SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 390/2015-12
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. augusta 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoadvokátom Mgr. Matejom Krajčim, Májkova 1, Bratislava, vo veci namietaného porušeniajeho základného práva na právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republikya čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajskej prokuratúry v Bratislavev konaní vedenom pod sp. zn. „3 Pv/587/14/2015“ a postupom Generálnej prokuratúrySlovenskej republiky v konaní vedenom pod č. k. XVI/2 Pz 29/15/1000-3 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júna 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietanéhoporušenia jeho základného práva na právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a čl. 2 ods. 2 ústavy postupom Krajskej prokuratúryv Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn.„3 Pv/587/14/2015“ a postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len„generálna prokuratúra“) v konaní vedenom pod č. k. XVI/2 Pz 29/15/1000-3.
Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením Úradu inšpekčnej služby Ministerstva vnútraSlovenskej republiky ČVS: SKIS-487/OISZ-V-2014 z 23. októbra 2014 boloproti sťažovateľovi vznesené obvinenie pre prečin zneužívania právomoci verejného činiteľapodľa § 326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona v súbehu so zločinom obmedzovania osobnejslobody podľa § 183 ods. 1 a 2 písm. c) Trestného zákona. Na námietku zaujatostisťažovateľa voči všetkým prokurátorom okresných prokuratúr spadajúcich do územnejpôsobnosti krajskej prokuratúry sa príslušný prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava V ⬛⬛⬛⬛ uznesením z 29. januára 2015 „pre zjavný pomer k účastníkovi konania“vylúčil z konania a vec predložil krajskej prokuratúre. Sťažovateľ uvádza, že v územnejpôsobnosti uvedených prokuratúr „vykonával činnosť príslušníka Policajného zboru, pričom dochádzal osobne do styku s prokurátormi, s ktorými mal v rámci služobnej činnosti rôzne vzťahy, od priateľských nadštandardných vzťahov až po problematické vzťahy, ktoré nezriedka končili trestnými oznámeniami alebo návrhmi na disciplinárny postih“.
Sťažovateľ následne podrobuje kritike postup krajskej prokuratúry, ktorá príkazomz 9. februára 2015 podľa § 201 ods. 6 Trestného poriadku jeho trestnú vec z pôsobnostiOkresnej prokuratúry Bratislava V neodňala, pričom vytýka, že na základe jeho námietkyzaujatosti mala každá prokuratúra rozhodnúť osobitne uznesením a následne mal maťzachovanú možnosť domáhať sa ich prieskumu krajskou prokuratúrou. Tým malo podľasťažovateľa dôjsť k porušeniu „čl. 149 ÚSR, a čl. 2 ods. 2 ÚSR, čl. 46 ods. 1 ÚSR, v znení čl.36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd... Príkaz zo dňa 09.02.2015 neobsahuje dostatočné odôvodnenie, ktoré by nado všetky pochybnosti odôvodnilo závery enunciátu rozhodnutia, pričom Krajská prokuratúra v Bratislave sa nevyporiadala so všetkými námietkami obvineného a obhajoby.“.
Aj postup generálnej prokuratúry nebol podľa názoru sťažovateľa súladný s § 181a § 363 a nasl. Trestného poriadku, pretože o „Návrhu na zrušenie právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní zo dňa 09.03.2015, podľa § 365 ods. 2 TP“ odmietla konať,hoci podľa „§ 3 ods. 2 zákona č. 153/2001 o prokuratúre (ďalej len ZoP), je prokuratúra v rozsahu svojej pôsobnosti povinná vo verejnom záujme vykonať opatrenia na predchádzanie porušeniu zákonnosti, na zistenie a odstránenie porušenia zákonnosti, na obnovu porušených práv a vyvodenie zodpovednosti za ich porušenie. Pri výkone svojej pôsobnosti je prokuratúra povinná využívať všetky zákonné prostriedky tak, aby sa bez akýchkoľvek vplyvov zabezpečila dôsledná, účinná a rýchla ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb a štátu. Podľa § 31 ods. 1 ZoP prokurátor preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.
Zákon (TP, ÚSR) výslovne nevylučuje preskúmanie Príkazu podľa § 201 ods. 6 písm. a) TP, podľa § 363 a nasl. TP Generálnym prokurátorom, t. j. v znení čl. 2 ods. 2 ÚSR nemôže Generálny prokurátor odmietnuť preskúmať z úradnej moci Príkaz, ako formu rozhodnutia podľa § 181 a nasl. TP, vydaného podľa § 201 ods.6 písm. a) TP, pri plnení úloh podľa čl. 149 ÚSR, nakoľko taký postup je v priamom rozpore s ustanoveniami čl. 149 ÚSR, a čl. 2 ods. 2 ÚSR, čl. 46 ods.1 ÚSR, v znení čl. 36 ods.1 Listiny základných práv a slobôd, pričom taký postup je v rozpore so všeobecne záväznými predpismi (TP, ZoP), ako aj v rozpore so základnými zásadami trestného konania a princípmi právneho štátu.“.
Na základe uvedeného sa sťažovateľ domáha vydania takéhoto rozhodnutia: „1. Krajská prokuratúra v Bratislave, v konaní vedenom pod č. k. 3Pv/587/14/2015 porušila základné právo obvineného ⬛⬛⬛⬛ na ochranu podľa čl. 2 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Generálna prokuratúra SR, v konaní vedenom pod č. k. XVI/2 Pz 29/15/1000-3 porušila základné právo obvineného ⬛⬛⬛⬛ na ochranu podľa čl. 2 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
3. Príkaz zo dňa 9.02.2015, č. k. 3Pv/587/14/2015 vydaný Krajskou prokuratúrou v Bratislave zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
4. Ústavný súd SR prikazuje, aby Generálny prokurátor SR vo veci Návrhu na zrušenie právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní zo dňa 09.03.2015, konal podľa osobitných predpisov.
Obvinenému ⬛⬛⬛⬛, priznáva úhradu trov konania v sume 275,94 €..., ktoré jej je Krajský súd v Bratislave povinný uhradiť na účet Advokátskej kancelárie Mgr. Matej Krajči... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy ustanoví podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobekonania pred ním a o postavení jeho sudcov zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) sťažnosť sťažovateľa prerokuje na neverejnom zasadnutí a preskúma ju zo všetkýchhľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranujeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľoprávnený podľa osobitných predpisov.
Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môžekonať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba týmisťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhaťochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktorému zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv aleboslobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osobyzistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sasťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkovnápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred inýmštátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci najej prerokovanie (m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS42/07).
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nieje a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohouvšetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súdpredstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje ažv prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochraneústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomociústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde(III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahovústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konanío sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
V prípadoch, pri ktorých sťažovateľ namieta porušenie svojho ústavou garantovanéhopráva v trestnom konaní, ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že trestnékonanie je od svojho začiatku až po koniec procesom, v rámci ktorého sa pri vykonávaníjednotlivých úkonov môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní, ako aj vpredmetnej veci konajúcich všeobecných súdov naprávať, resp. korigovať jednotlivépochybenia, ku ktorým došlo v predchádzajúcich štádiách trestného konania. Preto spravidlaaž po právoplatnom skončení trestného konania možno na ústavnom súde namietať taképochybenia príslušných orgánov verejnej moci, ktoré neboli odstránené v jeho dovtedajšompriebehu a ktoré mohli vo svojich dôsledkoch spôsobiť porušenie práv a slobôd označenýchv čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. pozri napr. II. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, IV. ÚS 76/05, IV. ÚS220/07).
Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa smeruje proti postupua rozhodnutiu orgánov činných v trestnom konaní vo fáze prípravného (trestného) konania,keď o odôvodnenosti, a teda zákonnosti a ústavnosti trestného stíhania sťažovateľa meritórnepríslušný všeobecný súd zatiaľ nerozhodoval. Z uvedeného okrem iného vyplýva, že platnáprávna úprava trestného konania umožňuje sťažovateľovi ako obvinenému, a príp. ajv ďalšom štádiu trestného konania (po prípadnom podaní obžaloby) ako obžalovanémunamietať právne účinným spôsobom porušenie základných práv a slobôd garantovanýchústavou, resp. práv garantovaných dohovorom, ku ktorým malo dôjsť v dôsledku údajnéhonezákonného postupu prokurátorky krajskej prokuratúry či namietaných okresnýchprokuratúr v predmetnej trestnej veci. Je nutné skonštatovať, že postavenie sťažovateľa akostrany trestného konania mu už v rámci prípravného konania dáva postavenie a tomukorešpondujúcu plnú potenciu aktívne zasahovať do objasňovania skutkovo relevantnýchokolností a skutočností kladených mu za vinu. Tak ako súd prvého stupňa, ktorý budeoprávnený konať a rozhodovať v jeho trestnej veci po skončení prípravného konania, ajodvolací súd v prípade podania odvolania v predmetnej trestnej veci sú súdmi s plnoujurisdikciou, v právomoci ktorých je posúdenie všetkých relevantných skutkových ajprávnych okolností prípadu vrátane zákonnosti a ústavnosti postupu orgánov prípravnéhokonania v trestnej veci sťažovateľa v tomto štádiu trestného stíhania predchádzajúcemupodaniu obžaloby (obdobne napr. III. ÚS 75/05 alebo III. ÚS 347/2011). Uvedené pretovedie k záveru o nedostatku právomoci na prerokovanie sťažnosti ústavným súdom.
K sťažovateľom namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy postupom krajskej prokuratúry v konaní vedenompod č. k. 1 Kpt 946/14/1100-26 (sťažovateľ nesprávne uvádza spisovú značku Okresnejprokuratúry Bratislava V sp. zn. 3 Pv/587/14/2015, pozn.), ktorá príkazom z 9. februára2015 podľa § 201 ods. 6 písm. a) Trestného poriadku neodňala jeho trestnú vec z obvodupôsobnosti Okresnej prokuratúry Bratislava V, ako aj namietanému porušeniu uvedenýchzákladných práv postupom generálnej prokuratúry, ktorá možnosť zrušenia označenéhorozhodnutia postupom podľa § 363 Trestného poriadku s prihliadnutím na znenie § 181ods. 3 Trestného poriadku vylúčila, ústavný súd poznamenáva, že aj zákonnosť týchtopostupov orgánov prokuratúry bolo a je možné preskúmať na základe podnetu podľa § 31ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len,,zákon o prokuratúre“).
Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupua rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánova súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnenývykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľaosobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.
Podľa § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre podnetom sa rozumie písomná alebo ústnažiadosť, návrh alebo iné podanie fyzickej osoby alebo právnickej osoby (ďalej len„podávateľ podnetu“), ktoré smeruje k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahusvojej pôsobnosti, najmä aby podal návrh na začatie konania pred súdom alebo opravnýprostriedok, aby vstúpil do už začatého konania alebo vykonal iné opatrenia na odstránenieporušenia zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov, na ktorýchvykonanie je podľa zákona oprávnený.
Podľa § 31 ods. 3 zákona o prokuratúre podnetom na účely tohto zákona nie jepodanie, na ktorého vybavenie sa vzťahuje osobitný zákon.
V zmysle citovaných ustanovení zákona o prokuratúre teda nemožno návrhna zrušenie právoplatných rozhodnutí vydaných v prípravnom konaní podľa § 363Trestného poriadku považovať za podnet podľa § 31 zákona o prokuratúre. Podnet podľa§ 31 ods. 2 zákona o prokuratúre je osobitným právnym prostriedkom nápravy, ktorý zákonsťažovateľovi na ochranu ním označeného základného práva účinne poskytuje (pozri napr.IV. ÚS 330/04, I. ÚS 186/05, IV. ÚS 28/2010 atď.). Použitie týchto právnych prostriedkovochrany základných práv a slobôd (podnet a opakovaný podnet podľa § 34 zákonao prokuratúre) je však v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde jedným z atribútovprípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda i podmienkou konania vo veciindividuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom (napr. I. ÚS 256/05).
Súčasťou štandardnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, že vynechanienielen podnetu, ale aj opakovaného podnetu ako prostriedku nápravy uplatňovaného v rámcisústavy orgánov prokuratúry Slovenskej republiky nemožno nahrádzať podaním sťažnostiv konaní pred ústavným súdom, pretože takto by sa obmedzovala možnosť orgánovprokuratúry vo vlastnej kompetencii nielen preveriť skutočnosti, ktoré tvrdí sťažovateľ, ale ajprijať opatrenia podľa zákona o prokuratúre (m. m. I. ÚS 186/05, IV. ÚS 53/05).
V posudzovanom prípade teda zákon o prokuratúre sťažovateľovi poskytuje účinnýprostriedok nápravy spočívajúci v jej oprávnení podať proti napadnutému príkazuprokurátorky krajskej prokuratúry, ako aj postupu generálnej prokuratúry podnet. Hoci§ 363 Trestného poriadku ustanovuje právomoc na konanie o návrhu generálnemuprokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len ,,generálny prokurátor“), ústavný súdpripomína, že generálny prokurátor na účely efektívneho výkonu svojich právomocípriznaných právnym poriadkom Slovenskej republiky upravil interným predpisom –príkazom č. 11/2013 z 30. októbra 2013 aprobačné oprávnenia na generálnej prokuratúre,v zmysle ktorého za neho jednotliví prokurátori generálnej prokuratúry vybavujú veci,v ktorých má podľa platných právnych predpisov právomoc konať. Keďže napadnutéupovedomenie generálnej prokuratúry vybavoval prokurátor generálnej prokuratúry ⬛⬛⬛⬛, o takomto podnete podľa § 31 a nasl. zákona o prokuratúre by boloprávnený a povinný konať jeho nadriadený prokurátor [§ 54 ods. 2 písm. a) zákonao prokuratúre].
Vzhľadom na nevyužitie tohto účinného právneho prostriedku nápravy (podneta opakovaný podnet) ústavný súd považoval sťažnosť súčasne za neprípustnú, pretožesťažovateľ nevyužil účinný právny prostriedok nápravy ním tvrdeného porušeniaoznačených práv, na ktorého použitie bol oprávnený.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ mal a má v systémevšeobecného súdnictva, ako aj v rámci prípravného trestného konania k dispozícii účinnéprostriedky na ochranu v sťažnosti označených práv, ktoré mali byť namietaným príkazom,ako aj upovedomením generálnej prokuratúry porušené, a preto jeho sťažnosť ústavný súdodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Nad rámec uvedeného ústavný súd poukazuje aj na formálne nedostatky sťažnosti,v ktorej sťažovateľ neuvádza správnu spisovú značku konania vedeného krajskouprokuratúrou (namiesto správneho označenia č. k. 1 Kpt 946/14/1100-26 uvádza spisovúznačku konania Okresnej prokuratúry Bratislava V sp. zn. 3 Pv 587/14/2015, pozn.),v návrhu výroku o priznaní úhrady trov konania označuje ako povinný subjekt Krajský súdv Bratislave, ktorý v jeho veci vôbec nekonal, a napokon aj v odôvodnení sťažnosti chýbarelevantná argumentácia svedčiaca o ústavnej rovine namietaných porušení základných právoznačenými orgánmi prokuratúry. S prihliadnutím na uvedené považuje ústavný súdv konečnom dôsledku sťažnosť aj za nespĺňajúcu zákonom predpísané náležitosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. augusta 2015