znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 394/09-16

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   16. decembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť E. E., K., zastúpeného advokátkou JUDr. Ľ. R., K., pre namietané   porušenie   jeho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 M Cdo 8/2008 z 31. júla 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. E. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. novembra 2009   doručená   sťažnosť   E.   E.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátkou JUDr. Ľ. R., K., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší súd“) sp. zn. 1 M Cdo 8/2008 z 31. júla 2009.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:«Sťažovateľ sa návrhom podaným Okresnému súdu Košice I dňa 7. 4. 2000, vedenom pod sp. zn. 16 C/452/2000 domáhal určenia, že je výlučným nájomcom 3 izbového bytu č... nachádzajúceho sa na 1. poschodí na ul... v K. Svoj návrh smeroval voči odporcom v 1. rade bytový podnik Mesta K., K., 2. rade Mestská časť K., K. a 3. rade – Mesto K., K. Z   dokazovania   vedeného   súdom   I.   stupňa   vyplynulo,   že   rozhodnutím   Obvodného národného   výboru   v K.   o   schválení   dohody   o   výmene   bytov   č.   j.   byt. 182/1973   zo   dňa 17. 1. 1973 bol byt č... na... v K. pridelený do užívania starému otcovi sťažovateľa MUDr. J. E. a jeho manželke a starej mame sťažovateľa A. E. MUDr. J. E. zomrel dňa... preto sa jedinou užívateľkou bytu stala pozostalá manželka A-. E., s ktorou súčasne bývali v byte ich spoločné deti: otec sťažovateľa J. E., M. E., neskôr pribudla aj manželka J. E., jej dve dcéry z predchádzajúceho manželstva a sťažovateľ. Jediná užívateľka bytu A. E. trvalo opustila spoločnú domácnosť v roku 1989 preto sa spoločnými nájomcami bytu č... na... poschodí obytného domu na ul... v K. stali J. E. – otec sťažovateľa, jeho manželka J. E., deti N., V. a sťažovateľ.   Dňa...   bol   otec   sťažovateľa   v   byte   usmrtený,   preto   byt   bol   policajne zapečatený a v tom čase ešte maloletý sťažovateľ – v tom čase vo veku 15 rokov bol zverený do výchovy M. J. otcovej sestry. V čase smrti J. E. v dotknutom byte býval iba jeho syn – sťažovateľ, ktorý sa v súlade s ust. § 179 ods. 1 Obč. zákonníka platného a účinného do 1. 1. 1992 stal jediným nájomcom bytu. Okamihom smrti J. E. prešlo na sťažovateľa právo osobného užívania 3 – izbového bytu č... na... poschodí na ul... v K. Do času kým sťažovateľ dovŕšil   plnoletosť   domáhala   sa   vstupu   do   dotknutého   bytu   M.   J.   Podľa   dochovaných listinných dôkazov jej bol umožnený jeden vstup, kedy odniesla nevyhnutné osobné veci. Počas obdobia rokov 1990 až 1994 bol byt opakovane vykradnutý.

V   roku   1993   t.   j.   po   dovŕšení   plnoletosti   sťažovateľ   listami   zo   dňa   7. 1. 1993 a 8. 2. 1993 žiadal Miestny úrad K. o uvoľnenie dotknutého bytu. Dňa 9. 9. 1993 podal sťažovateľ žiadosť o pridelenie bytu, ktorého pridelenie opätovne prosil dňa 4. 7. 1994. Súd prvého stupňa a následne aj odvolací Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 42/2007 vyhoveli žalobnému návrhu sťažovateľa. Svoje rozhodnutie právne založili na ust. § 175 ods. 1, § 180, § 179 ods. 1, § 191 v spojení s ust. §§ 871 a 100 Občianskeho   zákonníka   nakoľko   počas   konania   vzniesol   odporca   v   3.   rade   námietku premlčania   práva   nájmu   na   strane   sťažovateľa   z   dôvodu,   že   žalobný   návrh   podal po uplynutí   trojročnej   premlčacej   lehoty   a   svoje   právo   nájmu   počas   uvedenej   lehoty nevykonával.

V   roku   1994   bol   byt,   ktorého   sa   sťažovateľ   márne   domáhal,   síce   vakantný, ale v dezolátnom stave. V tom istom roku bol dotknutý byt prenajatý tretej osobe na základe nájomnej zmluvy, potom ako bytová komisia doporučila byt ako prázdny a právne voľný prenajať konkrétnej osobe, ktorá na vlastné náklady zrekonštruuje zdevastované priestory bytu. Na podnet dotknutej osoby Ing. J. T., ktorý byt užíva od roku 1994 titulom nájomnej zmluvy boli rozsudky Okresného súdu Košice I. sp. zn. 16 C/452/2000 a Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 Co 42/2007 napadnuté v zákonom stanovenej lehote mimoriadnym dovolaním   Generálneho   prokurátora   SR.   Mimoriadne   dovolanie   bolo   podané   majúc na zreteli   ochranu   práv   tretej   osoby,   ktorej   záujem   bol   predmetnými   rozhodnutiami dotknutý na tom právnom základe, že „zo strany konajúcich súdov došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu otázky premlčania práva na určenie nájmu bytu“ a teda za podmienok uvedených v ust. § 243e ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 243f ods. 1 O. s. p.

Dňa 31. 7. 2009 Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 M Cdo   8/2008   na   podnet   generálneho   prokurátora   zrušil   oba   napadnuté   rozsudky, a to Okresného súdu Košice I. sp. zn. 16 C/452/2000 vo výroku o určení a Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 Co 42/2007 v potvrdzujúcom výroku a vo výroku o trovách konania a medzi navrhovateľom a odporcom v 3. rade (Mesto K.) a vec v rozsahu zrušenia vrátil Okresnému súdu Košice I na ďalšie konanie.»

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:„1. Základné práva sťažovateľa E. E. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 M Cdo 8/2008 zo dňa 31. 7. 2009 porušené boli.

2. Ústavný   súd   SR   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 1 M Cdo 8/2008   zo   dňa   31. 7. 2009   zrušuje   a   vec   vracia   Najvyššiemu   súdu Slovenskej republiky.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť náhradu trov konania E. E., v sume 245,70 Eur na účet jeho právnej zástupkyne sťažovateľa JUDr. Ľ. R., advokátke, so sídlom... v K. vedený v S. a. s. číslo...“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo   verejne a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“),   pričom   skúmal,   či   spĺňa   zákonom predpísané náležitosti podľa § 20 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde a či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   vychádzal   z toho,   že podľa   §   20 ods.   3 zákona o   ústavnom   súde   je viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov ustanovených v zákone.

Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Pri prerokovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto už citované ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných   súdov   rozhodujúcich   v   občianskoprávnych   a   trestnoprávnych   veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   (IV.   ÚS   77/02,   III.   ÚS   63/06) každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

K   úlohám   právneho   štátu   patrí   vytvorenie   právnych   a   faktických   garancií uplatňovania   a   ochrany   základných   práv   a   slobôd   občanov.   Ak   je   na   uplatnenie   alebo ochranu   základného   práva   alebo   slobody   potrebné   uskutočniť   konanie   pred   orgánom verejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva   v   zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné požiadavky   späté   s   uplatňovaním   základných   práv   a   slobôd.   Ústavnosť   týchto   konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne   nestranne,   nezávisle   a   s   využitím   všetkých   zákonom   vytvorených   prostriedkov na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu   verejnej   moci   bez   akýchkoľvek   objektívnych   limitov,   ktoré   sú   vymedzené zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, obdobne aj II. ÚS 9/00, III. ÚS 300/06).

Ústavný   súd   zistil,   že   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 1 M Cdo 8/2008 z 31. júla 2009 bol rozsudok odvolacieho súdu (rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 Co 42/2007 z 12. júna 2007) a rozsudok súdu prvého stupňa (rozsudok Okresného súdu Košice I č. k. 16 C 452/2000-201 z 8. novembra 2006) zrušený a vec bola vrátená prvostupňovému súdu   na ďalšie konanie, v dôsledku   čoho nejde o   rozhodnutie konečné. Napriek viazanosti nižších súdov právnym názorom dovolacieho súdu nemožno s určitosťou zatiaľ predvídať konečný výsledok konania.

Ústavný   súd   uvádza,   že   ústava   v   čl.   127   ods.   1   umožňuje   preskúmavanie namietaných   porušení   základných   práv   a   slobôd,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nemá právomoc preskúmať postup a namietané uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Cdo 8/2008 z 31. júla 2009, pretože o veci koná prvostupňový súd (Okresný súd Košice I). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci na jej   prerokovanie   (obdobne   napr.   III.   ÚS   135/04,   IV.   ÚS   405/04,   III.   ÚS   133/05, III. ÚS 186/06).

Vzhľadom na už uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2009