znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 391/2010-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. októbra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť M. Č., J., zastúpeného advokátom JUDr. D. K., Ž., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu v Banskej Bystrici v odvolacom konaní vedenom na Okresnom súde Žiar nad Hronom pod sp. zn. 8 Cb 428/97 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Č.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. septembra 2010 doručená sťažnosť M. Č. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Krajského   súdu   v   Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“), ktorý nekoná o odvolaní v jeho právnej veci v konaní vedenom   na   Okresnom   súde   Žiar   nad   Hronom   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn. 8 Cb 428/97.

Sťažovateľ je účastníkom konania pred okresným súdom o zaplatenie peňažnej sumy s príslušenstvom (282 896 Sk s prísl.), ktoré sa začalo na jeho návrh 19. septembra 1997 a do dnešného dňa nebolo skončené.

Ďalej v sťažnosti sťažovateľ okrem iného uviedol:„Dňa 12. 10. 2009, bol vydaný rozsudok, ktorý návrhu vyhovel.... Proti rozsudku sťažovateľ podal odvolanie dňa 22. decembra 2009... Od tejto doby ani Okresný súd, ale ani Krajským súdom v Banskej Bystrici, nebol vykonaný   žiaden   úkon.   Sťažovateľ   listom   zo   dňa   12.   8.   2010   požiadal   o   prešetrenie prieťahov v súdnom konaní, na ktorý Okresný súd v Žiari nad Hronom odpovedal listom dňa   13.   8.   2010   a   oznámil   sťažovateľovi,   že   spis   odovzdal   Krajskému   súdu   v   Banskej Bystrici dňa 1. 2. 2010....

Sťažovateľ   tak   nemá   vedomosť,   prečo   v   spore   do   dnešného   dňa   Krajský   súd   v Banskej Bystrici, ak mu bolo odvolanie doručené, nekoná. Nekonaním súdu sťažovateľovi bola spôsobná škoda, keď po dobu viac, ako trinásť rokov je ponechaný v neistote, uhrádza súvisiace trovy súdne a právne, čo si hodnotí na čiastku 3 000,- €.

Na   základe   týchto   skutočností   mame   za   to,   že   Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici porušuje právo sťažovateľa dané mu Ústavou SR v článku 48 ods. 2, keď v neprávoplatne neukončenom   spore   naďalej   nepokračuje   a   následne   bezdôvodne   po   dobu   siedmich mesiacov vôbec o odvolaní nekoná a spor trvá trinásť rokov.

Žiadame preto Ústavný súd SR o vydanie nasledovného rozhodnutia Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní v spornej veci č. j. 8 Cb/428/1997 porušil právo   sťažovateľa   na   riadne   prerokovanie   veci   a   rozhodnutie   sporu   bez   zbytočných prieťahov, priznanému čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

•   Titulom   porušenia   sťažovateľových   práv   priznáva   sa   mu   odškodné   v čiastke 3 000,-   €   a   úhrada   trov   právneho   konania   na   Ústavnom   súde   SR   vyčíslených   na pojednávaní.

•   Krajský   súd   sa   zaväzuje,   bez   ďalších   prieťahov   pokračovať   v   prejednávaní   a rozhodovaní sporu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z obsahu sťažnosti i navrhovaného petitu je zrejmé, že sťažovateľ namieta zbytočné prieťahy v konaní krajského súdu, ktorý nekoná o jeho odvolaní z 22. decembra 2009 proti rozhodnutiu okresného súdu vydanému v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Cb 428/97 „po dobu siedmich mesiacov vôbec“, čím malo dôjsť k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Podľa odseku 2 citovanej právnej normy ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku   1,   ak   sťažovateľ   preukáže,   že   túto   podmienku   nesplnil   z   dôvodov   hodných osobitného zreteľa.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky, ktoré má k dispozícii podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§   53 ods.   2 zákona o ústavnom   súde);   takéto dôvody   v danej   veci   sťažovateľ neuviedol a ani ústavný súd ich nezistil.

Podľa ustáleného názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle § 62 a nasl. zákona o súdoch zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so základným   právom   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   (napr.   IV.   ÚS   153/03, I. ÚS 164/2010).   Účinnosť   takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými prieťahmi   v   súdnom   konaní   potvrdzuje   aj   znenie   zákona   č.   385/2000   Z.   z.   o   sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“), ktorý vo viacerých   ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať   bez   zbytočných   prieťahov   a   ustanovuje   za   také   prieťahy   aj   disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 zákona o sudcoch]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom vybavovania   sťažnosti   je   zistiť,   či   v   danej   veci   boli   spôsobené   prieťahy   v   konaní...“. V zmysle   prvej   vety   druhého   odseku   citovaného   zákonného   ustanovenia   „Orgán,   ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.“. V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Keďže ústavný súd zistil, že sťažovateľ dosiaľ nepodal predsedovi krajského súdu kvalifikovanú   sťažnosť   na   prieťahy   v   predmetnom   konaní   pred   podaním   sťažnosti ústavnému   súdu   (dôkaz   o   tom   ústavnému   súdu   vôbec   nepredložil   a   za   takýto   dôkaz nemožno   považovať   dopyt   či   urgenciu   jeho   právneho   zástupcu   z   12.   augusta   2010 adresovanú   na   okresný   súd)   a   ani   z   obsahu   sťažnosti   a   z   jej   príloh   nevyplýva,   že   by k nesplneniu podmienky prípustnosti sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde došlo zo strany sťažovateľa z dôvodov hodných osobitného zreteľa, odmietol jeho sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

Ústavný   súd   v   závere   pripomína,   že   toto   rozhodnutie   nezakladá   prekážku   veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby po splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí sťažovateľ v tejto veci v prípade zotrvania   na   stanovisku,   že   postupom   krajského   súdu   v   nej   dochádza   k   zbytočným prieťahom, predložil ústavnému súdu novú sťažnosť (obdobne I. ÚS 182/2010).

V dôsledku odmietnutia sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími požiadavkami v nej uvedenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. októbra 2010