znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 392/2015-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. augusta 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,ktorou namieta porušenie svojho základného práva na priaznivé životné prostredie podľačl. 44 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súduv Bratislave sp. zn. 9 Co 687/2014 z 31. marca 2015, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júla 2015doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   priaznivé   životnéprostredie podľa čl. 44 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného právana   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konaniepodľa čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalejlen „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.9 Co 687/2014 z 31. marca 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že   19.   marca   2014   podal   Okresnému   súduBratislava III (ďalej len „okresný súd“) návrh na „uloženie povinnosti odporcovi požiadať Ministerstvo   životného   prostredia   SR...   o posúdenie   vplyvov   výrubu   stromov   na   území európskeho významu Devínska Kobyla na integritu chráneného biotopu, nakoľko odporca na   tomto   území   realizoval   rozsiahlu   ťažbu   chráneného   lesa“.   Okresný   súd   (bližšieneoznačeným uznesením) konanie zastavil a vec postúpil Ministerstvu životného prostrediaSlovenskej republiky.   Proti   tomuto   uzneseniu   podal   sťažovateľ   odvolanie „pre   odňatie možnosti konať, a to z dôvodu, že účastníci konania teda navrhovateľ aj odporca sú dva rovnocenné súkromnoprávne subjekty a právomoc súdu je založená priamo právom EÚ“.Krajský súd uznesenie okresného súdu potvrdil na základe toho, že:

„1. súdy nemajú právomoc, neexistuje hmotnoprávny predpis zakladajúci právomoc súdov, čo je neodstrániteľný nedostatok podmienky konať,

2. ide o vec patriacu do správneho práva, pretože posudzovanie vplyvov na životné prostredie sa vykonáva podľa predpisov správneho práva,

3. nevznikajú tu súkromnoprávne vzťahy.“

Podľa   názoru   sťažovateľa „takýto   záver   je   nesprávny,   právomoc   súdu   v oblasti ochrany životného prostredia v rozsahu podľa Smernice založilo priamo právo EÚ a takisto podporila ho rozhodovacia prax ESD“. Sťažovateľ namieta, že krajský súd mu v danomprípade „odňal   bez   právneho   základu   právo   na   to,   aby   vec   bola   spravodlivo   verejne a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   a danú   vec   postúpil na orgán,   ktorý   na   meritum   veci   nie   je   príslušný   rozhodovať.   Pre   dané   podmienky porušovať ako súd má ako aj právomoc, tak aj vecnú príslušnosť vo veci rozhodnúť, preto zastavením došlo k značnému porušeniu čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru... KS BA na   argumentáciu   neodpovedal   a nezodpovedal   a nezdôvodnil   skutočnosti   tvrdené v odvolaní,   čím   v rozpore   s §   157   ods.   2   OSP   porušil   aj   procesnú   povinnosť   podložiť rozhodnutie zrozumiteľnými úvahami a popísať, čím sa riadil pri hodnotení argumentov a dôkazov odporcov, ako ich argumenty právne posúdil, aby vyvážil svoju ústavou danú autoritu rozhodovať o právach iného, a to presvedčivo a logicky.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ v petite žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil,že uznesením krajského súdu sp. zn. 9 Co 687/2014 z 31. marca 2015 boli porušené jehozákladné práva podľa čl. 44 a čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a abynapadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sanemusí odôvodniť.

Predmetom   sťažnosti   je   námietka   porušenia   základného   práva   sťažovateľana priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ústavy, základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoruuznesením krajského súdu sp. zn. 9 Co 687/2014 z 31. marca 2015.

Pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti ústavný súd zistil, že sťažovateľk sťažnosti nepredložil splnomocnenie na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdomadvokátom, ktoré predstavuje všeobecnú náležitosť návrhu vyplývajúcu z § 20 ods. 2 zákonao ústavnom súde. Túto požiadavku potvrdzuje aj ustálená prax ústavného súdu, podľa ktorej„sa   povinnosť   právneho   zastúpenia   v konaní   pred   ústavným   súdom   vzťahuje   aj   naadvokátov“   (uznesenie   ústavného   súdu   sp. zn. III. ÚS 311/05   z 9. novembra   2005publikované   v Zbierke   nálezov   a uznesení   Ústavného   súdu   Slovenskej   republikypod č. 107/2005);   k podobným   záverom   dospel   ústavný   súd   aj   vo   svojich   ďalšíchrozhodnutiach (napr. III. ÚS 37/02, III. ÚS 14/01, III. ÚS 102/01, I. ÚS 93/02, I. ÚS 125/03,II. ÚS 284/2010).   Sťažovateľ   k sťažnosti   nepredložil   ani kópiu   napadnutého   rozhodnutiakrajského súdu, ktorá je osobitnou náležitosťou sťažnosti vyplývajúcou z § 50 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

V   súvislosti   s   uvedenými   nedostatkami   ústavný   súd   pripomína,   že   tieto   nie   jepovinný   odstraňovať   z úradnej   povinnosti.   Na   takýto   postup   slúži   inštitút   povinnéhoprávneho   zastúpenia   v   konaní   pred   ústavným   súdom,   pričom   z doterajšej   rozhodovacejčinnosti   ústavného   súdu   jednoznačne   vyplýva,   ako   ústavný   súd   posudzuje   nedostatokzákonom   predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania   (napr.   III. ÚS 206/2010,IV. ÚS 159/2010,   IV. ÚS 213/2010).   Ústavný   súd   už   vo   svojom   uznesení   sp. zn.II. ÚS 117/05   z 11.   mája   2005   uviedol:   „Podľa   §   18   ods.   2   zákona   č.   586/2003   Z.   z.o advokácii   a   o   zmene   a   doplnení   zákona   č. 455/1991   Zb.   o živnostenskom   podnikaní(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívaťvšetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tietopovinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré jepovinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielenzačatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonomustanovené   predpoklady.   Osobitne   to   platí   pre   všetky   zákonom   ustanovené   náležitostiúkonov,   ktorými   začína   konanie   pred   ústavným   súdom.“   Aj v súvislosti   s   tým   naďalejzostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o tozvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

Okrem   toho,   že   predložená   sťažnosť   vykazuje   také   nedostatky   náležitostípredpísaných zákonom, ktoré ústavnému súdu neumožňujú preskúmať splnenie hoci lenprocesných   podmienok   konania   pred   ním,   je   aj   neprípustná.   Ako   totiž   vyplývaz odôvodnenia sťažnosti, sťažovateľ „vo veci... podal dňa 04. 06. 2015 i dovolanie“, čímvedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu(Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   dovolací   súd   a   ústavný   súd),   čo   nie   jev podmienkach   právneho   štátu   rešpektujúceho   princíp   právnej   istoty   prijateľné.Sťažovateľovi   je   uvedená   judikatúra   známa,   pretože   z rovnakého   dôvodu   ústavný   súduznesením č. k. II. ÚS 148/2015-13 z 10. marca 2015 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde jeho skôr podanú sťažnosť.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažovateľom predloženú sťažnosťodmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   nesplnenia   zákonompredpísaných náležitostí, ako aj neprípustnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 18. augusta 2015