znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III.ÚS 391/09-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. januára 2012 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika vo veci sťažnosti Ing. V. G., B., zastúpenej advokátkou JUDr. K. H., K., pre namietané porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn.   5   Co   70/2008 zo 17. júna 2009 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. V. G. vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,   základné   právo   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp. zn. 5 Co 70/2008 zo 17. júna 2009   p o r u š e n é   b o l i.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co 70/2008 zo 17. júna 2009 z r u š u j e   a vec   v r a c i a   Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Krajský   súd v   Bratislave   j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing.   V.   G.   trovy   konania v sume 373,14 € (slovom tristo sedemdesiattri eur a štrnásť centov) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet jej právnej zástupkyne JUDr. K. H., K.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   391/09-12 zo 16. decembra   2009   prijal   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   Ing.   V.   G.,   B.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   K.   H.,   K.,   pre   namietané   porušenie   jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 70/2008 zo 17. júna 2009.

Podstatou   námietok   sťažovateľky   boli   tvrdenia   o porušení   zásad   spravodlivého procesu, a tým aj o porušení jej základného práva vlastniť majetok rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 70/08-298 zo 17. júna 2009, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) č. k. 12 C 138/04-261 zo 7. novembra 2007. Sťažovateľka tvrdila, že rozsudok krajského súdu považuje za nedostatočne odôvodnený a svojvoľný,   pretože   oba   vo   veci   konajúce   súdy „neakceptovateľným   spôsobom bagatelizovali   flagrantné porušenia konkrétnych a najmä kogentných ustanovení zákona č. 277/1994 Z. z. a zjavne nepochopili, v čom spočíva súvislosť medzi takýmto postupom žalovaného a mojou škodou... Odvolací súd sa teda stotožnil s plytkým, nepresvedčivým odôvodnením, opierajúcim sa nie o dôkazy, ale o vyjadrenia žalovaného.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd po prijatí jej   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   v náleze   vyslovil,   že   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k. 5 Co 70/08-298 zo 17. júna 2009 boli porušené jej základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, namietaný rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a priznal jej náhradu trov právneho zastúpenia.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadrila predsedníčka krajského súdu listom sp. zn. Spr. 3525/2009 z 13. októbra 2009, z ktorého okrem iného vyplynulo: „Dohovor o ľudských právach a základných slobodách nevyžaduje a ani z judikatúry ESĽP nevyplýva, že by sa malo na všetkých súdnych inštanciách pojednávanie vykonať verejne. Ak teda rozhodne súd prvého stupňa na pojednávaní, odvolací súd v zásade nemusí nariadiť pojednávanie a môže rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.

...   keďže   nebolo   potrebné   dopĺňať   dokazovanie,   a   to   ani   prípadnými   ďalšími prednesmi   účastníkov,   ktoré   by   ani   nemohli   mať   žiadny   vplyv   na   iné   rozhodnutie odvolacieho   súdu,   postačovalo   o   odvolaní   navrhovateľky   rozhodnúť   aj   bez   nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 372 p ods. 1 O. s. p...

Taktiež nepovažujem za dôvodnú námietku uvedenú v sťažnosti navrhovateľky, že odvolací   súd   sa   stotožnil   s   plytkým,   nepresvedčivým   odôvodnením,   opierajúcim   sa   nie o dôkazy, ale o vyjadrenia odporcu a že rozsudok odvolacieho súdu nie je odôvodnený využijúc ust. § 219 ods. 2 O. s. p..

Ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p. bolo už aj podľa obsahu dôvodovej správy reakciou na súdnu prax v prípadoch úplných a presvedčivých rozhodnutí súdov prvého stupňa, kedy odôvodnenie   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   by   bolo   len   kopírovaním   vecne   správnych dôvodov.   Rozhodnutia   odvolacích   súdov   potom   obsahujú   už   len   stručné   konštatovania o správnosti   a   presvedčivosti   napádaného   rozhodnutia,   s   ktorým   sa   odvolací   súd   plne stotožňuje a umožňuje odvolaciemu súdu len prípadne doplniť presvedčivosť rozhodnutia sústredením sa na judikatúru a odbornú literatúru.

Odvolací súd s prihliadnutím na výsledky dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa, ktoré nebolo potrebné dopĺňať, mal za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne a s dôvodmi jeho rozhodnutia sa aj v celom rozsahu v zmysle § 219 ods. 2 O. s. p. stotožnil len so stručným skonštatovaním a doplnením jeho rozhodnutia, pretože by rozsiahlejšie odôvodnenie by bolo zbytočným opakovaním právneho a vecného odôvodnenia použitého súdom prvého stupňa.

Vzhľadom na vyššie uvedené v postupe odvolacieho súdu nejde o zjavne tendenčný odklon od požiadaviek riadneho procesu a rešpektovania práva na súdnu ochranu tak ako navrhovateľka   uviedla   vo   svojej   sťažnosti,   naopak   odvolací   súd   sa   riadil   pri   svojom rozhodovaní platnými príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, ktoré sú v súlade s Ústavou SR a neoberajú účastníka o právo na riadny a spravodlivý proces.“

Predsedníčka   krajského   súdu   listom   sp.   zn.   Spr.   3525/2009   z 26.   januára   2010 ústavnému súdu oznámila, že netrvá na ústnom prerokovaní danej veci.

Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   15.   februára   2010   právna   zástupkyňa sťažovateľky oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania v tejto veci.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože od tohto nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V   dôsledku   toho   senát   ústavného   súdu   sťažnosť   prerokoval   na   svojom   neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov.

II.

Ústavný súd v rámci konania vo veci samej vychádzal z obsahu sťažnosti, vyjadrení účastníkov konania a zo spisu okresného súdu sp. zn. 12 C 138/2004, pričom zistil takýto skutkový stav veci:

Žalobou doručenou okresnému súdu 16. júla 2004 sa sťažovateľka podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným   postupom   v znení účinnom   v relevantnom čase   (ďalej   len   „zákon č. 58/1969   Zb.“)   domáhala   voči   Slovenskej   republike,   zastúpenej   Ministerstvom zdravotníctva   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „žalovaný“),   náhrady   škody   spôsobenej nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný postup videla sťažovateľka v postupe žalovaného v súvislosti s vydaním rozhodnutia č. FV-002/97-zruš. z 2. júna 1997 o zrušení povolenia na poskytovanie zdravotnej starostlivosti v neštátnom zdravotníckom zariadení v odbore zásobovania liečivami, zdravotníckymi pomôckami a zdravotníckymi potrebami pre spoločnosť F., spol. s r. o., B., v ktorej bola sťažovateľka spoločníčkou. Podľa názoru sťažovateľky sa žalovaný dopustil nesprávneho úradného postupu aj v súvislosti s vydaním rozhodnutia   č.   FV-264/97   z 2.   júna   1997   na   poskytovanie   zdravotnej   starostlivosti v neštátnom   zdravotníckom   zariadení   v odbore   zásobovania   liečivami,   zdravotníckymi pomôckami   a zdravotníckymi   potrebami   pre   spoločnosť   F.,   a.   s.,   V.   Podľa   názoru sťažovateľky tieto rozhodnutia vydal žalovaný v rozpore so zákonom č. 277/1994 Z. z. o zdravotnej   starostlivosti   v znení   účinnom   v relevantnom   čase   (ďalej   len   „zákon č. 277/1994 Z. z.“), pričom ak by ich nevydal, spoločnosť F., spol. s r. o., B., v ktorej mala majetkový podiel, by aj naďalej podnikala v oblasti distribúcie liečiv. Podľa   vyjadrenia sťažovateľky sa spoločnosť F., a. s., V., stala faktickým nástupcom F., spol. s r. o., B., a v roku 2003 jej akcionári predali akcionárske podiely zahraničnému investorovi za sumu 5 000 000 000 Sk. Sťažovateľka sa teda domnieva, že ak by nedošlo v súvislosti s vydaním uvedených rozhodnutí zo strany žalovaného k nesprávnemu úradnému postupu, mohla ako spoločníčka F., spol. s r. o., B., získať za predaj svojho podielu v tejto spoločnosti sumu 150 000 000 Sk, čo predstavuje 3 % z celkovej kúpnej ceny, a teda 3 % jej majetkového podielu   na   základnom   imaní   F.,   spol.   s r.   o.,   B.   Uvedená   suma   podľa   sťažovateľky predstavovala škodu, ktorá jej bola spôsobená nesprávnym úradným postupom žalovaného.

O návrhu   sťažovateľky   rozhodol   okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   12   C   138/04 zo 7. novembra 2007 tak, že ho zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného konštatoval:

„Pojem nesprávneho úradného postupu sa v zákone bližšie nešpecifikuje. V praxi sa vychádza z toho, že ustanovenie § 18 zák. č. 58/1969 Zb. predpokladá, že ide o tie prípady vzniku   škôd,   ktoré   boli   vyvolané   inou   činnosťou   štátnych   orgánov   než   rozhodovacou. O nesprávny úradný postup by v danom prípade išlo napr. vtedy, keby rozhodnutie nebolo vydané, alebo oneskorene vydané za predpokladu, že poškodenému vznikla škoda v priamej príčinnej súvislosti s uvedeným postupom.

V danom prípade bolo preukázané, že štátny orgán konal riadne a včas, prieťahy zistené neboli. Pokiaľ ide o prvé rozhodnutie odporcu, ktorým zrušil na návrh štatutárnych orgánov   povolenie   pre   F.,   s.   r.   o.,   zo   dňa   02.   06.   1997,   teda   v   čase,   v   ktorom   bola navrhovateľka spoločníčkou tejto spoločnosti, odporca žiadnu povinnosť neporušil, nakoľko v zmysle § 33 ods. 3 zák. č. 277/1994 Z. z. o zdravotnej starostlivosti môže rozhodnutie zrušiť, ak o to prevádzkovateľ požiada. Prevádzkovateľom bola F. s. r. o., za ktorú konali a žiadosť o zrušenie podali jej konatelia. Súd sa plne stotožňuje s názorom odporcu, že pokiaľ tento obdržal žiadosť o zrušenie povolenia, je to rozhodnutie kompetentných orgánov spoločnosti, a to všetkých štatutárnych orgánov spol. F. s.r.o., ktorí ako jediní zastupujú spoločnosť navonok a za svoje rozhodnutia nesú zodpovednosť, odporca nemal zákonnú povinnosť skúmať ich spoločenskú zmluvu a z toho vyplývajúce záväzky, vo vzťahu napr. i spoločníkom spoločnosti, ako to namietala navrhovateľka. Prevádzkovatelia spol. F. s r. o., súčasne   s   podaním   žiadosti   o   zrušenie   povolenia   pre   túto   spoločnosť   žiadali   odporcu i o vystavenie   povolenia   pre   novovzniknutú   spol.   F.,   a.   s.,   a   keďže   táto   neobsahovala prílohy, ako to ukladá ust. § 32 cit. zákona, odporca ich listom zo dňa 14. 04. 1997 vyzval na ich doplnenie. Po doplnení všetkých zákonnom požadovaných dokladov povolenie pod č. FV-264/97 dňa 02. 1997 vydal. Pokiaľ ide o vydanie nového povolenia pre F. a. s., s týmto novovzniknutým subjektom navrhovateľka v žiadnom právnom vzťahu nebola a preto nie je dôvod, aby sa domáhala preskúmavania ním predložených dokladov, a tieto spochybňovala, keďže nežaluje tento subjekt, ktorí nie je účastníkom tohto konania a nemohol by sa voči jej námietkam náležite brániť. Preto sa súd plne stotožňuje s názorom odporcu, že nie je daná žiadna príčinná súvislosť medzi náhradou škody, ktorú vyčíslila navrhovateľka a žiaden zákonný dôvod, aby odporca škodu za nevyplatenie jej obchodných podielov za spol. F. s.r.o. znášal. Nebolo ani preto potrebné preskúmavať, ako k tejto výške škody dospela...“

Proti   rozsudku   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie,   v ktorom   okrem iného tvrdila, že spoločnosť F., spol. s r. o., B. sa nikdy netransformovala na spoločnosť F., a.   s.,   V.,   ale   že   išlo   o vznik   a zánik   dvoch   samostatných   subjektov.   Taktiež argumentovala tým, že spoločnosť F., a. s., V., nikdy žiadnu žiadosť o povolanie podnikať v oblasti distribúcie liečiv nepodala, ale aj napriek tomu žalovaný vydal povolenie, a to na základe žiadosti iného právneho subjektu – spoločnosti F., spol. s r. o., B.. Okrem toho sťažovateľka tvrdila, že žalovaný zrušil spoločnosti F., spol. s r. o., B., povolenie podnikať v predmetnej oblasti, ale pritom jej žiadosť neobsahovala náležitosti podľa § 33 ods.   3 zákona č. 277/1994 Z. z., pretože z nej nebolo zrejmé, že bola podaná dva mesiace pred dátumom,   ku   ktorému   táto   spoločnosť   žiadala   povolenie   zrušiť.   Sťažovateľka   súčasne poukázala na viaceré tvrdenia okresného súdu, ktoré považovala za nepravdivé (napr. že sa domáhala náhrady škody   z dôvodu   nesprávneho úradného postupu   žalovaného, a nie na základe prijatých rozhodnutí, ako tvrdil okresný súd; že okresný súd sa nemohol oboznámiť so žiadosťou F., a. s., V., pretože táto spoločnosť žiadnu žiadosť žalovanému nepodala a podobne).

O odvolaní   sťažovateľky   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   5   Co   70/08-298 zo 17. júna 2009 tak, že prvostupňový rozsudok potvrdil.

V odôvodnení   rozhodnutia   krajský   súd   uviedol   podstatu   napadnutého   rozsudku okresného   súdu,   argumenty   sťažovateľky   vyjadrené   v odvolaní,   ako   aj   vyjadrenie žalovaného. Vzhľadom na to, že odvolací súd sa stotožnil so závermi okresného súdu, podľa §   219   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   sa   obmedzil   len   na konštatovanie o správnosti   dôvodov   napadnutého   rozsudku   a dodal,   že   v danom   prípade nebol   preukázaný   nesprávny   úradný   postup   žalovaného   ani   žiadna   príčinná   súvislosť, a preto sa výškou uplatnenej škody nebolo potrebné ďalej zaoberať.

III.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých účastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym   úradným   postupom   tých,   ktorí   tieto   úlohy   plnia.   Podľa   ods.   2   uvedeného ustanovenia sa zodpovednosti podľa odseku 1 nemožno zbaviť.

Podľa § 32 ods. 1 zákona č. 277/1994 Z. z. ministerstvo zdravotníctva alebo okresný úrad   povolí   poskytovanie   zdravotnej   starostlivosti   na   základe   žiadosti   prevádzkovateľa neštátneho   zdravotníckeho   zariadenia.   Podľa   ods.   2   tohto   ustanovenia   žiadosť   musí obsahovať:

a) meno, priezvisko, miesto trvalého pobytu, rodné číslo a štátne občianstvo, ak je prevádzkovateľom   neštátneho   zdravotníckeho   zariadenia   fyzická   osoba;   ak   je prevádzkovateľom neštátneho zdravotníckeho zariadenia právnická osoba, jej názov, sídlo, právnu formu, meno, priezvisko, miesto trvalého pobytu a rodné číslo osoby alebo osôb, ktoré sú štatutárnym orgánom, a meno, priezvisko, miesto trvalého pobytu a rodné číslo odborného zástupcu, ak bol ustanovený,

b) druh a rozsah poskytovania zdravotnej starostlivosti,

c) miesto výkonu činnosti neštátneho zdravotníckeho zariadenia vrátane nájomného vzťahu alebo dokladu o vlastníctve alebo nájme priestorov, v ktorých sa bude poskytovať zdravotná starostlivosť,

d) deň začatia prevádzky neštátneho zdravotníckeho zariadenia.

Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia k žiadosti o povolenie je prevádzkovateľ neštátneho zdravotníckeho zariadenia povinný predložiť tieto doklady:

a) stanovisko okresného úradu príslušného podľa sídla neštátneho zdravotníckeho zariadenia k odbornému zameraniu, umiestneniu a spádovému územiu,

b)   vyjadrenie   príslušnej   stavovskej   organizácie   o   etickej   a   odbornej   spôsobilosti prevádzkovateľa alebo osoby zodpovednej za poskytovanie zdravotnej starostlivosti, ak je žiadateľom o povolenie právnická osoba, a o personálnom a vecnom vybavení zariadenia,

c)   kladný   záväzný   posudok   príslušného   obvodného   hygienika   na   zriadenie a prevádzku neštátneho zdravotníckeho zariadenia,

d)   vyjadrenie   Štátneho   ústavu   pre   kontrolu   liečiv   o   priestorovom   a   technickom vybavení,   ak   ide   o   prevádzkovanie   lekárne,   zariadenia   na   hromadnú   výrobu   liečiv, zariadenia   na   zásobovanie   liečivami,   zdravotníckymi   pomôckami   a   zdravotníckymi potrebami, alebo o výdajňu zdravotníckych pomôcok a zdravotníckych potrieb,

e)   súhlas   ministerstva   zdravotníctva   –   Inšpektorátu   kúpeľov   a   žriediel,   ak   ide o prevádzkovanie neštátneho zdravotníckeho zariadenia kúpeľnej starostlivosti,

f)   výpis   z   registra   trestov   osoby,   ktorá   je   štatutárnym   zástupcom   neštátneho zdravotníckeho zariadenia, a osoby zodpovednej za poskytovanie zdravotnej starostlivosti, ktorý nemôže byť starší ako šesť mesiacov,

g) doklad o založení, ak o vydanie povolenia žiada právnická osoba,

h) stanovisko obce k začatiu činnosti neštátneho zdravotníckeho zariadenia.

Podľa § 33 ods. 1 prvej vety zákona č. 277/1994 Z. z. povolenie na poskytovanie zdravotnej starostlivosti sa vydáva rozhodnutím.

Podľa § 33 ods. 3 zákona č. 277/1994 Z. z. orgán príslušný na vydanie povolenia môže rozhodnutie zrušiť, ak o to prevádzkovateľ požiada. Žiadosť o zrušenie povolenia je prevádzkovateľ   povinný   podať   najmenej   dva   mesiace   pred   dňom,   od   ktorého   žiada povolenie zrušiť.

Podľa § 33 ods. 6 zákona č. 277/1994 Z. z. pri vydávaní rozhodnutí o povolení na poskytovanie   zdravotnej   starostlivosti,   ich   zmene   a   zrušení   sa   postupuje   podľa všeobecných predpisov o správnom konaní.

Podľa § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení   účinnom   v relevantnom   čase   (ďalej   len   „Správny   poriadok“)   správny   orgán   je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.

Podľa   §   34   ods.   1   Správneho   poriadku   na   dokazovanie   možno   použiť   všetky prostriedky,   ktorými   možno   zistiť   a   objasniť   skutočný   stav   veci   a   ktoré   sú   v   súlade s právnymi predpismi.

Vychádzajúc z podstaty námietok sťažovateľky ústavný súd konštatuje, že zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie práva s ústavou, prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   5/00, I. ÚS 17/01).

Takýto prístup ústavného súdu   vo vzťahu k rozhodnutiam všeobecných súdov   je dôsledkom   toho,   že   všeobecné   súdy   vychádzajú   pri   prerokúvaní   a   rozhodovaní   vecí patriacich   do   ich   právomoci   zo   zákonnej   úpravy   a   vlastnej   interpretácie   zákonov a podzákonných   úprav.   Z   postavenia   ústavného   súdu   ako   nezávislého   súdneho   orgánu ochrany ústavnosti vyplýva, že môže preskúmať rozhodnutia všeobecných súdov v prípade, ak   v   konaní,   ktoré   im   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu základného práva alebo slobody. Ústavný súd je oprávnený a povinný posúdiť neústavnosť konania a rozhodovania všeobecných súdov vo veciach, v ktorých niet iného súdu, ktorý by rozhodol o tom, či bolo alebo nebolo porušené právo účastníka konania pred všeobecným súdom (III. ÚS 260/07).

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   úlohou   právneho   štátu   je   pripraviť   legitímne podmienky, ktoré by boli zárukou spravodlivého prerokovania veci pred kompetentným orgánom   verejnej   moci.   Vytvorenie   takýchto   podmienok   tkvie   v   právnej   úprave jednotlivých konaní, v rámci ktorých dochádza k ochrane hmotnoprávnych vzťahov, a tým aj   k   reálnemu   výkonu   a   ochrane   základných   práv   a   slobôd.   Je   nepochybné,   že   len objektívnym   postupom   sa   v   rozhodovacom   procese   vylučuje   svojvôľa,   ako   aj   ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré   sú   vymedzené   zákonnými   spôsobmi   zisťovania   skutkového   základu,   prijať rozhodnutie (obdobne III. ÚS 229/06).

Sťažovateľka   v sťažnosti   namietala,   že   krajský   súd   v rámci   odvolacieho   konania o žalobe   o náhradu   škody   spôsobenej   nesprávnym   úradným   postupom   sa   stotožnil s nedostatočným odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý prehliadol porušenie kogentných ustanovení zákona č. 277/1994 Z. z. zo strany žalovaného a rozhodol len na základe dôkazov a vyjadrení protistrany (žalovaného).

Vzhľadom na to, že krajský súd sa v rozsudku č. k. 5 Co 70/08-298 zo 17. júna 2009 odvolávajúc sa na § 219 ods. 2 OSP v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku   okresného   súdu   a obmedzil   sa   len   na   skonštatovanie   správnosti   dôvodov napadnutého rozhodnutia, bolo z hľadiska skúmania dodržania záruk spravodlivého procesu pre ústavný súd určujúce odôvodnenie rozsudku okresného súdu.

Podstatou sťažovateľkinho problému bolo odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu, ktoré sa opieralo o závery rozsudku okresného súdu. A práve tieto závery a ich nedostatočné preskúmanie zo strany odvolacieho súdu boli jadrom námietok sťažovateľky.

S prihliadnutím na predmet konania (žaloba o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným   postupom),   ako   aj   argumenty   sťažovateľky   obsiahnuté   v žalobe   je   rozsudok okresného súdu z pohľadu jeho odôvodnenia nedostatočne odôvodnený. Okresný súd sa vôbec nezaoberal eventualitou, že postupom žalovaného pri vydávaní rozhodnutia o zrušení povolania pre F., spol. s r. o., B., a pri vydaní rozhodnutia o povolení pre F., a. s., V., mohlo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pre tento záver ústavného súdu svedčí aj zistenie, že okresný súd v rozsudku konštatoval, že aj keď právny predpis nestanovuje definíciu nesprávneho   úradného   postupu,   k vzniku   škody   v dôsledku   takéhoto   postupu   by   mohlo dôjsť len inou ako rozhodovacou činnosťou orgánu verejnej moci. To znamená, že okresný súd   hneď   na   začiatku   vylúčil,   aby   k nesprávnemu   úradnému   postupu   mohlo   dôjsť   aj spôsobom,   na   ktorý   poukazovala   sťažovateľka.   Tento   názor   okresného   súdu,   ktorým dopredu predurčil hodnoty vydania rozhodnutia o povolení, znamená, že vo veci nemožno očakávať   objektívne   a legitímne   rozhodnutie.   Všeobecný   súd   bol   povinný   námietku sťažovateľky preskúmať a zistené skutkové závery vyhodnotiť podľa právneho poriadku a zaujať   k ním   stanovisko,   na   ktoré   má   ústavnú   právomoc,   teda   skutkové   zistenie dotýkajúce sa vydania rozhodnutia o povolení pre právnické osoby na podnikanie podrobiť aj právnemu hodnoteniu.

V tejto súvislosti považuje ústavný súd za potrebné poukázať na svoju doterajšiu judikatúru   (napr.   III.   ÚS   328/09),   v rámci   ktorej   vyslovil,   že   z   ustanovení   zákona č. 58/1969 Zb.   vyplýva,   že   štát   zodpovedá   aj za škodu,   ktorú   spôsobili   jeho   orgány   pri uplatňovaní svojej právomoci nesprávnym úradným postupom či nezákonným rozhodnutím. Keďže   pojem   nesprávneho   úradného   postupu   tento   zákon   neupravuje,   je   potrebné vychádzať zo zmyslu takéhoto postupu, ako aj cieľa, ktorý sa ním sleduje. K nesprávnemu úradnému postupu môže dôjsť jednak v rámci rozhodovacej činnosti orgánov štátu, ako aj v rámci činnosti, ktorá nesmeruje k rozhodnutiu. Vo všeobecnosti je potrebné konštatovať, že   za   nesprávny   úradný   postup   treba   považovať   taký   postup   orgánov   štátu,   ktorý   je v rozpore   s pravidlami   a podmienkami,   ktoré   ustanovujú   všeobecne   záväzné   právne predpisy. Za takýto postup možno považovať aj postup podľa zákona č. 277/1994 Z. z., ktorý   predstavuje   lex   specialis   pre   dané   odvetvie   podnikania,   ktorý   znamená   zásadnú právnu úpravu v oblasti nakladania s liekmi.

Vychádzajúc   z uvedeného   je   namieste   konštatovať,   že   okresný   súd,   s ktorého názorom   sa   stotožnil   aj krajský   súd,   sa   predmetu   konania   venoval   len   veľmi   okrajovo a povrchne.   O tom   svedčí   aj   skutočnosť,   že   z hľadiska   skutkových   zistení   predostrel tvrdenia, ktoré síce vychádzali z listinných dôkazov založených v spise ale ktoré zároveň podporovali   argumenty   žalovaného   bez   toho,   aby   boli   konfrontované   s dôkazmi a tvrdeniami sťažovateľky (napr. že išlo o žiadosť o povolenie pre F., a. s., V., ale pritom žiadosť   o povolenie   podal   iný   právny   subjekt   –   F.,   spol.   s r.   o.;   že   okresný   súd   sa nevysporiadal   s tým,   z akého   dôvodu   žalovaný   akceptoval   žiadosť   F.,   spol.   s r.   o.,   ak nespĺňala podmienku uvedenú v § 33 ods. 3 zákona č. 277/1994 Z. z., keďže z nej nebolo zrejmé,   že   bola   podaná   v lehote   dvoch   mesiacov   pred   dátumom,   ku   ktorému   žiadala povolenie zrušiť).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   okresný   súd   a krajský   súd   sa   vôbec   nevenovali argumentom sťažovateľky, ktoré uvádzala jednak v žalobe, ale aj v odvolaní voči rozsudku okresného súdu. Podľa ústavného súdu išlo o zásadné argumenty, ktoré by jej dali jasnú odpoveď na to, z akého dôvodu nebola v predmetnom súdnom spore úspešná. Namiesto toho okresný súd len konštatoval, že žalovaný postupoval v súlade so zákonom a že medzi postupom žalovaného, ktorý nebol označený za nesprávny, neexistuje príčinná súvislosť, a preto sa rozsahom škody ani nezaoberal. Taktiež ani krajský súd v rámci odvolacieho konania sťažovateľke neozrejmil, prečo   posudzovanie žiadosti   F.,   spol.   s r.   o., B.,   bolo v súlade so zákonom, hoci sťažovateľka poukazovala na konkrétne nedostatky, ktoré sa ani ústavnému   súdu   nejavia   ako   bezpredmetné   (existencia   len   jednej   žiadosti   pre   prípad povolenia,   ako   aj   pre   prípad   zrušenia   povolenia;   sťažovateľkou   namietané   nedodržanie lehoty   uvedenej   v   §   33   ods.   3   zákona   č.   277/1994   Z.   z.;   problematika   transformácie spoločnosti a podobne). Pokiaľ teda krajský súd uvedené argumenty sťažovateľky nemienil zohľadniť, bolo jeho povinnosťou ozrejmiť, z akého dôvodu k takémuto záveru dospel, tak aby sťažovateľka v tejto zásadnej veci dostala náležitú odpoveď.

Vzhľadom na to, že okresný súd, ale ani krajský súd sa nevenovali skúmaniu postupu žalovaného, preto   ani nemohli nájsť príčinnú   súvislosť   medzi   jeho postupom   a škodou, ktorú sťažovateľka žiadala nahradiť. Krajský súd, ktorý sa stotožnil s názorom okresného súdu,   sa   nezaoberal   tým,   či   sa   žalovaný   postupom   podľa   §   31   a násl.   zákona č. 277/1994 Z. z.   správne   riadil   predpismi   o správnom   konaní   (§   33   ods.   6   zákona č. 277/1994 Z. z.), keď povinnosťou žalovaného bolo zistiť úplný a skutočný stav danej veci (§   32   ods.   1   Správneho   poriadku)   a či   takýto   jeho   postup   nemohol   mať   známky nesprávneho úradného postupu. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že k nesprávnemu úradnému   postupu   môže   dôjsť   aj   v rámci   rozhodovacej   činnosti   orgánu   verejnej   moci, nielen v prípadoch škôd, ktoré podľa názoru okresného súdu boli vyvolané len inou ako rozhodovacou činnosťou tohto orgánu.

Okresný   súd,   na   ktorého   závery   sa   odvolával   aj   krajský   súd,   prezentoval   len správnosť   tvrdení   žalovaného   bez   toho,   aby   výsledok   konfrontácie   medzi   argumentmi účastníkov konania predstavil ústavne konformným spôsobom. Z tohto pohľadu sa potom rozsudok   krajského   súdu   javí   ako   tendenčný,   svojvoľne   vyznievajúci   v prospech žalovaného.

Právo   na   spravodlivý   proces   vyžaduje,   aby   rozhodnutia   súdu   boli   zdôvodnené a presvedčivé.   Výrok   súdu   je   koncentrovaným   vyjadrením   jeho   záverov   vykonaných v priebehu celého konania. Takýto postup vyplýva z potreby transparentnosti vysluhovania spravodlivosti, ktorá je nevyhnutnou súčasťou každého justičného aktu (III. ÚS 311/07).

Tendenčnosť   a   vo   výraznej   miere   sledovanie   len   jednej   línie   právnych   názorov spôsobujú, že rozsudok krajského súdu, ktorý sa odvolával na závery okresného súdu, je nepresvedčivý a v konečnom dôsledku skĺzava do roviny svojej nepreskúmateľnosti.

Z uvedeného   dôvodu   rozhodnutie   krajského   súdu   pre   svoju   tendenčnosť a nedostatočnú odôvodnenosť vyvoláva účinky nezlučiteľné s obsahom základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu, ústavný súd k tomu uvádza, že čl. 20 ods. 1 ústavy vykladá   a   aplikuje   tak,   aby   bol   v   súlade   s   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) [PL. ÚS 17/00].

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), v rámci ktorej bola posudzovaná otázka porušenia práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu,   vyplýva,   že   „majetky“   môžu   byť   buď   majetky   existujúce,   alebo   majetkové hodnoty vrátane pohľadávok, o ktorých sťažovateľ môže tvrdiť, že má aspoň „legitímnu nádej“ na ich zhmotnenie (rozsudok ESĽP vo veci PINE VALLEY DEVELOPMENTS LTD. a iní v. Írsko z 29. novembra 1991 a rozsudok ESĽP vo veci PRESSOS COMPANIA NAVIERA S. A. a iní v. Belgicko z 20. novembra 1995).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že u sťažovateľky takáto legitímna nádej   existovala,   pričom   krajský   súd   tým,   že   sa   uspokojil   s nepreskúmateľným odôvodnením   prvostupňového   rozhodnutia,   svojím   rozsudkom   č.   k.   5   Co   70/08-298 zo 17. júna 2009 porušil nielen základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale aj jej základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s ustanovením § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že právoplatným   rozhodnutím,   opatrením   alebo   iným   zásahom   boli   porušené   práva   alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie označených práv rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 70/08-298 zo 17. júna 2009, tento rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

Krajský súd bude v danom prípade v súlade s ustanovením § 56 ods.   6 zákona o ústavnom súde viazaný právnym názorom ústavného súdu, ktorý je vyjadrený v tomto rozhodnutí.

Sťažovateľka žiadala priznať aj náhradu trov konania pred ústavným súdom, ktorej výšku vyčíslila jej právna zástupkyňa v podaní doručenom ústavnému súdu 15. februára 2010 sumou 373,14 €.

Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona   o   ústavnom   súde,   podľa   ktorého   ústavný   súd   môže   v   odôvodnených   prípadoch podľa   výsledku   konania uložiť   niektorému   účastníkovi   konania,   aby   úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd vyčíslil trovy konania sťažovateľky v sume 373,14 €, pričom postupoval podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   655/2004   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Na základe toho priznal sťažovateľke náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2009 – prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti, t. j. 2-krát po 115,90 € a 2-krát režijný paušál po 6,95 €; za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2010, t. j. 120,23 € a 1-krát režijný paušál v sume 7,21 €.

Na základe uvedeného a v súlade s ustanovením § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd uložil krajskému súdu zaplatiť trovy konania sťažovateľky na účet jej právnej zástupkyne v sume 373,14 € (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   rozhodol   ústavný   súd   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto nálezu.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. januára 2012