znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 394/2014-39

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   25.   novembra   2014 v senáte   zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudkyne   Jany   Baricovej   a sudcu Rudolfa Tkáčika vo veci sťažnosti P. M., zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária Bugala – Ďurček, s. r. o., Drotárska cesta 102, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát   Mgr.   Peter   Ďurček,   pre namietané   porušenie   jeho   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Cob 18/2007 z 20. júna 2007 takto

r o z h o d o l :

Základné právo   P.   M.   na súdnu   ochranu podľa   čl.   46   ods.   1 Ústavy   Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Cob 18/2007 z 20. júna 2007   p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   394/2014-16 z 24. júna   2014   prijal   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   P.   M.,   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajsky súd“) sp. zn. 3 Cob 18/2007 z 20. júna 2007 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Sťažnosť s rovnakým predmetom konania ústavný súd pri predbežnom prerokovaní uznesením č. k. IV. ÚS 304/07-13 zo 6. decembra 2007 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako oneskorene podanú, keď vychádzajúc z obsahu verejnej listiny – kópie rozsudku sp. zn. 20 Cb 123/00 zo 6. júna 2005 predloženej mu predsedom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) 28. novembra 2007, na ktorej bola riadne vyznačená doložka   právoplatnosti,   zistil,   že   tento   rozsudok   v spojení   s   rozsudkom   krajského   súdu sp. zn. 3 Cob 18/2007   z   20.   júna   2007   nadobudol   právoplatnosť   24.   júla   2007,   a teda sťažovateľ podal sťažnosť po uplynutí lehoty ustanovenej § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

S týmto záverom sa nestotožnil Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorý   vo   veci   Majchrák   proti   Slovenskej   republike   (sťažnosť   č. 21463/08)   rozsudkom z 23. októbra 2012, ktorý nadobudol právoplatnosť 23. januára 2013, vyslovil porušenie jeho práva na prístup k súdu zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že na základe dôkazov poskytnutých mu sťažovateľom bolo prima facie zrejmé, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť až 28. júla 2007, a teda nesprávnym posúdením dátumu jeho právoplatnosti sa ústavný súd zbavil povinnosti vyjadriť sa k meritu celej veci. V súvislosti so zisteným porušením ESĽP priznal sťažovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume   7 800   €.   Ďalšie   časti   sťažnosti   ESĽP   odmietol   najmä   z   dôvodu   nevyčerpania vnútroštátnych prostriedkov nápravy a jej vecnou stránkou sa nezaoberal.

Rešpektujúc   uvedený   rozsudok   ESĽP   ústavný   súd   následne   rozhodol   o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, z obsahu ktorej vyplýva, že:

«A) Sťažovateľ   je   ako   autorizovaný   architekt   členom   Slovenskej   komory   architektov a projektantom   vo   výstavbe.   Dňa   28.   02.   1996   sťažovateľ   ako   zhotoviteľ   uzavrel s Ústrednou   colnou   správou SR   (neskôr bol   tento štátny orgán premenovaný na   Colné riaditeľstvo   Slovenskej   republiky)   ako   objednávateľom   zmluvu   o   dielo   na   dodávku projektových   dokumentácií   pre   potrebu   povolenia   výstavby   hraničného   priechodu v Bratislava-Rusovce „Definitívny colný priechod Rusovce“(ďalej len „zmluva o dielo“), pričom menovaný štátny orgán bol zároveň stavebníkom uvedenej stavby.

Jednalo   sa   o   diaľničný   hraničný   priechod   do   Maďarska,   kde   maďarskú   časť priechodu zabezpečovala Maďarská republika a slovenskú časť zabezpečovala Slovenská republika. Tento objednávateľ sťažovateľa neskôr požiadal aj o vypracovanie príslušnej projektovej   dokumentáciu   pre   potreby   uskutočnenia   danej   stavby   (realizačný   projekt), na základe čoho mu v apríli 1997 bolo doručených niekoľko príslušných návrhov dodatku k uvedenej   zmluve   o   dielo.   Definitívny   a   sťažovateľom   podpísaný   návrh   dodatku   danej zmluvy   o   dielo   mu   sťažovateľ   doručil   dňa   14.   04.   1997   listom   zo   dňa   14.   04.   1997. Na základe   požiadavky   objednávateľa   bol   termín   vypracovania   daného   realizačného projektu veľmi krátky – do 31. 07. 1997. Jednalo sa veľkú a náročnú stavbu a s krátkym termínom   plnenia   sťažovateľ   súhlasil   na   základe   prísľubu   objednávateľa,   že   urgentne podpíše návrh dodatku zmluvy a zároveň si splní svoju zmluvnú povinnosť (čl. III. 3 zmluvy) a oproti podpisu tohto dodatku sťažovateľovi poskytne podklady potrebné na vypracovanie predmetného realizačného projektu.

Dňa 15. 04. 1997 sa u objednávateľa konalo rokovanie, na ktorom objednávateľ uviedol,   že   projektová   dokumentácia   pre   stavebné   povolenie   predmetnej   stavby   (táto projektová   dokumentácia   predchádzala   vypracovaniu   dotknutého   realizačného   projektu) bude odsúhlasená do konca mája 1997 a že stavebné povolenie bude v júli 1997 (vôbec nič z toho sa však nesplnilo).

Dňa 13. 06. 1997 bol sťažovateľovi doručený list od objednávateľa č. 4207/97 zo dňa 06. 06. 1997, ktorým objednávateľ zaslal vyššie uvedený dodatok k zmluve, ktorý podpísal dňa 10. 06. 1997. Objednávateľ však ani týmto listom sťažovateľovi nezaslal žiadnu prílohu ako podklad pre vypracovanie daného realizačného projektu (objednávateľ tak nesplnil svoju   povinnosť   poskytnúť   potrebné   podklady   podľa   čl.   III.3   zmluvy),   pričom nepochopiteľným prieťahom a meškaním pri podpise tohto dodatku (14. 04. 1997 – 10. 06. 1997) spôsobilo stratu dvoch mesiacov z celkovej lehoty (3 a pol mesiaca) na vyhotovenie daného realizačného projektu. Keďže v dôsledku tohto omeškania objednávateľa nastala nemožnosť   splnenia   predmetného   diela   dohodnutým   spôsobom   (pretrvávajúce neposkytnutie   a   absencia   podkladov   potrebných   pre   vypracovanie   daného   diela   a dvojmesačné omeškanie s podpisom príslušného dodatku zmluvy), sťažovateľ sa dožadoval u objednávateľa   riešenia predmetnej veci,   pričom sťažovateľ dobromyseľne a ústretovo pokračoval v obmedzenej práci na danom realizačnom projekte aspoň na jeho častiach, na ktorých sa dalo predbežne pracovať aj bez poskytnutia príslušných podkladov (chýbalo vyjadrenie samotného objednávateľa, chýbali vyjadrenia účastníkov súvisiaceho stavebného konania,   chýbali   príslušné   stavebné   povolenia   dotknutej   stavby,   chýbala   koordinácia   s Maďarskou   republikou...).   Daná   záležitosť   s   vypracovaním   realizačného   projektu   a   zo strany objednávateľa omeškaná príprava dotknutej stavby sa však mala riešiť až po prvom koordinačnom rokovaní s Maďarskou republikou, ktoré sa uskutočnilo dňa 18. 07. 1997 (v tom   čase   už   bola   maďarská   časť   daného   hraničného   priechodu   takmer   úplne zrealizovaná,   pričom   na   jeho   slovenskú   časť   nebolo   vydané   ešte   ani   jedno   stavebné povolenie, príslušný dotknutý realizačný projekt bol len v štádiu rozpracovanosti a výber zhotoviteľa tejto stavby sa len pripravoval!!!). Samotný termín tohto prvého koordinačného rokovania dokazuje enormné omeškanie objednávateľa so zabezpečením prípravy dotknutej stavby...

B) Žalobou zo dňa 20. 04. 2000 sa objednávateľ domáhal zaplatenia zmluvnej pokuty vo výške   451.160,60   Sk   (14.975,79   Eur)   za   údajné   omeškanie   220   dní   pri   dodaní predmetného   diela   –   realizačného   projektu   stavby   Definitívny   colný   priechod   Rusovce. V danom zjavne nespravodlivom a diskriminačnom súdnom konaní však ako žalobca mal úspech,   aj   keď   som   konajúcim   súdom   relevantnými   listinnými   dôkazmi   dokázal   zjavnú neoprávnenosť a bezdôvodnosť danej žaloby...

Okresný   súd   Bratislava   V   po   rozsiahlom   dokazovaní   svojim   rozsudkom č. k. 20 Cb 123/00 zo dňa 24. 09. 2003 predmetnú žalobu zamietol s tým, že sťažovateľ ako odporca sa v zmysle § 365 Obchodného zákonníka do omeškania nedostal, lebo nemohol splniť svoj záväzok v dôsledku omeškania objednávateľ ako žalobcu.

Žalobca sa proti uvedenému rozsudku odvolal dňa 27. 11. 2003... Odvolací Krajský súd v Bratislave svojim uznesením č. k. 14 Cob 290/03-255 zo dňa 26. 05. 2004 napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava V bezdôvodne (pre zjavné neporozumenie problematiky i merita veci a zvýhodnenie žalobcu ako štátneho orgánu, ktorý navyše zjavne neuniesol svoje dôkazné bremeno) zrušil a vrátil na ďalšie konanie. Je potrebné   poukázať   na   skutočnosť,   že   žalobca   rovnako   ako   v   prvostupňovom   konaní žiadnym spôsobom nepreukázal splnenie svojich zmluvných povinnosti ako aj nepreukázal skutočnosť, že nebol v omeškaní, pričom sťažovateľ jeho omeškanie v konaní preukázateľne dokázal...

V rozpore s vykonaným dokazovaním i skutkovým stavom predmetnej vecí a napriek zjavnému (a pôvodne prvostupňovým súdom skonštatovanému) omeškaniu žalobcu Okresný súd Bratislava V svojím rozsudkom č. k. 20 Cb 123/00 zo dňa 06. 06. 2005 (viď príloha č. 3) žalobe vyhovel a bezdôvodne sťažovateľovi uložil povinnosť zaplatiť predmetnú zmluvnú pokutu 451.160,60 Sk, ako aj trovy konania vo výške 101.091,50 Sk.

Proti   uvedenému   vadnému   rozsudku   bola   sťažovateľom   z   dôvodu   nesprávneho zistenia skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia podané odvolanie...

V   nadväznom   odvolacom   konaní   však   Krajský   súd   v   Bratislave   svojim nespravodlivým rozsudkom č. 3 Cob 18/2007-426 20 dňa 20. 06. 2007 napadnutý rozsudok v časti týkajúcej sa povinnosti zaplatiť 451.160,60 Sk a trovy konania potvrdil, aj keď na to neexistoval žiaden vecný ani právny dôvod...».

Sťažovateľ vo veci samej navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „1. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 20. 06. 2007, č. k: 3 Cob 18/2007, porušil   právo   sťažovateľa   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 20. 06. 2007, č. k.: 3 Cob 18/2007, porušil právo sťažovateľa na prejednanie záležitosti spravodlivo, verejne a v primeranej lehote nezávislým a nestranným zákonom zriadeným súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20. 06. 2007, č. k.: 3 Cob 18/2007 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

4. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 275,94 EUR, ktorú je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k veci   listom   sp.   zn.   Spr.   3207/14 z 30. septembra 2014 vyjadril predseda krajského súdu, ktorý po stotožnení sa s vyjadrením predsedníčky senátu 3 Cob uviedol:

„Senát   Krajského   súdu   v Bratislave   rozsudkom   č.   k.   3   Cob/18/2007-426   zo   dňa 20. 06.   2007   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   v jeho   základe   potvrdil.   Takto   rozhodol na pojednávaní a v odôvodnení svojho rozhodnutia sa vysporiadal so všetkými tvrdeniami žalovaného   –   sťažovateľa   v odvolaní   a tiež   svoje   rozhodnutie   náležite   odôvodnil.   Senát 3 Cob sa v celom rozsahu pridržiava svojho rozhodnutia aj jeho odôvodnenia a súčasne považuje ústavnú sťažnosť sťažovateľa za nedôvodnú.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom   sťažnosti   je   námietka   porušenia   základného   práva   sťažovateľa zaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Cob 18/2007 z 20. júna 2007, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn. 20 Cb 130/00 zo 6. júna 2005, ktorým tento uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť Colnému riaditeľstvu Slovenskej republiky zmluvnú pokutu z titulu „omeškania s odovzdaním   Realizačného   projektu“ v zmysle   zmluvy   o dielo   z 28.   februára   1996 a dodatku k tejto zmluve z 10. júna 1997.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   medzi   obsahom   označených   práv   niet   zásadných odlišností.

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (mutatis mutandis II.   ÚS   1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého ochrany sa fyzická osoba alebo právnická osoba domáha, poskytnutá ochrana v medziach zákonov,   ktoré   tento   článok   ústavy   o   základnom   práve   na   súdnu   ochranu   vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 OSP, m. m. I. ÚS 243/07), pritom   starostlivo   prihliadať   na   všetko,   čo vyšlo   počas   konania   najavo,   vrátane   toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 OSP) musí vyplývať vzťah   medzi   skutkovými   zisteniami   a úvahami   pri   hodnotení   dôkazov   na   jednej   strane a právnymi závermi na strane druhej (m. m. III. ÚS 36/2010).

Uvedené zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na spravodlivé súdne konanie, vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva   (pozri   napr.   rozsudok   Garcia   Ruiz   v.   Španielsko   z   21.   januára   1999,   §   26)   tak, že rozhodnutie   súdu   musí   uviesť   presvedčivé   a dostatočné   dôvody,   na   základe   ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť   s prihliadnutím   na okolnosti   každej   veci.   Všeobecný   súd nemusí   dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 115/03, IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05, I. ÚS 197/2012 a iné). Z práva na spravodlivý proces vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska proti Švajčiarsku z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy však nepatrí   právo   na   rozhodnutie   v súlade   s právnym   názorom   účastníka   súdneho   konania, resp. právo na úspech v konaní (I. ÚS 3/97, II. ÚS 218/02, IV. ÚS 340/04, I. ÚS 225/05, II. ÚS   56/07),   ani   právo   účastníka   dožadovať   sa   ním   navrhnutého   spôsobu   hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).

Ústavný súd konštatuje, že predmetná sťažnosť je práve takéhoto charakteru, a ako taká je zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľ   považuje   napadnutý   rozsudok   za   arbitrárny,   pričom   v sťažnosti krajskému súdu vytýka, že rozhodol na základe skutkového stavu, ktorý nebol v súlade s vykonanými dôkazmi, a že pri svojom rozhodovaní nebral ohľad na argumenty uplatnené sťažovateľom.

Z relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia však vyplýva:«Krajský súd v Bratislave prejednal vec podľa § 212 ods. 1 a 214 ods. 1 O. s. p. nariadením pojednávania a zistil zhodne so súdom prvého stupňa, že predmetom sporu je zaplatenie   zmluvnej   pokuty   za   omeškanie   so   zhotovením   diela   -   realizačného   projektu stavby „Definitívny CP Rusovce“. Zmluvnú pokutu a jej výšku účastníci dohodli v zmluve o dielo uzavretej 28. 2. 1996 v čl. IV. bod 7 zmluvy vo výške 0,10 % predmetnej ceny za každý deň omeškania. Podľa uvedenej zmluvy je žalovaný zhotoviteľom diela s predmetom „1. etapa – Inžinierskohydrogeologický prieskum; 2. etapa – Zadanie stavby – dokumentácia predkladaná na územné konanie; 3. etapa – Projekt stavby – dokumentácia predkladaná na stavebné   konanie“   v   rozsahu   v súlade   s platnou   legislatívou   pre   potreby   územného a stavebného konania, ako aj projektovej prípravy stavby Definitívny CP Rusovce. K tejto zmluve účastníci uzavreli 10. 6. 1997 dodatok na dodávku 4. etapy stavby – realizačný projekt – dokumentácia pre uskutočnenie stavby, s lehotou plnenia 31. 7. 1997.

V   konaní   bolo   nesporne   preukázané,   že   žalovaný   svoju   povinnosť   odovzdať realizačný projekt stavby splnil až 8. 3. 1998 (čl. III. bod 2 zmluvy – spôsob plnenia) a preto žalobca si uplatnil právo na zaplatenie zmluvnej pokuty za čas od 1. 8. 1997 do 8. 3. 1998 v zmysle § 544 ods. 1 Obch. zák. Podľa citovaného zákonného ustanovenia zhotoviteľ splní svoju   povinnosť   dodať   dielo   jeho   riadnym   ukončením   a   odovzdaním   predmetu   diela objednávateľovi v dohodnutom mieste. Žalovaný ako zhotoviteľ svoju povinnosť dodať dielo nesplnil včas a preto v z mysle § 365 Obch. zák. sa pre porušenie záväzkového vzťahu dostal do omeškania. Podľa ustanovenia § 544 ods. 1 Obč. zák. ak strany dojednajú pre prípad porušenia zmluvnej povinností zmluvnú pokutu, je účastník, ktorý túto povinnosť poruší, zaviazaný pokutu zaplatiť, aj keď oprávnenému účastníkovi porušením povinnosti nevznikne škoda. Daná vec je obchodnou vecou a preto právnu úpravu zmluvnej pokuty pokiaľ   sa   týka   zodpovednostného   princípu   odvolací   súd   posudzoval   zhodne   so   súdom prvého stupňa podľa § 300 Obch. zák. ako zodpovednosť objektívnu, t. j. bez ohľadu na zavinenie. Podľa citovaného ustanovenia okolnosti vylučujúce zodpovednosť nemajú vplyv na povinnosť platiť zmluvnú pokutu.

Žalovaný svoje tvrdenie, že nebol v omeškaní so splnením svojej zmluvnej povinnosti, preto   že   žalobca   ako   objednávateľ   mu   neposkytol   spolupôsobenie   potrebné   na   to,   aby mohol   splniť   svoj   záväzok   nepreukázal.   Podľa   §   370   Obch.   zák.   veriteľ   (žalobca   ako objednávateľ)   je   v   omeškaní   ak   v   rozpore   so   svojimi   povinnosťami   vyplývajúcimi   zo záväzkového   vzťahu   neprevezme   riadne   ponúknuté   plnenie   alebo   neposkytne spolupôsobenie   potrebné   na   to,   aby   dlžník   (žalovaný   ako   zhotoviteľ)   mohol   splniť   svoj záväzok. Z dikcie citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že ak dôvodom omeškania dlžníka   je   porušenie   záväzku   zo   strany   veriteľa   tým,   že   neprevezme   riadne   ponúknuté plnenie alebo neposkytne dohodnuté potrebné spolupôsobenie, nie je dlžník v omeškaní. Nedostatok spolupôsobenia veriteľa môže spôsobiť jeho omeškanie len vtedy, ak je povinný takéto spolupôsobenie poskytnúť.

Poskytnutie potrebného spolupôsobenia mali účastníci dohodnuté v čl. III. bod 5 zmluvy   o   dielo   tak,   že   žalobca   ako   objednávateľ   sa   v   rámci   spolupôsobenia   zaviazal v potrebnom   rozsahu   poskytnúť   spolupôsobenie   na   vyzvanie   zhotoviteľa   (žalovaného) spoluprácu   a   podklady   nevyhnuté   pre   vypracovanie   diela.   Tvrdenie   žalovaného,   že nedostatok   dohodnutého   spolupôsobenia   je   v   tom,   že   žalobca   návrh   dodatku na vypracovanie   realizačného   projektu   potvrdil   až   13.   6.   1997,   že   nie   sú   mu   známe stanoviská všetkých inštitúcií a dotknutých organizácií k projektu stavby, nie je vydané stavebné povolenie a pod. nie je správne. Žalovaný podľa čl. II. bod 4 a 5 zmluvy bol zhotoviteľom i predchádzajúcich stupňov projektovej dokumentácie v rozsahu pre potreby územného a stavebného konania, ako aj projektovej prípravy stavby, do ktorej sa zahrňuje i projekt realizácie stavby. Pokiaľ sa týka oneskoreného vydania stavebných povolení podľa tvrdenia samotného žalovaného tieto boli vydané až po splnení povinnosti dodať realizačný projekt, teda nejednalo sa o spolupôsobenie potrebné k splneniu záväzku. Naviac žalovaný jednotlivé časti realizačného projektu odovzdával postupne od septembra 1997, teda už vtedy bol v omeškaní.

Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením žalovaného, že nepodpísaním dodatku č. 2 o predĺžení   termínu   vypracovania   realizačného   projektu   žalobca   neposkytol   dohodnuté spolupôsobenie a neprisvedčil ani jeho tvrdeniu, že dodatok č. 1 je absolútne neplatný, pretože do konca apríla nedal žalobca stanovisko k predchádzajúcemu stupňu projektovej dokumentácie. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje i na to, že dodatok č. 1 bol uzavretý 10.   6.   1997   a   na   list   žalovaného   z   24.   2.   1998   adresovaný   žalobcovi   podľa   ktorého omeškanie s dodaním realizačného projektu spôsobil komplex objektívnych i subjektívnych príčin.   Pokiaľ   sa   týka   hodnotenia   záverov   z   výrobných   výborov   odvolací   súd   v   tomto poukazuje na precízne a úplné zdôvodnenie v prvostupňovom rozsudku.

Z uvedených dôvodov krajský súd napadnutý rozsudok v časti priznanej zmluvnej pokuty v zmysle § 219 O. s. p. potvrdil ako vecne správny i v napadnutom súvisiacom výroku o náhrade trov konania...

Pre úplnosť odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že námietka žalovaného, že odstúpením od zmluvy zaniklo žalobcovi i právo na zmluvnú pokutu, nie je správna. Podľa ust. § 302 Obch. zák. odstúpenie od zmluvy sa nedotýka nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty.   S   odstúpením od zmluvy   Obch.   zákonník spája   ten dôsledok,   že zaniká   zmluva a všetky práva a povinnosti vyplývajúce zo zmluvy od okamihu odstúpenia (§ 351 ods. 1 Obch. zák.), teda do doby platného odstúpenia od zmluvy zostáva zachovaná povinnosť zaplatiť   zmluvnú   pokutu   a oprávnená   strana   môže nárok   vyplývajúci   z tejto   povinnosti uplatniť aj po zániku zmluvy v dôsledku odstúpenia. Tento nárok od jeho vzniku už nezdieľa osud hlavného záväzku, ale je od neho nezávislý. Zachovanie nároku na zmluvnú pokutu v obchodnom   práve   súvisí   s   vylúčením   spätnej   účinnosti   odstúpenia   od   zmluvy,   teda odstúpenie   od   zmluvy   sa   nedotýka   nárokov,   ktoré   vznikli   z   porušenia   zmluvy   pred odstúpením.»

Preskúmaním napadnutého rozhodnutia ústavný súd dospel k názoru, že krajský súd štandardným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagoval na sťažovateľom uplatnené odvolacie   dôvody,   aplikáciou   relevantných   ustanovení   Obchodného   zákonníka, Občianskeho   zákonníka   a Občianskeho   súdneho   poriadku   sa   vyporiadal   s esenciálnou otázkou   oprávnenosti/zákonnosti   uloženia   zmluvnej   pokuty   sťažovateľovi,   pričom s poukazom na výsledky okresným súdom vykonaného dokazovania svoj záver o potvrdení rozsudku okresného súdu zrozumiteľne a dostatočne odôvodnil.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu nemožno považovať za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na spravodlivý súdny proces, a keďže nezistil príčinnú súvislosť medzi týmto rozhodnutím a porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na tento záver bolo preto bezpredmetné rozhodovať o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Podľa   čl.   133   ústavy   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu   nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2014