znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 391/06-16

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 13.   decembra 2006   predbežne   prerokoval   sťažnosť   V.,   s.   r.   o.,   so   sídlom   B.,   zastúpenej   advokátom JUDr. M. K., B., pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 347/2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V., s. r. o.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júla 2006 doručená   sťažnosť   V.,   s.   r.   o.,   so   sídlom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej advokátom JUDr. M. K., B., pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Bratislava I (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 347/2004.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   odôvodnila,   v čom   vidí   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. V tejto súvislosti uviedla, že 23. septembra 2004   podala   okresnému   súdu   návrh   o náhradu   škody,   ktorému   bola   pridelená   sp.   zn. 18 C 347/2004. Okresný súd ju listom z 1. októbra 2004 vyzval na doplnenie návrhu, teda, aby uviedla právny titul, na základe ktorého sa domáha náhrady škody. Sťažovateľka ďalej uviedla, že listom z 11. októbra 2004 rozšírila svoj návrh o odporcu v 2. rade a podaním z 26. júla 2005 žiadala okresný súd o zmenu petitu návrhu. Uznesením okresného súdu z 9. augusta   2005   bola   sťažovateľka   vyzvaná   na   odstránenie   nedostatkov   návrhu,   ktoré odstránila listom z 24. augusta 2005. Následne okresný súd uznesením z 2. marca 2006 rozhodol o zmene petitu návrhu.

Prejavom   sťažovateľkinej   nespokojnosti   s postupom   okresného   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 347/2004 bola sťažnosť na prieťahy v konaní z 20. februára 2006 adresovaná   predsedovi   okresného   súdu.   Na   sťažnosť   reagoval   predseda   súdu   listom z 10. marca   2006,   v ktorom   sťažnosť   sťažovateľky   na   postup   okresného   súdu   v konaní vedenom pod sp.   zn. 18 C 347/2004 za obdobie od 19. októbra 2004 do 8. júla 2005 a od 30. augusta 2005 do 2. marca 2006 uznal ako dôvodnú.  

S prihliadnutím na uvedené skutočnosti sťažovateľka konštatovala, že okresný súd „bol   v konaní   nečinný,   vo   veci   nekonal   a konanie   neúmerne   predlžoval,   čím   porušil základné   právo spoločnosti   V.,   s.   r.   o.   na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky“.

Na   základe   uvedeného   sa   sťažovateľka   domáhala,   aby   ústavný   súd   v danej   veci rozhodol   nálezom,   v ktorom   by   vyslovil,   že   okresný   súd   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 18 C 347/2004 porušil jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal mu vo veci konať   bez   zbytočných   prieťahov   a   zaviazal   ho   zaplatiť   jej   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 50 000 Sk a trovy právneho zastúpenia vo výške 4 228 Sk.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného súdu   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   preto   možno   považovať   ten,   pri   ktorého predbežnom   prerokovaní   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 199/02, II. ÚS 1/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 336/06).Z obsahu   sťažnosti   je   zrejmé,   že   sťažovateľka   namietala   porušenie   svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.18 C 347/2004.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Preskúmaním   obsahu   sťažnosti,   jej   príloh,   spisu   okresného   súdu   sp.   zn. 18 C 347/2004,   ako   aj   s prihliadnutím   na   vyjadrenie   predsedu   okresného   súdu z 27. novembra 2006 ústavný súd zistil, že v namietanom konaní boli vykonané tieto úkony:

Dňa 23. septembra 2004 bol okresnému súdu doručený návrh sťažovateľky o náhradu škody   vo   výške   3   491   297   Sk   s príslušenstvom.   Návrhu   bola   pridelená   sp.   zn. 18 C 347/2004.

Dňa 1. októbra 2004 okresný súd vyzval sťažovateľku na upresnenie návrhu.Dňa 12. októbra 2004 bolo okresnému súdu doručené doplnenie návrhu, v ktorom sťažovateľka rozšírila žalobu aj proti odporcovi v 2. rade.

Dňa 19. októbra 2004 bol kancelárii okresného súdu daný pokyn na predloženie spisu vyššiemu   súdnemu   úradníkovi   na rozhodnutie o pripustení ďalšieho účastníka   na strane odporcu.

Dňa   10.   januára   2005   bola   okresnému   súdu   doručená   plná   moc   pre   právneho zástupcu sťažovateľky.

Dňa 1. júla 2005 bola okresnému súdu doručená ďalšia plná moc pre iného právneho zástupcu sťažovateľky.

Dňa 8. júla 2005 okresný súd vyzval sťažovateľku, aby oznámila odvolanie plnej moci   udelenej   jednému   z právnych   zástupcov,   prípadne   výpoveď   právneho   zástupcu, pretože   v tej   istej   veci   môže   mať   účastník   konania   len   jedného   zvoleného   právneho zástupcu.

Dňa   19.   júla   2005   bolo   okresnému   súdu   doručené   oznámenie   sťažovateľky o odvolaní plnej moci právnej zástupkyni skôr zvolenej.

Dňa 29. júla 2005 bolo okresnému súdu doručené doplnenie návrhu sťažovateľky. Dňa   9.   augusta   2005   okresný   súd   uznesením   vyzval   sťažovateľku,   aby   správne označila štátny orgán, ktorý bude za štát konať.

Dňa   30.   augusta   2005   bolo   okresnému   súdu   doručené   ďalšie   doplnenie   návrhu sťažovateľky.

Dňa 20. februára 2006 bola okresnému súdu doručená žiadosť právneho zástupcu sťažovateľky o určenie termínu pojednávania.

Dňa 2. marca 2006 okresný súd uznesením pripustil zmenu návrhu sťažovateľky.Dňa   6.   marca   2006   okresný   súd   vyzval   odporcu,   aby   sa   vyjadril   k návrhu sťažovateľky.

Dňa 12. apríla 2006 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie odporcu k návrhu sťažovateľky.

Dňa   31.   mája   2006   bola   okresnému   súdu   doručená   žiadosť   právneho   zástupcu sťažovateľky o určenie termínu pojednávania.

Dňa 26. júla 2006 okresný súd určil termín pojednávania na 28. september 2006.Dňa 30. júna 2006 okresný súd vyzval odporcu o zaslanie kompletného spisového materiálu.  

Dňa 25. augusta 2006 bol okresnému súdu doručený spisový materiál odporcu. Dňa 27. septembra 2006 bola okresnému súdu doručená žiadosť právneho zástupcu sťažovateľky   o odročenie   termínu   pojednávania   z dôvodu   práceneschopnosti   právneho zástupcu.

Dňa 28. septembra 2006 sa na okresnom súde uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo z dôvodu práceneschopnosti právneho zástupcu sťažovateľky odročené na 16. november 2006.Dňa 25. októbra 2006 bolo okresnému súdu doručené oznámenie právneho zástupcu sťažovateľky o vypovedaní plnej moci.

Dňa   2.   novembra   2006   bol   okresnému   súdu   doručený   návrh   sťažovateľky na zabezpečenie dôkazu súdom.

Dňa   7.   novembra   2006   bolo   okresnému   súdu   doručené   oznámenie   právneho zástupcu, ktorý oznámil, že z dôvodu vypovedania plnej moci sťažovateľke sa pojednávania 16. novembra 2006 nezúčastní.

Dňa 16. novembra 2006 sa na okresnom súde uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito z dôvodu navrhnutých procesných zmien zo strany sťažovateľky.Dňa   27.   novembra   2006   bolo   okresnému   súdu   doručené   podanie   sťažovateľky, ktorým žiadala zmenu žalobného návrhu.

Ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistil,   že   sťažnosť,   ktorou sťažovateľka   namietala   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   18   C   347/2004,   predmetom ktorého je žaloba o náhradu   škody   vo výške 3   491   297 Sk s príslušenstvom,   je zjavne neopodstatnená.

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,   ktoré   z   hľadiska   jeho   druhu   a povahy   netrvá   tak   dlho,   aby   sa   dalo   uvažovať o zbytočných prieťahoch (napr. IV. ÚS 343/04, III. ÚS 59/05).

Celková dĺžka doterajšieho konania (2 roky a takmer 3 mesiace) spolu s charakterom veci   –   žaloba   o náhradu   škody   vo   výške   3   491   297   Sk   s príslušenstvom   vymáhaná v súvislosti   s rozhodnutiami   a   nečinnosťou   správcu   dane   pri   vrátení   uplatneného nadmerného   odpočtu   dane   z pridanej   hodnoty,   zatiaľ   vylučuje,   aby   konanie   vedené okresným   súdom   pod   sp.   zn.   18   C   347/2004   bolo   už   možné   pokladať   za   konanie so zbytočnými   prieťahmi.   Ústavný   súd   už   v predchádzajúcich   prípadoch   judikoval,   že: „Ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 ústavy (napr. I.   ÚS   42/01, III.   ÚS   59/05).   Na   kratšie obdobia nečinnosti všeobecného   súdu   ústavný   súd   spravidla   prihliada   len   vtedy,   keď   sa   vyskytli opakovane a zároveň   významným   spôsobom   ovplyvnili   celkovú   dĺžku   súdneho   konania (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00, I. ÚS 57/01).“

Z judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. II. ÚS 57/01, I. ÚS 48/03).

V prípade,   keď   ústavný   súd   zistil,   že   charakter   postupu   všeobecného   súdu sa nevyznačoval   takými   významnými prieťahmi,   ktoré   by   bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného   v tomto   článku   (napr.   II.   ÚS   57/01),   prípadne   návrhu   buď   nevyhovel (napr. I. ÚS   11/00),   alebo   ho   odmietol   ako zjavne   neopodstatnený   (napr.   I.   ÚS   17/01, I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01).

Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   okresný   súd   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 18 C 347/2004   nebol   nečinný,   vykonal   viaceré   procesné   úkony,   a to   až   na   obdobie od 19. októbra 2004, keď bol kancelárii okresného súdu daný pokyn na predloženie spisu vyššiemu   súdnemu   úradníkovi   na rozhodnutie o pripustení ďalšieho účastníka   na strane odporcu do 8. júla 2005, keď okresný súd vyzval sťažovateľku na oznámenie, ktorý právny zástupca ju v danej veci zastupuje, keďže okresnému súdu boli v priebehu šiestich mesiacov doručené dve plné moci vystavené sťažovateľkou dvom právnym zástupcom v tej istej veci. Istú   nečinnosť   možno   okresnému   súdu   vytknúť   aj   za   obdobie   od   9.   augusta   2005, keď okresný   súd   vyzval   sťažovateľku   na   doplnenie   návrhu,   resp.   od   30.   augusta   2005, keď bolo okresnému súdu doručené doplnenie návrhu do 2. marca 2006, keď okresný súd uznesením pripustil zmenu návrhu sťažovateľky.

Ústavný   súd zistil, že   v rámci konania prebiehajúceho 2 roky   a takmer 3 mesiace okresný súd vykonal niektoré procesné úkony, okrem iného dvakrát vyzval sťažovateľku na doplnenie návrhu a raz ju vyzval na upresnenie skutočnosti, ktorý zo zvolených právnych zástupcov   ju   v danej   veci   zastupuje.   Na   okresnom   súde   sa   zároveň   uskutočnili dve pojednávania, pričom jedno z nich bolo odročené z dôvodu práceneschopnosti právneho zástupcu   sťažovateľky   a druhé   z dôvodu   navrhnutých   procesných   zmien   zo   strany sťažovateľky. Okresný   súd zároveň   vyzval odporcu   na predloženie   spisového materiálu súvisiaceho   so   skutočnosťami   týkajúcimi   sa   uplatneného   nadmerného   odpočtu   dane z pridanej hodnoty. Je však nepochybné, že ústavný súd zistil aj skutočnosť, že v rámci namietaného   konania   bol   okresný   súd   dvakrát   nečinný,   a to   prvýkrát   v trvaní   takmer 9 mesiacov a druhýkrát v trvaní niečo vyše 6 mesiacov.

Vzhľadom   na celkovú   dĺžku   konania,   charakteru   súdneho   sporu   (žaloba   o náhradu škody   vymáhaná   v súvislosti   s rozhodnutiami   a   nečinnosťou   správcu   dane   pri   vrátení uplatneného nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty), ktorý nemožno hodnotiť ako vec   skutkovo   a právne   jednoduchú,   ako   aj   okolnosti   daného   prípadu,   zistené   obdobie nečinnosti okresného súdu, aj keď sa vyskytlo dvakrát, ústavný súd nehodnotí ako prieťah, ktorý by významným spôsobom ovplyvnil doterajšiu dĺžku konania. Z uvedeného dôvodu dospel ústavný súd k záveru, že konanie okresného súdu nemožno považovať za postup, ktorý by mohol znamenať porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   odmietol   už   na   jej predbežnom   prerokovaní   pre   zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods.   2   zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa   žiadosťou   sťažovateľky   o priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia a náhrady trov právneho zastúpenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2006