znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 394/2010-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   L.   F.,   T.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   I.   G.,   P., pre namietané   porušenie   jeho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 119/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. F. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2010 doručená sťažnosť L. F., T. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. I. G., P., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 119/2009.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že návrhom podaným Okresnému súdu Trnava (ďalej len   „okresný   súd“)   15.   mája   2000   sa   jeho   bývalá   manželka   Z.   F.   domáhala   zrušenia spoločného nájmu k obecnému bytu, ktorý získali za trvania manželstva. Dňa 20. decembra 2004 okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 107/2000 rozhodol tak, že zrušil spoločný   nájom   k spornému   bytu   a výlučným   nájomcom   sa   stala   Z.   F.   s povinnosťou zabezpečiť sťažovateľovi náhradný byt. Podaním z 21. marca 2005 sa sťažovateľ domáhal nariadenia predbežného opatrenia z dôvodu dočasnej úpravy pomerov medzi účastníkmi sporu. Dňa 20. júna 2005 okresný súd vyzval sťažovateľa na doplnenie nezrozumiteľného podania, čo v stanovenej lehote vykonal. Okresný súd následne jeho návrh odmietol. Proti tomuto   rozhodnutiu   podal   sťažovateľ   odvolanie.   Dňa   30.   novembra   2005   Krajský   súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd sťažovateľa opätovne vyzval na doplnenie pôvodného návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, no následne tento návrh odmietol z dôvodu, že doplnenie podania nepovažoval za dostatočné. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, ktoré však bolo krajským súdom odmietnuté, pretože nespĺňalo zákonom požadované náležitosti. Dňa 3. novembra 2008 sťažovateľ podal proti rozhodnutiu krajského súdu dovolanie, o ktorom dosiaľ najvyšší súd nerozhodol, a to aj napriek jeho sťažnosti z 24. augusta 2009.

Sťažovateľ   tvrdí,   že „Najvyšší   súd   SR   svojou   nečinnosťou   rozhodnúť   vo   veci nariadenia   predbežného   opatrenia   porušil   nielen   právo   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov, ale v tej súvislosti aj moje právo bývania v byte, ktorý som nemohol pre zlé vzťahy s bývalou manželkou užívať. Aj napriek naliehavosti mojej situácie mi do dnešných   dní   neposkytol   ochranu   môjho   práva,   ktorej   som   sa   domáhal   nariadením predbežného opatrenia.“.

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že „1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa článku 46 odsek 1, na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky,   na   spravodlivý   proces   podľa   článku   6   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd,   na   rešpektovanie   súkromného   a   rodinného   života   podľa   článku   8 odsek 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 5Cdo/119/2009, bolo porušené.

2.   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5Cdo/119/2009   sa   prikazuje   konať   bez   zbytočných   prieťahov,   aby   čo   najrýchlejším prejednaním a rozhodnutím veci bola zabezpečená ochrana obydlia sťažovateľa.

3. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 22.500 € (slovom   dvadsaťdvatisícpäťsto   eur),   ktoré   je   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania a právneho zastúpenia na účet advokáta JUDr. I. G. vo výške 303,31 EUR v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej   by mohol posúdiť   po prijatí sťažnosti   na ďalšie konanie (I.   ÚS   140/03, III. ÚS 118/04, III. ÚS 170/06).

Sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 119/2009.

Podstatou námietok sťažovateľa bolo tvrdenie, že najvyšší súd svojou nečinnosťou, resp.   nerozhodnutím   o opravnom   prostriedku   (dovolaní)   porušil   jeho „právo   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov... neposkytol ochranu môjmu právu, ktorého som sa domáhal nariadením predbežného opatrenia“.

Námietku porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ zahrnul do petitu, avšak v sťažnosti ju osobitne nezdôvodnil. Ústavný súd je podľa ustanovenia § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom (petitom) na začatie konania. Navyše, sťažovateľ ja zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom.

Ústavný súd viackrát judikoval, že k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe) fyzickej alebo právnickej osoby (I. ÚS 35/98, II. ÚS 8/01).

K porušeniu tohto základného práva zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní by však mohlo   dôjsť   v prípade,   ak   by   postup   všeobecného   súdu   v takomto   konaní   v dôsledku zbytočných   prieťahov   viedol   v konečnom   dôsledku   k zmareniu   možnosti   poskytnúť efektívnu a účinnú ochranu tým právam účastníka konania, ochrany ktorých sa domáha (III. ÚS 49/04).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva   na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré   z   hľadiska   jeho   druhu   a   povahy   netrvá   tak   dlho,   aby   sa   dalo   vôbec   uvažovať o zbytočných prieťahoch (napr. m. m. IV. ÚS 147/04).

V konkrétnych   okolnostiach   danej   veci   postup   najvyššieho   súdu   neznamená taký zásah, aby jeho intenzita nadobudla charakter porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Sťažovateľ nevzal do úvahy skutočnosť,   že   dovolacie   konanie   vyžaduje   náležitú   prípravu   vzhľadom   na   očakávanú kvalitu   rozhodnutia   a na   jeho   špecifikáciu,   keďže   patrí   medzi   opravné   konanie   po právoplatnom   rozhodnutí   všeobecného   súdu.   Čo   sa   týka   počtu   procesných   úkonov,   ide o nenáročné   konanie,   keďže   sa   spravidla   nenariaďuje   pojednávanie   a dokazovanie   sa nevykonáva.   Odlišnosť   tohto   konania   je   daná   zložitosťou   a náročnosťou   právneho posúdenia, ktoré si vyžaduje aj patričnú časovú prípravu.

V priebehu predbežného prerokovania veci na ústavnom súde nebolo zistené, že by námietku vznesenú sťažovateľom ako „včasné nevydanie predbežného opatrenia najvyšším súdom“ bolo možné spájať s porušením základného práva na spravodlivý súdny   proces zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Najvyšší súd pri rozhodovaní o dovolaní postupuje podľa ustanovenia § 236 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku. Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy sa práv uvedených v čl. 46 možno dožadovať len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. V danom prípade ide o možnú námietku porušenia Občianskeho súdneho poriadku v ustanovení § 236 a nasl., ktorú by musel sťažovateľ vzniesť, aby sa mohol dožadovať ochrany zaručenej ústavou a medzinárodným dohovorom, ktoré zabezpečuje ústavný súd.

Námietka, že najvyšší súd nevydal rozhodnutie o predbežnom opatrení tak, ako si predstavoval   sťažovateľ,   nemôže   byť   stotožnená   s porušením   konkrétneho   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, a tým ani s ochranou zaručenou čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd vo viacerých svojich rozhodnutiach uviedol, že ak sa námietka dotýka spravodlivého procesu, ide o námietku proti porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy, ale aj čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   nestotožnil   s právnym   názorom   najvyššieho   súdu, pokiaľ ide o nevydanie predbežného opatrenia, sama osebe nemôže viesť k tomu, že ide o zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť názoru najvyššieho súdu, ktoré by mal ústavný súd nahradiť vlastním opatrením.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods.   1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. s právom   na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, I. ÚS 3/97).

Pokiaľ ide o námietku porušenia práva podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru, ústavný súd konštatuje,   že dôvody   uvádzané sťažovateľom   v   sťažnosti   neobsahujú také skutočnosti, ktoré by svedčili o porušení princípov spravodlivého súdneho konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a teda nemohlo dôjsť ani k porušeniu tohto práva.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti,   keďže   nezistil   žiadnu   súvislosť medzi napádaným postupom najvyššieho súdu a označenými právami, porušenie ktorých sťažovateľ namietal, sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2010