

Dňa 1. októbra 2007 bol okresnému súdu predložený vypracovaný znalecký posudok.Sťažovateľ 11. januára 2008 požiadal okresný súd o určenie termínu pojednávania. Okresný súd uznesením z 25. januára 2008 rozhodol o priznaní odmeny pre znalca.Okresný   súd   uskutočnil   14.   februára   2008   pojednávanie,   na   ktorom   sa   vyjadrili účastníci   konania   a bol   uskutočnený   výsluch   znalca.   Pojednávanie   bolo   odročené na 10. apríl 2008.

Okresný   súd   26.   marca   2008   zrušil   určený   termín   pojednávania   a odročil   ho na 29. máj 2008 (z dôvodu práceneschopnosti zákonného sudcu).

Okresný súd uskutočnil 29. mája 2008 pojednávanie, na ktorom rozhodol o uložení poriadkovej pokuty znalcovi, a pojednávanie odročil na 31. júl 2008 z dôvodu opätovného predvolania znalca.

Sťažovateľ   predložil   okresnému   súdu   12.   júna   2008   „návrh   na   vykonanie dokazovania“.

Dňa   4.   júla   2008   podal   znalec   proti   uzneseniu   o uložení   poriadkovej   pokuty odvolanie a zároveň ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní dňa 31. júla 2008. Okresný súd 14. júla 2008 zrušil určený termín pojednávania z dôvodu predloženia spisového materiálu s opravným prostriedkom odvolacej inštancii.

Krajský súd v Žiline uznesením z 23. júla 2008 zrušil uznesenie okresného súdu z 29. mája 2008. Spisový materiál bol okresnému súdu vrátený 25. septembra 2008. Okresný   súd   uskutočnil   10.   decembra   2008   pojednávanie,   na   ktorom   vykonal výsluch znalca. Pojednávanie odročil na neurčito z dôvodu predloženia spisového materiálu ústavnému súdu.

V čase rozhodovania ústavného súdu nebolo predmetné konanie na okresnom súde právoplatne skončené.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   základného   práva   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý   znamená nastolenie právnej istoty   inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 253/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni uvedený stav právnej neistoty.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana práv bola rýchla   a   účinná,   ďalej   z   §   100   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Samosudca   je   podľa   § 117   ods. 1   OSP   povinný   robiť   vhodné   opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04) zohľadnil tri základné kritériá,   ktorými sú   právna   a   faktická   zložitosť   veci,   o   ktorej   súd   rozhoduje,   správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje   aj   povahu   prerokúvanej   veci.   Tieto   tri   kritéria   zohľadňuje   pri   namietanom porušení práva na prejednanie záležitosti   súdom v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru aj Európsky súd pre ľudské práva (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).

1. Predmetom posudzovaného konania je vyporiadanie BSM po rozvode manželstva. So zreteľom na početnú a ustálenú judikatúru všeobecných súdov však tento druh sporu nemožno   považovať   za   právne   zložitý.   Konanie   o vyporiadanie   BSM   sa   však   obvykle vyznačuje   skutkovou   náročnosťou,   pretože   sa   v tomto   prípade   zisťuje   celý   majetok bývalých   manželov   spravidla   za   dlhšie   obdobie   a   tento   majetok   sa   niekedy   prelína   aj s výlučným majetkom niektorého z manželov. Pravidelne sa v takých sporoch vykonáva znalecké dokazovanie zamerané na zistenie cien a hodnoty vyporiadavaných vecí a iných majetkových   hodnôt.   Aj   v danom   prípade   je   skutková   náročnosť   veci   daná   potrebou vykonania rozsiahlejšieho dokazovania týkajúceho sa špecifikácie vecí patriacich do BSM a určenia ich hodnoty.

Ústavný súd však pripomína, že žiadna skutková zložitosť veci, ktorou sa spravidla vyznačujú spory o vyporiadanie BSM, nemôže ospravedlniť, že po takmer šiestich rokoch od podania žaloby nebolo vo veci meritórne rozhodnuté.

2. Ústavný súd skúmal správanie sťažovateľa v posudzovanom konaní a hodnotil ho ako   aktívne   a   súčinnostné,   sťažovateľ   iniciatívne   predkladal   okresnému   súdu   návrhy na objasnenie   skutkového   stavu   a zúčastňoval   sa   nariadených   pojednávaní.   Vo   svojom vyjadrení   okresný   súd   uviedol,   že   sťažovateľ   neustále   predkladá   súdu   nové   dôkazy a vyjadrenia a takýmto   postupom   prispieva   k predĺženiu   konania.   Ústavný   súd   sa   však s tvrdením   okresného   súdu   nestotožnil   a je   toho   názoru,   že   návrhy   sťažovateľa   boli predkladané   priebežne,   v   niektorých   prípadoch   išlo   o opakovanie   tých   istých   návrhov z dôvodu,   že   okresný   súd   na   pôvodné   návrhy   nereagoval   (napr.   návrh   sťažovateľa na zabezpečenie   výpisov   z peňažných   ústavov).   Realizáciu   procesných   práv   zo   strany sťažovateľa   spôsobom,   keď   sťažovateľ   svoje   návrhy   a   dôkazy   nepredložil   naraz,   ale predkladal ich postupne s časovými odstupmi, možno síce hodnotiť ako faktor, ktorý prispel v konečnom dôsledku k doterajšej dĺžke konania, ale nemožno tým ospravedlniť nečinnosť okresného súd a jeho nesústredený postup pri prerokúvaní veci.

3.   Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   hodnotil,   či   v uvedenom   konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   okresný   súd   postupoval   v konaní   v určitých   fázach plynulo,   ale   vyskytli   sa   v ňom   aj   obdobia,   v ktorých   bez   toho,   aby   mu   v tom   bránila zákonná prekážka nevykonal žiaden úkon. Ide najmä obdobie od 4. augusta 2003, keď okresný   súd   zamietol   návrh   sťažovateľa   na   vydanie   predbežného   opatrenia, do 11. novembra   2004,   keď   okresný   súd   rozhodol   o ustanovení   právneho   zástupcu sťažovateľa   (zbytočné   prieťahy   v trvaní   viac   ako   14   mesiacov).   Obdobne   ústavný   súd zaznamenal v konaní kratšie obdobia nečinnosti okresného súdu, a to od 10. augusta 2006, keď   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   do 10.   novembra   2006,   keď   okresný   súd   uznesením ustanovil znalca (nečinnosť v trvaní 3 mesiacov), a od 1. októbra 2007, keď bol okresnému súdu doručený znalecký posudok, do nariadeného termínu pojednávania na 31. január 2008 (nečinnosť takmer 4 mesiace), ktoré ústavný súd tiež hodnotí ako zbytočné prieťahy.

Ústavný súd pripomína, že aj nesprávna organizácia práce, ako aj iné nedostatky v činnosti súdu, ktoré boli príčinou neprimeranej lehoty na prerokovanie konkrétnej veci, sú porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (II. ÚS 61/98, III. ÚS 18/00).

Nesústredenosť   postupu   okresného   súdu   sa   prejavila v   mechanickom   vykonávaní nespočetného množstva výsluchov účastníkov konania a svedkov bez ich ďalšej analýzy a vykonávania   dokazovania   v nadväznosti   na   jej   výsledky.   Navyše   predmet   týchto výsluchov, ako aj nadväzujúceho dokazovania boli určované výlučne účastníkmi konania, čo   je   v rozpore   s prejednacím   princípom   charakteristickým   pre   civilný   proces,   podľa ktorého pri zisťovaní skutkového stavu sa postupuje za dokonalej a nerozdielnej súčinnosti všetkých subjektov konania, teda aj za aktívnej účasti súdu.

Ďalším momentom nesústredenej činnosti okresného súdu, ktorý prispel tiež svojou mierou   k zbytočnému   predĺženiu   konania,   je   skutočnosť,   že   okresný   súd   pristúpil k vykonaniu relevantného dôkazu smerujúcemu k objasneniu skutkového stavu – zisteniu hodnoty   nehnuteľností   (pozemkov)   a iných   majetkových   hodnôt   (určenie   hodnoty obchodného   majetku   odporkyne),   a to   k   ustanoveniu   znalca   až   10.   novembra   2006 a 3. augusta 2007, teda s odstupom viac ako troch rokov od začiatku konania, a to i napriek tomu, že potreba znaleckého dokazovania vyvstala už v počiatočnom štádiu konania.

Z petitu podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ žiada ústavný súd aj o vyslovenie porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru v predmetnom konaní pred okresným súdom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si už pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, z tohto dôvodu   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (napr. II. ÚS   55/98, III.ÚS 109/07).

Zistené obdobia nečinnosti okresného súdu predstavujúce zbytočné prieťahy v trvaní takmer   21   mesiacov,   ako   aj   nesústredenú   činnosť   okresného   súdu   nemožno   považovať za akceptovateľné vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ani vo vzťahu k právu zaručenému čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľa boli porušené (1. bod výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal mu, aby konal vo veci bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci (2. bod výroku nálezu).

III.

Sťažovateľ v sťažnosti žiadal aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume   1   000   000   Sk,   ktoré   odôvodnil   tým,   že   v dôsledku   neukončeného   päť   rokov trvajúceho súdneho konania pretrváva u neho stav právnej neistoty.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľa, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie (obdobne III. ÚS 142/06).

Ústavný súd priznal v tomto prípade finančné zadosťučinenie v sume 1 600 € (3. bod výroku   nálezu),   ktorá   podľa   jeho   názoru   zohľadňuje   predmet,   charakter   a dobu posudzovaného   konania,   dĺžku   zbytočných   prieťahov   v   konaní   a s   nimi   spojenú nemajetkovú ujmu sťažovateľa.

Sťažovateľ prostredníctvom svojej právneho zástupcu žiadal, aby mu ústavný súd priznal náhradu trov konania pred ústavným súdom, pričom ich výšku nešpecifikoval.

Pri   stanovení   výšky   priznanej   náhrady   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa vychádzal ústavný súd z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.   z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“) s tým, že predmet konania pred   ústavným   súdom   (konanie   o sťažnosti   v zmysle   čl.   127   ústavy)   je   v zásade nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením alebo   s   hodnotou   predmetu   sporu,   o ktorom   sa   koná   pred   všeobecným   súdom (napr. I. ÚS 129/03, III. ÚS 11/05, III. ÚS 142/06).

Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2008 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 3 176 Sk a hodnota režijného paušálu 190 Sk.

Sťažovateľ v danom   prípade   mohol požadovať náhradu   trov   právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom v súlade s uvedenými ustanoveniami vyhlášky č. 655/2004 Z. z. za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2008 (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, písomné podanie vo veci – sťažnosť), teda 2 x 3 176 Sk + 2 x 190 Sk, spolu 6 732 Sk (223,46 eur).

Ústavný súd preto priznal sťažovateľovi podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde náhradu trov právneho zastúpenia v sume 223,46 eur (4. bod výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. februára 2009