znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 392/09-26

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   16.   decembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Z. S., nar..., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. A. E., N., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv podľa čl. 8 ods. 5, čl. 37 ods. 3, čl. 38 ods. 2 a čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn. 33 T 114/2009 z 23. júla 2009 a postupom   a uznesením   Krajského   súdu   v Nitre   sp.   zn.   7 Tos   49/2009   z 28.   júla 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Z. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. septembra 2009 doručená sťažnosť Z. S., nar..., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. A. E., N., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základných práv podľa čl. 8 ods. 5, čl. 37 ods. 3, čl. 38 ods. 2 a čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom   a   uznesením   Okresného   súdu   Nitra   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn. 33 T 114/2009   z   23.   júla 2009   a   základného   práva   podľa   čl.   17   ods.   1,   2   a   5   ústavy, základného práva podľa čl. 8 ods. 5 listiny a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom a uznesením   Krajského   súdu   v   Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   7   Tos   49/2009 z 28. júla 2009.

Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplynulo: «Ja, Z. S., som stíhaný ako obvinený Uznesením vyšetrovateľa Prezídia policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, odbor Z., oddelenie vyšetrovania, ČVS: PPZ-90/BOK-Z-2008, zo dňa 29. 10. 2008, za obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), písm. c), písm. d), ods. 2 písm. c), písm. e) Trestného zákona   č.   300/2005   Z.   z.   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   ako   „Trestný   zákon“) s poukazom na § 138 písm. i) Trestného zákona.

Uznesením   vyšetrovateľa   Prezídia   policajného   zboru,   Úradu   boja   proti organizovanej   kriminalite,   odbor   Západ,   oddelenie   vyšetrovania,   ČVS:   PPZ-90/BOK-Z- 2008, zo dňa 20. 04. 2009, som stíhaný za obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), písm. c), písm. d), ods. 2 písm. c), ods. 3 písm. c) Trestného   zákona   č.   300/2005   Z.   z.   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   ako   „Trestný zákon“) s poukazom na § 138 písm. i) Trestného zákona.

Uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn. 6 Tp/177/2008 z 02. 11. 2008, v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 7 Tpo/48/2008 zo dňa 19. 11. 2008 som bol vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a), písm. c) Trestného poriadku. Uznesením   sudkyne   pre   prípravné   konanie   Okresného   súdu   Nitra,   sp.   zn. 6 Tp/67/2009, zo dňa 08. 04. 2009, v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 7 Tpo/16/2009,   mi   bola   lehota   trvania   väzby   v   prípravnom   konaní   predĺžená do 01. 08. 2009, čiže lehota väzby obvineného, ktorá by bola lehotou väzby v prípravnom konaní v zmysle Trestného poriadku, začala u mňa plynúť dňa 28. 10. 2008 a končila dňa 01. 08. 2009.

Po ukončení vyšetrovania podal dňa 17. 07. 2009 v tejto veci prokurátor Krajskej prokuratúry N. obžalobu sp. zn. Kv 63/08-129 na Okresný súd Nitra.

Takýmto   postupom   dostal   prokurátor   Okresný   súd   Nitra   do   časovej   tiesne s negatívnym   dopadom   práve   na   moju   osobu   ako   obvineného   a   moje   základné   práva, nakoľko v zmysle § 76 Trestného poriadku v znení účinnom do 31. 01. 2009 (podľa § 567c ods.   2   Trestného   poriadku)   prokurátor   síce   nie   je   viazaný   žiadnou   lehotou   pri   podaní obžaloby na obvineného vo väzbe, avšak súdy už majú povinnosť, v prípade ponechania obvineného vo väzbe aj po podaní obžaloby, právoplatne rozhodnúť o väzbe do skončenia lehoty väzby, ktorá je pokrytá ešte právoplatným rozhodnutím súdu pre prípravné konanie (v   zmysle   §   192   ods.   4   Trestného   poriadku).   Tým   nastala   situácia,   že   oba   súdy (t. j. prvostupňový   aj   opravný)   mali   na   právoplatné   rozhodnutie   o   mojej   väzbe   spolu 10 pracovných dní.

Okresný súd Nitra následne, v zmysle zápisnice o neverejnom zasadnutí Okresného súdu Nitra zo dňa 23. 07. 2009, upovedomil dňa 21. 07. 2009 JUDr. M. M., so sídlom v N., ako   ustanoveného   obhajcu   o   termíne   neverejného   zasadnutia,   predmetom   ktorého   bolo rozhodovanie   o   ponechaní   mojej   osoby   vo   väzbe   aj   po   podaní   obžaloby.   Podotýkam, že v priebehu prípravného konania a od konca júna 2009 som mal zvolených v zmysle § 39 Trestného poriadku zároveň dvoch obhajcov, a to najprv advokáta JUDr. J. Z., so sídlom v B.,   a   od   30.   06. 2009   popri   ňom   aj   advokáta   JUDr.   A.   E.,   so   sídlom   v N.,   s   tým, že v mojom prípade sú dané dôvody povinnej obhajoby v zmysle § 37 ods. 1 písm. a), písm. c) Trestného poriadku. Uvedený postup súdu, ktorým o termíne tak dôležitého úkonu, akým   je   výsluch   mojej   osoby   a rozhodovanie   o   ponechaní   vo   väzbe,   informoval   len ustanoveného obhajcu, pričom dôvod jeho ustanovenia zanikol ešte v prípravnom konaní zvolením   iných   obhajcov,   považujem   za vyslovene   účelový   a   v   rozpore   so   základnými zásadami trestného konania, najmä môjho práva na obhajobu. Poukazujem na to, že môj obhajca   JUDr.   Z.   bol   o   termíne   výsluchu   telefonicky   upovedomený   dňa   23.   07.   2009 o 8.15 hod.,   teda   v   čase,   keď sa neverejné   zasadnutie   Okresného   súdu   Nitra   začalo. Rovnako aj môj druhý obhajca JUDr. A. E. bol upovedomený o výsluchu dňa 23. 07. 2009 až v čase o 8.40 hod. osobne sudkyňou v budove Okresného súdu Nitra, pričom v tom čase pojednával v inej veci a nemohol sa zúčastniť neverejného zasadnutia...

Neverejné   zasadnutie   Okresného   súdu   Nitra   o   mojom   ponechaní   vo   väzbe   bolo odročené, vykonalo sa dňa 23. 07. 2009 a trvalo od 14.00 hod. do 14.20 hod. t. j. dvadsať minút. V rámci tohto času mi bola doručená krátkou cestou pomerne rozsiahla (celkom 16 strán)   obžaloba   prokurátora   Krajskej   prokuratúry   v N.   č.   Kv/63/2009.   Aj   keď predmetom neverejného zasadnutia bolo preskúmanie trvania dôvodov väzby, mala mi byť (zvlášť,   ak súd   konal   bez   prítomnosti   môjho   obhajcu)   poskytnutá   možnosť   oboznámiť sa s obsahom obžaloby, a následne primeraným spôsobom vyvracať dôvody uplatňované na odôvodnenie väzby... Výsluch mojej osoby ako obvineného bol teda vedený len rutinným formalizmom za účelom kladného rozhodnutia súdu o ponechaní vo väzbe, bez mojej reálnej možnosti   reagovať   na   obsah   obžaloby   a   súdu   známe   „dôkazy“   o   konkrétnych skutočnostiach...

Právo obvineného obhajovať sa prostredníctvom obhajcu je zaručené s rozdielnou intenzitou v závislosti od toho, či sa obvinenému zaručuje právo na povinnú obhajobu, alebo   či   sa   upravuje   ako   právo   na   zvoleného   obhajcu.   Povinná   obhajoba   predstavuje osobitnú   ochranu   (s   najvyššou   intenzitou)   v   trestnom   konaní...   Preto   súd,   v   prípade existencie   viacerých   dôvodov   povinnej   obhajoby,   nemal   moju   osobu   bez   účasti   môjho obhajcu vôbec vypočúvať, a to bez ohľadu na to, či by som s takým úkonom súhlasil alebo nie. Výsluch obvineného súdom, za účasti prokurátora a bez prítomnosti obhajcu, možno považovať za závažné porušenie práva na obhajobu a kontradiktórnosť konania...

K   obsahu   sťažnosťou   napadnutých   uznesení   Okresného   súdu   Nitra,   sp.   zn. 33 T/114/2009, zo dňa 23. 07. 2009, ako aj Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 7 Tos/49/2009, zo dňa 28. 07. 2009, uvádzam, že obe tieto uznesenia nespĺňajú základné atribúty kladené na ústavne konformný zásah do osobnej slobody garantovanej podľa čl. 17 ods. 1 Ústavy SR,   pričom   poukazujem   na   nález   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   III.   ÚS 220/04   z   11.   januára   2005:  ... V   momente   vzatia   do   väzby   je   možné   vzhľadom   na organizovaný a skupinový charakter trestnej činnosti akceptovať aj spoločné odôvodnenie väzby všetkých obvinených. Pri predlžovaní väzby po šiestich mesiacoch však už takýto prístup nie je ústavne akceptovateľný.

V   uznesení   Okresného   súdu   Nitra,   sp.   zn.   33 T/114/2009,   zo   dňa   23. 07. 2009, sa odôvodneniu ponechania všetkých osôb (a teda aj mňa) vo väzbe venuje súd na 5. strane cit. uznesenia, pričom odôvodnenie je vyslovene spoločné pre všetkých obvinených. Súd síce skonštatoval, že jednotlivo u každého obvineného zistil a následne prihliadol na existenciu ďalších   konkrétnych   skutočností,   ktoré   odôvodňujú   väzobný   dôvod   podľa   §   71   ods.   1 písm. a) Trestného poriadku, ale opäť ich uviedol len spoločne pre všetkých obvinených. Rovnako   aj   väzobný   dôvod   podľa   §   71   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku   zistil   súd zo skutočností rovnakých takmer u všetkých obvinených. Prvostupňový súd ani nerozviedol svoje úvahy vedúce jednotlivo buď k dôvodnej obave z úteku, alebo k skrývaniu sa mojej osoby,   v   nadväznosti   na   obsah   vyšetrovacieho   spisu   a   obžaloby,   zrejme   preto,   lebo v obžalobe sa takéto konkrétne skutočnosti vo vzťahu k mojej osobe ani neuvádzajú. Vzhľadom   na   takéto   odôvodnenie   považujem   uznesenie   prvostupňového   súdu za vyslovene   arbitrárne.   Vo   vzťahu   k   mojej   osobe   neobsahuje   konkrétne   skutočnosti odôvodňujúce ponechanie vo väzbe aj po podaní obžaloby. Napadnuté uznesenie je preto povrchné a všeobecné... Nedostatočná konkretizácia dôvodov väzby nie je iba formálnym pochybením, ale sťažuje aj možnosť správne zamerať sťažnosť proti uzneseniu o ponechaní vo väzbe a ďalej sledovať, či dôvod väzby odpadol.

Napokon poukazujem na to, že konaním súdu v neprítomnosti obhajcu a neskorým doručením predmetného uznesenia môjmu obhajcovi, bola mne ako obvinenému odňatá možnosť   predložiť   relevantné   argumenty   proti   môjmu   ponechaniu   vo   väzbe,   ku   ktorým by sťažnostný   súd   musel   zaujať   stanovisko...   Uvedené   uznesenie   bolo   môjmu   obhajcovi doručené   až   dňa   30. 07. 2009,   t.   j.   dva   dni   po   rozhodnutí   Krajského   súdu   v   Nitre   o sťažnosti,   následkom   čoho   bola   môjmu   obhajcovi   odňatá   možnosť   podať   kvalifikovanú sťažnosť voči prvostupňovému uzneseniu o ponechaní vo väzbe...

Rovnako   aj   uznesenie   Krajského   súdu   v   Nitre,   sp.   zn.   7 Tos/49/2009,   zo   dňa 28. 07. 2009, na základe podanej sťažnosti voči prvostupňovému uzneseniu o ponechaní vo väzbe,   neobsahuje   žiadne   také   skutočnosti,   ktoré   by   odstránili,   resp.   napravili arbitrárnosť prvostupňového uznesenia...

Krajský súd v Nitre, napriek tomu, že mu je určite známa vyššie uvedená judikatúra Ústavného súdu SR, nenapravil pochybenia prvostupňového súdu, naopak, tieto vo svojom rozhodnutí schváli a potvrdil. Je však povinnosťou všeobecných súdov riadne odôvodniť rozhodnutie o väzbe a takéto dôvody väzby musia byť významné a dostatočné.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

«1.   Konaním   a   uznesením   Okresného   súdu   Nitra,   sp.   zn.   33 T/114/2009,   zo   dňa 23. 07. 2009, došlo k porušeniu základných práv Z. S. podľa čl. 50 ods. 3, čl. 47 ods. 2, ods. 3 a čl. 48 ods. 2, čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 Ústavy SR v nadväznosti na čl. 6 ods. 1 a ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 40 ods. 3, čl. 37 ods. 3, čl. 38 ods. 2 a čl. 8 ods. 5 Listiny základných práv a slobôd.

2. Uznesením Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 7 Tos/49/2009, zo dňa 28. 07. 2009, došlo k porušeniu základných práv Z. S. podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 Ústavy SR, čl. 5 ods.   4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,   a čl.   8 ods. 5 Listiny základných práv a slobôd.

3. Ústavný súd zrušuje Uznesenie Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 7 Tos/49/2009, zo dňa 28. 07. 2009, ako aj Uznesenie Okresného súdu Nitra, sp. zn. 33 T/114/2009, zo dňa 23. 07. 2009, v časti týkajúcej sa sťažovateľa.

4. Okresný súd Nitra je povinný uhradiť Z. S. trovy konania v sume 292,38 EUR s DPH (8 808,20 Sk s DPH) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu, na účet jeho právneho zástupcu JUDr. A. E., N.»

Okrem   toho   sťažovateľ   žiadal,   aby   na   základe   dočasného   opatrenia   ústavný   súd do právoplatného   rozhodnutia   v   danej   veci   prikázal   okresnému   súdu   bezodkladne ho prepustiť z väzby na slobodu.

Sťažovateľ   taktiež   žiadal   o   anonymizáciu   svojich   údajov   v   publikovaných rozhodnutiach ústavného súdu v danej veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25 ods.   2   zákona o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Pri   prerokovaní časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ namietal   porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy, základných práv podľa čl. 8 ods. 5, čl. 37 ods. 3, čl. 38 ods. 2 a čl. 40 ods. 3 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru postupom a uznesením okresného súdu sp. zn. 33 T 114/2009 z 23. júla 2009, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity zakotveného v čl.   127   ods.   1   ústavy.   Toto   ustanovenie   limituje   hranice   právomoci   ústavného   súdu a všeobecných   súdov   rozhodujúcich   v   občianskoprávnych   a   trestnoprávnych   veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Vo   vzťahu   k   postupu   a   rozhodnutiu   okresného   súdu   ako   súdu   prvého   stupňa sťažovateľ   využil   možnosť,   ktorú   mu   ponúka   zákon,   teda   Trestný   poriadok,   a   obrátil sa na krajský súd, ktorý na základe opravného prostriedku vo veci konal a rozhodol. Právo druhostupňového súdu preskúmať na základe podanej sťažnosti uznesenie okresného súdu, a   poskytnúť   tak   ochranu   sťažovateľovým   právam   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu bezprostredne preskúmavať prvostupňové rozhodnutie všeobecného súdu v sťažovateľovej veci.

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci   ústavného   súdu   na   jej   prerokovanie   (obdobne   napr.   IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 208/08).

Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, základného práva podľa čl. 8 ods. 5 listiny a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 7 Tos 49/2009 z 28. júla 2009.

Podstatou   námietok   sťažovateľa   v   tejto   časti   sťažnosti   boli   tvrdenia   o   tom, že aj napriek   procesným   chybám   okresného   súdu,   ku   ktorým   podľa   jeho   názoru   došlo v spojení   s   rozhodovaním   o   jeho   ponechaní   vo   väzbe,   krajský   súd   tieto   nedostatky neodstránil.   Podľa   vyjadrenia   sťažovateľa   dokonca   krajský   súd   rozhodnutie,   ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu, nedostatočne odôvodnil.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov   a   spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa   čl.   17   ods.   5   ústavy   a   podľa   čl.   8   ods.   5   listiny   do   väzby   možno   vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

O   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v posudzovanom prípade ide o krajský súd rozhodujúci o ponechaní sťažovateľa vo väzbe) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú   sťažnosť, pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05).

Účelom čl. 5 ods. 4 dohovoru je poskytnutie práva osobám, ktoré boli pozbavené osobnej   slobody,   spočívajúceho   v   možnosti   súdnej   kontroly   rozhodnutí   a   opatrení, na základe ktorých bol zásah do ich osobnej slobody vykonaný. Z judikatúry Európskeho súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“),   podľa   ktorej   je   primerane   koncipovaná aj judikatúra ústavného súdu, vyplýva, že v trestnom konaní a bez pochybností aj v konaní o väzobných veciach sa musia rešpektovať pravidlá spravodlivého procesu, aj keď nie tak identicky ako ich priznáva čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale konkrétne procesné záruky sa musia garantovať v rozsahu zlučiteľnom so základným právom podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, podľa čl. 8 ods. 5 listiny a právom podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru. Je potrebné konštatovať, že pri   rozhodovaní   o   zákonnosti   väzby   sa   na   niektoré   z   procesných   záruk   kladie mimoriadny   dôraz.   Medzi   tieto   záruky   nepochybne   patrí   právo   osoby   predložiť súdu argumenty   a   vyjadrenia   proti   svojmu   ponechaniu   vo   väzbe   (napr.   III.   ÚS   84/06, III. ÚS 291/06),   ako   aj   právo   osoby   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (obdobne napr. III. ÚS 374/09).

Z   obsahu   sťažnosti,   jej   príloh,   z   vyjadrení   predsedu   okresného   súdu   sp.   zn. Spr 1389/09 z 29. októbra 2009 a 20. novembra 2009, z vyjadrenia podpredsedu krajského súdu sp. zn. Spr 1294/09 z 26. októbra 2009, ako aj z listinných dôkazov zadovážených zo spisu okresného súdu sp. zn. 33 T 114/2009 ústavný súd zistil, že na sťažovateľa, ktorý je väzobne stíhaný od 27. októbra 2008, podal 17. júla 2009 prokurátor Krajskej prokuratúry v N.   (ďalej   len   „krajský   prokurátor“)   na okresnom   súde   obžalobu za   obzvlášť závažný zločin   nedovolenej   výroby   omamných   a   psychotropných   látok,   jedov   a   prekurzorov, ich držania, obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), c) a d), ods. 2 písm. c) a ods. 3   písm.   c)   Trestného   zákona.   Následne,   21.   júla   2009   sudkyňa   okresného   súdu pre účely rozhodnutia o ďalšom trvaní sťažovateľovej väzby určila termín jeho výsluchu na 23.   júl   2009.   O   termíne   výsluchu   sťažovateľa   upovedomila   ustanoveného   obhajcu JUDr. M. M., a to 21. júla 2009, pričom prvého zo zvolených obhajcov JUDr. J. Z. o tomto výsluchu upovedomila telefonicky 23. júla 2009 v čase o 8.15 h a ďalšieho zvoleného obhajcu JUDr. A. E. upovedomila taktiež 23. júla 2009 osobne v budove okresného súdu v čase o 8.40 h Zo zápisnice okresného súdu sp. zn. 33 T 114/2009 z 23. júla 2009 vyplýva, že v čase o 8.15   h bol na výsluch predvedený   sťažovateľ, ktorému sudkyňa oznámila, že o úkone upovedomený ustanovený obhajca JUDr. M. M. nie je prítomný, pričom bude zabezpečovaná účasť   zvolených   obhajcov,   a   teda   z tohto   dôvodu   preložila   termín   jeho výsluchu v ten istý deň na 14.00 h.

Z   uvedenej   zápisnice   okresného   súdu   z   23.   júla   2009   ústavný   súd   ďalej   zistil, že o 14.00 h bol opätovne pred sudkyňu predvedený sťažovateľ a po zákonnom poučení v zmysle   príslušných   ustanovení   Trestného   poriadku   mu   bola   krátkou   cestou   doručená obžaloba. Následne okresný súd opätovne sťažovateľa oboznámil s tým, že ustanovenie obhajcu JUDr. M. M. nebolo dosiaľ zrušené, že bol riadne vyrozumený o úkone, avšak na výsluch sa nedostavil. Súčasne bolo sťažovateľovi oznámené, že ďalší dvaja obhajcovia, ktorých   si   zvolil,   sa   nemohli   úkonu   zúčastniť,   ale   aj   napriek   tomu   je možné   výsluch vykonať v ich neprítomnosti, a to s poukazom na príslušné ustanovenie Trestného poriadku, podľa   ktorého   je   všeobecný   súd   povinný   o   výsluchu   obvineného   vhodným   spôsobom upovedomiť aj obhajcu, ak je dosiahnuteľný. Ako vyplynulo zo zápisnice o neverejnom zasadnutí,   okresný   súd   dospel   k   záveru,   že   svoju   povinnosť   si splnil,   a   teda   obhajcov vhodným   spôsobom   upovedomil,   avšak   ich   prítomnosť   nie   je   nevyhnutná,   a   preto konštatoval, že neverejné zasadnutie možno vykonať. Po konečnom návrhu prokurátora, sťažovateľa, ako aj po jeho odpovedi na otázku predsedníčky senátu bolo po tajnej porade vyhlásené   uznesenie,   ktorým   bol   sťažovateľ   ponechaný   vo   väzbe.   Po vyhlásení   tohto uznesenia   sťažovateľ   ihneď   do   zápisnice   podal   sťažnosť.   Predmetnú   zápisnicu   však vzhľadom na to, že pri výsluchu nebol prítomný žiadny z jeho obhajcov, odmietol podpísať.

Ako   je   z   už   uvedeného   zrejmé,   o   ponechaní   sťažovateľa   vo   väzbe   po   podaní obžaloby krajským prokurátorom rozhodol okresný súd uznesením sp. zn. 33 T 114/2009 z 23. júla 2009. V relevantnej časti odôvodnenia tohto rozhodnutia okresný súd konštatoval: «Obvinený Z. S. na neverejnom zasadnutí uviedol, že doposiaľ nebolo preukázané, že by mal akékoľvek kontakty na osoby žijúce v Maďarskej republike a ďalšie zotrvávanie vo väzbe nepovažoval za dôvodné...

Krajský prokurátor na neverejnom zasadnutí zotrval na dôvodoch, pre ktoré boli obvinení vzatí do väzby a pre ktoré im bola lehota väzby predĺžená a súčasne navrhol, aby súd týchto aj naďalej ponechal vo väzbe, každého obvineného z dôvodov uvedených v ustanovení § 71 odsek 1 písmeno a), písmeno c) Trestného poriadku.

Súd   pri   rozhodovaní   o   väzbe   po   preskúmaní   trestného   spisu   dospel   k   záveru, že konkrétne   skutočnosti,   ktoré   odôvodňovali   vzatie   obvinených   do   väzby   stále   trvajú a žiadnym   významným   spôsobom   sa   ani   v   tomto   štádiu   trestného   konania   nezmenili. Obvinení sú po podaní vyššie označenej obžaloby aj naďalej stíhaní pre skutok v nej právne kvalifikovaný

- u obvineného Z. S. ako obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 odsek 1 písmeno a), písmeno c), písmeno d), odsek 2 písmeno c), odsek 3 písmeno c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno i) Trestného zákona – za ktorý mu hrozí trest odňatia slobody vo výmere 15 rokov až 20 rokov...

V danom prípade súd bral ohľad na tú skutočnosť,   že samotná hrozba vysokým trestom u všetkých obvinených nie je a ani nemôže byť jediným dôvodom pre ich ďalšie ponechanie vo väzbe, avšak jednotlivo u každého obvineného zistil a následne prihliadol na existenciu ďalších konkrétnych skutočností, ktoré odôvodňujú väzobný dôvod podľa § 71 odsek 1 písmeno a) Trestného poriadku a tak obavu, že by v prípade prepustenia na slobodu obvinení mohli ujsť alebo sa skrývať s úmyslom vyhnúť sa trestnému stíhaniu videl súd tiež v okolnostiach   prípadu   (páchanie   trestnej   činnosti   po   dlhší   čas,   organizovaná   skupina so zadelenými úlohami), ktoré v súvislosti s predpokladanou citeľnou sankciou takúto obavu z úteku jednoznačne odôvodňujú. Súd prihliadol i na skutočnosť, že obvinení (s výnimkou obvineného E. F.) neboli pred vzatím do väzby zamestnaní,   neboli evidovaní na Úrade práce   ako   uchádzači   o   zamestnanie   a   nemali   stály   príjem,   ale   všetci   sa pohybovali v prostredí s výskytom závadových   osôb a   predajom omamných   a psychotropných   látok si mali   zabezpečovať   finančné   prostriedky   na   uspokojovanie   svojich   životných   potrieb, čo následne   viedlo   k   zisteniu   naďalej   pretrvávajúcej   dôvodnej   obavy   z pokračovania v trestnej činnosti v prípade prepustenia obvinených z väzby na slobodu.

Ani   u   jedného   z   obvinených   súd   nezistil   žiadne   také   výnimočné   okolnosti,   ktoré by odôvodňovali nahradenie väzby akýmkoľvek zákonným inštitútom pri obzvlášť závažnom zločine, pre ktorý sú obvinení trestne stíhaní.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   dôvody   bol   súd   toho   názoru,   že   aj   v   tomto   štádiu trestného konania je väzba u obvinených opodstatnená, a preto ich každého z dôvodov uvedených v ustanovení § 71 odsek 1 písmeno a), písmeno c) Trestného poriadku ponechal vo väzbe.»

Po   písomnom   vyhotovení   uznesenia   okresný   súd   24.   júla   2009   predložil   spis na rozhodnutie krajskému súdu. Toto uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 27. júla 2009, JUDr. J. Z. 29. júla 2009 a JUDr. A. E. 30. júla 2009. Ten po doručení rozhodnutia doplnil dôvody sťažovateľovej sťažnosti podaním doručeným okresnému súdu 5. augusta 2009.

O   sťažnosti   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu   rozhodol   krajský   súd uznesením sp. zn. 7 Tos 49/2009 z 28. júla 2009 tak, že ju spolu so sťažnosťami ďalších spoluobvinených zamietol.

V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd konštatoval: «Rozhodnutie   súd   I.   stupňa   odôvodnil   tým,   že   v   danom   prípade   bral   ohľad na tú skutočnosť, že samotná hrozba vysokým trestom u všetkých obvinených nie je jediným dôvodom pre ich ďalšie ponechanie   vo väzbe.   Páchanie trestnej   činnosti   po dlhší čas, organizovaná skupina so zadelenými úlohami, ktoré v súvislosti s predpokladanou citeľnou sankciou   obavu   z   úteku   odôvodňujú.   Páchaním   trestnej   činnosti   si   mali   zadovažovať finančné prostriedky, čo odôvodňuje obavu z pokračovania v trestnej činnosti v prípade ich prepustenia na slobodu.

Uvedené   uznesenie,   ihneď   po   jeho   vyhlásení,   sťažnosťami   napadli   hore   uvedení obvinení, pričom do termínu konania neverejného zasadnutia nadriadeného súdu neboli doručené ich dôvody...

Podľa § 238 odsek 3 Trestného poriadku ak je obvinený vo väzbe, rozhodne súd o väzbe   prednostne   a   urýchlene   a   ak   to   okolnosti   prípadu   umožňujú,   tak   súčasne s rozhodnutím podľa § 239 ods. 1, § 241, § 244 alebo § 331 ods. 1, najneskôr však tak, aby postupom   podľa   §   76   ods.   3   alebo   4   došlo   k   právoplatnému   rozhodnutiu   o   väzbe do uplynutia lehoty, ktorá by bola základnou alebo predĺženou lehotou väzby v prípravnom konaní.

Z   predloženého   spisového   materiálu,   krajský   súd   zistil,   že   súd   I.   stupňa pri rozhodovaní o ponechaní obvinených vo väzbe podľa § 238 ods. 3 Trestného poriadku postupoval   v   súlade   s   príslušnými   ustanoveniami   Trestného   poriadku,   dodržal   všetky zákonné   lehoty   a   správne   zistil   splnenie   všetkých   formálnych   ako   aj   materiálnych podmienok pre ďalšie trvanie väzby. Svoje rozhodnutie vecne a zákonne odôvodnil. Krajský súd, ako nadriadený orgán, poukazuje na správne závery súdu I. stupňa, o existencii dôvodu § 71 ods. 1 písm. a), písm. c) Trestného poriadku a tieto si v plnom rozsahu osvojuje.

Existencia   „útekovej   väzby“   je   daná   nielen   hrozbou   vysokého   trestu, ale aj možnosťou úteku do cudziny vzhľadom na kontakty, ktoré obvinení mali (informácie získané   od   príslušníkov   PZ   ÚBOK   T.,   nachádzajúce   sa   v   spisovom   materiály). Pokračovanie v páchaní trestnej činnosti je možné vyvodiť z páchania trestnej činnosti obvinenými po dlhšiu dobu a zabezpečovanie si tak finančných prostriedkov na obživu. Je   potrebné   uviesť,   že   väzba   však   nie   je   trestom,   ale   je   výlučne   len   procesným opatrením, ktorého účelom je dočasne zaistiť osoby obvinené z trestného činu pre potreby prebiehajúceho trestného konania obmedzením ich osobnej slobody, nemá sankčnú povahu, ani výchovné poslanie a nesmie byť prostriedkom na získanie priznania, ani na uľahčenie trestného stíhania.

Orgány   činné   v   trestnom   konaní   a   súd   musia   väzobné   trestné   veci   prejednávať čo najrýchlejšie,   pričom   musia   dodržiavať   občianske   práva   garantované   ústavou.   Táto požiadavka nadväzuje aj na Článok 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a na ustanovenie § 2 ods. 6 Trestného poriadku.

V konaní predchádzajúcom napadnutému rozhodnutiu, bola táto požiadavka plne rešpektovaná.

Pretože krajský súd nezistil žiadne dôvody na zmenu napadnutého uznesenia, ktoré by boli v prospech obvinených, ich sťažnosti ako nedôvodné zamietol.»

Vo   vzťahu   k   postupu   a   uzneseniu   krajského   súdu   sťažovateľ   jednak   namietal, že krajský   súd   neodstránil   procesné   pochybenia   okresného   súdu,   ktorý   pri   rozhodovaní o ďalšom   trvaní   väzby   vykonal   jeho   výsluch   bez   prítomnosti   niektorého   zo   zvolených obhajcov,   o   sťažnosti   proti   prvostupňovému   rozhodnutiu   rozhodol   bez   toho,   aby   mal k dispozícii   argumenty   sťažovateľa,   a   napokon   sťažovateľ   namietal   aj   nedostatočnú odôvodnenosť napadnutého uznesenia.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že jeho výsluch na okresnom súde v súvislosti s ďalším   ponechaním   vo   väzbe bol   vykonaný bez prítomnosti   niektorého   zo   zvolených obhajcov, ústavný súd uvádza, že v zmysle § 72 ods. 2 Trestného poriadku je všeobecný súd povinný o čase a mieste výsluchu obvineného (v danom prípade sťažovateľa) vhodným spôsobom   upovedomiť   obhajcu,   ak   je   dosiahnuteľný.   Tejto   povinnosti   si   bol   vedomý aj okresný súd, čo nepochybne vyplýva aj zo zápisnice o neverejnom zasadnutí z 23. júla 2009, v ktorej uvedenú skutočnosť konštatoval.

V nadväznosti na uvedené považoval ústavný súd za významné posúdiť, či pochybil krajský   súd,   ak sa   stotožnil   s postupom   okresného súdu   pri   plnení povinnosti   uloženej mu Trestným poriadkom a podmienenej obsahom základných práv a slobôd sťažovateľa garantovaných ústavou, listinou a dohovorom. Ústavný súd konštatuje, že okresný súd bol povinný upovedomiť obhajcov sťažovateľa o mieste a čase výsluchu vhodným spôsobom, ak   sú   dosiahnuteľní.   Už   samotná   formulácia   tohto   ustanovenia   „vhodným   spôsobom, ak je dosiahnuteľný“ neprikazuje všeobecnému súdu využiť určený spôsob upovedomenia obhajcu.   Zákonodarca   dokonca   splnenie   tejto   povinnosti   zo   strany   všeobecného   súdu nevyžaduje za každých okolností, pretože pri jeho snahe ho limituje dosiahnuteľnosťou obhajcu.   Ak   sa   teda   okresnému   súdu   síce   podarilo   upovedomiť   jedného   zo   zvolených obhajcov v deň výsluchu sťažovateľa, avšak ten sa ho nemohol zúčastniť z dôvodu čerpania riadnej dovolenky mimo územia Slovenskej republiky, a druhého z obhajcov sa mu podarilo upovedomiť   približne   5   hodín   pred   realizáciou   výsluchu,   pričom   výsluch   sťažovateľa vykonal aj v ich neprítomnosti, ústavný súd sa domnieva, že konal spôsobom súladným so zákonom.   V   danom   prípade   išlo   o   väzobnú   vec,   ktorá   si   vyžaduje   prednosť, bezodkladnosť   a   urýchlenosť   pri   rozhodovaní   (§   2   ods.   6   a   §   238   ods.   3   Trestného poriadku). Tejto skutočnosti musel okresný súd prispôsobiť aj otázku „vhodného spôsobu“ upovedomenia obhajcov o čase a mieste výsluchu. Podľa názoru ústavného súdu sa tak v danom prípade aj stalo. Z uvedeného vychádzal aj krajský súd ako súd druhého stupňa, ktorý sa s procesným postupom okresného súdu stotožnil.

Sťažovateľ taktiež namietal, že krajský súd sa stotožnil s procesným postupom súdu prvého stupňa, ktorému vytýkal, že obžalobu krajského prokurátora mu doručil krátkou cestou   pred   výsluchom,   čím   mu   znemožnil   reagovať   na   skutočnosti   v   nej   tvrdené. Vo vzťahu   k   uvedenému   ústavný   súd   poznamenáva,   že   zo   zápisnice   okresného   súdu z 23. júla 2009 nezistil, aby sťažovateľ túto skutočnosť namietal pred samotným výsluchom, a preto je irelevantné, aby ústavný súd vzhľadom na svoju pozíciu v zmysle čl. 124 ústavy, ako aj vzhľadom na čl. 127 ods. 1 ústavy na dané tvrdenia nejakým spôsobom reagoval.

Pokiaľ   ide   o   námietku   sťažovateľa   spojenú   s   tým,   že uznesenie   okresného   súdu o jeho ponechaní vo väzbe bolo jeho obhajcom doručené až po rozhodnutí súdu druhého stupňa,   čím   mu   bola   v   podstate   odňatá   možnosť   predostrieť   argumenty   svedčiace proti ďalšiemu trvaniu väzby, ústavný súd uvádza, že v takýchto prípadoch musí všeobecný súd svojím procesným postupom zabezpečiť obvinenému (v tomto prípade sťažovateľovi) rozumnú príležitosť obhajovať svoje práva, a vyjadriť sa tak k dôvodnosti a zákonnosti väzby.   Ústavný   súd   pripomína,   že   v   prvom   rade   je   všeobecný   súd   povinný   poskytnúť ochranu   základným   právam   a   slobodám   sťažovateľa,   ale   na   druhej   strane   nemožno bagatelizovať význam, podstatu a zmysel obhajoby, v rámci ktorej sa obvinený háji sám alebo   prostredníctvom   svojho   obhajcu.   Ak   takéhoto   obhajcu   má   alebo   ho   musí   mať, je potom jeho úlohou obhajovať práva obvineného čo najúčinnejším spôsobom, pod ktorým treba   bez   pochýb   rozumieť   aj   aktívny   prístup   obhajcu   pri   obhajovaní   jeho   záujmov, ako aj starostlivosť obhajcu zameranú na to, aby boli náležite a včas objasnené skutočnosti, ktoré vinu obvineného vyvracajú alebo ju zmierňujú (§ 44 ods. 1 Trestného poriadku).

Krajský   súd   v   odôvodnení   napadnutého   uznesenia   konštatoval,   že   do   dňa neverejného zasadnutia (28. júla 2009) sťažovateľ svoju sťažnosť proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorú zahlásil do zápisnice 23. júla 2009, nijako nezdôvodnil. Pritom jeden z jeho zvolených obhajcov bol osobne sudkyňou 23. júla 2009 v budove okresného súdu upovedomený   o   tom,   že   v   daný   deň   bude   vykonaný   výsluch   sťažovateľa   na   účely rozhodovania   o   ďalšom   ponechaní   vo   väzbe.   Aj   keď   sa   tento   obhajca   nezúčastnil neverejného   zasadnutia   na   súde   prvého   stupňa,   niet   pochybností   o   tom,   že   vedel, že o zákonnosti   a   dôvodnosti   sťažovateľovej   väzby   bude   okresný   súd,   prípadne   aj   súd druhého stupňa rozhodovať. No v tejto súvislosti nebolo zistené, aby tento obhajca podnikol kroky   na   účely   efektívnej   obhajoby   sťažovateľa,   keď   jeho   sťažnosť   zdôvodnil až po rozhodnutí   súdu   druhého   stupňa,   a   teda   podaním   doručeným   okresnému   súdu 5. augusta   2009.   Niet   pochybností   o   tom,   že   okresný   súd   bol   povinný   doručiť   svoje rozhodnutie aj obhajcom sťažovateľa, ktorí v jeho mene, nie samostatne, mohli proti nemu podať sťažnosť. Ako je zrejmé z vyjadrenia predsedu okresného súdu, obhajca JUDr. A. E. tak aj učinil, avšak v čase, keď jeho argumenty vzhľadom na existenciu druhostupňového rozhodnutia boli už irelevantné. Podľa názoru ústavného súdu takýto postup všeobecných súdov,   a   to   aj   s   prihliadnutím   na   to,   že   väzobné   veci   treba   vybavovať   prednostne a urýchlene, nebol celkom správny, ale na druhej strane stále otváral priestor pre uplatnenie práv obhajoby. Uznesenie okresného súdu bolo totiž sťažovateľovi doručené 27. júla 2009, teda deň pred neverejným zasadnutím druhostupňového súdu, avšak ústavný súd v tejto súvislosti nezistil, aby obhajca sťažovateľa podnikol všetky kroky na to, aby v jeho mene náležite a včas argumentoval proti ponechaniu sťažovateľa vo väzbe, aj keď na predloženie argumentov pred rozhodnutím krajského súdu mal stále ešte možnosť, čas a priestor. Sťažovateľ   taktiež   namietal   nedostatočné   dôvody   v   uznesení   krajského   súdu preukazujúce jeho ďalšie ponechanie vo väzbe.

Ústavný súd zistil, že okresný súd, s ktorého závermi sa stotožnil aj krajský súd, konštatoval,   že   jediným   dôvodom   na   ďalšie   ponechanie   sťažovateľa,   ako   aj   ďalších spoluobvinených vo väzbe nemôže byť len vysoká sankcia hroziaca za spáchanie obzvlášť závažného   zločinu,   ale   že   u   každého   z   obvinených   (teda   aj   u   sťažovateľa)   prihliadol na konkrétne okolnosti prípadu, ktoré v spojení so zistením, že trestná činnosť bola páchaná dlhšiu dobu, bola organizovaná, pričom účasť obvinených na jej páchaní bola špecifikovaná a   charakterizovaná   presným   vymedzením   úloh,   dávali   dostatočný   dôvod   na   obavy, že sťažovateľ,   ako   aj   ďalší   obvinení   by   sa   mohli   snažiť   vyhnúť   trestnému   stíhaniu, resp. trestu, čo odôvodňovalo ich ďalšie ponechanie vo väzbe z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. Opodstatnenosť útekovej väzby doplnil krajský súd aj tým, že je   daná   nielen   hrozbou   vysokého   trestu,   ale   aj   možnosťou   úteku   sťažovateľa, ako aj ďalších   obvinených   do   cudziny,   čo   vyplynulo   z   dôkazov   nachádzajúcich sa v spisovom   materiáli   svedčiacich   o   kontaktoch   obvinených   s   cudzinou.   Okrem   toho dôvodnosť preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku okresný súd a krajský súd odôvodnili tým, že sťažovateľ a niektorí spoluobvinení neboli pred vzatím do väzby   zamestnaní,   nemali   stály   príjem   a   pohybovali   sa   v   prostredí   s   výskytom pochybných   osôb   a   predajom   omamných   a   psychotropných   látok,   pričom   takýmto spôsobom si mali zabezpečovať finančné prostriedky na uspokojovanie svojich životných potrieb. Tieto zistenia viedli vo veci konajúce súdy k presvedčeniu, že aj naďalej pretrváva dôvodná obava z pokračovania v trestnej činnosti, a to v prípade prepustenia sťažovateľa, ako aj ďalších obvinených z väzby na slobodu.

Keďže   úlohou   ústavného   súdu   je   sledovať,   či   všeobecné   súdy   v   namietaných rozhodnutiach   správne aplikujú   právo,   či   dané   rozhodnutia   sú   odôvodnené   a či   nenesú znaky   arbitrárnosti   vyúsťujúce   do   porušenia   niektorého   zo   základných   práv   a   slobôd, nemôže zasahovať do ich skutkových a právnych záverov, ak ich z danej perspektívy možno pokladať za udržateľné. A práve aj v tomto smere sa rozhodnutie krajského súdu z hľadiska sťažovateľovej námietky o nedostatočnej odôvodnenosti jeho ďalšieho ponechania vo väzbe javí ako akceptovateľné. Pri odôvodnení ponechania sťažovateľa vo väzbe sa krajský súd stotožnil   s   názorom   okresného   súdu,   k   čomu   ústavný   súd   uvádza,   že   spôsob   takejto formulácie odôvodnenia z hľadiska jeho preskúmateľnosti považuje za prípustný, pretože obsah predchádzajúcich rozhodnutí je dotknutým stranám známy ich oznámením, prípadne môže   byť   známy   využitím   inštitútu   nazretia   do   spisu   (obdobne   III.   ÚS   241/07, III. ÚS 271/07).

Ústavný súd považuje za podstatné reagovať aj na námietku sťažovateľa spojenú s neodôvodnenosťou rozhodnutia krajského súdu, pri ktorej sťažovateľ poukázal na nález ústavného   súdu   sp.   zn.   III.   ÚS   220/04   z   11.   januára   2005,   ktorý   mal   prisvedčiť   jeho tvrdeniam. V danej veci ústavný súd vytýkal všeobecnému súdu rozhodujúcemu o ďalšom trvaní   väzby   iného   účastníka   konania   nedostatok   individualizácie   konkrétnych   dôvodov ďalšieho trvania väzby, pretože tento súd sa vo všeobecnosti odvolával na skoršie dôvody väzby spoločné pre ďalších spoluobvinených. Tieto však nemôžu stačiť, ak ide o dlhšie trvanie   väzby   a   taktiež   sú   nedostatočné,   ak   nie   sú   individualizované   pre   jednotlivých spoluobvinených.   To   však   neznamená,   že   u   viacerých,   resp.   všetkých   obvinených by nemohli byť tieto dôvody rovnaké, a teda spoločné. Dôraz však musí byť daný na ich špecifickosť a konkrétnosť. Ústavný súd už konštatoval, že dôvody väzby sťažovateľa, hoci aj   rovnaké   ako   u   ostatných   spoluobvinených,   boli   presvedčivé   a odôvodnené,   a   preto v danom prípade nebolo možné prijať identické závery ako v sťažovateľom uvádzanej veci sp. zn. III. ÚS 220/04.

Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti, sa ústavný súd nedomnieva, že by z tohto rozhodnutia vyplývala jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu   alebo   takú   aplikáciu   príslušných   ustanovení   všeobecne   záväzných   právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené skutočnosti nedomnieva, že by skutkové alebo právne závery krajského súdu bolo   možné   kvalifikovať ako   zjavne neodôvodnené   alebo arbitrárne,   a   tak   nezlučiteľné s označenými článkami ústavy, listiny a dohovoru.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v   časti   pre   namietané porušenie základného práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, základného práva podľa čl. 8 ods. 5 listiny a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 7 Tos 49/2009 z 28. júla 2009 už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa, ako aj jeho žiadosťou o prijatie dočasného opatrenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2009