znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 393/09-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. marca 2010 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a   Rudolfa   Tkáčika v konaní o sťažnosti Mgr. P. P., B., zastúpeného advokátom Mgr. K. H., B., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského riaditeľstva Policajného zboru v N., Úradu justičnej a kriminálnej polície v N. v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: KRP-19/OVK-NR-2006 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Mgr. P. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných slobôd   postupom   Krajského   riaditeľstva   Policajného   zboru   v N.,   Úradu   justičnej   a kriminálnej   polície   v N.   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   ČVS:   KRP-19/OVK-NR-2006 p o r u š e n é   b o l o.

2. Krajskému   riaditeľstvu   Policajného   zboru   v N.,   Úradu   justičnej   a   kriminálnej polície v N. p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: KRP-19/OVK-NR-2006 k o n a l o   bez zbytočných prieťahov.

3. Mgr.   P.   P. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   1   500   €   (slovom tisícpäťsto eur), ktoré j e   Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v N., Úrad justičnej a kriminálnej polície   v N. p o v i n n é   vyplatiť mu do   dvoch   mesiacov od   právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v N., Úrad justičnej a kriminálnej polície v N. j e   p o v i n n é   uhradiť   Mgr.   P.   P.   trovy   konania   v   sume   368,55   €   (slovom tristošesťdesiatosem eur a päťdesiatpäť centov) na účet jeho právneho zástupcu Mgr. K. H., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 393/09-8 zo 16. decembra 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Mgr. P. P., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. K. H., B., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   postupom   Krajského   riaditeľstva   Policajného   zboru   v N.,   Úradu   justičnej   a kriminálnej polície   v N.   (ďalej len „úrad justičnej   a kriminálnej polície“   alebo „krajské riaditeľstvo“) v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: KRP-19/OVK-NR-2006.

Podstatou námietok sťažovateľa boli tvrdenia o porušení jeho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom úradu justičnej a kriminálnej polície v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: KRP-19/OVK-NR-2006, predmetom ktorého je vyšetrovanie trestného činu vydierania podľa § 235 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona. Sťažovateľovi bolo za tento trestný čin vznesené obvinenie uznesením vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, odboru boja proti korupcii stred (ďalej len „úrad boja proti korupcii“) sp. zn. ČVS: PPZ-12/BPK-S-2004, pričom po vylúčení tejto trestnej veci na samostatné konanie bola stanovená príslušnosť úradu justičnej a kriminálnej polície. Daná trestná vec je na úrade justičnej a kriminálnej polície   vedená   pod   sp.   zn.   ČVS:   KRP-19/OVK-NR-2006   od   februára   2006   a podľa vyjadrenia sťažovateľa prípravné konanie nebolo dosiaľ ukončené. Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania, ako aj jeho priebeh sa sťažovateľ domnieva, že postupom úradu justičnej a kriminálnej polície dochádza k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa názoru sťažovateľa orgány činné v trestnom konaní „zbytočne prehlbujú právnu neistotu obvinených“ a   okrem   toho   sťažovateľ   vyslovil   názor,   že   trestné   stíhanie   vzhľadom   na doterajšiu dôkaznú situáciu malo byť zastavené.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   v   náleze vyslovil, že jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom úradu justičnej a kriminálnej polície v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: KRP-19/OVK-NR-2006 porušené bolo, úradu justičnej a kriminálnej polície prikázal, aby v namietanom konaní postupoval bez zbytočných prieťahov a aby mu uložil povinnosť zaplatiť mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 8 300 € a náhradu trov právneho zastúpenia buď v sume 782,67 € alebo v sume 368,55 € z dôvodov uvedených v stanovisku k vyjadreniu riaditeľa krajského riaditeľstva.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k   sťažnosti   vyjadril   riaditeľ   krajského riaditeľstva listom sp. zn. ČVS: KRP-19/OVK-NR-2006 z 11. februára 2010, v ktorom podrobne popísal priebeh doterajšieho konania. Z jeho vyjadrenia okrem iného vyplynulo: «Vykonávanie procesných úkonov v tejto trestnej veci bolo sťažené tým, že niektorí obvinení,   ale   aj   svedkovia   sa   na   predvolania   nedostavovali,   resp.   si   nepreberali predvolania a ich doručenie muselo byť zabezpečené prostredníctvom Obvodných oddelení PZ,   v niektorých   prípadoch   bolo   nutné   vykonať   operatívne   previerky   miesta   pobytu pracovníkmi OKP KR PZ N. a v jednom prípade bolo využité aj vyhlásenie pátrania po pobyte   osoby.   Taktiež   boli   využité   dostupné   inštitúty   Trestného   poriadku   a   to   udelenie poriadkovej pokuty podľa § 70 Trestného poriadku. Okrem toho sv. - poškodený R. C. sa dlhodobo zdržiaval v zahraničí, kde aj pracoval, pričom miesto jeho pobytu nebolo známe, toto sa nepodarilo zistiť ani vykonanými previerkami jeho pobytu prostredníctvom Národnej ústredne INTERPOL Bratislava, bol známy len telefonický kontakt na neho, na tomto ho však   nebolo   možné   zastihnúť   a   tým   zabezpečiť   jeho   prítomnosť   na   úkonoch.   Taktiež v prípade svedka Ivana Konôpku, ktorý sa rovnako zdržiaval mimo územia SR, sa podarilo zistiť   len   telefonický   kontakt,   pričom   na   tomto   bol   obtiažne   zastihnuteľný.   Bez   ich prítomnosti   nebolo   možné   vo   veci   skôr   rozhodnúť,   resp.   ukončiť   vyšetrovanie,   nakoľko medzi ich výpoveďami a výpoveďami obvinených ale aj svedkov boli závažné rozpory, ktoré bolo potrebné odstrániť konfrontáciami.

Sme toho názoru,   že Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v N.,   Úrad justičnej a kriminálnej polície nespôsobilo žiadne prieťahy v konaní proti obvineným Mgr. Bc. P. P. a   spol.,   vyšetrovateľ   PZ   konal   priebežne   popri   vyšetrovaní   iných   trestných   vecí,   medzi ktorými   boli   i   väzobné   trestné   veci   a   všetky   dôkazy,   ktoré   boli   v predmetnom   konaní vykonané,   boli   získané   zákonným   spôsobom.   Dozor   nad   zákonnosťou   vyšetrovania   je vykonávaný Okresnou prokuratúrou v K., na ktorú bol vyšetrovací spis viackrát predložený a to aj na základe viacerých sťažností, písomných podaní, návrhu na zastavenie trestného stíhania,   ale   aj   niekoľkých   žiadostí   o   preskúmanie   postupu   vyšetrovateľa   podľa   §   210 Trestného   poriadku   podaných   obvineným   Mgr.   Bc.   P.   P.,   pričom   nikdy   zo   strany prokuratúry   neboli   zistené   prieťahy   v   konaní,   prípadne   nezákonný   spôsob   vedenia vyšetrovania   skutku.   Poukazujeme   tiež   na   skutočnosť,   že   obvinený   Mgr.   Bc.   P.   P.   sa prostredníctvom   svojho   obhajcu   Mgr.   K.   H.   obrátil   s   podnetom   ochrany   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ktoré podľa jeho názoru je porušované v tomto trestnom konaní aj na Kanceláriu verejného ochrancu práv Mgr. M. M., kde po prešetrení tohto podnetu (v upovedomení zo dňa 19.11.2009 - č. l 1380) je konštatované, že „nie je preukázané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   zo   strany   Úradu   justičnej   a kriminálnej   polície   Krajského   riaditeľstva   Policajného   zboru   v N.“.   Predmetnému vyšetrovaciemu spisu bola a je zo strany orgánov činných v trestnom konaní prikladaná náležitá pozornosť.»

V   označenom   podaní   zároveň   riaditeľ   krajského   riaditeľstva   ústavnému   súdu oznámil, že netrvá na ústnom prerokovaní danej veci.

K podaniu riaditeľa krajského riaditeľstva sa vyjadril právny zástupca sťažovateľa listom   doručeným   ústavnému   súdu   3.   marca   2010,   v   ktorom   zotrval   na   svojich predchádzajúcich   tvrdeniach   a   okrem   toho   upriamil   pozornosť   na   neefektívnu   činnosť vyšetrovateľa úradu justičnej a kriminálnej polície v posudzovanej veci. Právny zástupca sťažovateľa zároveň oznámil ústavnému súdu, že netrvá na ústnom prerokovaní danej veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z   obsahu   sťažnosti,   jej   príloh,   z   vyjadrení   účastníkov   konania,   ale   hlavne z vyžiadaného spisu úradu justičnej a kriminálnej polície sp. zn. ČVS: KRP-19/OVK-NR-2006   ústavný   súd   zistil,   že   uznesením   vyšetrovateľa   úradu   boja   proti   korupcii   sp.   zn. ČVS: PPZ-12/BPK-S-2004   z   12.   marca   2004   bolo   sťažovateľovi   a   ďalším   obvineným vznesené obvinenie za trestný čin vydierania podľa § 235 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona a uznesením vyšetrovateľa tohto istého úradu sp. zn. ČVS: PPZ-12/BPK-S-2004 z 27.   decembra   2005   bola   táto   trestná   vec   vylúčená   na   samostatné   konanie.   Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 23. januára 2006.

Opatrením   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej republiky   č.   k.   VII   Gv 277/04-377 z 25. januára 2006   bola v namietanej trestnej   veci vylúčenej   na   samostatné   konanie   daná   príslušnosť   Okresnej   prokuratúry   K.   (ďalej   len „okresná prokuratúra“).

V období od vznesenia obvinenia (12. marca 2004) do momentu, keď bol vyšetrovací spis odstúpený na vybavenie úradu justičnej a kriminálnej polície (28. februára 2006), úrad boja   proti   korupcii,   ktorý   pôvodne   vo   veci   konal,   realizoval   viaceré   procesné   úkony (výsluch   sťažovateľa,   ako   aj   výsluchy   ďalších   obvinených,   konfrontácie   medzi sťažovateľom, obvinenými, ako aj svedkami, výsluchy svedka – poškodeného a ďalších svedkov. Do konania boli pribratí znalci z odboru zdravotníctva - psychiatrie a sexuológie, a znalec z odboru klinickej psychológie).

Dňa 28. februára 2006 bola uvedená trestná vec odstúpená z úradu boja proti korupcii úradu justičnej a kriminálnej polície, kde jej bola pridelená sp. zn. ČVS: KRP-19/OVK-NR-2006, pričom prvé úkony vykonal vyšetrovateľ 4. júla 2006, keď pokračoval vo výsluchu sťažovateľa a ďalších obvinených.

Dňa 1. augusta 2006 úrad justičnej a kriminálnej polície zaslal Okresnému súdu Komárno   (ďalej   len   „okresný   súd“)   žiadosť   o   ustanovenie   obhajcu   pre   jedného z obvinených, ale okresný súd vyhovel žiadosti až 26. januára 2007, pretože k nej bolo potrebné predložiť dôkazy preukazujúce nemajetnosť tohto obvineného.

Dňa   6.   novembra   2006   vyšetrovateľ   úradu   justičnej   a   kriminálnej   polície   žiadal príslušné obvodné oddelenie o doručenie predvolania svedkovi – poškodenému. Doručenie sa však nepodarilo vykonať pre jeho neprítomnosť na adrese bydliska. Žiadosť o doručenie predvolania poškodenému vyšetrovateľ opakoval 9. februára 2007 a následne 20. februára 2007 požiadal príslušné obvodné oddelenie o takýto spôsob doručenia predvolania ďalšiemu svedkovi. Vyšetrovateľ žiadosť zopakoval 7. júna 2007. Pokusy o doručenie predvolaní boli neúspešné.   Tak   tomu   bolo   aj   v   prípade   žiadosti   o   doručenie   predvolania   ďalšiemu obvinenému, ktorú vyšetrovateľ realizoval 22. februára 2007.

V dňoch 23. novembra 2006, 21. februára 2007, 1. marca 2007 a 16. apríla 2007 boli na úrade justičnej a kriminálnej polície vykonané výsluchy svedkov.

V období od 12. apríla 2007 – 27. septembra 2007 sa vyšetrovateľ viackrát snažil telefonicky predvolať k vyšetrovacím úkonom svedkov, ktorí sa dlhodobo zdržiavali mimo územia Slovenskej republiky.

V   dňoch   22.   februára   2007,   28.   februára   2007,   9.   marca   2007,   4.   apríla   2007 a 16. apríla   2007   sa   na   úrade   justičnej   a   kriminálnej   polície   pokračovalo   vo   výsluchu sťažovateľa a ďalších obvinených.

Dňa 25. apríla 2007 vyšetrovateľ úradu justičnej a kriminálnej polície pribral do konania znalca z odboru zdravotníctva a farmácie – odvetvia traumatológie na posúdenie zranení poškodeného. Znalec podal znalecký posudok 3. júna 2007.

V   priebehu   mája,   júna,   júla   a septembra   2007   vyšetrovateľ   úradu   justičnej a kriminálnej   polície   zabezpečoval   účasť   svedkov   a   svedka   poškodeného   k   procesným úkonom.

Dňa 28. septembra 2007 vyšetrovateľ úradu justičnej a kriminálnej polície uznesením sp.   zn.   ČVS:   KRP-19/OVK-NR-2006   prerušil   trestné   stíhanie   z   dôvodu,   že   pre neprítomnosť svedkov nemožno vec náležite objasniť.

Proti   tomuto   uzneseniu   podal   sťažovateľ   15.   októbra   2007   sťažnosť,   ktorú vyšetrovateľ   31.   októbra   2007   predložil   okresnej   prokuratúre.   Prokurátorka   okresnej prokuratúry uznesením č. k. Pv 198/06-42 z 29. januára 2008 sťažnosť zamietla.

Vyšetrovateľ uznesením sp. zn. ČVS: KRP-19/OVK-NR-2006 z 18. februára 2009 pokračoval v   trestnom stíhaní, lebo pominuli dôvody na prerušenie. V období, keď bolo trestné   stíhanie   prerušené,   vyšetrovateľ   vykonával   viaceré   pokusy   smerujúce k zabezpečeniu prítomnosti svedkov pre účely ich vypočutia.

Dňa   12.   marca   2009   vyšetrovateľ   vykonal   konfrontáciu   medzi   obvineným a svedkom, vykonal výsluch svedka a 13. marca 2009 vykonal ďalšiu konfrontáciu medzi svedkami.

Vzhľadom na to, že sa jeden zo svedkov aj napriek tomu, že bol riadne predvolaný, bez   dostatočného   ospravedlnenia   nedostavil   na   výsluch,   vyšetrovateľ   mu   uznesením zo 17. marca   2009,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   28.   marca   2009,   uložil   poriadkovú pokutu.

Dňa   28.   septembra   2009   vyšetrovateľ   pokračoval   vo   výsluchu   svedka   – poškodeného, a 20. októbra 2009 vo výsluchu ďalšieho svedka. V ten istý deň bola podaná žiadosť o vyhlásenie pátrania po inom svedkovi. Žiadosť bola zrušená 4. decembra 2009 a v tento deň sa uskutočnila aj konfrontácia medzi obvineným a svedkom – poškodeným a konfrontácia medzi ďalšími svedkami.

Dňa 7. decembra 2009 sťažovateľ vzniesol námietku zaujatosti proti vyšetrovateľovi úradu justičnej a kriminálnej polície, ktorý uznesením sp. zn. ČVS: KRP-19/OVK-NR-2006 zo 7. decembra 2009 rozhodol, že sa nevylučuje z vykonávania úkonov trestného konania. Okrem toho vyšetrovateľ 7. decembra 2009 vykonal aj ďalšie procesné úkony.

V priebehu decembra 2009 boli úradu justičnej a kriminálnej polície doručené správy o povesti sťažovateľa a ďalších obvinených z príslušných orgánov, pričom boli poskytnuté aj ďalšie informácie pre potreby trestného konania.

V dňoch 27. januára 2010 a 29. januára 2010 vyšetrovateľ opäť žiadal príslušné zložky polície o doručenie predvolania svedkovi – poškodenému.

Dňa 8. februára 2010 vyšetrovateľ určil termín preštudovania vyšetrovacieho spisu na 24. február 2010 a na ten účel predvolal sťažovateľa a ďalších obvinených k tomuto úkonu.

Ďalší   termín   preštudovania   vyšetrovacieho   spisu   bol   určený   na   18.   marec   2010 z dôvodu, že pri doručení predvolania sťažovateľovi nebola dodržaná zákonná lehota podľa § 208 ods. 1 Trestného poriadku.

III.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých zmyslom   a   podstatou   je   právo   každého   na   to,   aby   jeho   vec   bola   prerokovaná   bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 245/07).

Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   bolo   posúdenie,   či   postupom   úradu justičnej a kriminálnej polície v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: KRP-19/OVK-NR-2006, v   rámci   ktorého   sa   vyšetruje   trestná   činnosť,   z   ktorej   je   sťažovateľ   obvinený,   došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach vyslovil, že základné právo na konanie bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy (podobne čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa v prípade konania pred orgánmi činnými v trestnom konaní chráni po začatí trestného   stíhania,   keď   sa   dotknutá   osoba   stáva   účastníkom   tohto   konania   buď   ako obvinený, alebo poškodený (II. ÚS 41/98, II. ÚS 20/02, III. ÚS 77/09). V danom prípade bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie vyšetrovateľom úradu boja proti korupcii 12. marca 2004   a   vo   februári   2006   bol   vyšetrovací   spis   odstúpený   na   vybavenie   úradu   justičnej a kriminálnej polície. Keďže v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný   návrhom   na   začatie   konania,   vychádzal   z   petitu   sťažnosti,   ktorý   je   zameraný výsostne len na postup úradu justičnej a kriminálnej polície vo veci vedenej pod sp. zn. ČVS:   KRP-19/OVK-NR-2006.   Sťažovateľ   postup   úradu   boja   proti   korupcii,   kde   sa vyšetrovanie danej trestnej veci pôvodne začalo, nenamietal.

Judikatúra ESĽP a ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníkov a postup orgánu verejnej moci – v danom prípade úradu justičnej a kriminálnej polície (napr. III. ÚS 183/05, I. ÚS 245/07). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet konania (povahu veci) a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

Pokiaľ   ide   o   kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   predmetom posúdenia je trestná vec v štádiu prípravného konania. Ide o vyšetrovanie trestného činu vydierania podľa § 235 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona. Podľa názoru ústavného súdu vyšetrovanie   trestných   činov   násilného   charakteru,   medzi   ktoré   patrí   aj   trestný   čin vydierania,   nie   je   ojedinelou   záležitosťou,   práve   naopak,   v   daných   prípadoch   ide o objasňovanie takých okolností, s ktorými sa orgány činné v trestnom konaní bežne v praxi stretávajú.   Za   danej   situácie   sa   realizujú   výsluchy   obvineného,   respektíve   obvinených, poškodeného,   prípadných   svedkov,   ak   je   to   pre   účely   trestného   konania   potrebné,   na posúdenie a zodpovedanie otázok vyžadujúcich si odborné znalosti sa do konania priberajú znalci.   V   každom   takomto   prípade   je   však   potrebné   zohľadniť   špecifickosť   konkrétnej trestnej veci. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, na základe ktorej   by   sa   malo   preskúmavané   konanie   vyhodnotiť   ako   zložité.   V   súvislosti s posudzovaním   namietanej   trestnej   veci   ústavný   súd   pripúšťa   istú   skutkovú   náročnosť spočívajúcu v potrebe vykonania veľkého počtu procesných úkonov – výsluchov viacerých obvinených, poškodeného, svedkov, odstránenie rozporov medzi ich výpoveďami formou konfrontácií,   znalecké   dokazovanie   či   náročnosť   spočívajúcu   v   zabezpečení   či   už obvinených,   poškodeného   alebo   svedka   ku   konkrétnemu   úkonu,   a   to   z   dôvodu   ich nezastihnuteľnosti. Na druhej strane však takéto okolnosti nesmú ísť na úkor rozumného a efektívneho procesného správania orgánov prípravného konania.

Správanie   sťažovateľa   v   priebehu   doterajšieho   trestného   konania   nemožno vyhodnotiť ako také, ktoré by prispelo k jeho predĺženiu. Z predloženého vyšetrovacieho spisu, ako ani z vyjadrenia riaditeľa krajského riaditeľstva totiž nevyplýva, že by sťažovateľ nerešpektoval   predvolania   vyšetrovateľa   k   procesným   úkonom   alebo   že   by   nejakým spôsobom sťažoval postup orgánov činných v trestnom konaní pri objasňovaní predmetnej trestnej veci.

Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom úradu justičnej a kriminálnej polície v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   ČVS:   KRP-19/OVK-NR-2006.   Z   obsahu vyšetrovacieho spisu nepochybne vyplýva, že od 28. februára 2006, keď bola vec odstúpená na vybavenie úradu   justičnej   a kriminálnej polície,   vykonal vyšetrovateľ tohto   úradu   prvý   relevantný úkon až po 4 mesiacoch (4. júla 2006), keď pokračoval vo výsluchu sťažovateľa a ďalších obvinených. Uvedenú dobu by ústavný súd nepovažoval za neprimerane dlhú, ale vzhľadom na doterajšiu   dĺžku   konania a dosiaľ   vykonané úkony   mal úrad justičnej   a kriminálnej polície postupovať promptnejšie, pričom túto dobu 4 mesiacov nemožno ospravedlniť ani prípravou na vyšetrovanie či naštudovaním spisového materiálu alebo zaťaženosťou vo veci konajúceho   vyšetrovateľa.   Okrem   toho   pozornosti   ústavného   súdu   neušlo   ani   ďalšie obdobie nečinnosti úradu justičnej a kriminálnej polície v trvaní viac ako 6 mesiacov, a to v období   od   17.   marca   2009,   keď   vyšetrovateľ   uložil   poriadkovú   pokutu   svedkovi,   do 28. septembra 2009, keď sa pokračovalo vo výsluchu svedka – poškodeného.

V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné poukázať na dĺžku prípravného konania,   keď   od   vznesenia   obvinenia   sťažovateľovi   (od   12.   marca   2004)   uplynulo   už takmer 6 rokov. Vzhľadom na predmet konania vedeného na ústavnom súde, ktorý ústavný súd vymedzil v uznesení o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, nemožno do tohto obdobia započítať obdobie, keď vyšetrovanie viedol úrad boja proti korupcii, ale až obdobie po februári   2006,   keď   bol   vyšetrovací   spis   odstúpený   na   vybavenie   úradu   justičnej a kriminálnej polícii. Konanie na tomto úrade prebieha už 4 roky, ale z tohto obdobia je potrebné vyňať obdobie 1 roka a takmer 5 mesiacov, a to od 28. septembra 2007, keď vyšetrovateľ prerušil trestné stíhanie pre neprítomnosť svedkov, do 18. februára 2009, keď pominuli   dôvody   prerušenia   trestného   stíhania   a   v   konaní   pokračoval.   Počas   doby prerušenia   konania   pritom   vyšetrovateľ   vykonával   úkony   smerujúce   k   zisteniu   pobytu svedkov, ako aj úkony súvisiace s ich predvolaním k procesným úkonom. Aj keď obdobie prípravného konania, keď vyšetrovanie viedol úrad boja proti korupcii, nemožno započítať do   posudzovaného   obdobia,   ústavný   súd   musel   prihliadnuť   na   množstvo   vykonaných dôkazov, ktoré mal k dispozícii vyšetrovateľ úradu justičnej a kriminálnej polície, ktorému bola vec vo februári 2006 odstúpená. Ústavný súd teda prihliadol na to, že úrad justičnej a kriminálnej polície nekonal v danej veci ako vo veci, ktorú by bolo možné označiť ako „tabula rasa“, ale konal vo veci, ktorej vyšetrovanie už bolo rozbehnuté a prebiehalo dva roky. Okrem toho ústavný súd zistil aj nesústredenú činnosť vyšetrovateľa, ktorá spočívala napríklad aj v tom, že znalec na posúdenie zranení poškodeného bol pribratý do konania až 3 roky po vznesení obvinenia sťažovateľovi a 1 rok potom, ako bol spis odstúpený úradu justičnej   a   kriminálnej   polície.   Medzi   nesústredenú   činnosť   vyšetrovateľa   je   potrebné zaradiť aj početné pokračovanie   vo   výsluchoch   či   už obvinených   alebo svedkov,   ktorá vyplynula zo skutočnosti, že na prvé výsluchy vyšetrovateľ nebol riadne pripravený, a preto tieto musel dopĺňať a dodatočne v nich pokračovať.   Aj tieto zistenia prispeli k utvrdeniu ústavného súdu o tom, že konanie vedené úradom justičnej a kriminálnej polície nebolo realizované spôsobom, ktorý by zodpovedal podstate a účelu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd konštatuje, že nemohol prihliadnuť na pracovnú zaťaženosť vo veci konajúceho   vyšetrovateľa   úradu   justičnej   a   kriminálnej   polície,   na   ktorú   vo   svojom vyjadrení poukázal riaditeľ krajského riaditeľstva, keď uviedol, že vyšetrovateľ na danej veci pracoval popri iných, aj väzobných veciach. Danú okolnosť ústavný súd nezohľadňuje ani   pri   posudzovaní   konaní   vedených   všeobecnými   súdmi   v   súvislosti   s   pozitívnym záväzkom   štátu   zabezpečiť   právo   dotknutej   osoby   na   súdne   konanie   bez   zbytočných prieťahov (obdobne napr. III. ÚS 140/07, III. ÚS 77/09).

Okrem   uvedeného   hodnotenia   veci   podľa   troch   základných   kritérií   ústavný   súd prihliadol aj na predmet konania (povahu veci) a jeho význam pre sťažovateľa. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že doba prípravného konania je neprimerane dlhá. Výsledok trestného konania má zásadný význam pre sťažovateľa – obvineného, ktorý síce vzhľadom na trestnoprávne následky svojho protiprávneho konania je povinný podriadiť sa trestnému procesu, ale na strane druhej má právo na to, aby jeho záležitosť bola čo najskôr objasnená a prerokovaná. Podľa názoru ústavného súdu je potrebné, aby priebehu trestného konania a jeho včasnému ukončeniu bola zo strany orgánov činných v trestnom konaní (prípadne neskôr aj zo strany súdu) venovaná náležitá pozornosť, pretože od neho bude závisieť   aj   charakter   spoločenských   vzťahov,   v   ktorých   sa   sťažovateľ   ocitne   po   jeho ukončení. Z tohto dôvodu sú kompetentné orgány povinné postupovať v každom štádiu trestného konania tak, aby bola čo najskôr odstránená právna neistota sťažovateľa, v ktorej sa nachádza až do právoplatného skončenia trestného konania. V danom prípade sa trestné konanie   nachádza   v   štádiu   prípravného   konania,   ale   dosiaľ   nedošlo   k   jeho   ukončeniu žiadnym z relevantných spôsobov, ktoré pripúšťa Trestný poriadok.

Ústavný súd dospel k záveru, že doterajším postupom úradu justičnej a kriminálnej polície v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: KRP-19/OVK-NR-2006 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Pretože ústavný súd zistil porušenie označených práv sťažovateľa úradom justičnej a kriminálnej polície, prikázal mu (čl. 127 ods. 2 ústavy), aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ dosiaľ nachádza (bod 2 výroku nálezu).

IV.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   aj   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume 8 300 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04, III. ÚS 127/07).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto   prípade   prichádza   do   úvahy   aj   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na zistený stav konania a jeho význam pre sťažovateľa ústavný súd dospel k záveru priznať sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (bod 3 výroku nálezu),   pričom   zvyšnej   časti   uplatneného   primeraného   finančného   zadosťučinenia nevyhovel.

Ústavný súd napokon   rozhodol   aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré jeho právny zástupca vyčíslil alternatívne, a to tak, že žiadal priznať buď sumu 782,67 € alebo sumu   368,55   €   závisiac   od   priznania   či   nepriznania   primeraného   finančného zadosťučinenia. Ústavný súd v súlade s ustanoveniami § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 15 a § 16 ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   655/2004   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v sume 368,55 € (tri úkony právnej služby – 1. prevzatie a príprava právneho zastúpenia, 2. podanie ústavnej sťažnosti, 3. podanie stanoviska k vyjadreniu riaditeľa krajského riaditeľstva, t. j. trikrát po 115,90 € + trikrát režijný paušál po 6,95 €), bod 4 výroku nálezu. Aj keď právny zástupca poskytol   sťažovateľovi   tretí   úkon   právnej   služby   v   roku   2010,   za   ktorý   by   mu   patrila náhrada v sume 120,23 € + režijný paušál v sume 7,21 €, ústavný súd mu za tento úkon priznal   náhradu   v   takej   sume,   akú   požadoval,   teda   115,90   €   +   6,95   €.   Zvyšnej   časti uplatnenej náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd nevyhovel.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je úrad justičnej a kriminálnej polície povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. marca 2010