znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 391/2011-7

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   14.   septembra   2011 predbežne prerokoval sťažnosť P. Š., R., zastúpeného Advokátskou kanceláriou M., s. r. o., B.,   v mene   ktorej   koná   konateľ   a advokát   Mgr.   M.   B., pre   namietané   porušenie   jeho základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky, základného práva na prejednanie veci v jeho prítomnosti, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na   prezumpciu   neviny   podľa   čl.   50   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prievidza v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 139/2010 a jeho trestným rozkazom z 21. júna 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. augusta 2011 doručená   sťažnosť   P.   Š.,   R.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), pre   namietané   porušenie   jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“),   základného   práva   na   prejednanie   veci   v jeho   prítomnosti,   aby   sa   mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, základného práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Prievidza   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 139/2010 a jeho trestným rozkazom z 21. júna 2010.

Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplýva:«Trestným   rozkazom   Okresného   súdu   v   Prievidzi   zo   dňa   21.   6.   2010,   č.   k. 2 T 139/2010 som bol uznaný vinným z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona a bol mi uložený trest odňatia slobody 8 mesiacov, výkon ktorého mi bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu 15 mesiacov.

Prostredníctvom svojho právneho zástupcu, JUDr. M. K., advokáta so sídlom B. som v   stanovenej   lehote   podal   proti   uvedenému   trestnému   rozkazu   odpor.   Administratívnou chybou sa stalo, že predmetný odpor bol odoslaný na adresu Okresného súdu v Pezinku. O tejto skutočnosti som sa dozvedel až po tom, ako bolo podanie z Okresného súdu v Pezinku vrátené môjmu obhajcovi.   Bezprostredne po zistení uvedenej administratívnej chyby bol odpor odoslaný Okresnému súdu v Prievidzi. Okresný súd v Prievidzi listom zo dňa 18. 11. 2010   zaslal   môjmu   obhajcovi   vyrozumenie   k odporu   proti   trestnému   rozkazu   sp.   zn. 2 T 139/2010, v ktorom sa uvádza, že odpor nebol podaný v lehote na príslušnom súde (do 8. 7. 2010) a dodatočné podanie nemožno považovať za spôsobilé byť dôvodnou žiadosťou o navrátenie lehoty. Následne môj právny zástupca listom zo dňa 13. 12. 2010 požiadal Okresný   súd   v   Prievidzi   o   navrátenie   lehoty.   O tejto   žiadosti   rozhodol   Okresný   súd   v Prievidzi uznesením zo dňa 20. 4. 2011, č. k. 2 T 139/2010, ktorým mi nepovolil navrátenie lehoty na podanie odporu...

Okresný   súd   v   Prievidzi   tým,   že   neprejednal   moju   trestnú   vec   na   hlavnom pojednávaní   porušil   moje   základné   právo   na   súdnu   ochranu.   Tento   zásah   zo   strany Okresného súdu v Prievidzi stále trvá. Podľa ustanovenia § 62 ods. 1 Trestného poriadku „Podanie sa posudzuje vždy podľa obsahu, aj keď je nesprávne označené. Možno ho urobiť písomne,   ústne   do   zápisnice,   telegraficky,   telefaxom,   elektronickými   prostriedkami podpísané   so   zaručeným   elektronickým   podpisom   podľa   osobitného   zákona   alebo   bez zaručeného   elektronického   podpisu.   Podanie   urobené   telegraficky,   telefaxom   alebo elektronickými   prostriedkami   bez   zaručeného   elektronického   podpisu   treba   potvrdiť písomne alebo ústne do zápisnice do troch pracovných dní, inak sa o podaní nekoná.“ V zmysle   tohto   ustanovenia   sa   podanie   posudzuje   vždy   podľa   jeho   obsahu,   i   keď   je v rozpore s ním nesprávne označené. Podľa obsahu podania sa určuje príslušnosť orgánu na jeho vybavenie. Na základe uvedeného mám zato, že i keď bol odpor proti trestnému rozkazu   podaný   na   nepríslušnom   súde   lehota   na   podanie   odporu   ostala   zachovaná a napadnutý trestný rozkaz nemohol nadobudnúť právoplatnosť tak, ako to uvádza Okresný súd v Prievidzi.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„1. Základné právo (sloboda) P. Š. upravené v čl. čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a 50 ods. 2 Ústavy SR 46 a nas. a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu v Prievidzi v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 139/2010 porušené bolo.

2. Rozhodnutie Okresného súdu v Prievidzi zo dňa 21. 6. 2010, sp. zn. 2 T 139/2010 sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. P. Š. priznáva trovy právneho zastúpenia v sume 261,82 €, ktoré je Okresný súd v Prievidzi povinný zaplatiť na účet advokátskej kancelárie M., s. r. o. č. 292 583 7848/1100 vedený v... do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ   v sťažnosti   namietal   postup   okresného   súdu   vo   veci   vedenej   pod sp. zn. 2 T   139/2010   a v tejto   súvislosti   tvrdil,   že   aj   napriek   tomu,   že   prostredníctvom svojho obhajcu podal odpor proti trestnému rozkazu z 21. júna 2010 v zákonom ustanovenej lehote, avšak omylom na nepríslušnom súde, mala mu podľa jeho názoru ostať zachovaná lehota na podanie odporu a okresný súd mal nariadiť hlavné pojednávanie. Tým, že okresný súd nenariadil hlavné pojednávanie a nepovolil mu navrátenie lehoty na podanie odporu, porušil jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ v petite sťažnosti výslovne uviedol, že namieta postup okresného súdu v jeho trestnej veci, ale zároveň žiadal, aby ústavný súd zrušil trestný rozkaz okresného súdu sp. zn. 2 T 139/2010 z 21. júna 2010.

Pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojich práv trestným rozkazom okresného súdu sp. zn. 2 T 139/2010 z 21. júna 2010, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje hranice   právomoci   ústavného   súdu   a   všeobecných   súdov   rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

V nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   pripomína,   že   nemá   právomoc   na preskúmanie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ak   je   proti   nemu   prípustný   opravný prostriedok. V danom prípade bol proti trestnému rozkazu prípustný opravný prostriedok – odpor, ktorý je špecifickou formou riadneho opravného prostriedku v tom zmysle, že o ňom nerozhoduje nadriadený súd, a teda odpor nemá devolutívny účinok. Podaním odporu sa trestný rozkaz ruší zo zákona a samosudca nariadi hlavné pojednávanie.

Aj   keď   podstata   sťažovateľovho   problému   spočíva   práve   v tom,   že   okresný   súd po podaní   odporu   nenariadil   hlavné   pojednávanie,   ústavný   súd   nemá   právomoc na preskúmanie   samotného   trestného   rozkazu,   a teda   nemôže   ho   v zmysle   požiadaviek sťažovateľa   ani   zrušiť,   pretože   taký   postup   ústavného   súdu   je   viazaný   na   vyhovenie sťažnosti (čl. 127 ods. 2 ústavy).

Vzhľadom na to, že na preskúmanie trestného rozkazu nemá ústavný súd právomoc, keďže ide o rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktoré po podaní odporu, nariadení hlavného pojednávania   a rozhodnutia   vo   veci   samej   je   ešte   stále   preskúmateľné   súdom   druhého stupňa, ktorého právomoc predchádza právomoci ústavného súdu, ústavný súd sťažnosť v časti, ktorá smerovala voči trestnému rozkazu, odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne napr. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07, III. ÚS 208/08, III. ÚS 72/09).

Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu vo veci sp. zn. 2 T 139/2010 a jeho uznesením z 20. apríla 2011, ktorým mu nebolo povolené navrátenie lehoty na podanie odporu proti trestnému rozkazu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa § 62 ods. 1 Trestného poriadku podanie sa posudzuje vždy podľa obsahu, aj keď je nesprávne označené.

Podľa § 64 ods. 1 Trestného poriadku ak obvinený, jeho obhajca, poškodený alebo zúčastnená osoba zmešká z dôležitých dôvodov lehotu na podanie opravného prostriedku, povolí   jej   orgán,   ktorému   patrí   rozhodovať   o   opravnom   prostriedku,   navrátenie   lehoty. O navrátenie lehoty môže oprávnená osoba požiadať do troch dní od odpadnutia prekážky. Ak nebol opravný prostriedok ešte podaný, je potrebné ho so žiadosťou spojiť. Ak ide o odvolanie   proti   rozsudku,   možno   odvolanie   odôvodniť   ešte   v   lehote   ôsmich   dní   od doručenia uznesenia o povolení navrátenia lehoty.

Podľa § 355 ods. 1 Trestného poriadku obvinený a osoby, ktoré sú oprávnené podať v jeho prospech odvolanie, ako aj prokurátor môžu podať proti trestnému rozkazu odpor. Odpor sa podáva na súde, ktorý trestný rozkaz vydal, a to do ôsmich dní od jeho doručenia. Osobám, ktoré môžu podať odvolanie v prospech obvineného okrem prokurátora, sa lehota končí tým dňom ako obvinenému. Ak sa trestný rozkaz doručuje obvinenému a aj jeho obhajcovi, plynie lehota od toho doručenia, ktoré bolo vykonané neskôr. Na navrátenie lehoty sa primerane použije ustanovenie § 64.

Ústavný súd z obsahu sťažnosti a jej príloh zistil, že trestným rozkazom okresného súdu č. k. 2 T 139/2010-164 z 21. júna 2010 bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, za čo mu bol uložený podmienečný   výkon   trestu   odňatia   slobody   v trvaní   osem   mesiacov   a skúšobnou   dobou v trvaní pätnásť mesiacov.

Proti   trestnému   rozkazu   podal   sťažovateľ   v zákonnej   lehote   ôsmich   dní prostredníctvom   svojho   obhajcu   odpor   z 30.   júna   2010,   ktorý   bol   omylom   doručený nepríslušnému Okresnému súdu Pezinok. Až potom, ako Okresný súd Pezinok tento odpor vrátil obhajcovi sťažovateľa späť, bol opravný prostriedok podaný príslušnému okresnému súdu.

Na podanie odporu reagoval okresný súd listom sp. zn. 2 T 139/2010 z 18. novembra 2010, v ktorom okrem iného uviedol:

„...   Vám   oznamujem,   že   o   Vašom   odpore   proti   trestnému   rozkazu   podanom 12. 07. 2010   došlom   14.   07.   2010   sa   konať   nebude,   pretože   bol   podaný   oneskorene po uplynutí   zákonnej   osemdňovej   lehoty,   a tak   trestný   rozkaz   nadobudol   právoplatnosť podľa § 356 písm. a) Tr. por. dňa 09. 07. 2010.

Trestný rozkaz č. k. 2T 139/2010. zo dňa 21. 06. 2010, Vám bol doručený poštou dňa 30. 6. 2010 a obhajcovi 28. 06. 2010, čo vyplýva z poštových doručeniek. Posledný deň na podanie odporu tak pripadal na deň 08. 07. 2010.

Z vyhlásenia obhajcu, priloženého k odporu vyplýva, že tento bol podaný omylom na Okresný súd Pezinok v lehote (odoslaný poštou 30. 06. 2010 - došlý 02. 07. 2010 o 09:10 h v   jednom   exemplári).   Po   zistení   omylu   bol   obhajcom   zaslaný   so   sprievodným   listom Okresnému súdu Prievidza dňa 12. 07. 2010...

Po preskúmaní spisu má súd za to, že odpor nebol podaný v lehote na príslušnom súde (do 08. 07. 2010) a dodatočné podanie nemožno považovať za spôsobilé byť dôvodnou žiadosťou o navrátenie lehoty.

Obvinený prostredníctvom obhajcu len oznamuje,   že došlo k zaslaniu odporu na nepríslušný súd omylom, nežiada o navrátenie lehoty, neuvádza kedy a ako sa dozvedel, že odpor   bol   podaný   na   nepríslušný   súd,   nedoložil   podací   lístok   resp.   obálku   z pôvodnej zásielky (súdu nie je zrejmé ako sa jediné podanie, ktoré mal prevziať Okresný súd Pezinok, dostalo opäť do dispozície advokáta - a bolo následne priložené k odporu adresovanému tunajšiemu súdu).“

Následne sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu listom z 13. decembra 2010 žiadal o navrátenie lehoty na podanie odporu proti trestnému rozkazu. V žiadosti uviedol, že on samotný nezavinil, aby bol odpor podaný na nepríslušnom Okresnom súde Pezinok, a podľa jeho vyjadrenia ani jeho obhajca nemal v úmysle podať odpor na nepríslušnom súde. V tejto súvislosti dodal, že hneď potom, ako vyšla táto skutočnosť najavo, pracovníčka advokátskej   kancelárie   jeho   obhajcu   zaslala   odpor   príslušnému   okresnému   súdu   aj   so sprievodným listom. Sťažovateľ súčasne uviedol, že o vzniknutej situácii sa dozvedel 10. decembra   2010   v kancelárii   svojho   obhajcu,   a preto   žiadal,   aby   mu   bol   umožnený spravodlivý proces a aby okresný súd považoval podaný odpor za odpor podaný v zákonom ustanovenej lehote.

O žiadosti   sťažovateľa   o navrátenie   lehoty   na   podanie   odporu   proti   trestnému rozkazu rozhodol okresný súd uznesením č. k. 2 T 139/2010-180 z 20. apríla 2011 tak, že navrátenie lehoty nepovolil.

V odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval: «Trestným rozkazom Okresného súdu Prievidza č. 2 T 139/2010 zo dňa 21.6.2010 bol obvinený Š. uznaný vinným z prečinu ublíženia na zdraví...

Trestný   rozkaz   prevzal   dňa   30.   6.   2010   obvinený   Š.   Trestný   rozkaz   nadobudol právoplatnosť dňa 9. 7. 2010. Podaním zo dňa 12. 7. 2010, ktoré bolo doručené Okresnému súdu Prievidza dňa 14. 7. 2010, podal obvinený Š. prostredníctvom obhajcu odpor voči uvedenému   trestnému   rozkazu,   pričom   súčasťou   predloženého   materiálu   bol   aj   odpor z 30. 6. 2010, doručený dňa 2. 7. 2010 omylom Okresnému súdu Pezinok a tiež odpor voči trestnému rozkazu z 30. 6. 2010 doručený dňa 14. 7. 2010 Okresnému súdu Prievidza. V podaní zo dňa 12. 7. 2010, doručené Okresnému súdu Prievidza dňa 14. 7. 2010 obvinený Š. prostredníctvom obhajcu nežiadal o navrátenie lehoty na podanie odporu voči trestnému rozkazu podľa § 64 ods. 1 Tr. poriadku. Urobil tak až v podaní zo dňa 13. 12. 2010, ktoré bolo doručené Okresnému súdu Prievidza faxom 13. 12. 2010 a poštou 16. 12. 2010... Vzhľadom na horeuvedené skutočnosti dospel súd k záveru, že žiadosť o navrátenie lehoty na podanie odporu, ktorá bola podaná až dňa 13. 12. 2010 bola podaná po lehote uvedenej v § 64 ods. 1 Tr. poriadku a tiež podľa názoru súdu skutočnosť, že odpor bol pôvodne   podaný   na   nepríslušnom   súde,   nie   je   možné   považovať   za   „dôležitý   dôvod“ odôvodňujúci povolenie navrátenia lehoty, nakoľko z citácie § 355 ods. 1 Tr. poriadku jasne vyplýva,   že   odpor   sa   podáva   na   súde,   ktorý   trestný   rozkaz   vydal.   Preto   súd   nepovolil obvinenému Š. navrátenie lehoty na podanie odporu voči trestnému rozkazu Okresného súdu Prievidza č. 2 T 139/2010 zo dňa 21. 6. 2010, právoplatným dňa 9. 7. 2010.»

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   namietaným   rozhodnutím   alebo   iným   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   ktorých   porušenie sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   okresný   súd,   pokiaľ   ide   o proces,   v rámci   ktorého sťažovateľ   žiadal   o navrátenie   lehoty,   postupoval   spôsobom   súladným   so   zákonom. Vo svojom   rozhodnutí   veľmi   presne   opísal   okolnosti   súvisiace   s tým,   že   sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu nepodal odpor proti trestnému rozkazu príslušnému súdu. Okresný   súd   sa   vysporiadal   s tým,   z akého   dôvodu   nepovolil   sťažovateľovi   navrátenie lehoty. V tejto súvislosti argumentoval tým, že sťažovateľ nepožiadal o navrátenie lehoty do troch dní od odpadnutia prekážky tak, ako to ustanovuje § 64 ods. 1 Trestného poriadku, keďže o navrátenie lehoty požiadal až listom z 13. decembra 2010, a o tom, že odpor nebol podaný príslušnému súdu v zákonnej lehote, vedel minimálne už 12. júla 2010, keď bol odpor zaslaný príslušnému okresnému súdu.

Ustanovenie   §   64   ods.   1   Trestného   poriadku   ustanovuje,   za   akých   okolností všeobecný   súd   povolí   navrátenie   lehoty   na   podanie   opravného   prostriedku.   Musí   ísť o kumulatívne   splnenie   týchto   predpokladov,   a teda,   že   musí   nastať   dôležitý   dôvod,   na základe ktorého oprávnené osoby zmeškajú lehotu, tieto musia o navrátenie lehoty požiadať a ak opravný prostriedok ešte nepodali, musia ho k žiadosti o navrátenie lehoty pripojiť. Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   žiadosť   o navrátenie   lehoty   na   podanie   opravného prostriedku je výslovným právnym úkonom, z ktorého musí byť zjavné, že sťažovateľ žiada o navrátenie takejto lehoty. Podľa názoru ústavného súdu v tomto smere nemôže stačiť, že sťažovateľ   sa   odvoláva   na   §   62   ods.   1   Trestného   poriadku,   podľa   ktorého   podanie   sa posudzuje vždy podľa obsahu, aj keď je nesprávne označené. Tento argument je vo vzťahu k zisteniam ústavného súdu úplne irelevantný, pretože v tomto smere ani nezáleží na tom, ako bola daná písomnosť sťažovateľa, ktorú doručil okresnému súdu spolu s odporom hneď potom, ako sa jeho obhajca dozvedel, že odpor bol podaný nepríslušnému Okresnému súdu Pezinok, označená. Podstatné je, že podľa posúdenia okresného súdu sťažovateľ ani jeho obhajca v tejto písomnosti nepožiadali o navrátenie lehoty. Učinili tak až neskôr.

Okresný   súd   dôvod   svojho   rozhodnutia,   ktorým   nepovolil   navrátenie   lehoty na podanie   odporu,   neodôvodnil   len   tým,   že   sťažovateľ   tak   nespravil   do   troch   dní od odpadnutia   prekážky,   ale   zároveň   vyslovil   názor,   že   za   „dôležitý   dôvod“,   aký   má na mysli § 64 ods. 1 Trestného poriadku, nemožno považovať skutočnosť, že odpor bol omylom zaslaný na nepríslušný súd, navyše ak § 355 ods. 1 Trestného poriadku explicitne ustanovuje,   že   odpor   sa   podáva   na   súde,   ktorý   trestný   rozkaz   vydal.   Ústavný   súd   sa stotožňuje   s vysloveným   názorom   okresného   súdu   a k uvedenému   považuje za   potrebné poznamenať,   že   takýmto   dôležitým   dôvodom   je   objektívna   situácia,   ktorá   môže   byť vyvolaná rôznymi nepredvídanými okolnosťami, ktoré nezávisia od vôle sťažovateľa či jeho obhajcu   (napr.   choroba,   úmrtie   v rodine   a podobne).   Podanie   odporu   omylom na nepríslušnom súde takýmto objektívnym a dôležitým dôvodom nie je.

V tomto   kontexte   považuje   ústavný   súd   za   potrebné   poukázať   na   ustanovenia Trestného poriadku, ktoré upravujú práva a povinnosti obhajcu. V zmysle § 44 ods. 1 a 2 Trestného poriadku je obhajca povinný poskytovať obvinenému potrebnú právnu pomoc, na obhajovanie jeho záujmov účelne využívať prostriedky   a spôsoby   obhajoby uvedené v zákone, najmä starať sa o to, aby boli v konaní náležite a včas objasnené skutočnosti, ktoré   obvineného   zbavujú   viny   alebo   jeho   vinu   zmierňujú.   Okrem   toho   je   obhajca oprávnený už v prípravnom konaní robiť v mene obvineného návrhy, podávať v jeho mene žiadosti a opravné prostriedky, nazerať do spisov a zúčastniť sa podľa ustanovení tohto zákona   v   konaní   pred   súdom   úkonov,   ktorých   má   právo   zúčastniť   sa   obvinený, a vo vyšetrovaní alebo v skrátenom vyšetrovaní úkonov podľa § 213 ods. 2 až 4.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že v rámci tohto konania nebolo jeho úlohou   posúdiť,   či   sa   sťažovateľovi   v rámci trestného procesu   dostalo   poskytnutia právnej pomoci v požadovanej kvalite.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v   oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods.   1   ústavy).   Táto   povinnosť   všeobecných   súdov   vzhľadom   na   ich   postavenie   ako primárnych   ochrancov   ústavnosti   a   vzhľadom   na   povinnosť   Slovenskej   republiky rešpektovať   medzinárodne   záväzky   vyplývajúce   z   medzinárodných   zmlúv   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri napr. III. ÚS 79/02, III. ÚS 170/2011) zahŕňa zároveň   požiadavku   rešpektovania   procesných   garancií   spravodlivého   súdneho   konania vyplývajúcich z čl. 6 dohovoru v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva.

Vychádzajúc zo svojej judikatúry a s prihliadnutím na výsledok konfrontácie medzi námietkami   sťažovateľa   a   postupom   okresného   súdu   vo   veci   sp.   zn.   2   T   139/2010 z hľadiska namietaného porušenia práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru) dospel ústavný súd k záveru, že postup okresného súdu bol konformný so zákonom. Zároveň jeho rozhodnutie, ktorým nebolo sťažovateľovi povolané   navrátenie   lehoty   na   podanie   odporu,   považuje   ústavný   súd   za   dôvodné, odôvodnené a v žiadnom ohľade nevykazujúce prejavy svojvôle. Taktiež nebolo zistené, aby   sa   označeným   postupom   a rozhodnutím   okresný   súd   dopustil   porušenia   zásady prezumpcie neviny, a tým aj porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 50 ods. 2 ústavy.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   postupom okresného   súdu   vo   veci   sp.   zn.   2   T   139/2010   (ani   jeho   uznesením   z 20.   apríla   2011) a namietaným   porušením   označených   práv   sťažovateľa,   sťažnosť   v tejto   časti   už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2011