znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 391/08-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť J. G., D., zastúpenej advokátom JUDr.   M. S., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 S 29/04-42 z 31.   mája   2006   v   spojení   s   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 5 SžoKS 112/06   z   31.   mája   2007   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 1 Sdo 9/08 zo 16. marca 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. G. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. augusta 2008 doručená sťažnosť J. G., D. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 S 29/04-42 z 31. mája 2006 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 SžoKS 112/06 z 31. mája 2007 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sdo 9/08 zo 16. marca 2008.

Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako žalobkyňa bola účastníčkou konania   vedeného   na   krajskom   súde   pod   sp.   zn.   2   S 29/04   o   preskúmanie   zákonnosti rozhodnutia Protimonopolného úradu Slovenskej republiky č. k. 2004/zk/1/1/162 z 30. júla 2004.   Krajský   súd   uznesením   č.   k.   2   S 29/04-42   z   31.   mája   2006   konanie   o   žalobe sťažovateľky   zastavil.   Proti   uzneseniu   krajského   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie. Najvyšší   súd   ako   odvolací   súd   uznesením   sp.   zn.   5 SžoKS   112/06   z   31.   mája   2007 odvolanie sťažovateľky odmietol ako podané oneskorene. Proti uzneseniu najvyššieho súdu podala sťažovateľka dovolanie. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Sdo 9/08 zo 16. marca 2008 konanie o dovolaní zastavil.

V   sťažnosti   sťažovateľka   okrem   iného   uviedla: «Našim odvolaním   sa   zaoberal Najvyšší   súd, ktorý   uznesením   č.   5   SžoKS   1122/2006 (správne   má   byť   sp. zn. 5 SžoKS 112/06; pozn.) odvolanie žalobkyne odmietol z procesných dôvodov, a to s tým, že odvolanie   žalobkyne   bolo   podané   oneskorene,   lebo   údajne   nebola   dodržaná   15   dňová lehota na podanie odvolania.

Voči tomuto uzneseniu, ktoré neakceptovalo skutočný skutkový a právny stav, sme podali   dovolanie   zo   dňa   28. 11. 2007,   ktorým   sme   sa   domáhali   zrušenia   nesprávneho a nespravodlivého stanoviska Najvyššieho súdu SR...

Svoju sťažnosť opierame o nasledujúci skutkový a z neho prameniaci právny stav: Advokát žalobkyne v tejto veci bol splnomocnený na celé súdne konanie, a nie iba na jednotlivý   úkon.   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Bratislave   bolo   doručované   dňa 26. 6. 2006. Adresát zásielky v čase doručovania nebol zastihnutý. Náhradné doručovanie sa malo podľa poštového poriadku uskutočniť nasledujúci deň t. j. 27. 6. 2006. Potom teda fikcia doručenia sa upína na deň 30. 6. 2006.

Odvolanie malo byť podané do 15 dní od fikcie doručenia t. j. do 15. júla 2006. Dňa 15. júla 2006 bola sobota, z hľadiska zákonnej úpravy počítania lehôt v súdnom konaní odvolanie   bolo   podané   včas,   ak   bolo   podané   v   najbližšom   pracovnom   dni.   Tak   sa   aj skutočne stalo, lebo odvolanie bolo podané v nasledujúci pracovný deň - v pondelok dňa 17. júla 2006...

Na prípadné doručovanie uznesenia priamo žalobkyni by sa nemalo prihliadať, lebo podľa ust. § 40 ods. 1 o. s. p., „ak má účastník zástupcu pre celé konanie, doručuje sa písomnosť len tomuto zástupcovi“.

V oboch možných prípadoch doručovania:

- ak   uvedené   uznesenie   Krajského   súdu   v   Bratislave   žalobkyni   priamo   nebolo doručované, rovnako aj v prípade

- ako bolo doručované so zreteľom na ust. § 49 ods. 1 o. s. p. je napadnuté uznesenie Najvyššieho súdu č. k. 5 SžoKS 112/2006 zo dňa 31. 2007 (správne má byť č. k. 5 SžoKS 112/06 zo dňa 31. mája 2007; pozn.) potvrdené dovolacím uznesením NS SR v nesúlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky a takéto rozhodovanie odporuje právu občana na spravodlivý a nestranný súdny proces.»

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   tvrdí,   že   bolo   porušené   jej „... právo na spravodlivú súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky“.

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil:„Napadnuté uznesenie   Krajského   súdu   v   Bratislave   č. k.   2   S 29/04-42   zo   dňa 31. 05. 2006 v spojitosti s uznesením Najvyššieho súdu SR č. k. 5 SžoKS 112/2006 zo dňa 11. 05. 2007 (správne má byť 31. mája 2007; pozn.) a uznesením Najvyššieho súdu SR č. k. 1 Sdo 9/2008 zo dňa 16. 03.2008 nie sú v súlade s Ústavou a právnym poriadkom Slovenskej republiky.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v   konaní   pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05).

Obsah   a   spôsob   formulovania   návrhu   na   rozhodnutie   ústavného   súdu   (petitu) v sťažnosti   je nejednoznačný   a vzbudzuje pochybnosti   najmä v   otázke,   či   sťažovateľka napáda   aj   označené   uznesenia   najvyššieho   súdu   („... uznesenie Krajského   súdu v Bratislave...   v   spojitosti   s   uznesením   Najvyššieho   súdu   SR   č. k.   5   SžoKS   112/2006... a uznesením Najvyššieho súdu SR č. k. 1 Sdo 9/2008...“) a z akého dôvodu.

Ústavný   súd   sa   s   týmto   nedostatkom   sťažnosti   vysporiadal   tak,   že   vychádzajúc z celého obsahu podania posúdil sťažnosť sťažovateľky tak, že jej predmetom je namietané porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy uznesením krajského súdu č. k. 2 S 29/04-42 z 31. mája 2006, uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 SžoKS 112/06 z 31. mája 2007 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sdo 9/08 zo 16. marca 2008.Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

1. Pokiaľ   ide   o   sťažovateľkou   namietané   porušenie   označených   práv   uznesením krajského súdu č. k. 2 S 29/04-42 z 31. mája 2006 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 SžoKS 112/06 z 31. mája 2007, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde zistil, že sťažnosť bola podaná oneskorene.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Pri opatrení alebo inom zásahu sa lehota počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03). Podanie sťažnosti po uplynutí tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd posudzoval z hľadiska včasnosti podania sťažnosti obidve napadnuté uznesenia   spoločne,   pretože   rozhodnutie   krajského   súdu   ako   súdu   prvostupňového nadobudlo právoplatnosť v ten istý deň ako rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorý rozhodoval o odvolaní.

Ústavný súd z obsahu sťažnosti a jej príloh zistil, že uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 SžoKS   112/06 z 31. mája 2007,   ktorým odmietol odvolanie sťažovateľky ako oneskorene podané, sťažovateľka prevzala 30. októbra 2007 a týmto dňom bolo právoplatne skončené konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, ktoré začalo na návrh sťažovateľky na prvostupňovom krajskom súde.

Sťažnosť   sťažovateľky   bola   odovzdaná   na   poštovú   prepravu   4. augusta 2008 a ústavnému súdu bola doručená 6. augusta 2008. Z uvedeného je zrejmé, že sťažnosť bola podaná   zjavne   po   uplynutí   dvojmesačnej   lehoty   ustanovenej   v   § 53   ods. 3   zákona o ústavnom súde, a to pokiaľ ide o obidve napadnuté uznesenia. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako oneskorene podanú podľa čl. 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy pôsobí ako ústavný príkaz voči každej osobe, aby rešpektovala postupnosť   ochrany   jej   práv,   a   teda   aby   predtým,   ako   sa   obráti   so   svojou   sťažnosťou na ústavný   súd,   požiadala   o   ochranu   ten   orgán   verejnej   moci,   ktorého   kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (podobne IV. ÚS 128/04).

V   danom   prípade   mala   sťažovateľka   právo   podať   proti   namietanému   uzneseniu krajského   súdu   odvolanie,   o   ktorom   bol   oprávnený   a   povinný   rozhodnúť najvyšší   súd. Zo zistení ústavného súdu vyplynulo, že sťažovateľka toto svoje právo aj využila. Táto skutočnosť   je dôvodom   na to,   aby ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   v časti   namietajúcej porušenie označených práv sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.

2. Pokiaľ   ide   o   sťažovateľkou   namietané   porušenie   označených   práv   uznesením najvyššieho   súdu   sp. zn.   1 Sdo   9/08   zo   16.   marca   2008,   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní   podľa   §   25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   zistil,   že   sťažnosť   je   zjavne neopodstatnená.

Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 1 Sdo 9/08 zo 16. marca 2008, ktorým konanie o dovolaní   sťažovateľky   zastavil,   okrem   iného   uviedol: „Podľa   § 246c   Občianskeho súdneho poriadku vety tretej proti rozhodnutiu Najvyššieho Slovenskej republiky opravný prostriedok   nie   je   prípustný.   Opravným   prostriedkom   je   aj   dovolanie.   Neprípustnosť dovolania je prekážkou ďalšieho konania v tejto veci pred najvyšším súdom a preto súd podľa § 104 ods. 1 vety prvej konanie o dovolaní zastavil. Nedostatok právomoci súdu konať o podanom dovolaní nie je možné odstrániť.“

Podľa   opakovanej   judikatúry   ústavného   súdu   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu. Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   interpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.   O   arbitrárnosti   (svojvôli)   pri   výklade   a   aplikácii   zákonného   predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Opierajúc   sa   o   konštantnú   judikatúru   ústavný   súd   konštatoval,   že   právny   názor najvyššieho súdu, ktorým odôvodnil zastavenie konania o dovolaní sťažovateľky, je ústavne akceptovateľný.   Najvyšší   súd   jasne,   jednoznačne   a   bez   akýchkoľvek   pochybností zdôvodnil, prečo konanie o dovolaní sťažovateľky proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 5 SžoKS 112/06 z 31. mája 2007 zastavil, a to poukázaním na § 246c a § 104 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti posúdil ako zjavne neopodstatnenú, čo bolo dôvodom na odmietnutie tejto časti sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   dodáva,   že   z   jeho   stabilného   názoru prezentovaného v početných rozhodnutiach vyplýva, že všeobecný súd (v danom prípade najvyšší súd ako dovolací súd)   nemôže porušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi   upravujúcimi   postupy   v   občianskoprávnom   konaní (napr.   I.   ÚS   167/03, IV. ÚS 36/04, I. ÚS 117/05).

V nadväznosti na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   celok.   Keďže   ústavný   súd   sťažnosť odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať   sa   ďalšími   požiadavkami,   ktoré   v   nej sťažovateľka nastolila.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2008