znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 393/2015-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. augusta 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   ITIMEX,   a.   s.,   SNP   44,   Šahy,   zastúpenejadvokátkou   JUDr.   Marianou   Matulovou,   Železničiarska   9,   Banská   Bystrica,   vo   vecinamietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskejrepubliky a základného práva zaručeného v čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkomNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sžso 36/2012 z 18. decembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti ITIMEX, a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. marca 2014doručená   sťažnosť   spoločnosti   ITIMEX,   a.   s.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   vecinamietaného   porušenia   základného   práva   zaručeného   čl.   47   ods.   3   a   čl.   20   ÚstavySlovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 9 Sžso 36/2012 z 18. decembra 2013.

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   ako   žalobkyňa   v   konanív správnom súdnictve napadla správnou žalobou rozhodnutie Sociálnej poisťovne   ústredia̶(ďalej   len   „Sociálna   poisťovňa“)   č.   49099-2/2011-BA   z   21.   septembra   2011   v   častivyčíslenia penále vo výške 10 716,33 eur. Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“)rozhodnutím   č.   k.   11   S   186/2011-48   z   22.   mája   2012   žalobu   sťažovateľky   zamietola najvyšší súd označeným rozsudkom na odvolanie sťažovateľky rozsudok krajského súdupotvrdil. Sťažovateľka vyjadrila nesúhlas s odôvodnením sťažnosťou napadnutého rozsudkunajvyššieho súdu, ktorý sa odvoláva na § 240 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnompoistení   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   sociálnom   poistení“)   s   tým,že toto ustanovenie „upravuje oprávnenie Sociálnej poisťovne predpísať penále, pričom toto oprávnenie sa premlčí v lehote podľa § 147. Z toho vyplýva, že penále môže, ale nemusí byť   predpísané.   Pohľadávka   na   penále   preto   vzniká   až   právoplatnosťou   rozhodnutia o jej predpísaní.“.

Sťažovateľka   poukázala   na   §   151   ods.   2   zákona   o   sociálnom   poistení,   najmäna rozsudok   najvyššieho   súdu   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   1   Sžso   20/2013,   v   ktoromvyslovil,   že „...   je   celkom   v právomoci   žalovanej ako   oprávneného správneho orgánu rozhodnúť, či vôbec túto sankciu uplatní, resp. v akom časovom horizonte pri omeškaní dlžníka s platením poistného k uplatneniu tejto sankcie prikročí. Na druhej strane si však žalovaná musí byť vedomá tej skutočnosti, že niektoré súdom aprobované situácie (právne stavy)   u   jednotlivcov   môžu   svojimi   účinkami   vytvoriť   pre   jej   rozhodovaciu   prax   ako aj pre rozhodovaciu   prax   iných   orgánov   verejnej   správy   zákonné   prekážky.   Tak   tomu nastalo   aj   v   prejednávanej   veci,   čo   však   ani   žalovaná   ani   krajský   súd   nezohľadnili pri svojom rozhodovaní.“.

Najvyšší súd mal podľa sťažovateľky aj vo veci sp. zn. 9 Sžso 36/2012 dospieťk rovnakému právnemu záveru, t. j. prihliadnuť na účinky reštrukturalizácie na pohľadávkySociálnej poisťovne, a teda uzavrieť, že «Je nepochybné, že aj zákon č. 461/2003 Z. z. na proces reštrukturalizácie (resp. v staršom legislatívnom poňatí na vyrovnanie) reaguje. V   zmysle   ustanovenia   §   151   zák.   č.   461/2003   Z.   z.   sa   premietajú   účinky reštrukturalizačného   plánu   tak,   že   žalovanej   sa   ukladá   „ex   offo“   povinnosť   zosúladiť evidenciu pohľadávok s reálnym stavom vyvolaným prebiehajúcou reštrukturalizáciou.». Najvyšší súd mal preto dospieť k záveru, že keďže sťažovateľka svoje záväzky vočiSociálnej   poisťovni   v   zmysle   reštrukturalizačného   plánu   a   v   ňom   dohodnutej   nováciezáväzkov splnila, nebol dôvod zo strany Sociálnej poisťovne postupovať v zmysle § 240zákona   o   sociálnom   poistení   a   penále   vyrubovať.   Navyše,   Sociálna   poisťovňa   malapohľadávky na penále z neuhradeného poistného (ako príslušenstva pohľadávok existujúcichpred začatím reštrukturalizácie 11. marca 2010) za január 2010, február 2010 a 1. 10. marec̶2010 prihlásiť spolu s pohľadávkami na poistnom [§ 121 a § 122 zákona č. 7/2005 Z. z. okonkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“)]. «Pretože toto penále nebolo prihlásené v lehote do 30 dní od povolenia reštrukturalizácie, t. j. do 17. 5. 2011, došlo k situácii   predpokladanej   ustanovením   §   155   ods.   2   ZoKR,   a   to,   citujem:   „Zverejnením uznesenia o potvrdení plánu v Obchodnom vestníku zaniká právo veriteľov, ktorí riadne a včas neprihlásili tieto svoje pohľadávky, vymáhať tieto pohľadávky voči dlžníkovi.» Podľa názoru sťažovateľky je nutné penále ako osobitný inštitút podľa § 240 zákona osociálnom poistení považovať za príslušenstvo pohľadávky v zmysle § 138 ods. 2 zákona okonkurze a reštrukturalizácii. „Keďže penále sú podľa právnej teórie peňažným postihom, resp.   sankciou   za   nesplnenie   zákonnej   povinnosti,   nie   je   možné   penálmi   postihovať neuhradenie pohľadávky (istiny), ktorú podľa právneho poriadku subjekt nie je povinný plniť.   Keďže   takéto   nároky   –   naturálne   obligácie   voči   žalovanému   nemožno   vymáhať, nie je možné ich ani priznať v súdom, a analogicky ani v správnom konaní a rovnako ani príslušenstvo tejto istiny, pretože príslušenstvo nie je samostatným právnym nárokom.“

Najvyšší   súd   vo   veci   sp.   zn.   9   Sžso   36/2012   podľa   sťažovateľky   uprednostnilpredpisy   verejného   práva   pred   inými   zákonmi,   ako   aj   záujmy   orgánu   verejnej   správypred druhým   účastníkom   konania,   čím   došlo   k   porušeniu   zásady   rovnosti   účastníkovkonania   pred   súdmi   zaručenej   čl.   47   ústavy.   Následne   výkonom   rozhodnutia   Sociálnejpoisťovne dôjde k zmenšeniu majetku sťažovateľky o sumu 10 716,33 eur a trovy nútenéhovýkonu rozhodnutia, čím dochádza k porušeniu základného práva sťažovateľky slobodnea nerušene   užívať   majetok,   ktorý   je   v   jej   vlastníctve,   a   to   v   rozpore   s   čl.   20   ústavy.Zdôraznila, že v dôsledku úspešne ukončeného reštrukturalizačného konania mala legitímneočakávania, že k takému zníženiu jej majetku nedôjde.

Sťažovateľka tiež vyslovila obavy zo vzniku nezákonného precedensu pre   ďalšiekonania, ktoré v pozícii žalobkyne voči Sociálnej poisťovni vedie, osobitne pri existujúcejnejednotnosti právneho názoru najvyššieho súdu, ako to preukazuje rozdielnosť rozsudkovv dvoch veciach sťažovateľky vedenej pod sp. zn. 9 Sžso 36/2012 a sp. zn. 1 Sžso 20/2013.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č.   9Sžso/36/2012   zo   dňa 18. decembra 2013, doručeného účastníkovi dňa 30. januára 2014, ktorým bol potvrdený rozsudok Krajského súdu v Nitre č. 11S/186/2011-48 zo dňa 22. mája 2012 boli porušené ústavné práva sťažovateľa a to: rovnosť účastníkov konania pred súdom zaručené v čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a obmedzené jeho vlastnícke právo zaručené článkom 20 Ústavy SR.“ Zároveň   sťažovateľka   požiadala   ústavný   súd,   aby „...   napadnuté   právoplatné rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č.   9Sžso/36/2012   zo   dňa 18. decembra 2013 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie“.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavnýsúd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho   práva podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané   finančnézadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“) každý návrh vrátane sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátubez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súdskúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiuna ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorýchnemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhyzjavne   neopodstatnené   alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania (m. m. IV. ÚS 292/04).

V zmysle čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi, inýmištátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy rovní.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpores právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Ako zo sťažnosti vyplýva, sťažovateľka namieta porušenie svojich základných právrozsudkom   najvyššieho   súdu.   Spôsob,   ktorým   k   porušeniu   malo   dôjsť,   spočíva   v   tom,že najvyšší súd neprihliadol na tvrdenie sťažovateľky v odvolaní proti rozsudku krajskéhosúdu, že Sociálna poisťovňa v žalobou napadnutom rozhodnutí nezohľadnila v danom časeuž ukončenú reštrukturalizáciu a skutočnosť, že predpísané penále z dlžného poistného malaspolu   s   dlžným   poistným   uplatniť   v   reštrukturalizačnom   konaní.   Poukázala   tiežna existenciu rozdielnych stanovísk najvyššieho súdu vo vzťahu k totožnému problému –vzťahu   penále   z   omeškania   podľa   §   240   zákona   o   sociálnom   poistení   a   účinkovreštrukturalizácie. Podľa sťažovateľky bola táto otázka správne uchopená iným senátomnajvyššieho súdu v rozsudku vo veci sp. zn. 1 Sžso 20/2013.

Ústavný   súd   dáva   do   pozornosti   sťažovateľky,   že   v   zásade   nie   je   orgánomoprávneným a povinným zaisťovať súlad stanovísk a právnych názorov rôznych senátovnajvyššieho   súdu,   ani   nie   je   v   jeho   kompetencii   preskúmavať   správnosť   skutkovýcha právnych záverov jedného či druhého názoru vysloveného najvyšším súdom v rôznychveciach   obdobnej,   resp.   totožnej   povahy.   Nie   je   totiž   ďalšou   inštanciou   vo   vzťahuk všeobecným súdom. Jeho úlohou je bdieť nad tým, aby všeobecné súdy vo svojom konanía   rozhodovaní   neopomínali   základné   zásady   konania   vyplývajúce   zo   základných   právzakotvených v ústave, listine základných práv a slobôd, ako aj v medzinárodných zmluvácho ľudských právach a základných slobodách.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretáciea aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právacha základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavaťrozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebosamotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu tento nie je oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej. Ústavný súd zásadne nemá oprávnenie preskúmavať,či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a akéskutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (napr. II. ÚS 21/96,I. ÚS 4/00).   Inými   slovami,   úlohou   ústavného   súdu   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu saobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,prípadne   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy   (m.   m.   I.   ÚS   13/01,I. ÚS 17/01).

Posúdenie   veci   všeobecným   súdom   sa   môže   stať   predmetom   kritiky   zo   stranyústavného   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojomrozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli)pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať lenv prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadnepoprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02, I. ÚS 139/02, I. ÚS 12/05,I. ÚS 352/06).

Z   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   9   Sžso   36/2012   vyplýva,   že   sťažovateľkavo svojom odvolaní proti rozsudku krajského súdu argumentovala v zásade tými istýmidôvodmi, ktoré tvrdila už v žalobe, t. j. namietala, „že ani rozhodnutie žalovaného podľa zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov ako normy verejného práva, nemôže byť vydané na nezákonnom podklade, t. j. nie je možné vyčísliť penále z pohľadávky, ktorá sa neprihlásením v reštrukturalizačnom konaní stala nevykonateľnou, resp. zaradením do   reštrukturalizačného   plánu   a   jeho   následným   schválením   súdu,   došlo   k   jej   zániku a nahradením novým záväzkom s novým obsahom, a to tak čo do výšky pohľadávky, ako aj čo do lehoty jej splatnosti. Akceptovaním názoru krajského súdu by sa pripustilo, že tohto zdôvodnenia by pripustila, že pre Sociálnu poisťovňu neplatí zákon č. 7/2005 Z. z., ani iné zákony, iba zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení. Naďalej považuje rozhodnutie za nezákonné   v   časti   vyrubeného   penále   za   mesiace   január   2010,   február   2010 do 11. marca 2010, spolu vo výške 10 716,33 €. Oproti dôvodom žaloby žalobkyňa navyše namietla,   že   schváleným   reštrukturalizačným   plánom   došlo   k   zníženiu   sumy   všetkých prihlásených pohľadávok, a teda aj prihlásenej pohľadávky na poistnom za január 2010, na 12   %   pôvodnej   hodnoty,   pričom   žalobkyňa   si   svoje   záväzky   splnila   v   súlade s reštrukturalizačným plánom a preto zo strany Sociálnej poisťovne nie je dôvod ale ani právny nárok vyčísľovať penále nad rámec hodnoty, ktorá bola v súlade so schváleným reštrukturalizačným   plánom   uhradená   riadne   a   včas.   Čo   sa   týka   penále   z   poistného za mesiac február 2010 a za obdobie od 1. marca do dňa vyhlásenia reštrukturalizácie t. j. do 11. marca 2010 v celkovej výške 5 913,24 €, podľa žalobkyne ide o pohľadávky, ktoré vznikli do začatia reštrukturalizačného konania a tieto si mala žalovaná uplatniť v lehote 30 dní   od   povolenia   reštrukturalizácie;   keďže   tak   neurobila,   tieto   sa   stali   zo   zákona č. 7/2005 Z. z. nevymožiteľnými a žalobca nie je povinný ich uhradiť. Bez istiny - poistného a omeškania s jeho úhradou - nie je možný vznik pohľadávky na penále. Vzhľadom na vyššie uvedené   žalobkyňa   žiadala,   aby   odvolací   súd   rozsudok   krajského   súdu   pre   nesprávne právne posúdenie veci zrušil.“.

S poukazom na § 240 a § 248 ods. 1 zákona o sociálnom poistení najvyšší súduviedol, že „zákon o sociálnom poistení určuje povinnosť zamestnávateľa platiť poistné a ustanovuje   aj   jeho   splatnosť.   Pre   prípad   nesplnenia   si   tejto   povinnosti   súčasne v ustanovení § 240 ods.1 upravuje oprávnenie Sociálnej poisťovne predpísať penále, pričom toto oprávnenie sa premlčí v lehote podľa § 147. Z toho vyplýva, že penále môže, ale nemusí byť   predpísané.   Pohľadávka   na   penále   preto   vzniká   až   právoplatnosťou   rozhodnutia o jej predpísaní.“.

Pre účely komplexnejšieho posúdenia okolností, za ktorých malo dôjsť k porušeniuzákladných   práv   sťažovateľky,   si   ústavný   súd   vyžiadal   stanovisko   najvyššieho   súduk tvrdeniam obsiahnutým v sťažnosti.

Vo svojom vyjadrení k sťažnosti najvyšší súd uviedol:«Najvyšší súd považuje sťažnosť za neopodstatnenú. Zdôrazňuje že v zmysle § 250h ods. 1 O. s. p. v spojení s § 249 ods. 2 a § 250b ods. 1 O. s. p. je súd viazaný rozsahom žaloby a dôvodmi, v ktorých žalobca vidí konkrétne nezákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu; tieto dôvody majú tvoriť obsah žaloby a určujú rozsah preskúmania zákonnosti   rozhodnutia   súdom.   Súd   pri   preskúmavaní   zákonnosti   rozhodnutia   nemôže prihliadať na ďalšie dôvody, ktoré žalobca nenamietal v lehote na podanie žaloby. V tejto súvislosti najvyšší súd poukazuje na to, že sťažovateľ ako žalobca v žalobe namietal   nezákonnosť   rozhodnutia   Sociálnej   poisťovne,   ústredia   č.   49099-2/2011-BA z 21. 09. 2011 len z dôvodu, že... istina - poistné za január 2010 bola žalovanou prihlásená do reštrukturalizačného plánu... podľa názoru žalobkyne si žalovaná (Sociálna poisťovňa, ústredie) v súlade s § 121 a § 122 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len „ZKR“) všetky pohľadávky, na ktoré mala nárok od začatia reštrukturalizačného konania (od 17. apríla 2010) mala prihlásiť do 30 dní od začatia reštrukturalizačného konania,   teda   do   17.   mája   2010.   Keďže   tak   neurobila,   v   prípade   penále   z   omeškania od 1. januára 2010 do 11. marca 2010 došlo k ich zániku podľa § 155 ods. 2 ZKR dňom 4. augusta 2010 na základe potvrdenia reštrukturalizačného plánu...

Okolnosť, že schváleným reštrukturalizačným plánom malo dôjsť k zníženiu sumy všetkých prihlásených pohľadávok, žalobca v žalobe, resp. v lehote podľa § 250h ods. 1 O. s. p. v spojení s § 250b ods. 2 O. s. p. nenamietal; odvolací súd preto preskúmaval zákonnosť rozhodnutia žalovanej len v rozsahu žalobnej námietky, teda že žalovaná mala pohľadávku na penále za obdobia január až marec 2010 (do 11. marca 2010) prihlásiť do 30   dní   od   začatia   reštrukturalizačného   konania,   teda   do   17.mája   2010   a   keďže tak neurobila,   došlo   k   zániku   týchto   pohľadávok.   Odvolací   súd   neprihliadol   na   ďalšie námietky, vznesené po uplynutí lehoty dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia žalovanej a nezaoberal sa nimi.

Odvolací súd teda skúmal zákonnosť rozhodnutia žalovanej len z toho hľadiska, či žalovaná   mala   zahlásiť   pohľadávku   na   penále   za   uvedené   obdobie do reštrukturalizačného konania a to vo vzťahu k otázke, kedy táto pohľadávka vznikla. Z rozsudku odvolacieho súdu vyplýva na základe ustanovení § 143 ods. 2, § 240 ods. 1, § 147 v spojení s § 241 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších   predpisov   záver,   že   pohľadávka   na   penále   vzniká   až   právoplatnosťou rozhodnutia   o   jej   predpísaní   (a   teda   v   čase   začatia   reštrukturalizačného   konania neexistovala).»

Najvyšší súd vo svojom vyjadrení tiež poukázal na tretie rozhodnutie najvyššiehosúdu v obdobnej veci sťažovateľky sp. zn. 4 Sžso 5/2011 z 28. júna 2012, ktoré v prílohepripojil.

Po oboznámení sa so stanoviskom najvyššieho súdu a jeho konfrontovaní s obsahomsťažnosti sťažovateľky, ako aj rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sžso 36/2012 dospelústavný súd k záveru, že v konaní najvyššieho súdu nedošlo k takým pochybeniam, ktoré byviedli k porušeniu základných práv označených sťažovateľkou. Ústavný súd nezistil ani inézávažné pochybenia, pre ktoré by označený rozsudok najvyššieho súdu neobstál v testeústavnosti.

Pre   konanie   v   správnom   súdnictve   Občiansky   súdny   poriadok   zakotvuje   zásadukoncentrácie ustanovením časového obmedzenia dispozičného práva žalobcu v § 250h tak,že žalobca môže rozsah napadnutia správneho rozhodnutia obmedziť až do rozhodnutiasúdu, no rozšíriť ho môže len v lehote podľa § 250b OSP, t. j. v lehote na podanie žaloby.Rozsahom a dôvodmi uvedenými v žalobe je súd v správnom súdnictve viazaný (§ 250jods. 1 OSP). Rozsah a dôvody žaloby teda nie je možné rozširovať a meniť ani v odvolaníproti rozhodnutiu súdu prvého stupňa.

Ústavný   súd   však   nemôže   nevysloviť   výhradu   voči   formulovaniu   odôvodneniaoznačeného rozsudku, kedy najvyšší súd nedostatočne zdôraznil dôvod, pre ktorý nebolomožné odvolaniu (a eventuálne aj žalobe) sťažovateľky vyhovieť. Najvyšší súd sa uspokojils konštatovaním, že „... Oproti dôvodom žaloby žalobkyňa navyše namietla, že schváleným reštrukturalizačným   plánom   došlo   k   zníženiu   sumy   všetkých   prihlásených   pohľadávok, a teda aj prihlásenej pohľadávky na poistnom za január 2010, na 12 % pôvodnej hodnoty, pričom žalobkyňa si svoje záväzky splnila v súlade s reštrukturalizačným plánom a preto zo strany   Sociálnej   poisťovne   nie   je   dôvod   ale   ani   právny   nárok   vyčísľovať   penále nad rámec   hodnoty,   ktorá   bola   v   súlade   so   schváleným   reštrukturalizačným   plánom uhradená   riadne   a   včas...“,   ako   aj   stručným   uvedením   momentu   vzniku   pohľadávkySociálnej poisťovne na penále z omeškania s ohľadom na § 240 a § 248 ods. 1 zákonao sociálnom poistení: „Pohľadávka na penále preto vzniká až právoplatnosťou rozhodnutia o jej predpísaní.“ Tieto dôvody jeho rozhodnutia sa stali zjavnými až v súvislosti s jehovyjadrením k sťažnosti sťažovateľky. Ústavný súd však tieto výhrady nepovažuje za natoľkozávažné,   aby   zakladali   porušenie   základných   práv   sťažovateľky,   a   teda   boli   dôvodomzrušenia   označeného   rozsudku   najvyššieho   súdu.   Odôvodnenie   sťažnosťou   napadnutéhorozsudku najvyššieho súdu napriek uvedenej výhrade vyhovuje požiadavkám základnéhopráva   na   spravodlivé   súdne   konanie   a   rovnosť   účastníkov   konania   a   najvyšším   súdomprezentovaný výklad relevantných právnych predpisov v ich vzájomnej súvislosti nie je vrozpore s čl. 152 ods. 4 ústavy.

V tejto súvislosti dáva ústavný súd do pozornosti sťažovateľky iné rozhodnutie senátu9 S najvyššieho súdu v obdobnej veci, konkrétne rozsudok sp. zn. 9 Sžso 10/2013 z 28.apríla   2014,   v   ktorom   bol   opätovne   predmetom   sporu   stret   pohľadávky   na   penález omeškania podľa zákona o sociálnej poisťovni a reštrukturalizačného konania. V tejto veci„nebolo sporné, že v reštrukturalizačnom konaní si Sociálna poisťovňa, pobočka uplatnila pohľadávku za neuhradenie poistného za mesiace február 2010 (evidovaná v Zozname pohľadávok pod poradovým číslom 120), za marec 2010 (evidovaná pod poradovým číslom 121), za apríl 2010 (evidovaná pod poradovým číslom 122).

Reštrukturalizačný   plán   žalobcu   bol   potvrdený   uznesením   Okresného   súdu   Nitra z 10. 03. 2011, sp. zn. 31R/4/2010, zverejneného v Obchodnom vestníku č. OV 53B dňa 17. 03. 2011.

… Žalobca   v   žalobe   namietal   aj   to,   že   ustanovenia   reštrukturalizačného   plánu   sa zverejnením   uznesenia   o   potvrdení   plánu   v   Obchodnom   vestníku   považujú   za   dohodu o vzdaní   sa   práv   a   odpustení   dlhov   medzi   žalobcom   a   veriteľmi   podľa   §   574   zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (čl. 7 bod 7.2 Reštrukturalizačného plánu). Podľa žalobcu preto základ pre výpočet penále za predmetné obdobia je iba 6 % dlžnej sumy poistného a príspevkov.

… Reštrukturalizačný   plán   žalobcu   bol   schválený   schvaľovacou   schôdzou   dňa 14. 02. 2011. Tento plán bol potvrdený súdom, pričom uznesenie súdu o schválení plánu č. k.31R/4/2010-2052 bolo zverejnené v Obchodnom vestníku dňa 17. 03. 2011; týmto dňom došlo v súlade s § 155 ods.3 ZKR k zmene záväzkov žalobcu, obsiahnutých v pláne aj voči žalovanej.

Z článku 3 a 4 plánu vyplýva, že žalovaná ako veriteľ dlžníka (žalobcu) sa vzdala svojich v reštrukturalizácii uplatnených pohľadávok v časti 94 % ich výšky, takže zostatok týchto pohľadávok sa rovná 6 % ich výšky.

Z článku 5, bodu 5.2 plánu súčasne vyplýva, že došlo i k zmene splatnosti zostatku pohľadávok žalovanej (v ich zvyšnej časti 6 %) tak, že sú splatné uplynutím troch rokov od zverejnenia uznesenia o skončení reštrukturalizácie.

Napriek tomu, že podľa § 143 ods. 2 ZSP je poistné splatné v deň, ktorý je určený na výplatu príjmov, ktoré sú vymeriavacím základom zamestnanca, v dôsledku potvrdenia Plánu   dňom   zverejnenia   uznesenia   súdu   o   potvrdení   plánu   došlo   i   k   zmene   splatnosti poistného za mesiace február, marec a apríl 2010 tak, že podľa článku 5, bod 5.2 plánu je toto poistné splatné až uplynutím troch rokov od zverejnenia uznesenia súdu o skončení reštrukturalizácie, teda je splatné až dňom 17. 03. 2014 (a ku dňu vydania rozhodnutia žalovanej nedošlo ani k splneniu podmienok predpokladaných ustanovením § 159 ZKR, teda k neúčinnosti plánu voči žalovanej vo vzťahu k dotknutej pohľadávke).

Na tomto závere odvolacieho súdu nič nemení okolnosť, že v zmysle bodu 5.3 plánu môže   žalobca   uhradiť   zostatok   pohľadávok   aj   pred   uplynutím   troch   rokov   odo   dňa zverejnenia uznesenia o skončení reštrukturalizácie.

Keďže poistné za mesiace február, marec a apríl 2010 v dôsledku potvrdeného plánu nebolo   splatné,   prvostupňový   správny   orgán   ako   aj   žalovaná   rozhodli   rozhodnutiami z roku 2011 o predpísaní penále za omeškanie sa žalobcu s odvedením poistného za február až apríl 2010 v rozpore s týmto plánom a na základe nesprávneho právneho posúdenia veci. Ako vyplýva z vyššie uvedeného, žalovaná sa so žalobcom v reštrukturalizačnom pláne dohodla na znížení sumy poistného zo 100 % na 6 % jeho výšky a súčasne sa dohodla na zmene splatnosti tohto poistného, a to dňom uplynutia troch rokov od schválenia plánu; pred uplynutím tejto doby sa preto žalobca nedostal do omeškania.

Z   uvedených   dôvodov   preto   odvolací   súd   rozsudok   krajského   súdu   zmenil, rozhodnutie   1   žalovanej   ako   aj   prvostupňové   rozhodnutie   pobočky   Sociálnej   poisťovne zrušil a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie.“.

Súčasne však najvyšší súd v rozsudku vo veci sp. zn. 9 Sžso 10/2013 preskúmavalzákonnosť   rozhodnutia   Sociálnej   poisťovne   v   časti „zmenila   prvostupňové   rozhodnutie pobočky Sociálnej a predpísala penále 1 857,39 € z dlžnej sumy poistného a príspevkov za január 2010, za ktoré žalobca poistné a príspevky nezaplatil vôbec, a to za každý deň omeškania odo dňa 23. marca 2010 do 11. júna 2010.

Nebolo   sporné,   že   v   reštrukturalizačnom   konaní   si   Sociálna   poisťovňa,   pobočka uplatnila pohľadávku z titulu penále z dlžnej sumy poistného za január 2010, a to za každý deň omeškania odo dňa 01. 03. 2010 do 22. 03. 2010. Taktiež nebolo sporné, že táto pohľadávka bola zahrnutá do plánu.

Ak teda žalobca namietal, že v Zozname pohľadávok bola zahrnutá aj pohľadávka na 1 904,12 €, v ktorej je zahrnuté aj penále za január 2010, a teda, že rozhodnutím 2 voči nemu   žalovaná   uplatňuje   tú   istú   pohľadávku   duplicitne,   táto   jeho   námietka   nebola opodstatnená. Preskúmavaným rozhodnutím 2 totiž žalovaná predpísala penále podľa § 240 ZSP   za   omeškanie   s   platbou   poistného   a   príspevkov   za   január   2010   iba   za   obdobie od 23. 03. 2010 do 11.júna 2010, teda za iné obdobie.

Podľa § 143 ods.2 ZSP poistné, ktoré platí a odvádza zamestnávateľ, je splatné v deň určený na výplatu príjmov, ktoré sú vymeriavacím základom zamestnanca. Ak je výplata týchto príjmov pre jednotlivé organizačné útvary zamestnávateľa rozložená na rôzne dni, poistné je splatné v deň poslednej výplaty príjmov zúčtovaných za príslušný kalendárny mesiac. Ak nie je taký deň určený, poistné je splatné v posledný deň kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, za ktorý sa platí poistné. Ak deň splatnosti poistného pripadne na sobotu a na deň pracovného pokoja, poistné je splatné v najbližší nasledujúci pracovný deň. … Podľa § 240 ods.1 ZSP fyzickým osobám a právnickým osobám povinným odvádzať poistné a príspevky na starobné dôchodkové sporenie, ktoré neodviedli poistné a príspevky na starobné dôchodkové sporenie za príslušný kalendárny mesiac včas alebo ich odviedli v nižšej sume, Sociálna poisťovňa predpíše penále vo výške 0,05 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania odo dňa splatnosti poistného a príspevkov na starobné dôchodkové sporenie do dňa, keď bola dlžná suma poukázaná na účet Sociálnej poisťovne v Štátnej pokladnici, zaplatená v hotovosti alebo do dňa začatia kontroly, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 147 v spojení s § 241 ods.1 a 3 ZSP právo predpísať penále sa premlčí za desať rokov odo dňa splatnosti poistného a právo vymáhať penále sa premlčí za šesť rokov odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa poistné predpísalo. Z   citovaných   ustanovení   vyplýva,   že   pohľadávka   na   penále   nevzniká   v   dôsledku samotného nesplnenia si povinnosti riadne a včas odviesť poistné a príspevky; vzniká až právoplatnosťou   rozhodnutia   o   predpísaní   penále.   Pohľadávka   na   penále   z   dôvodu omeškania sa s odvedením poistného a príspevkov za január 2010, a to za konkrétne obdobie   od   23.   03.   2010   do   11.   júna   2010,   vznikla   až   nadobudnutím   právoplatnosti rozhodnutia žalovanej číslo 46377-2/2011-BA z 12. 09. 2011. Kým penále nie je predpísané právoplatným   rozhodnutím,   Sociálna   poisťovňa   ho   nemôže   uplatňovať   ako   existujúcu pohľadávku v reštrukturalizačnom konaní. Žalovaná preto uvedenú pohľadávku vzhľadom na jej neexistenciu nemohla prihlásiť do reštrukturalizačného konania a z toho dôvodu nemohlo dôjsť ani k zániku tejto pohľadávky podľa ustanovenia § 155 ods. 2 ZKR.“.

Ako vyplýva z rozsudku najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 9 Sžso 10/2013, nie súnamieste ani obavy sťažovateľky o tom, že by najvyšší súd bez ďalšieho uprednostňovalpredpis verejného práva, resp. záujmy verejného orgánu – Sociálnej poisťovne. Je zrejmé, ževo veci sp. zn. 9 Sžso 36/2012 najvyšší súd v súlade s Občianskym súdnym poriadkompreskúmal rozhodnutia v medziach žaloby. Je preto opodstatnené predpokladať, že rozsaha dôvody   preskúmavania   zákonnosti   rozhodnutia   Sociálnej   poisťovne   vo   veci   vedenejpod sp. zn. 1 Sžso 20/2013, na ktorú sťažovateľka v sťažnosti výslovne poukázala, boliv žalobe zadefinované odlišne od staršej veci sp. zn. 9 Sžso 36/2012.

Pri   posúdení   sťažnosti   ústavný   súd   nemohol   opomenúť,   že   sťažovateľka   namietaporušenie čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 20 ods. 1 ústavy bez toho, aby súčasne namietalaporušenie čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa § 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdualebo   inému   orgánu   právnej   ochrany.   Základné   právo   zaručené   čl.   46   ods.   1   ústavyumožňuje   každému,   aby   sa   stal   po   splnení   predpokladov   ustanovených   zákonomúčastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jejefektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnýmioprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

Ako je už uvedené, sťažovateľka vo svojej sťažnosti porušenie čl. 46 ods. 1 ústavynenamieta, namieta porušenie práva na rovnosť účastníkov konania (čl. 47 ods. 3 ústavy)a porušenie svojho základného práva vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1 ústavy).

Námietku porušenia zásady rovnosti účastníkov konania pred súdmi zaručenú čl. 47ods. 3 ústavy, ku ktorému podľa sťažovateľky malo dôjsť tým, že najvyšší súd „uprednostnil predpisy verejného práva pred inými zákonmi, ako aj záujmy orgánu verejnej správy pred druhým   účastníkom   konania“,   ústavný   súd   považuje   za   celkom   nedôvodnú,   nemajúcunijaký relevantný podklad v odvolacom konaní pred najvyšším súdom.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavyústavný   súd   poukazuje   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru   (napr.   II.   ÚS   78/05,IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byťsekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru, ku ktorýmpatrí   aj   základné   právo   vyplývajúce   z   čl.   20   ods.   1   ústavy   (a   tiež   právo   podľa   čl.   1dodatkového protokolu), ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasneporušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1dohovoru. O prípadnom porušení týchto práv by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, akby zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv,resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení sich porušením (IV. ÚS 326/07).

Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že ak v danom prípade dospel k záveru,že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základných právsťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, neprichádza do úvahy ani vyslovenie porušeniazákladného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   teda   nezistil   žiadnu   možnosťporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiťpo jej prijatí na ďalšie konanie, preto dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľky je zjavneneopodstatnená.   V   zmysle   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodomna odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   aj   absencia   priamej   súvislostimedzi   označeným   základným   právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a   namietanýmkonaním   alebo   iným   zásahom   do   takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupomorgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II.ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   sťažovateľky   z   hľadiska   možnosti   porušeniajej základného   práva   podľa   čl.   47   ods.   3   a   čl.   20   ústavy   vyhodnotil   ako   zjavneneopodstatnenú a ako takú ju podľa § 25 ods. 2 zákon o ústavnom súde odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. augusta 2015