znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 394/08-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. júna 2009 v senáte zloženom   z predsedu   Rudolfa   Tkáčika   a zo sudcov   Jána   Auxta   a Ľubomíra   Dobríka prerokoval sťažnosť E. Ď., P., zastúpenej advokátkou Mgr. J. P., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti   v primeranej   lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 38/99 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo E. Ď. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Bratislava   I   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   11   C   38/99 p o r u š e n é b o l i.

2. Okresnému súdu Bratislava I p r i k a z u j e   v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 38/99   konať bez zbytočných prieťahov.

3. E. Ď. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc   eur),   ktoré j e   Okresný   súd   Bratislava   I p o v i n n ý   vyplatiť   jej   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

  4. Okresný súd Bratislava I j e   p o v i n n ý   uhradiť E. Ď. trovy konania v sume 223,46   €   (slovom   dvestodvadsaťtri   eur a   štyridsaťšesť   centov),   a to   do dvoch   mesiacov od právoplatnosti   tohto   nálezu   na   účet   jej   právnej   zástupkyne,   advokátky   Mgr. J.   P., Advokátska kancelária, B.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 394/08 z 25. novembra 2008 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   konanie   sťažnosť   E.   Ď.,   P.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 38/99.

Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľka vystupuje ako žalobkyňa v konaní vedenom pred okresným súdom pod sp. zn. 11 C 38/99 vo veci žaloby o náhradu škody za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia podanej 14. apríla 1999.

Okresný   súd   uznesením   z 26.   mája   2005   rozhodol   o zastavení   konania   v časti „o uloženie   povinnosti   poskytnúť   navrhovateľke   doživotnú   trvalú   bezplatnú   starostlivosť zodpovedajúcu európskemu štandardu“ a zároveň pripustil pristúpenie ďalšieho účastníka do konania na strane žalovaného. Podľa vyjadrenia sťažovateľky to bol posledný úkon, ktorý okresný súd vykonal. V dôsledku odvolania podaného proti predmetnému uzneseniu vedľajším účastníkom konania sa vec nachádza na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“).

Sťažovateľka je toho názoru, že jej okresný súd neposkytol riadnu súdnu ochranu, pretože   dosiaľ   vo   veci   meritórne   nerozhodol   a svojou   nečinnosťou   jej   spôsobuje   stav právnej neistoty.

Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 38/99 porušil jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov, priznal jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 300 000 Sk, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

Na základe výzvy ústavného súdu z 9. februára 2009 sa k sťažnosti vyjadril okresný súd prostredníctvom svojej predsedníčky. Vyjadrenie sp. zn. Spr 3140/09 z 23. februára 2009   doručené   ústavnému   súdu   27.   februára   2009   obsahovalo   podrobnú   chronológiu vykonaných procesných úkonov a predsedníčka okresného súdu v ňom uznala dôvodnosť sťažnosti.   Zároveň uviedla,   že   prieťahy   v   konaní   boli   spôsobené   neprimerane   vysokým počtom pridelených vecí v oddelení zákonného sudcu. Predsedníčka okresného súdu tiež oznámila, že súhlasí s prerokovaním sťažnosti bez nariadenia ústneho pojednávania.

Možnosť   predložiť   svoje   stanovisko   k   vyjadreniu   okresného   súdu   sťažovateľka nevyužila   a v liste   doručenom   ústavnému   súdu   25.   mája   2009   oznámila,   že   súhlasí s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa s ich stanoviskami,   ako   aj   s obsahom   súdneho   spisu   okresného   súdu   týkajúceho   sa posudzovaného   konania   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania   nemožno   očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný   súd   z obsahu   sťažnosti   a k nej   priložených   písomností,   z vyjadrenia okresného súdu, ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu zistil tento priebeh a stav konania v predmetnej veci:

Sťažovateľka   podala 14.   apríla   1999   okresnému   súdu „Žalobu   o náhradu   škody, spôsobenej pri poskytovaní zdravotníckych služieb“.

Okresný súd 12. júla 1999 vyzval právneho zástupcu sťažovateľky, aby špecifikoval petit žaloby.

Dňa 20. augusta 2002 okresný súd opätovne vyzval právneho zástupcu sťažovateľky k špecifikácii petitu žaloby a súčasne vyzval žalovaného v I. rade na predloženie vyjadrenia k podanej   žalobe,   pričom   žalovaný   v I.   rade   požiadal   23.   septembra   2002   o predĺženie lehoty určenej na predloženie vyjadrenia.

Dňa 30. septembra 2002 predložil právny zástupca sťažovateľky špecifikáciu petitu žaloby.

Žalovaný v I. rade 4. novembra 2002 predložil okresnému súdu svoje vyjadrenie k podanej žalobe.

Okresný súd 7. marca 2003 vyzval Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky (ďalej   len   „ministerstvo“)   na predloženie   vyjadrenia   k podanej   žalobe,   ktoré   na   výzvu reagovalo   podaním   doručeným   okresnému   súdu   18.   marca   2003.   V uvedený   deň   bol vyzvaný aj žalovaný v I. rade, aby predložil vyjadrenie k špecifikovanému petitu žaloby, a okresný súd určil termín pojednávania na 1. apríl 2003.

Okresný   súd   uskutočnil   1.   apríla   2003   pojednávanie,   na   ktorom   predniesli   svoje vyjadrenia právni zástupcovia sťažovateľky, žalovaného v I. rade a ministerstva a na ktorom bola   vypočutá   sťažovateľka.   Okresný   súd   pojednávanie   odročil   na   neurčito   za   účelom predloženia   súvisiacich   podkladov   a vyzval   účastníkov   konania   na predloženie   návrhov otázok pre účely znaleckého dokazovania.

Žalovaný   v I.   rade   predložil   návrh   na   doplnenie   dokazovania   22.   apríla   2003, na ktorý sa odvolalo listom doručeným okresnému súdu 13. mája 2003 aj ministerstvo.Sťažovateľka predložila okresnému súdu požadované podklady v dňoch 6. mája 2003 a 5. júna 2003.

Okresný   súd   10.   septembra   2003   vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateľky,   aby predložil   súvisiace   podklady,   výzvu   zopakoval   10.   mája   2004   a   sťažovateľka   na   ňu reagovala podaním z 11. mája 2004.

Okresnému súdu bol 26. júla 2004 doručený návrh na pripustenie zmeny účastníka konania na strane žalovaného v I. rade.

Okresný súd 25. mája 2005 vyzval právneho nástupcu žalovaného v I. rade, ako aj samotného   žalovaného   v I.   rade   na predloženie   súvisiacich   podkladov   (právny   nástupca žalovaného v I. rade na výzvu reagoval 6. júla 2005 a oznámil, že nemôže žiadané podklady predložiť).

Okresný   súd   26.   mája   2005   adresoval   právnemu   zástupcovi   sťažovateľky   výzvu na vyjadrenie   sa   k návrhu   na   zmenu   účastníka   konania   na   strane   žalovaného   v I.   rade a žalovanému   v I.   rade   výzvu   na predloženie   súvisiacich   podkladov   (žalovaný   v I.   rade reagoval na výzvu 27. júna 2005).

Okresný súd uznesením z 26. mája 2005 v časti konanie zastavil a zároveň pripustil pristúpenie ďalšieho účastníka konania (ministerstvo) na strane žalovaného. Proti uzneseniu podalo   ministerstvo   odvolanie   30.   júna   2005.   Spisový   materiál   spolu   s opravným prostriedkom bol predložený krajskému súdu 7. júla 2005.

Okresnému   súdu   bolo   8.   augusta   2005   žalovaným   v I.   rade   oznámené,   že z objektívnych dôvodov nemôže predložiť niektoré z požadovaných súvisiacich podkladov.Dňa   12.   septembra   2005   krajský   súd   bez   rozhodnutia   o podanom   opravnom prostriedku   vrátil   spisový   materiál   okresnému   súdu   za   účelom   odstránenia   označených nedostatkov.   Okresný   súd   9.   januára   2007   vydal   opravné   uznesenie,   ktorým   odstránil označené nedostatky.

Dňa 4. júla 2007 predložila sťažovateľka okresnému súdu návrh na zmenu petitu žaloby a návrh na rozšírenie účastníkov konania na strane žalovaného, ako aj vypracovaný znalecký posudok.

Okresný súd predložil 19. septembra 2007 krajskému súdu spisový materiál spolu s opravným prostriedkom, o ktorom krajský súd rozhodol uznesením sp. zn. 2 Co 401/07 z 28. augusta 2008, ktorým prvostupňové rozhodnutie v napadnutej časti potvrdil.   Dňa 1. decembra 2008 zrušil okresný súd termín „informatívneho výsluchu“ určeného na 4. december 2008 z dôvodu práceneschopnosti zákonného sudcu.

  Dňa   27.   januára   2009   okresný   súd   uskutočnil „informatívny   výsluch“,   v rámci ktorého   vyzval   právnu   zástupkyňu   sťažovateľky   k špecifikácii   pasívne   legitimovaných subjektov. Na výzvu právna zástupkyňa reagovala 2. februára 2009.   Okresný súd uzneseniami zo 17. februára 2009 pripustil zmenu účastníka konania na strane žalovaného a vyzval sťažovateľku na odstránenie nedostatkov podanej žaloby.Ústavný   súd   tiež   zistil,   že   napadnuté   konanie   ku   dňu   rozhodovania   o   sťažnosti nebolo právoplatne skončené.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý   znamená nastolenie právnej istoty   inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 253/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni uvedený stav právnej neistoty.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana práv bola rýchla   a   účinná,   ďalej   z   §   100   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Samosudca   je   podľa   § 117   ods. 1   OSP   povinný   robiť   vhodné   opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04) zohľadnil tri základné kritériá,   ktorými sú   právna   a   faktická   zložitosť   veci,   o   ktorej   súd   rozhoduje,   správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje   aj   povahu   prerokúvanej   veci.   Tieto   tri   kritéria   zohľadňuje   pri   namietanom porušení práva na prejednanie záležitosti   súdom v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru aj Európsky súd pre ľudské práva (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).

1. Predmetom   posudzovaného   konania   je   žaloba   o náhradu   škody   za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia. Vo vzťahu k otázke právnej zložitosti veci ústavný súd konštatuje, že konania tohto druhu nie sú právne zložité, pretože tvoria štandardnú súčasť   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov   opretú   o stabilizovanú   judikatúru. Vo všeobecnosti ich však možno hodnotiť ako konania zložité po skutkovej stránke, pričom táto   zložitosť   je   zväčša   spôsobená   potrebou   vykonania   znaleckého   dokazovania, ku ktorému   však   okresný   súd   v dotknutom   konaní   dosiaľ   nepristúpil   (v   konaní   bol predložený len znalecký posudok, ktorý si zabezpečila samotná sťažovateľka). Vychádzajúc z doterajšieho priebehu   konania, keď okresný súd vo veci vykonal jediné pojednávanie, v rámci   ktorého   sa   zaoberal   meritom   veci,   a tiež   s prihliadnutím   na   rozsiahle   obdobia nečinnosti okresného súdu, nemožno zdĺhavý postup konania pripísať na vrub faktickej náročnosti veci.

V rámci tohto kritéria považuje ústavný súd za potrebné upozorniť na povahu veci, ktorou sú zvlášť citlivé okolnosti, o ktoré sa   žaloba opiera (nákaza závažnou infekčnou chorobou v dôsledku zanedbania hygieny a sterility zo strany žalovaného), ktoré ako také vyžadujú pristupovať k veci s osobitnou starostlivosťou.

2. Ústavný   súd   skúmajúc   správanie   sťažovateľky   v posudzovanom   konaní   zistil okolnosti na strane sťažovateľky, v dôsledku ktorých došlo k spomaleniu postupu okresného súdu pri prerokovaní a rozhodnutí uvedenej právnej veci. Pasivita sťažovateľky bola zistená už   v počiatočnom   období konania,   keď   okresný   súd   vyzval   právneho   zástupcu sťažovateľky,   aby špecifikoval   petit   podanej   žaloby   (12.   júla   1999),   na   ktorú   tento nereagoval, a až po opätovnej výzve okresného súdu (20. augusta 2002) odstránil vytýkaný nedostatok podaním z 30. septembra 2002. Obdobná situácia sa vyskytla v ďalšom prípade, keď okresný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľky na predloženie s vecou súvisiacich podkladov   (10.   septembra   2003),   a   tento   na   výzvu   reagoval   až   po   opätovnej   výzve (10. mája 2004). Treba však povedať, že táto pasivita sťažovateľky je nepatrná v porovnaní s obdobiami nečinnosti okresného súdu.

3. Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   hodnotil,   či   v uvedenom   konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu.

Ústavný súd konštatuje, že konanie okresného súdu je poznačené obdobiami jeho nečinnosti, keď nekonal bez toho, aby mu v tom bránila zákonná prekážka, a   ktoré sa premietli   do   zbytočných   prieťahov   v uvedenom   konaní   v celkovej   dobe   štyroch   rokov a šiestich mesiacov.

V prvom   rade   ide   o obdobie   zhruba   od   septembra   1999,   keď   okresný   súd po neúspešnej   výzve   adresovanej   právnemu   zástupcovi   sťažovateľky   neprimerane   dlho vyčkával na splnenie výzvy a neprijal zákonom poskytované opatrenia (ďalšia výzva alebo výzva   s poučením   o možnosti   uloženia   poriadkovej   pokuty),   do   20.   augusta   2002,   keď okresný súd adresoval právnemu zástupcovi opätovnú výzvu (nečinnosť 23 mesiacov).

Nečinnosť v trvaní 6 mesiacov bola zistená aj v období od novembra   2003, keď po neúspešnej   výzve   adresovanej   právnemu   zástupcovi   sťažovateľky   okresný   súd   tiež neprimerane dlho vyčkával na splnenie výzvy a neprijal zákonom poskytované opatrenia, do 10. mája 2004, keď adresoval opätovnú výzvu na predloženie súvisiacich podkladov.

Rozsiahlym obdobím nečinnosti je úsek konania počnúc 26. júlom 2004, keď bol okresnému   súdu   doručený   návrh   na   pripustenie   zmeny   účastníka   konania   na   strane žalovaného v I. rade, do 25. mája 2005, keď bola právnemu nástupcovi žalovaného v I. rade a tiež   žalovanému   v I.   rade   adresovaná   výzva   na predloženie   súvisiacich   podkladov (nečinnosť 10 mesiacov).

Nečinnosťou   v trvaní   až   15   mesiacov   je   napokon   poznačené   obdobie od 12. septembra   2005,   keď   krajský   súd   vrátil   spisový   materiál   za   účelom   odstránenia nedostatkov   rozhodnutia   okresného   súdu,   do   9.   januára   2007,   keď   boli   nedostatky odstránené vydaním opravného uznesenia.

Ústavný súd sa pri posudzovaní sťažnosti vysporiadal aj s vyjadrením predsedníčky okresného súdu, ktorá poukázala na pracovnú zaťaženosť zákonného sudcu.

V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru platí, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní (III. ÚS 17/02). Námietka pretrvávajúceho vysokého nápadu vecí a v tejto súvislosti neprimeraného zaťaženia sudcov pri vybavovaní agendy nemá   povahu   okolnosti,   ktorá   by   vylučovala   alebo   znižovala   zodpovednosť   súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil. Ústavný súd preto obranu okresného súdu spočívajúcu v pracovnej zaťaženosti sudcu neakceptoval.

Z petitu   podanej   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   žiadala   ústavný   súd   aj o vyslovenie porušenia práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru v predmetnom konaní pred okresným súdom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si už pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   garantovaného   v čl.   48   ods.   2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu pre ľudské   práva   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na prejednanie   veci v primeranej lehote, z tohto dôvodu v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, III. ÚS 109/07).

Uvedené   obdobia   nečinnosti   okresného   súdu,   keď   tento   nekonal   bez   toho, aby mu v tom bránila zákonná prekážka, nemožno považovať za ústavne akceptovateľné vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ani vo vzťahu k právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto dospel k záveru, že základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli porušené.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal mu, aby konal vo veci bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Na tomto mieste považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že sťažovateľka v petite svojej sťažnosti síce požiadala ústavný súd, aby nálezom zaviazal okresný súd „vo veci rozhodnúť   vyhlásením   rozsudku“,   z obsahu   čl.   127   ods.   2   ústavy   je   však   zrejmé,   že pri skonštatovaní   porušenia   základného práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   možno   uložiť dotknutému súdu len povinnosť ďalej konať bez zbytočných prieťahov, ktorej splnenie je predpokladom urýchlenia prijatia meritórneho rozhodnutia v prejednávanej veci.

III.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   žiadala   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   v sume   300   000   Sk,   vzhľadom   na stav   neistoty   spôsobený   nečinnosťou okresného súdu.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľky, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením, a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie (obdobne III. ÚS 142/06).

Ústavný súd priznal v tomto prípade finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €, ktorá podľa jeho názoru zohľadňuje predmet, charakter a dobu posudzovaného konania, dĺžku zbytočných prieťahov v konaní a s nimi spojenú nemajetkovú ujmu sťažovateľky, ale tiež správanie sťažovateľky v tomto konaní.

Sťažovateľka prostredníctvom svojej právnej zástupkyne žiadala, aby jej ústavný súd priznal náhradu trov konania pred ústavným súdom, pričom ich výšku nešpecifikovala.

Pri   stanovení   výšky   priznanej   náhrady   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky vychádzal ústavný súd z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods.   3   a §   18   ods.   1   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z.   z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“) s tým, že   predmet konania pred ústavným súdom (konanie o sťažnosti v zmysle čl. 127 ústavy) je v zásade nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením alebo   s   hodnotou   predmetu   sporu,   o ktorom   sa   koná   pred   všeobecným   súdom (napr. I. ÚS 129/03, III. ÚS 11/05, III. ÚS 142/06).

Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2008 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 3 176 Sk a hodnota režijného paušálu 190 Sk.

Sťažovateľka v danom prípade mohla požadovať náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom v súlade s uvedenými ustanoveniami vyhlášky č. 655/2004 Z. z. za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2008 (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, písomné podanie vo veci – sťažnosť), teda 2 x 3 176 Sk + 2 x 190 Sk, spolu 6 732 Sk (223,46 €).

Ústavný súd teda priznal sťažovateľke podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde náhradu trov právneho zastúpenia v sume 223,46 €.

Vzhľadom   na   čl. 133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2009