znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 392/2012-20

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13.   novembra   2012 v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka o prijatej   sťažnosti   spoločnosti   L.,   B.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   A.   S.,   Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 57/2004 takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   spoločnosti   L.   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 57/2004   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9 C 57/2004 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. Spoločnosti L. finančné zadosťučinenie   n e p r i z n á v a.

4. Okresný súd Bratislava II j e   p o v i n n ý   uhradiť spoločnosti L. trovy konania v sume 323,50 €   (slovom   tristodvadsaťtri   eur   a päťdesiat   centov)   na   účet   jej   právneho zástupcu   advokáta   JUDr.   A.   S.,   Advokátska   kancelária,   B.,   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 392/2012-8 z 23. augusta 2012 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti L., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu   Bratislava II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom   pod sp.   zn. 9 C 57/2004.

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplynulo,   že   sťažovateľka   v právnej   veci,   ktorej predmetom   je   žaloba   o určenie   neplatnosti   kúpnej   zmluvy,   je   v procesnom   postavení žalovanej.

Ústavný súd 10. septembra 2012 vyzval predsedníčku okresného súdu na vyjadrenie k vecnej stránke prijatej sťažnosti a zaslanie relevantného súdneho spisu.

Vyjadrenie okresného súdu bolo ústavnému súdu doručené 5. októbra 2012. V jeho prílohe predsedníčka okresného súdu predložila súdny spis a podrobnú chronológiu úkonov okresného   súdu   i účastníkov   v   napadnutom   konaní,   z   ktorej   vyplývajú   tieto   podstatné skutočnosti:

„... 02.03.2004 – bol doručený súdu návrh na určenie neplatnosti kúpnej zmluvy a na vydanie predbežného opatrenia

20.01.2012 - uznesenie, ktorým súd návrh navrhovateľa na nariadenie predbežného opatrenia zamietol

05.03.2012   -   návrh   na   určenie   neplatnosti   kúpnej   zmluvy   doručovaný   odporcovi na vyjadrenie

18.04.2012   -   prikázanie   veci   zastupujúcemu   sudcovi   z   občianskoprávneho   úseku /ust. § 51 ods. 4 písm. a) zákona č. 757/2004 o sudcoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov a predpisov/

24.04.2012 - žiadosť odporcu o predĺženie lehoty na zaslanie vyjadrenia

20.06.2012 - stanovený termín pojednávania na deň 01.08.2012

12.07.2012 - ospravedlnenie navrhovateľa, resp. zástupcu z neúčasti na pojednávaní

24.07.2012 - žiadosť odporcu o odročenie pojednávania

01.08.2012 - odročené na termín 17.09.2012

10.09.2012 - námietka zaujatosti sudcu podaná odporcom

07.09.2012 - žiadosť navrhovateľa, resp. zástupcu o odročenie pojednávania 17,09.2012 - odročené na nový termín 17.10.2012

28.09.2012 - termín pojednávania 17.10.2012 zrušený z dôvodu vznesenej námietky zaujatosti   zákonného   sudcu   a   sudcov   Okresného   súdu   Bratislava   II   zo   strany   odporcu a z dôvodu predloženia spisu Ústavnému súdu SR.“

K rovnakým skutkovým zisteniam dospel aj ústavný súd preskúmaním zapožičaného spisu okresného súdu.

Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedla, že „čo sa týka sporu, skutkovo   a právne   vec   nie   je   zložitá   a prekážky   postupu   súdu   zistené   neboli.   Prieťahy konania zo strany sťažovateľa ani iné okolnosti, ktoré by mali vplyv na prieťahy v konaní zistené neboli. Avšak po oboznámení sa s postupom súdu a plynulosťou konania musím uviesť a zároveň konštatovať zbytočné prieťahy zo strany súdu.“

V závere   svojho   vyjadrenia   predsedníčka   okresného   súdu   vyjadrila   súhlas s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Právny   zástupca   sa   k   stanovisku   okresného   súdu   vyjadril   podaním   doručeným 24. októbra 2012, v ktorom vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 57/2004.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

1.   Pokiaľ   ide   o   prvé   kritérium,   ktoré   ústavný   súd   zohľadňuje   pri   rozhodovaní o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy, ústavný súd vo vzťahu k posudzovanému súdnemu konaniu z obsahu spisu a vyjadrení sťažovateľky a okresného súdu a nimi predložených na vec sa vzťahujúcich listín nezistil žiadnu   skutočnosť   svedčiacu   o   právnej   či   skutkovej   zložitosti   veci,   ktorá   by   mohla spôsobovať predĺženie namietaného konania.

2. V súvislosti s hodnotením správania sťažovateľky ako účastníčky konania ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka reagovala na výzvy okresného súdu včas a poskytovala okresnému súdu požadovanú súčinnosť.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   ktorým   ústavný   súd   zisťoval,   či   v   namietanom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup samotného okresného súdu. Vychádzajúc zo spisu sp. zn. 9 C 57/2004 ústavný súd zistil, že okresný súd bol bez ospravedlniteľného dôvodu nečinný v období od doručenia návrhu okresnému súdu 2. marca 2004 do 5. marca 2012,   keď   návrh   žaloby   doručil   sťažovateľke   a vyzval   ju,   aby   sa   k   žalobe   vyjadrila. Napadnuté konanie v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti trvalo viac ako osem rokov   a bolo   na   jeho   samom   začiatku,   keďže   nedošlo   ani   k jednému   úspešnému pojednávaniu   vo   veci   (okresný   súd   dvakrát   odročil   stanovený   termín   pojednávania, 1. augusta   2012   a   17.   septembra   2012   a raz   zrušil   stanovený   termín   pojednávania 17. októbra 2012).

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   ničím   neodôvodnenou nečinnosťou okresného súdu došlo v namietanom konaní k zbytočným prieťahom, a tým aj k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   (bod   1   výroku nálezu).

Pretože   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva   sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a namietané konanie   v   čase   rozhodovania   ústavného   súdu   pred   okresným   súdom   nebolo   meritórne skončené, prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).

III.

V zmysle čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým   vyhovie   sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   alebo slobody boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Z   citovaného   textu   ústavy   vyplýva,   že   toto   zadosťučinenie   sa   môže,   ale nemusí priznať. Ústavný súd je toho názoru, že takéto zadosťučinenie je namieste tam, kde nie je možné dosiahnuť a dovŕšiť ochranu porušeného základného práva iným, ústavne a zákonne upraveným spôsobom (napr. III. ÚS 278/05).

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľka v sťažnosti žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €, ktoré odôvodnila len tým, že „nečinnosťou súdu bolo sťažovateľovi odopreté právo na spravodlivé a rýchle konanie bez prieťahov“.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa ústavný súd riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia   nie   je   prípadná   náhrada   škody   (napr. III. ÚS   237/07,   III.   ÚS   87/08, III. ÚS 3/2012).

Vychádzajúc z uvedeného, najmä však z dôvodov uvádzaných sťažovateľkou, ktorá svoju žiadosť o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnila iba formálne porušením svojho práva, s prihliadnutím na charakter konania a konkrétne okolnosti prípadu ústavný súd považuje samotné rozhodnutie, ktorým vyslovil porušenie označeného práva sťažovateľky   v   napadnutom   konaní   a prikázal   okresnému   súdu   konať   bez   zbytočných prieťahov, za dostatočné (mutatis mutandis II. ÚS 225/07, II. ÚS 116/06). Zároveň ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že v takomto type konania imanentnú súčasť ochrany práv sťažovateľov tvorí vyslovenie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   okolností   tiež   príkaz porušovateľovi, aby konal bez prieťahov (čl. 127 ods. 2 ústavy), čím sa završuje výkon právomoci   ústavného   súdu   ako   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   a tiež napĺňa účel tejto ochrany – odstránenie právnej neistoty sťažovateľov. Na druhej strane fakultatívne rozhodnutie o priznaní finančného zadosťučinenia (čl. 127 ods. 3 ústavy) sa až sekundárne spája s porušením práva a dôvodom jeho priznania je výlučne iba zmiernenie nemajetkovej ujmy sťažovateľa spočívajúcej z psychickej traumy spôsobenej bezdôvodnou a dlhšie trvajúcou právnou neistotou, ktorej bol vystavený postupom porušovateľa, ktorý rozhoduje   v jeho   veci.   V danom   prípade   objektívne   plynúci   čas   od   začatia   konania nekorešponduje   so   subjektívnou   stránkou,   t.   j.   stavom   právnej   neistoty   na   strane sťažovateľky, pretože aj podľa jej tvrdenia o prebiehajúcom konaní sa prvýkrát dozvedela až po 5. marci 2012 a do tohto momentu sa teda evidentne nemohla nachádzať v stave právnej neistoty. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažovateľke finančné zadosťučinenie nepriznal (bod 3 výroku nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré jej vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom.   Právny   zástupca sťažovateľky si uplatnil trovy konania, ktoré vyčíslil v celkovej sume 452,54 €.

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľke   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta, a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.

Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v prvom   polroku   2011 v sume 763 €. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu   trov   konania   za   dva   úkony   právnej   služby   vykonané   v roku   2012   (príprava a prevzatie   veci   a písomné   vyhotovenie   sťažnosti)   po 127,16 €.   Za   úkon   –   podanie, v ktorom   právny   zástupca   sťažovateľky   vyjadril   len   súhlas   s upustením   od   ústneho pojednávania   vo veci,   ústavný   súd   náhradu   trov   nepriznal.   Ďalej   má   právny   zástupca sťažovateľky aj nárok na náhradu režijného paušálu 7,63 € za jeden úkon podľa vyhlášky. Právny zástupca je zároveň platiteľom dane z pridanej hodnoty, preto sa odmena a náhrady zvyšujú podľa § 18 ods. 3 vyhlášky o daň z pridanej hodnoty. Náhrada trov konania, ktorú ústavný súd priznal sťažovateľke, spolu takto predstavuje sumu 323,50 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto   rozhodnutia   (§   56   ods.   5   zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2012