znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 392/2010-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. februára 2011 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a   Rudolfa   Tkáčika, v konaní o sťažnosti JUDr. D. K., B., zastúpenej advokátkou E. K., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   –   disciplinárneho   súdu sp. zn. 1 Dso 3/2009 z 26. júla 2010 takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   JUDr.   D.   K.   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky – disciplinárneho súdu sp. zn. 1 Dso 3/2009 z 26. júla 2010   p o r u š e n é   b o l i.  

2. Rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   –   disciplinárneho   súdu sp. zn. 1 Dso 3/2009 z 26. júla 2010   z r u š u j e   a   vec   v r a c i a   Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky – odvolaciemu disciplinárnemu súdu na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky   j e   p o v i n n ý   uhradiť D. K. trovy konania v sume 303,31 € (slovom tristotri eur a tridsaťjeden centov) na účet jej právnej zástupkyne advokátky E. K., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp.   zn. III. ÚS   392/2010   z   19.   októbra   2010   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. D. K. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky – odvolacieho disciplinárneho súdu (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „odvolací disciplinárny súd“) sp. zn. 1 Dso 3/2009 z 26. júla 2010 a súčasne ním odložil vykonateľnosť tohto rozhodnutia najvyššieho súdu.

K prijatej sťažnosti sa vyjadril predseda najvyššieho súdu podaním sp. zn. KP 4/2010 z 10. novembra 2010. V stanovisku, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 15. novembra 2010, sa okrem iného uvádza:

«Pokiaľ   JUDr.   D.   K.   vo   svojej   sťažnosti   namieta   neústavnosť   rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - odvolacieho disciplinárneho súdu sp. zn. 1 Dso 3/2009   z   26.   júla   2010,   v   komparácii   obsahu   predmetného   rozhodnutia   a   obsahu príslušného spisu možno zistiť,   že   odvolací   disciplinárny   súd   pri svojom   rozhodnutí   vo významnej miere bral do úvahy obhajobné vyjadrenia menovanej, ktoré vznášala v priebehu disciplinárneho konania.

Vo svojom vyjadrení k návrhu na začatie disciplinárneho konania z 10. októbra 2008 a potom v záverečnej reči na ústnom pojednávaní prvostupňového disciplinárneho súdu konanom 12. februára 2009 poukazovala na porušenie čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky, keď „svojim návrhom na začatie disciplinárneho   konania   voči   nej   porušil   citovaný   článok   Ústavy   Slovenskej   republiky a ignoroval zákonom stanovený postup pri vyšetrovaní trestných činov a bez zákonného splnomocnenia svojvoľne nahradil orgány činné v trestnom konaní a všeobecný súd, ktoré jediné sú oprávnené vyšetrovať a prejednávať trestné činy osôb vrátane sudcov. Svojim návrhom   vlastne   minister   sám   rozhodol,   že   spáchala   trestný   čin   krivej   výpovede,   a   to napriek tomu, že každý je povinný rešpektovať prezumpciu neviny.“

Odvolací disciplinárny súd po zrušení rozhodnutia prvostupňového disciplinárneho súdu z 12. februára 2009, sp. zn. 1 Ds 13/2008, podľa § 125 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich v znení zmien a doplnkov vec postúpil na posúdenie Okresnému riaditeľstvu Policajného zboru Slovenskej republiky, Úradu justičnej a kriminálnej polície B. V tejto súvislosti sťažovateľka v sťažnosti mylne uvádza, že disciplinárny odvolací súd jej konanie kvalifikoval ako trestný čin.

Takáto konštatácia nezodpovedá skutočnosti. Vo svojom rozhodnutí iba poukázal, že skutočnosti, ktoré sa sťažovateľke kládli za vinu v disciplinárnom konaní, sa prekrývajú so znakmi skutkovej podstaty trestného činu krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346 ods. 2 Tr. zák., a teda v zmysle § 125 ods. 1 Tr. por. je relevantný dôvod, aby bolo disciplinárne konanie prerušené a aby bola vec postúpená na posúdenie príslušnému orgánu činnému v trestnom konaní.

V takýchto prípadoch preverovanie oznámení podlieha režimu upravenému v prvej hlave (postup pred začatím trestného stíhania) druhej časti (predsúdne konanie) zákona č. 301/2005 Z. z. (Trestný poriadok) a neznamená automatické trestné stíhanie dotknutej osoby, pretože po jeho ukončení môže policajný orgán rozhodnúť v alternatívach uvedených v § 197 ods. 1 Tr. por. (vrátane odmietnutia veci).

Zámerom   odvolacieho   disciplinárneho   súdu   v   napadnutom   rozhodnutí   bolo,   aby o relevantnom skutkovom stave rozhodol orgán so zákonom vymedzenou právomocou, ako je   to   u   ostatných   občanov,   ktorí   nemajú   iný   status   vyplývajúci   z   osobitných   právnych predpisov.

Posúdenie   otázky,   či   v   takomto   postupe   došlo   k   porušeniu   ústavných   práv sťažovateľky odvolací disciplinárny súd ponecháva na úvahu Ústavného súdu Slovenskej republiky.»

Právna zástupkyňa sťažovateľky sa k stanovisku najvyššieho súdu nevyjadrila.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od konania verejného ústneho pojednávania.

II.

V predmetnej veci bolo úlohou ústavného súdu rozhodnúť o tom, či rozhodnutím odvolacieho   disciplinárneho   súdu   sp.   zn.   1   Dso   3/2009   z   26.   júla 2010   bolo   porušené základné   právo   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   právo   na spravodlivé konanie podľa čl. 6 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Porušenie označených práv vidí sťažovateľka najmä v tom, že odvolací disciplinárny súd v jej veci porušil zásadu „zákazu reformatio in peius“, ktorá je jednou zo základných zásad spravodlivého súdneho konania.

Ústavný súd zo sťažnosti, jej príloh a vyžiadaného spisu najvyššieho súdu zistil, že v tomto konaní minister spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „minister“) podal 10. septembra 2008 disciplinárnemu súdu návrh na začatie disciplinárneho konania proti sťažovateľke.   V   návrhu   sa   jej   kládlo   za   vinu,   že   svojím   konaním   porušila   základnú povinnosť sudcu podľa § 30 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o sudcoch“) tým, že „v konaní obžalovaných Z. S. a PhDr. E. K. vedenom na Okresnom súde Bratislava 1 pod sp. zn. 6 T 47/07   pre   trestné   činy   ohovárania   vypovedala   na   hlavnom   pojednávaní   ako   svedkyňa, pričom v rámci tohto výsluchu mala uviesť nepravdivé skutočnosti a hodnotiace úsudky týkajúce sa výkonu funkcie predsedu Okresného súdu Žilina JUDr. P. P. v období rokov 1997-1999, čím údajne zasiahla do osobnostnej sféry menovaného“.

Prvostupňový   disciplinárny   súd   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   Ds   13/2008 rozhodol 12. februára 2009 tak, že uznal sťažovateľku za vinnú z disciplinárneho previnenia podľa 116 ods. 1 písm. a) zákona o sudcoch, pretože porušila základnú povinnosť sudcu podľa § 30 ods. 1 zákona o sudcoch zdržať sa v občianskom živote všetkého, čo by mohlo narušiť vážnosť a dôstojnosť funkcie sudcu, ale súčasne podľa § 117 ods. 10 tohto zákona upustil od uloženia disciplinárneho opatrenia.

Proti tomuto rozhodnutiu podali odvolanie obidvaja účastníci konania, minister proti tej   časti   rozhodnutia,   v   ktorej   bolo   upustené   od   uloženia   disciplinárneho   opatrenia, a sťažovateľka   napadla   celé   rozhodnutie   s   odôvodnením,   že   sa   nedopustila   žiadneho disciplinárneho previnenia, rozhodnutie považuje za nejasné, vec je nesprávne aj právne posúdená a žiadala, aby ju súd „v plnom rozsahu oslobodil“.

O ich odvolaniach rozhodoval odvolací disciplinárny súd v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Dso 3/2009. Rozhodnutím z 26. júla 2010 rozhodol tak, že odvolanie ministra považoval za nedôvodné a o odvolaní sťažovateľky rozhodol tak, že zrušil rozhodnutie prvostupňového disciplinárneho súdu podľa § 131 ods. 4 zákona o sudcoch a súčasne podľa § 125 ods. 1 zákona o sudcoch prerušil konanie s tým, že sa vec „postupuje Okresnému riaditeľstvu Policajného zboru Slovenskej republiky, Úradu justičnej a kriminálnej polície B.“.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý   je   oprávnený   a   povinný   posúdiť   namietanú   neústavnosť   konania   a   rozhodovania v tejto   veci,   pretože   niet   iného   nadriadeného   alebo   opravného   súdu,   ktorý   by   chránil základné   práva   sťažovateľky   ako   účastníčky   disciplinárneho   konania   podľa   ústavy a dohovoru pred odvolacím disciplinárnym súdom.

Disciplinárny   súd   v   zmysle   judikatúry   ústavného   súdu   sa   síce   nepovažuje   za všeobecný súd, ktorého právomoc je vymedzená   v čl. 142 ods. 1 ústavy, ale na druhej strane   je   súdom,   ktorého   pôsobnosť   je   definovaná   v   zákone   o   sudcoch   a   je   zameraná výlučne na disciplinárne veci sudcov všeobecných súdov ( m. m. PL. ÚS 7/02).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana   v   medziach   zákonov,   ktoré   tento   článok   ústavy   o   základnom   práve   na   súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho   konania   sa   táto   ochrana   poskytne   v   zákonom   predpokladanej   kvalite,   pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať základné   právo   účastníkov   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   právo   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94).

Všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech   realizácie   ústavou   (a   tiež   medzinárodnými   zmluvami)   garantovaných základných práv a slobôd (II. ÚS 148/06, IV. ÚS 96/07). Ústavný súd v tejto súvislosti dodáva, že ústavne konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu tak,   aby   bolo   rozhodnutie   v   predmetnej   veci   akceptovateľné   z   hľadiska   požiadaviek vyplývajúcich   jednak   z ústavy,   ako   aj z   medzinárodných   zmlúv o   ľudských   právach   a základných slobodách, ktorým je Slovenská republika viazaná.

Výklad a aplikácia zákonných predpisov musí byť v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv   a   oprávnených   záujmov   účastníkov   konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.

V danom prípade sa ústavný súd musel vysporiadať najprv s otázkou, či disciplinárne konanie má povahu a znaky trestného konania a či mal odvolací disciplinárny súd prihliadať pri svojom rozhodovaní o odvolaní sťažovateľky na základnú zásadu, ktorá sa aplikuje najmä v trestných veciach, ale i správnych veciach, t. j. či v namietanom disciplinárnom konaní   bola,   alebo   nebola   porušená   zásada   reformatio   in   peius,   ktorá   je   jednou zo základných zásad spravodlivého súdneho konania, a či prípadné porušenie tejto zásady je v príčinnej súvislosti so základným právom na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Konanie pred disciplinárnym súdom upravuje tretia časť zákona o sudcoch a podľa § 150 ods. 2 (Spoločné ustanovenia) tohto zákona sa na disciplinárne konanie primerane vzťahujú ustanovenia osobitného predpisu (Trestný poriadok), ak tento zákon neustanovuje inak alebo ak z povahy veci nevyplýva niečo iné.

Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií procesnej povahy je dodržiavanie zásady zákazu reformatio in peius, ktorá sa podľa názoru ústavného súdu musí dodržiavať nielen v trestných veciach, resp. správnych veciach, ale i v disciplinárnych konaniach vedených proti sudcom ako predstaviteľom nezávislej súdnej moci, ktorým hrozí pozbavenie osobnej slobody, alebo aj iná závažná ujma, napr. zbavenie funkcie sudcu, trestné stíhanie sudcu a pod., keďže na toto konanie sa primerane vzťahujú a aplikujú aj príslušné ustanovenia Trestného poriadku [kde je táto zásada   v súčasnosti premietnutá napr. v ustanoveniach § 195 ods. 1 (pri väzbe) alebo v § 308 ods. 1 a § 322 ods. 1 a nasl. Trestného poriadku].

Táto zásada má základ už v rímskom práve (Reformatio in peius iudici appelato non licet – porovnaj Digesta 49, 1, 1, pr. – Ulpianus) a je plne aplikovaná aj v súčasnosti v právnom poriadku Slovenskej republiky. Podstatou tejto zásady   je garantovať možnosť (obvineného) napadnúť rozhodnutie opravným prostriedkom bez obáv a rizika, že sa jeho situácia zhorší (Šámal, P. a kolektív: Trestný poriadok, komentár. II. diel, 5. vydanie. Praha: C. B. Beck, 2005. s. 1959), teda garantovať slobodu odvolacieho práva zaručeného v druhej hlave (siedmy oddiel ústavy) a v dôsledku toho i základného práva na obhajobu. Túto zásadu je potrebné dodržiavať, ako aj aplikovať, pokiaľ možno vždy najširšie a vždy iba materiálne, nie formálne.

Uplatnením   tejto   zásady   bol   viazaný   aj   odvolací   disciplinárny   súd   v   prípade sťažovateľky.   Pri   svojom   rozhodovaní   mal   dôsledne   brať   do   úvahy   skutočnosť,   že postavenie   sťažovateľky   na   základe   jej   podaného   odvolania   („...   odvolanie   ministra spravodlivosti dôvodné nie je...“ – pozri s. 5 rozsudku) v ďalšom konaní, ktoré nastalo po rozhodnutí   odvolacieho   orgánu,   sa   zhoršilo.   Tým,   že   vec   postúpil   orgánom   činným v trestnom konaní s odôvodnením, že skutočnosti, ktoré sa sťažovateľke kladú za vinu, majú znaky trestného činu, postavil sťažovateľku bez akejkoľvek pochybnosti do horšej situácie, pretože   jej   prípadné   protiprávne   konanie   kvalifikoval   znakmi   trestného   činu,   pričom konanie   označené   ministrom   (žalobcom)   bolo   kvalifikované   iba   ako   priestupok,   resp. disciplinárne previnenie. Teda zákaz reformatio in peius sa vzťahuje, resp. neobmedzuje len na výrok o treste, ale na akúkoľvek zmenu rozhodnutia, ktorou by sa zhoršovalo postavenie obžalovaného. Tento zákaz sa logicky uplatní nielen vtedy, keď odvolací súd sám vydá konečné rozhodnutie vo veci, ale aj keď zruší napadnuté rozhodnutie a vec vráti na ďalšie konanie. V danej veci sa nepochybne zhoršilo procesné postavenie účastníka konania iba v dôsledku využitia jeho odvolacieho práva, keďže vec bola odstúpená orgánom činným v trestnom konaní na trestné stíhanie.

Ústavný súd sa v tomto smere stotožňuje aj s judikatúrou Ústavného súdu Českej republiky (napr. I. ÚS 670/2005) a všeobecných súdov pôsobiacich v Českej republike v trestných veciach, z ktorej vyplýva, že „Za zmenu rozhodnutia v neprospech obvineného možno považovat akúkoľvek zmenu a v ktoromkoľvek výroku, pokiaľ zhoršuje postavenie obvineného   a   priamo   sa   ho   dotýka...“   (pozri   napr.   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Českej republiky z 1. júla 1998 sp. zn. 5 Tz 57/98), alebo hovorí o tom, že „zákaz reformatio in peius“... tiež znamená, že „sudcovi (súdu), ktorý prejednáva odvolania, nie je dovolené zmeniť rozhodnutie prvostupňového súdu k horšiemu, inak by sa totiž právo na podanie opravného prostriedku stalo do značnej miery formálnym, kedy síce určité osoby by mali právo podávať opravné prostriedky, ale z obavy..., že toto právo by se mohlo obrátiť proti nim, by ho radšej nevykonávali.“ (porov. Šámal, P.: K úpravě trestního procesu v letech normalizace alebo Vývoj práva v Československu v letech 1945-1989, Praha: Karolinum, 2004. s. 328).

Námietky, ktoré predniesla sťažovateľka v konaní pred ústavným súdom, sa preto javia   od   začiatku   ako   dôvodné   a   opodstatnené.   Hrozba   začatia   trestného   konania, „predstavuje nepochybne závažný zásah do osobnej integrity každého, proti ktorému sa vedie. Sudcovi, ktorý je trestne stíhaný za úmyselný trestný čin, navyše hrozí podľa § 22 ods. 1   zákona   č.   385/2000   Z.   z.   dočasné   pozastavenie   výkonu   funkcie   sudcu.   Táto skutočnosť má negatívny dopad nielen na profesijný život sudcu, ale predovšetkým na jeho osobný život, vrátane negatívnych ekonomických dôsledkov (radikálne zníženie funkčného platu sudcu - § 22 ods. 7 cit. zákona). Je nepochybne, že takýto zásah do práv sťažovateľky by jej mohol spôsobiť závažnú ujmu.“.

Keďže v prípade sťažovateľky požiadavka minimálnych garancií procesnej povahy (jednou z nich je zákaz reformatio in peius) ustanovených v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru nebola dodržaná, postup odvolacieho disciplinárneho súdu mal za následok popri porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) aj porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   vyslovil,   že   uznesením   odvolacieho disciplinárneho súdu sp. zn. 1 Dso 3/2009 z 26. júla 2010 bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku).  

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   d)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil, obnovil stav pred porušením základného práva alebo slobody.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   žiadala   aj   o   zrušenie   napadnutého   uznesenia sp. zn. 1 Dso 3/2009 z 26. júla 2010 a navrhla, aby vec bola najvyššiemu súdu vrátená na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 v spojení čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, ako aj jej práva podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru,   bolo   v   záujme   účinnej   ochrany   jej   práv,   aby   vydal   odvolaciemu disciplinárnemu   súdu   príkaz,   aby   vo   veci   opätovne   konal (bod   2   výroku   tohto   nálezu) a postupoval   vo   vzťahu   k   nej   podľa   zásady   reformatio   in   peius.   V   tomto   konaní bude viazaný právnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátkou   E.   K. Sťažovateľka trovy konania vyčíslila sumou 303,31 €.

Ústavný súd pri priznaní trov konania zistil, že požadovaná suma je vypočítaná v súlade s ustanoveniami § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov,   preto sťažovateľke priznal podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde trovy konania v tejto sume.Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho   zástupcu   sťažovateľky   (§   31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   §   149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. februára 2011