SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 393/2015-22
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. augusta 2015predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti ITIMEX, a. s., SNP 44, Šahy, zastúpenejadvokátkou JUDr. Marianou Matulovou, Železničiarska 9, Banská Bystrica, vo vecinamietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskejrepubliky a základného práva zaručeného v čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkomNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sžso 36/2012 z 18. decembra 2013 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť spoločnosti ITIMEX, a. s., o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. marca 2014doručená sťažnosť spoločnosti ITIMEX, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), vo vecinamietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 47 ods. 3 a čl. 20 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 9 Sžso 36/2012 z 18. decembra 2013.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako žalobkyňa v konanív správnom súdnictve napadla správnou žalobou rozhodnutie Sociálnej poisťovne ústredia̶(ďalej len „Sociálna poisťovňa“) č. 49099-2/2011-BA z 21. septembra 2011 v častivyčíslenia penále vo výške 10 716,33 eur. Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“)rozhodnutím č. k. 11 S 186/2011-48 z 22. mája 2012 žalobu sťažovateľky zamietola najvyšší súd označeným rozsudkom na odvolanie sťažovateľky rozsudok krajského súdupotvrdil. Sťažovateľka vyjadrila nesúhlas s odôvodnením sťažnosťou napadnutého rozsudkunajvyššieho súdu, ktorý sa odvoláva na § 240 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnompoistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) s tým,že toto ustanovenie „upravuje oprávnenie Sociálnej poisťovne predpísať penále, pričom toto oprávnenie sa premlčí v lehote podľa § 147. Z toho vyplýva, že penále môže, ale nemusí byť predpísané. Pohľadávka na penále preto vzniká až právoplatnosťou rozhodnutia o jej predpísaní.“.
Sťažovateľka poukázala na § 151 ods. 2 zákona o sociálnom poistení, najmäna rozsudok najvyššieho súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Sžso 20/2013, v ktoromvyslovil, že „... je celkom v právomoci žalovanej ako oprávneného správneho orgánu rozhodnúť, či vôbec túto sankciu uplatní, resp. v akom časovom horizonte pri omeškaní dlžníka s platením poistného k uplatneniu tejto sankcie prikročí. Na druhej strane si však žalovaná musí byť vedomá tej skutočnosti, že niektoré súdom aprobované situácie (právne stavy) u jednotlivcov môžu svojimi účinkami vytvoriť pre jej rozhodovaciu prax ako aj pre rozhodovaciu prax iných orgánov verejnej správy zákonné prekážky. Tak tomu nastalo aj v prejednávanej veci, čo však ani žalovaná ani krajský súd nezohľadnili pri svojom rozhodovaní.“.
Najvyšší súd mal podľa sťažovateľky aj vo veci sp. zn. 9 Sžso 36/2012 dospieťk rovnakému právnemu záveru, t. j. prihliadnuť na účinky reštrukturalizácie na pohľadávkySociálnej poisťovne, a teda uzavrieť, že «Je nepochybné, že aj zákon č. 461/2003 Z. z. na proces reštrukturalizácie (resp. v staršom legislatívnom poňatí na vyrovnanie) reaguje. V zmysle ustanovenia § 151 zák. č. 461/2003 Z. z. sa premietajú účinky reštrukturalizačného plánu tak, že žalovanej sa ukladá „ex offo“ povinnosť zosúladiť evidenciu pohľadávok s reálnym stavom vyvolaným prebiehajúcou reštrukturalizáciou.». Najvyšší súd mal preto dospieť k záveru, že keďže sťažovateľka svoje záväzky vočiSociálnej poisťovni v zmysle reštrukturalizačného plánu a v ňom dohodnutej nováciezáväzkov splnila, nebol dôvod zo strany Sociálnej poisťovne postupovať v zmysle § 240zákona o sociálnom poistení a penále vyrubovať. Navyše, Sociálna poisťovňa malapohľadávky na penále z neuhradeného poistného (ako príslušenstva pohľadávok existujúcichpred začatím reštrukturalizácie 11. marca 2010) za január 2010, február 2010 a 1. 10. marec̶2010 prihlásiť spolu s pohľadávkami na poistnom [§ 121 a § 122 zákona č. 7/2005 Z. z. okonkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“)]. «Pretože toto penále nebolo prihlásené v lehote do 30 dní od povolenia reštrukturalizácie, t. j. do 17. 5. 2011, došlo k situácii predpokladanej ustanovením § 155 ods. 2 ZoKR, a to, citujem: „Zverejnením uznesenia o potvrdení plánu v Obchodnom vestníku zaniká právo veriteľov, ktorí riadne a včas neprihlásili tieto svoje pohľadávky, vymáhať tieto pohľadávky voči dlžníkovi.» Podľa názoru sťažovateľky je nutné penále ako osobitný inštitút podľa § 240 zákona osociálnom poistení považovať za príslušenstvo pohľadávky v zmysle § 138 ods. 2 zákona okonkurze a reštrukturalizácii. „Keďže penále sú podľa právnej teórie peňažným postihom, resp. sankciou za nesplnenie zákonnej povinnosti, nie je možné penálmi postihovať neuhradenie pohľadávky (istiny), ktorú podľa právneho poriadku subjekt nie je povinný plniť. Keďže takéto nároky – naturálne obligácie voči žalovanému nemožno vymáhať, nie je možné ich ani priznať v súdom, a analogicky ani v správnom konaní a rovnako ani príslušenstvo tejto istiny, pretože príslušenstvo nie je samostatným právnym nárokom.“
Najvyšší súd vo veci sp. zn. 9 Sžso 36/2012 podľa sťažovateľky uprednostnilpredpisy verejného práva pred inými zákonmi, ako aj záujmy orgánu verejnej správypred druhým účastníkom konania, čím došlo k porušeniu zásady rovnosti účastníkovkonania pred súdmi zaručenej čl. 47 ústavy. Následne výkonom rozhodnutia Sociálnejpoisťovne dôjde k zmenšeniu majetku sťažovateľky o sumu 10 716,33 eur a trovy nútenéhovýkonu rozhodnutia, čím dochádza k porušeniu základného práva sťažovateľky slobodnea nerušene užívať majetok, ktorý je v jej vlastníctve, a to v rozpore s čl. 20 ústavy.Zdôraznila, že v dôsledku úspešne ukončeného reštrukturalizačného konania mala legitímneočakávania, že k takému zníženiu jej majetku nedôjde.
Sťažovateľka tiež vyslovila obavy zo vzniku nezákonného precedensu pre ďalšiekonania, ktoré v pozícii žalobkyne voči Sociálnej poisťovni vedie, osobitne pri existujúcejnejednotnosti právneho názoru najvyššieho súdu, ako to preukazuje rozdielnosť rozsudkovv dvoch veciach sťažovateľky vedenej pod sp. zn. 9 Sžso 36/2012 a sp. zn. 1 Sžso 20/2013.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 9Sžso/36/2012 zo dňa 18. decembra 2013, doručeného účastníkovi dňa 30. januára 2014, ktorým bol potvrdený rozsudok Krajského súdu v Nitre č. 11S/186/2011-48 zo dňa 22. mája 2012 boli porušené ústavné práva sťažovateľa a to: rovnosť účastníkov konania pred súdom zaručené v čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a obmedzené jeho vlastnícke právo zaručené článkom 20 Ústavy SR.“ Zároveň sťažovateľka požiadala ústavný súd, aby „... napadnuté právoplatné rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 9Sžso/36/2012 zo dňa 18. decembra 2013 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie“.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavnýsúd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančnézadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh vrátane sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátubez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súdskúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiuna ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorýchnemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhyzjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania (m. m. IV. ÚS 292/04).
V zmysle čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi, inýmištátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy rovní.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpores právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Ako zo sťažnosti vyplýva, sťažovateľka namieta porušenie svojich základných právrozsudkom najvyššieho súdu. Spôsob, ktorým k porušeniu malo dôjsť, spočíva v tom,že najvyšší súd neprihliadol na tvrdenie sťažovateľky v odvolaní proti rozsudku krajskéhosúdu, že Sociálna poisťovňa v žalobou napadnutom rozhodnutí nezohľadnila v danom časeuž ukončenú reštrukturalizáciu a skutočnosť, že predpísané penále z dlžného poistného malaspolu s dlžným poistným uplatniť v reštrukturalizačnom konaní. Poukázala tiežna existenciu rozdielnych stanovísk najvyššieho súdu vo vzťahu k totožnému problému –vzťahu penále z omeškania podľa § 240 zákona o sociálnom poistení a účinkovreštrukturalizácie. Podľa sťažovateľky bola táto otázka správne uchopená iným senátomnajvyššieho súdu v rozsudku vo veci sp. zn. 1 Sžso 20/2013.
Ústavný súd dáva do pozornosti sťažovateľky, že v zásade nie je orgánomoprávneným a povinným zaisťovať súlad stanovísk a právnych názorov rôznych senátovnajvyššieho súdu, ani nie je v jeho kompetencii preskúmavať správnosť skutkovýcha právnych záverov jedného či druhého názoru vysloveného najvyšším súdom v rôznychveciach obdobnej, resp. totožnej povahy. Nie je totiž ďalšou inštanciou vo vzťahuk všeobecným súdom. Jeho úlohou je bdieť nad tým, aby všeobecné súdy vo svojom konanía rozhodovaní neopomínali základné zásady konania vyplývajúce zo základných právzakotvených v ústave, listine základných práv a slobôd, ako aj v medzinárodných zmluvácho ľudských právach a základných slobodách.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretáciea aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právacha základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavaťrozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebosamotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu tento nie je oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej. Ústavný súd zásadne nemá oprávnenie preskúmavať,či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a akéskutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (napr. II. ÚS 21/96,I. ÚS 4/00). Inými slovami, úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy,ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu saobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (m. m. I. ÚS 13/01,I. ÚS 17/01).
Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo stranyústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojomrozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli)pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať lenv prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadnepoprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02, I. ÚS 139/02, I. ÚS 12/05,I. ÚS 352/06).
Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sžso 36/2012 vyplýva, že sťažovateľkavo svojom odvolaní proti rozsudku krajského súdu argumentovala v zásade tými istýmidôvodmi, ktoré tvrdila už v žalobe, t. j. namietala, „že ani rozhodnutie žalovaného podľa zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov ako normy verejného práva, nemôže byť vydané na nezákonnom podklade, t. j. nie je možné vyčísliť penále z pohľadávky, ktorá sa neprihlásením v reštrukturalizačnom konaní stala nevykonateľnou, resp. zaradením do reštrukturalizačného plánu a jeho následným schválením súdu, došlo k jej zániku a nahradením novým záväzkom s novým obsahom, a to tak čo do výšky pohľadávky, ako aj čo do lehoty jej splatnosti. Akceptovaním názoru krajského súdu by sa pripustilo, že tohto zdôvodnenia by pripustila, že pre Sociálnu poisťovňu neplatí zákon č. 7/2005 Z. z., ani iné zákony, iba zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení. Naďalej považuje rozhodnutie za nezákonné v časti vyrubeného penále za mesiace január 2010, február 2010 do 11. marca 2010, spolu vo výške 10 716,33 €. Oproti dôvodom žaloby žalobkyňa navyše namietla, že schváleným reštrukturalizačným plánom došlo k zníženiu sumy všetkých prihlásených pohľadávok, a teda aj prihlásenej pohľadávky na poistnom za január 2010, na 12 % pôvodnej hodnoty, pričom žalobkyňa si svoje záväzky splnila v súlade s reštrukturalizačným plánom a preto zo strany Sociálnej poisťovne nie je dôvod ale ani právny nárok vyčísľovať penále nad rámec hodnoty, ktorá bola v súlade so schváleným reštrukturalizačným plánom uhradená riadne a včas. Čo sa týka penále z poistného za mesiac február 2010 a za obdobie od 1. marca do dňa vyhlásenia reštrukturalizácie t. j. do 11. marca 2010 v celkovej výške 5 913,24 €, podľa žalobkyne ide o pohľadávky, ktoré vznikli do začatia reštrukturalizačného konania a tieto si mala žalovaná uplatniť v lehote 30 dní od povolenia reštrukturalizácie; keďže tak neurobila, tieto sa stali zo zákona č. 7/2005 Z. z. nevymožiteľnými a žalobca nie je povinný ich uhradiť. Bez istiny - poistného a omeškania s jeho úhradou - nie je možný vznik pohľadávky na penále. Vzhľadom na vyššie uvedené žalobkyňa žiadala, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu pre nesprávne právne posúdenie veci zrušil.“.
S poukazom na § 240 a § 248 ods. 1 zákona o sociálnom poistení najvyšší súduviedol, že „zákon o sociálnom poistení určuje povinnosť zamestnávateľa platiť poistné a ustanovuje aj jeho splatnosť. Pre prípad nesplnenia si tejto povinnosti súčasne v ustanovení § 240 ods.1 upravuje oprávnenie Sociálnej poisťovne predpísať penále, pričom toto oprávnenie sa premlčí v lehote podľa § 147. Z toho vyplýva, že penále môže, ale nemusí byť predpísané. Pohľadávka na penále preto vzniká až právoplatnosťou rozhodnutia o jej predpísaní.“.
Pre účely komplexnejšieho posúdenia okolností, za ktorých malo dôjsť k porušeniuzákladných práv sťažovateľky, si ústavný súd vyžiadal stanovisko najvyššieho súduk tvrdeniam obsiahnutým v sťažnosti.
Vo svojom vyjadrení k sťažnosti najvyšší súd uviedol:«Najvyšší súd považuje sťažnosť za neopodstatnenú. Zdôrazňuje že v zmysle § 250h ods. 1 O. s. p. v spojení s § 249 ods. 2 a § 250b ods. 1 O. s. p. je súd viazaný rozsahom žaloby a dôvodmi, v ktorých žalobca vidí konkrétne nezákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu; tieto dôvody majú tvoriť obsah žaloby a určujú rozsah preskúmania zákonnosti rozhodnutia súdom. Súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia nemôže prihliadať na ďalšie dôvody, ktoré žalobca nenamietal v lehote na podanie žaloby. V tejto súvislosti najvyšší súd poukazuje na to, že sťažovateľ ako žalobca v žalobe namietal nezákonnosť rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredia č. 49099-2/2011-BA z 21. 09. 2011 len z dôvodu, že... istina - poistné za január 2010 bola žalovanou prihlásená do reštrukturalizačného plánu... podľa názoru žalobkyne si žalovaná (Sociálna poisťovňa, ústredie) v súlade s § 121 a § 122 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len „ZKR“) všetky pohľadávky, na ktoré mala nárok od začatia reštrukturalizačného konania (od 17. apríla 2010) mala prihlásiť do 30 dní od začatia reštrukturalizačného konania, teda do 17. mája 2010. Keďže tak neurobila, v prípade penále z omeškania od 1. januára 2010 do 11. marca 2010 došlo k ich zániku podľa § 155 ods. 2 ZKR dňom 4. augusta 2010 na základe potvrdenia reštrukturalizačného plánu...
Okolnosť, že schváleným reštrukturalizačným plánom malo dôjsť k zníženiu sumy všetkých prihlásených pohľadávok, žalobca v žalobe, resp. v lehote podľa § 250h ods. 1 O. s. p. v spojení s § 250b ods. 2 O. s. p. nenamietal; odvolací súd preto preskúmaval zákonnosť rozhodnutia žalovanej len v rozsahu žalobnej námietky, teda že žalovaná mala pohľadávku na penále za obdobia január až marec 2010 (do 11. marca 2010) prihlásiť do 30 dní od začatia reštrukturalizačného konania, teda do 17.mája 2010 a keďže tak neurobila, došlo k zániku týchto pohľadávok. Odvolací súd neprihliadol na ďalšie námietky, vznesené po uplynutí lehoty dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia žalovanej a nezaoberal sa nimi.
Odvolací súd teda skúmal zákonnosť rozhodnutia žalovanej len z toho hľadiska, či žalovaná mala zahlásiť pohľadávku na penále za uvedené obdobie do reštrukturalizačného konania a to vo vzťahu k otázke, kedy táto pohľadávka vznikla. Z rozsudku odvolacieho súdu vyplýva na základe ustanovení § 143 ods. 2, § 240 ods. 1, § 147 v spojení s § 241 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov záver, že pohľadávka na penále vzniká až právoplatnosťou rozhodnutia o jej predpísaní (a teda v čase začatia reštrukturalizačného konania neexistovala).»
Najvyšší súd vo svojom vyjadrení tiež poukázal na tretie rozhodnutie najvyššiehosúdu v obdobnej veci sťažovateľky sp. zn. 4 Sžso 5/2011 z 28. júna 2012, ktoré v prílohepripojil.
Po oboznámení sa so stanoviskom najvyššieho súdu a jeho konfrontovaní s obsahomsťažnosti sťažovateľky, ako aj rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sžso 36/2012 dospelústavný súd k záveru, že v konaní najvyššieho súdu nedošlo k takým pochybeniam, ktoré byviedli k porušeniu základných práv označených sťažovateľkou. Ústavný súd nezistil ani inézávažné pochybenia, pre ktoré by označený rozsudok najvyššieho súdu neobstál v testeústavnosti.
Pre konanie v správnom súdnictve Občiansky súdny poriadok zakotvuje zásadukoncentrácie ustanovením časového obmedzenia dispozičného práva žalobcu v § 250h tak,že žalobca môže rozsah napadnutia správneho rozhodnutia obmedziť až do rozhodnutiasúdu, no rozšíriť ho môže len v lehote podľa § 250b OSP, t. j. v lehote na podanie žaloby.Rozsahom a dôvodmi uvedenými v žalobe je súd v správnom súdnictve viazaný (§ 250jods. 1 OSP). Rozsah a dôvody žaloby teda nie je možné rozširovať a meniť ani v odvolaníproti rozhodnutiu súdu prvého stupňa.
Ústavný súd však nemôže nevysloviť výhradu voči formulovaniu odôvodneniaoznačeného rozsudku, kedy najvyšší súd nedostatočne zdôraznil dôvod, pre ktorý nebolomožné odvolaniu (a eventuálne aj žalobe) sťažovateľky vyhovieť. Najvyšší súd sa uspokojils konštatovaním, že „... Oproti dôvodom žaloby žalobkyňa navyše namietla, že schváleným reštrukturalizačným plánom došlo k zníženiu sumy všetkých prihlásených pohľadávok, a teda aj prihlásenej pohľadávky na poistnom za január 2010, na 12 % pôvodnej hodnoty, pričom žalobkyňa si svoje záväzky splnila v súlade s reštrukturalizačným plánom a preto zo strany Sociálnej poisťovne nie je dôvod ale ani právny nárok vyčísľovať penále nad rámec hodnoty, ktorá bola v súlade so schváleným reštrukturalizačným plánom uhradená riadne a včas...“, ako aj stručným uvedením momentu vzniku pohľadávkySociálnej poisťovne na penále z omeškania s ohľadom na § 240 a § 248 ods. 1 zákonao sociálnom poistení: „Pohľadávka na penále preto vzniká až právoplatnosťou rozhodnutia o jej predpísaní.“ Tieto dôvody jeho rozhodnutia sa stali zjavnými až v súvislosti s jehovyjadrením k sťažnosti sťažovateľky. Ústavný súd však tieto výhrady nepovažuje za natoľkozávažné, aby zakladali porušenie základných práv sťažovateľky, a teda boli dôvodomzrušenia označeného rozsudku najvyššieho súdu. Odôvodnenie sťažnosťou napadnutéhorozsudku najvyššieho súdu napriek uvedenej výhrade vyhovuje požiadavkám základnéhopráva na spravodlivé súdne konanie a rovnosť účastníkov konania a najvyšším súdomprezentovaný výklad relevantných právnych predpisov v ich vzájomnej súvislosti nie je vrozpore s čl. 152 ods. 4 ústavy.
V tejto súvislosti dáva ústavný súd do pozornosti sťažovateľky iné rozhodnutie senátu9 S najvyššieho súdu v obdobnej veci, konkrétne rozsudok sp. zn. 9 Sžso 10/2013 z 28.apríla 2014, v ktorom bol opätovne predmetom sporu stret pohľadávky na penález omeškania podľa zákona o sociálnej poisťovni a reštrukturalizačného konania. V tejto veci„nebolo sporné, že v reštrukturalizačnom konaní si Sociálna poisťovňa, pobočka uplatnila pohľadávku za neuhradenie poistného za mesiace február 2010 (evidovaná v Zozname pohľadávok pod poradovým číslom 120), za marec 2010 (evidovaná pod poradovým číslom 121), za apríl 2010 (evidovaná pod poradovým číslom 122).
Reštrukturalizačný plán žalobcu bol potvrdený uznesením Okresného súdu Nitra z 10. 03. 2011, sp. zn. 31R/4/2010, zverejneného v Obchodnom vestníku č. OV 53B dňa 17. 03. 2011.
… Žalobca v žalobe namietal aj to, že ustanovenia reštrukturalizačného plánu sa zverejnením uznesenia o potvrdení plánu v Obchodnom vestníku považujú za dohodu o vzdaní sa práv a odpustení dlhov medzi žalobcom a veriteľmi podľa § 574 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (čl. 7 bod 7.2 Reštrukturalizačného plánu). Podľa žalobcu preto základ pre výpočet penále za predmetné obdobia je iba 6 % dlžnej sumy poistného a príspevkov.
… Reštrukturalizačný plán žalobcu bol schválený schvaľovacou schôdzou dňa 14. 02. 2011. Tento plán bol potvrdený súdom, pričom uznesenie súdu o schválení plánu č. k.31R/4/2010-2052 bolo zverejnené v Obchodnom vestníku dňa 17. 03. 2011; týmto dňom došlo v súlade s § 155 ods.3 ZKR k zmene záväzkov žalobcu, obsiahnutých v pláne aj voči žalovanej.
Z článku 3 a 4 plánu vyplýva, že žalovaná ako veriteľ dlžníka (žalobcu) sa vzdala svojich v reštrukturalizácii uplatnených pohľadávok v časti 94 % ich výšky, takže zostatok týchto pohľadávok sa rovná 6 % ich výšky.
Z článku 5, bodu 5.2 plánu súčasne vyplýva, že došlo i k zmene splatnosti zostatku pohľadávok žalovanej (v ich zvyšnej časti 6 %) tak, že sú splatné uplynutím troch rokov od zverejnenia uznesenia o skončení reštrukturalizácie.
Napriek tomu, že podľa § 143 ods. 2 ZSP je poistné splatné v deň, ktorý je určený na výplatu príjmov, ktoré sú vymeriavacím základom zamestnanca, v dôsledku potvrdenia Plánu dňom zverejnenia uznesenia súdu o potvrdení plánu došlo i k zmene splatnosti poistného za mesiace február, marec a apríl 2010 tak, že podľa článku 5, bod 5.2 plánu je toto poistné splatné až uplynutím troch rokov od zverejnenia uznesenia súdu o skončení reštrukturalizácie, teda je splatné až dňom 17. 03. 2014 (a ku dňu vydania rozhodnutia žalovanej nedošlo ani k splneniu podmienok predpokladaných ustanovením § 159 ZKR, teda k neúčinnosti plánu voči žalovanej vo vzťahu k dotknutej pohľadávke).
Na tomto závere odvolacieho súdu nič nemení okolnosť, že v zmysle bodu 5.3 plánu môže žalobca uhradiť zostatok pohľadávok aj pred uplynutím troch rokov odo dňa zverejnenia uznesenia o skončení reštrukturalizácie.
Keďže poistné za mesiace február, marec a apríl 2010 v dôsledku potvrdeného plánu nebolo splatné, prvostupňový správny orgán ako aj žalovaná rozhodli rozhodnutiami z roku 2011 o predpísaní penále za omeškanie sa žalobcu s odvedením poistného za február až apríl 2010 v rozpore s týmto plánom a na základe nesprávneho právneho posúdenia veci. Ako vyplýva z vyššie uvedeného, žalovaná sa so žalobcom v reštrukturalizačnom pláne dohodla na znížení sumy poistného zo 100 % na 6 % jeho výšky a súčasne sa dohodla na zmene splatnosti tohto poistného, a to dňom uplynutia troch rokov od schválenia plánu; pred uplynutím tejto doby sa preto žalobca nedostal do omeškania.
Z uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok krajského súdu zmenil, rozhodnutie 1 žalovanej ako aj prvostupňové rozhodnutie pobočky Sociálnej poisťovne zrušil a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie.“.
Súčasne však najvyšší súd v rozsudku vo veci sp. zn. 9 Sžso 10/2013 preskúmavalzákonnosť rozhodnutia Sociálnej poisťovne v časti „zmenila prvostupňové rozhodnutie pobočky Sociálnej a predpísala penále 1 857,39 € z dlžnej sumy poistného a príspevkov za január 2010, za ktoré žalobca poistné a príspevky nezaplatil vôbec, a to za každý deň omeškania odo dňa 23. marca 2010 do 11. júna 2010.
Nebolo sporné, že v reštrukturalizačnom konaní si Sociálna poisťovňa, pobočka uplatnila pohľadávku z titulu penále z dlžnej sumy poistného za január 2010, a to za každý deň omeškania odo dňa 01. 03. 2010 do 22. 03. 2010. Taktiež nebolo sporné, že táto pohľadávka bola zahrnutá do plánu.
Ak teda žalobca namietal, že v Zozname pohľadávok bola zahrnutá aj pohľadávka na 1 904,12 €, v ktorej je zahrnuté aj penále za január 2010, a teda, že rozhodnutím 2 voči nemu žalovaná uplatňuje tú istú pohľadávku duplicitne, táto jeho námietka nebola opodstatnená. Preskúmavaným rozhodnutím 2 totiž žalovaná predpísala penále podľa § 240 ZSP za omeškanie s platbou poistného a príspevkov za január 2010 iba za obdobie od 23. 03. 2010 do 11.júna 2010, teda za iné obdobie.
Podľa § 143 ods.2 ZSP poistné, ktoré platí a odvádza zamestnávateľ, je splatné v deň určený na výplatu príjmov, ktoré sú vymeriavacím základom zamestnanca. Ak je výplata týchto príjmov pre jednotlivé organizačné útvary zamestnávateľa rozložená na rôzne dni, poistné je splatné v deň poslednej výplaty príjmov zúčtovaných za príslušný kalendárny mesiac. Ak nie je taký deň určený, poistné je splatné v posledný deň kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, za ktorý sa platí poistné. Ak deň splatnosti poistného pripadne na sobotu a na deň pracovného pokoja, poistné je splatné v najbližší nasledujúci pracovný deň. … Podľa § 240 ods.1 ZSP fyzickým osobám a právnickým osobám povinným odvádzať poistné a príspevky na starobné dôchodkové sporenie, ktoré neodviedli poistné a príspevky na starobné dôchodkové sporenie za príslušný kalendárny mesiac včas alebo ich odviedli v nižšej sume, Sociálna poisťovňa predpíše penále vo výške 0,05 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania odo dňa splatnosti poistného a príspevkov na starobné dôchodkové sporenie do dňa, keď bola dlžná suma poukázaná na účet Sociálnej poisťovne v Štátnej pokladnici, zaplatená v hotovosti alebo do dňa začatia kontroly, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 147 v spojení s § 241 ods.1 a 3 ZSP právo predpísať penále sa premlčí za desať rokov odo dňa splatnosti poistného a právo vymáhať penále sa premlčí za šesť rokov odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa poistné predpísalo. Z citovaných ustanovení vyplýva, že pohľadávka na penále nevzniká v dôsledku samotného nesplnenia si povinnosti riadne a včas odviesť poistné a príspevky; vzniká až právoplatnosťou rozhodnutia o predpísaní penále. Pohľadávka na penále z dôvodu omeškania sa s odvedením poistného a príspevkov za január 2010, a to za konkrétne obdobie od 23. 03. 2010 do 11. júna 2010, vznikla až nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia žalovanej číslo 46377-2/2011-BA z 12. 09. 2011. Kým penále nie je predpísané právoplatným rozhodnutím, Sociálna poisťovňa ho nemôže uplatňovať ako existujúcu pohľadávku v reštrukturalizačnom konaní. Žalovaná preto uvedenú pohľadávku vzhľadom na jej neexistenciu nemohla prihlásiť do reštrukturalizačného konania a z toho dôvodu nemohlo dôjsť ani k zániku tejto pohľadávky podľa ustanovenia § 155 ods. 2 ZKR.“.
Ako vyplýva z rozsudku najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 9 Sžso 10/2013, nie súnamieste ani obavy sťažovateľky o tom, že by najvyšší súd bez ďalšieho uprednostňovalpredpis verejného práva, resp. záujmy verejného orgánu – Sociálnej poisťovne. Je zrejmé, ževo veci sp. zn. 9 Sžso 36/2012 najvyšší súd v súlade s Občianskym súdnym poriadkompreskúmal rozhodnutia v medziach žaloby. Je preto opodstatnené predpokladať, že rozsaha dôvody preskúmavania zákonnosti rozhodnutia Sociálnej poisťovne vo veci vedenejpod sp. zn. 1 Sžso 20/2013, na ktorú sťažovateľka v sťažnosti výslovne poukázala, boliv žalobe zadefinované odlišne od staršej veci sp. zn. 9 Sžso 36/2012.
Pri posúdení sťažnosti ústavný súd nemohol opomenúť, že sťažovateľka namietaporušenie čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 20 ods. 1 ústavy bez toho, aby súčasne namietalaporušenie čl. 46 ods. 1 ústavy.
Podľa § 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdualebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavyumožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonomúčastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jejefektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnýmioprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.
Ako je už uvedené, sťažovateľka vo svojej sťažnosti porušenie čl. 46 ods. 1 ústavynenamieta, namieta porušenie práva na rovnosť účastníkov konania (čl. 47 ods. 3 ústavy)a porušenie svojho základného práva vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1 ústavy).
Námietku porušenia zásady rovnosti účastníkov konania pred súdmi zaručenú čl. 47ods. 3 ústavy, ku ktorému podľa sťažovateľky malo dôjsť tým, že najvyšší súd „uprednostnil predpisy verejného práva pred inými zákonmi, ako aj záujmy orgánu verejnej správy pred druhým účastníkom konania“, ústavný súd považuje za celkom nedôvodnú, nemajúcunijaký relevantný podklad v odvolacom konaní pred najvyšším súdom.
V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavyústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05,IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byťsekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru, ku ktorýmpatrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy (a tiež právo podľa čl. 1dodatkového protokolu), ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasneporušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1dohovoru. O prípadnom porušení týchto práv by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, akby zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv,resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení sich porušením (IV. ÚS 326/07).
Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že ak v danom prípade dospel k záveru,že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základných právsťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, neprichádza do úvahy ani vyslovenie porušeniazákladného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti teda nezistil žiadnu možnosťporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiťpo jej prijatí na ďalšie konanie, preto dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľky je zjavneneopodstatnená. V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodomna odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislostimedzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietanýmkonaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupomorgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II.ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky z hľadiska možnosti porušeniajej základného práva podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 20 ústavy vyhodnotil ako zjavneneopodstatnenú a ako takú ju podľa § 25 ods. 2 zákon o ústavnom súde odmietol.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. augusta 2015