znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 393/08-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. M. V., B., zastúpenej advokátom JUDr. Ing. B. P., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   15 Co   242/06   a   jeho   rozsudkom   zo 4. apríla   2007   a   rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 155/07 z 27. mája 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. M. V. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra 2008   doručená   sťažnosť   Mgr.   M.   V.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len „ústava“)   postupom   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len „krajský   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   15 Co 242/06   a   jeho   rozsudkom zo 4. apríla 2007 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.2 Cdo 155/07 z 27. mája 2008.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako žalovaná v 2. rade bola účastníčkou   súdneho   konania   vedeného   na   Okresnom   súde   Banská   Bystrica   (ďalej   len „okresný súd“) pod sp. zn. 16 C 191/04 o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy z 25. mája 1999 uzavretej medzi žalovaným v 1. rade a sťažovateľkou ako kupujúcou. Okresný súd č. k. 16 C 191/04-189 z 28. augusta 2006 žalobu zamietol. Proti rozsudku okresného súdu podal včas odvolanie žalobca a krajský súd rozsudkom sp. zn. 15 Co 242/06 zo 4. apríla 2007 rozsudok okresného súdu zmenil tak, že určil neplatnosť kúpnej zmluvy. Proti tomuto rozsudku   krajského   súdu   podali   včas dovolanie   žalovaný v 1.   rade   a   sťažovateľka   ako žalovaná v 2. rade. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 2 Cdo 155/07 z 27. mája 2008 dovolanie zamietol.

V   sťažnosti   sťažovateľka   okrem   iného   uviedla:   „Krajský   súd   v   odôvodnení skonštatoval, že aj keď zmluvná voľnosť žalovaného 1) ohľadom predmetných nehnuteľnosti nebola ničím obmedzená, žalovaný 1) v čase uskutočnenia prevodu musel mať vedomosť o tom,   že   v   prípade   neúspechu   v   súdnom   konaní   o   odporovateľnosť   právnych   úkonov nebude   môcť   spoločnosť   I.,   s. r. o.,   resp.   žalobca   uspokojiť   svoje   právo   z predávaných nehnuteľností a o tejto skutočnosti musela žalovaná 2) mať vedomosť, a teda uzavretie kúpnej zmluvy považuje za úkon odporujúci dobrým mravom.

Krajský súd... dospel k záveru, že žalovaní 1), 2) uzavreli kúpnu zmluvu zo dňa 25. 5. 1999 s úmyslom ukrátiť veriteľa a takýto postup je v rozpore s dobrými mravmi. Máme   za   to,   že   sťažovateľka   ani   spoločnosť   E.,   s. r. o.   neporušila   uzatvorením kúpnej zmluvy dobre mravy. Spoločnosť E., s. r. o. týmto právnym úkonom vykonával len svoje právo, ktoré vyplýva z vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré v čase predaja nebolo   ničím obmedzené   a   išlo   o   bežnú   obchodnú činnosť   a v žiadnom prípade   týmto konaním nemal úmysel ukrátiť veriteľa.

Úmysel žalovaného 1), 2) ukrátiť veriteľov preukázaný podľa nášho názoru nebol. Právo žalovaného 1) scudziť predmetné nehnuteľnosti nebol v čase uzavretia kúpnej zmluvy obmedzený. O tom, že žalovaná 2) konala v dobrej viere svedčí aj skutočnosť, že po tom ako nehnuteľnosti nadobudla, investovala do nich značnú sumu peňazí...

Poukazujeme na to, že žalovaní 1), 2) nevidia v uzatvorenej kúpnej zmluve žiadne porušenie dobých mravov. Pokiaľ žalovaný 1) bol vlastníkom nehnuteľnosti a nakladanie s nimi nebolo ničím obmedzené, potom ich žalovaný v 1) rade mohol scudziť...

Najvyšší súd SR dovolania žalovaných 1) a 2) zamietol. V odôvodnení uviedol, že z vykonaného dokazovania vyplynulo nekonanie žalovanej 2) v dobrej viere. Žalovaný 1) uzavrel   so   žalovanou   2)   kúpnu   zmluvu,   v   čase   kedy   existovala   a   bola   preukázaná personálna prepojenosť medzi žalovaným 1) a 2) ako aj spoločnosťou S., s. r. o. a museli mať vedomosť o tom, že v prípade neúspechu v súdnom konaní o odporovateľnosť právneho úkonu nebude môcť žalobca uspokojiť svoje právo z prevádzaných nehnuteľností.“

Na základe uvedeného sťažovateľka v sťažnosti tvrdí, že postupom krajského súdu v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   15 Co   242/06   a   jeho   rozsudkom   zo   4.   apríla   2007 a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 155/07 z 27. mája 2008 boli porušené jej základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil:„Konaním Krajského súdu v Banskej Bystrici vedeným pod sp. zn. 12 Co 242/2006 (správne má byť sp. zn. 15 Co 242/06 pozn.) bolo Mgr. M. V., bytom B. porušené základné právo, zakotvené v čl. 20 ods. 1, v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu   v   Banskej Bystrici sp. zn. 15 Co 242/2006 zo dňa 28. 8. 2006, a vec vracia na ďalšie konanie. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 155/2007 zo dňa 17. 5. 2008, a vec vracia na ďalšie konanie. Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje v konaní na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod č. 15 Co 242/2006 pokračovať v porušovaní práva vyjadreného v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľovi   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 100.000,-Sk (slovom jednostotisíc Sk), ktoré je Krajský súd v Banskej Bystrici povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Krajskému súdu v Banskej Bystrici ukladá zaplatiť trovy právneho zastúpenia...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v   konaní   pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05).

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľkou   namietané   porušenie   základných   práv zaručených   v   čl.   20   ods.   1   a čl.   46   ods.   1   ústavy   postupom   krajského   súdu   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   15 Co   242/06   a   jeho   rozsudkom   zo   4. apríla 2007   a   rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 155/07 z 27. mája 2008.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

1. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu poskytnutie ochrany konkrétnemu právu alebo slobode v konaní pred ústavným súdom v zásade nie je prípustné, pokiaľ ten, kto má v úmysle sa jej dovolať, najprv nevyčerpal všetky účinné opravné prostriedky, ktoré sú mu dostupné v konaní pred všeobecným súdom (IV. ÚS 201/04). Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd, tak ako sú uvedené v druhej hlave ústavy, totiž nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich (napr. I. ÚS 42/00).

Uvedené právne názory vychádzajú z princípu subsidiarity, na ktorom je založená právomoc   ústavného   súdu   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy.   Princíp   subsidiarity   právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, než podá sťažnosť   ústavnému   súdu,   požiadať   o   ochranu   ten   orgán   verejnej   moci,   ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 128/04). Ak ústavný súd zistí, že sťažovateľ mal pred podaním sťažnosti možnosť uchádzať sa o ochranu svojich práv na inom orgáne verejnej moci, sťažnosť odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie označených základných práv postupom krajského súdu v konaní vednom pod sp. zn. 15 Co 242/06 a žiadala zrušiť jeho rozsudok zo 4. apríla 2007.   Krajský   súd   v   označenom   konaní   rozhodoval   o   odvolaní   žalobcu a rozsudkom   rozhodol   tak,   že rozsudok   okresného sudu   zmenil tak, že určil   neplatnosť kúpnej zmluvy z 25. mája 1999.

Podľa § 238 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

Skutočnosť, že sťažovateľka namietala porušenie svojich práv postupom krajského súdu a jeho rozsudkom, proti ktorému mala k dispozícii opravný prostriedok (dovolanie), bola dôvodom na odmietnutie sťažnosti v tejto časti pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. Sťažovateľka   v   petite   sťažnosti   žiadala   zrušiť   aj   rozsudok   najvyššieho   súdu sp. zn. 2 Cdo 155/07   z   27. mája 2008,   ktorým   najvyšší   súd   rozhodol   o   dovolaní sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 15 Co 242/06 zo 4. apríla 2007 tak, že dovolanie zamietol. Vychádzajúc z celého obsahu sťažnosti posúdil ústavný súd túto časť sťažnosti tak, že sťažovateľka zároveň namieta, že týmto rozsudkom najvyššieho súdu boli porušené aj jej základné práva zaručené v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu. Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   interpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.   O   arbitrárnosti   (svojvôli)   pri   výklade   a   aplikácii   zákonného   predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 2 Cdo 155/07 z 27. mája 2008, ktorým dovolanie sťažovateľky   zamietol,   okrem   iného   uviedol:   „Podľa   názoru   dovolacieho   súdu   treba prisvedčiť odvolaciemu súdu, že jeho právny názor je správny s dodatkom, ktorý treba zvýrazniť, čo je v prejednávanej veci podstatné, že z vykonaného dokazovania vyplynulo nekonanie odporkyne 2) (ako tretej osoby) v dobrej viere. S poukazom na túto skutočnosť potom   vyplýva   aj   naliehavý   právny   záujem   navrhovateľa   na   určení   neplatnosti   kúpnej zmluvy (§ 80 písm. c) O. s. p.) v tom, že bez tohto určenia by sa nemohol úspešne domáhať svojej pohľadávky. V tomto smere sú preto námietky dovolateľov právne bezvýznamne. Odporca   1)   v čase   do   rozhodnutia   súdov   v   konaní   o   odporovateľnosť   právneho úkonu,   uzavrel   predmetnú   kúpnu   zmluvu   s   odporkyňou   2),   kedy   existovala   a   bola preukázaná personálna previazanosť medzi odporcom 1), odporkyňou 2), ale aj firmou S., s.r. o.   B.  ...   Je   pravdou,   že   zmluvná   voľnosť   odporcu   1)   ohľadom   predmetných nehnuteľností nebola obmedzená, ale odporca 1) v čase uskutočnenia prevodu musel mať vedomosť,   ako   aj   odporkyňa   2),   že   v   prípade   neúspechu   v   súdnom   konaní   o odporovateľnosť   právneho   úkonu   nebude   môcť   navrhovateľ   uspokojiť   svoje   právo   z prevádzaných nehnuteľností. Odporca 1) a odporkyňa 2) si museli byť vedomí právnych následkov úspešnej žaloby o odporovateľnosť právnych úkonov....

Pokiaľ ide o námietku dovolateľov, že navrhovateľ sa mal domáhať výlučne možnosti odporovateľnosti právneho úkonu, dovolací súd ešte raz zdôrazňuje, že v konaní pod sp. zn. 1 Cdo 26/97 (R 110/1998) Najvyšší súd Slovenskej republiky nevylúčil možnosť úspešného domáhania sa určenia neplatnosti kúpnej zmluvy, ktorá bola následné uzavretá s tretími osobami. Najvyšší súd Slovenskej republiky však svoje rozhodnutie podmienil tým, že táto kúpna zmluva bola uzavretá s tretími osobami, ktoré konali v dobrej viere. Tak ako už bolo uvedené vyššie, konanie odporkyne 2) nebolo konaním v dobrej viere. V čase uzavretia zmluvy bola spoločníčkou odporcu 1), konateľkou spoločnosti. Musela preto vedieť o tom, že v čase uzatvárania zmluvy prebiehalo konanie o odporovateľnosť právneho úkonu, ktoré ešte nebolo právoplatne skončené.“

Ústavný súd preskúmal rozsudok najvyššieho súdu a opierajúc sa o svoju konštantnú judikatúru dospel k záveru, že z jeho odôvodnenia vyplýva, že najvyšší súd sa vysporiadal s námietkami sťažovateľky. Zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol   dôvody, prečo bolo potrebné dovolanie sťažovateľky zamietnuť. Zo záverov rozsudku najvyššieho súdu   nevyplýva   jednostrannosť   alebo   taká   aplikácia   príslušných   ustanovení   všeobecne záväzných právnych prepisov, ktorá by bola popretím ich podstaty či zmyslu. Rozsudok najvyššieho   súdu   preto   nemožno   z   ústavného   hľadiska   považovať   za   neodôvodnený a zjavne   arbitrárny.   Samotná   skutočnosť,   že   sa   sťažovateľka   nestotožnila   so   závermi najvyššieho súdu nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neopodstatnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu a rozhodnutia a v konečnom dôsledku k porušeniu sťažovateľkou označených práv.

Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 155/07 z 27. mája 2008 a žiada tento rozsudok zrušiť už pri predbežnom prerokovaní, ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pokiaľ ide o porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy označeným rozsudkom najvyššieho súdu, sťažovateľka ho odvodzuje vo väzbe na porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Keďže ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade nemohlo byť porušené jej základné právo na súdnu ochranu (prístup k súdu) podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, neprichádza do úvahy ani možnosť porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Absencia porušenia   ústavnoprocesných   princípov   totiž   zásadne   vylučuje   založenie   sekundárnej zodpovednosti   všeobecného   súdu   za   porušenie   práv   sťažovateľky   hmotnoprávneho charakteru upraveného v označenom článku ústavy (m. m. II. ÚS 201/04, IV. ÚS 184/05, IV. ÚS 189/07).   Ústavný   súd   totiž   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 ústavy.   Z   týchto   dôvodov   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   aj   v   tejto   časti   ako   zjavne neopodstatnenú.

V nadväznosti na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   celok.   Keďže   ústavný   súd   sťažnosť odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať   sa   ďalšími   požiadavkami,   ktoré   v   nej sťažovateľka nastolila.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2008