znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 390/2015-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   augusta   2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoadvokátom Mgr. Matejom Krajčim, Májkova 1, Bratislava, vo veci namietaného porušeniajeho základného práva na právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republikya čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajskej prokuratúry v Bratislavev konaní vedenom pod sp. zn. „3 Pv/587/14/2015“ a postupom Generálnej prokuratúrySlovenskej republiky v konaní vedenom pod č. k. XVI/2 Pz 29/15/1000-3 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júna 2015doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vo   veci   namietanéhoporušenia jeho základného práva na právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky   (ďalej   len   „ústava“)   a čl.   2   ods.   2   ústavy   postupom   Krajskej   prokuratúryv Bratislave   (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.„3 Pv/587/14/2015“ a postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len„generálna prokuratúra“) v konaní vedenom pod č. k. XVI/2 Pz 29/15/1000-3.

Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením Úradu inšpekčnej služby Ministerstva vnútraSlovenskej   republiky   ČVS:   SKIS-487/OISZ-V-2014   z   23.   októbra   2014   boloproti sťažovateľovi vznesené obvinenie pre prečin zneužívania právomoci verejného činiteľapodľa § 326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona v súbehu so zločinom obmedzovania osobnejslobody   podľa   §   183   ods.   1   a   2   písm.   c)   Trestného   zákona.   Na   námietku   zaujatostisťažovateľa   voči   všetkým   prokurátorom   okresných   prokuratúr   spadajúcich   do   územnejpôsobnosti krajskej prokuratúry sa príslušný prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava V ⬛⬛⬛⬛ uznesením z 29. januára 2015 „pre zjavný pomer k účastníkovi konania“vylúčil z konania a vec predložil krajskej prokuratúre. Sťažovateľ uvádza, že v územnejpôsobnosti   uvedených   prokuratúr „vykonával   činnosť   príslušníka   Policajného   zboru, pričom dochádzal osobne do styku s prokurátormi, s ktorými mal v rámci služobnej činnosti rôzne vzťahy, od priateľských nadštandardných vzťahov až po problematické vzťahy, ktoré nezriedka končili trestnými oznámeniami alebo návrhmi na disciplinárny postih“.

Sťažovateľ následne podrobuje kritike postup krajskej prokuratúry, ktorá príkazomz 9. februára 2015 podľa § 201 ods. 6 Trestného poriadku jeho trestnú vec z pôsobnostiOkresnej prokuratúry Bratislava V neodňala, pričom vytýka, že na základe jeho námietkyzaujatosti   mala   každá   prokuratúra   rozhodnúť   osobitne   uznesením   a následne   mal   maťzachovanú možnosť domáhať sa ich prieskumu krajskou prokuratúrou. Tým malo podľasťažovateľa dôjsť k porušeniu „čl. 149 ÚSR, a čl. 2 ods. 2 ÚSR, čl. 46 ods. 1 ÚSR, v znení čl.36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd...   Príkaz   zo   dňa   09.02.2015   neobsahuje dostatočné odôvodnenie, ktoré by nado všetky pochybnosti odôvodnilo závery enunciátu rozhodnutia,   pričom   Krajská   prokuratúra   v   Bratislave   sa   nevyporiadala   so   všetkými námietkami obvineného a obhajoby.“.

Aj postup generálnej prokuratúry nebol podľa názoru sťažovateľa súladný s § 181a § 363   a nasl.   Trestného   poriadku,   pretože   o „Návrhu   na   zrušenie   právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní zo dňa 09.03.2015, podľa § 365 ods. 2 TP“ odmietla konať,hoci podľa „§ 3 ods. 2 zákona č. 153/2001 o prokuratúre (ďalej len ZoP), je prokuratúra v rozsahu svojej pôsobnosti povinná vo verejnom záujme vykonať opatrenia na predchádzanie porušeniu   zákonnosti,   na   zistenie   a   odstránenie   porušenia   zákonnosti,   na obnovu porušených práv a vyvodenie zodpovednosti za ich porušenie. Pri výkone svojej pôsobnosti je prokuratúra povinná využívať všetky zákonné prostriedky tak, aby sa bez akýchkoľvek vplyvov   zabezpečila   dôsledná,   účinná   a   rýchla   ochrana   práv   a   zákonom   chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb a štátu. Podľa § 31 ods. 1 ZoP prokurátor preskúmava   zákonnosť   postupu   a   rozhodnutí   orgánov   verejnej   správy,   prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Zákon (TP,   ÚSR) výslovne nevylučuje preskúmanie   Príkazu   podľa   § 201   ods. 6 písm. a) TP, podľa § 363 a nasl. TP Generálnym prokurátorom, t. j. v znení čl. 2 ods. 2 ÚSR nemôže   Generálny   prokurátor   odmietnuť   preskúmať   z   úradnej   moci   Príkaz,   ako   formu rozhodnutia podľa § 181 a nasl. TP, vydaného podľa § 201 ods.6 písm. a) TP, pri plnení úloh podľa čl. 149 ÚSR, nakoľko taký postup je v priamom rozpore s ustanoveniami čl. 149 ÚSR, a čl. 2 ods. 2 ÚSR, čl. 46 ods.1 ÚSR, v znení čl. 36 ods.1 Listiny základných práv a slobôd, pričom taký postup je v rozpore so všeobecne záväznými predpismi (TP, ZoP), ako aj v rozpore so základnými zásadami trestného konania a princípmi právneho štátu.“.

Na základe uvedeného sa sťažovateľ domáha vydania takéhoto rozhodnutia: „1. Krajská prokuratúra v Bratislave, v konaní vedenom pod č. k. 3Pv/587/14/2015 porušila základné právo obvineného ⬛⬛⬛⬛ na ochranu podľa čl. 2 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Generálna prokuratúra SR, v konaní vedenom pod č. k. XVI/2 Pz 29/15/1000-3 porušila základné právo obvineného ⬛⬛⬛⬛ na ochranu podľa čl. 2 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

3. Príkaz zo dňa 9.02.2015, č. k. 3Pv/587/14/2015 vydaný Krajskou prokuratúrou v Bratislave zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

4.   Ústavný   súd   SR   prikazuje,   aby   Generálny   prokurátor   SR   vo   veci   Návrhu na zrušenie právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní zo dňa 09.03.2015, konal podľa osobitných predpisov.

Obvinenému ⬛⬛⬛⬛,   priznáva   úhradu   trov   konania   v   sume 275,94 €...,   ktoré   jej   je   Krajský   súd   v Bratislave   povinný   uhradiť   na   účet   Advokátskej kancelárie Mgr. Matej Krajči... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy ustanoví podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobekonania pred ním a o postavení jeho sudcov zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“) sťažnosť sťažovateľa prerokuje na neverejnom zasadnutí a preskúma ju zo všetkýchhľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranujeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľoprávnený podľa osobitných predpisov.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môžekonať   o   namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a vecne   sa   zaoberať   iba   týmisťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhaťochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktorému   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého   zo základných   práv   aleboslobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osobyzistí,   že   ochrany   toho   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sasťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkovnápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred inýmštátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci najej prerokovanie (m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS42/07).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nieje a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohouvšetkých   orgánov   verejnej   moci   v rámci   im   zverených   kompetencií.   Ústavný   súdpredstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje ažv prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochraneústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomociústavného   súdu   podľa   zásad   uvedených   v   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde(III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahovústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konanío sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

V prípadoch, pri ktorých sťažovateľ namieta porušenie svojho ústavou garantovanéhopráva v trestnom konaní, ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že trestnékonanie je od svojho začiatku až po koniec procesom, v rámci ktorého sa pri vykonávaníjednotlivých   úkonov   môžu   zo   strany   orgánov   činných   v   trestnom   konaní,   ako   aj   vpredmetnej   veci   konajúcich   všeobecných   súdov   naprávať,   resp.   korigovať   jednotlivépochybenia, ku ktorým došlo v predchádzajúcich štádiách trestného konania. Preto spravidlaaž po právoplatnom skončení trestného konania možno na ústavnom súde namietať taképochybenia príslušných orgánov verejnej moci, ktoré neboli odstránené v jeho dovtedajšompriebehu a ktoré mohli vo svojich dôsledkoch spôsobiť porušenie práv a slobôd označenýchv čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. pozri napr. II. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, IV. ÚS 76/05, IV. ÚS220/07).

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa smeruje proti postupua rozhodnutiu orgánov činných v trestnom konaní vo fáze prípravného (trestného) konania,keď o odôvodnenosti, a teda zákonnosti a ústavnosti trestného stíhania sťažovateľa meritórnepríslušný všeobecný súd zatiaľ nerozhodoval. Z uvedeného okrem iného vyplýva, že platnáprávna   úprava   trestného   konania   umožňuje   sťažovateľovi   ako   obvinenému,   a príp.   ajv ďalšom štádiu trestného konania (po   prípadnom podaní obžaloby) ako obžalovanémunamietať právne účinným spôsobom porušenie základných práv a slobôd garantovanýchústavou, resp. práv garantovaných dohovorom, ku ktorým malo dôjsť v dôsledku údajnéhonezákonného   postupu   prokurátorky   krajskej   prokuratúry   či   namietaných   okresnýchprokuratúr v predmetnej trestnej veci. Je nutné skonštatovať, že postavenie sťažovateľa akostrany   trestného   konania   mu   už   v rámci   prípravného   konania   dáva   postavenie   a tomukorešpondujúcu plnú potenciu aktívne zasahovať do objasňovania skutkovo relevantnýchokolností a skutočností kladených mu za vinu. Tak ako súd prvého stupňa, ktorý budeoprávnený konať a rozhodovať v jeho trestnej veci po skončení prípravného konania, ajodvolací   súd   v prípade   podania   odvolania   v predmetnej   trestnej   veci   sú   súdmi   s plnoujurisdikciou,   v právomoci   ktorých   je   posúdenie   všetkých   relevantných   skutkových   ajprávnych okolností prípadu vrátane zákonnosti a ústavnosti postupu orgánov prípravnéhokonania   v trestnej   veci   sťažovateľa   v tomto   štádiu   trestného   stíhania   predchádzajúcemupodaniu obžaloby (obdobne napr. III. ÚS 75/05 alebo III. ÚS 347/2011). Uvedené pretovedie k záveru o nedostatku právomoci na prerokovanie sťažnosti ústavným súdom.

K sťažovateľom namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy postupom krajskej prokuratúry v konaní vedenompod č. k. 1 Kpt 946/14/1100-26 (sťažovateľ nesprávne uvádza spisovú značku Okresnejprokuratúry Bratislava V sp. zn. 3 Pv/587/14/2015, pozn.), ktorá príkazom z 9. februára2015 podľa § 201 ods. 6 písm. a) Trestného poriadku neodňala jeho trestnú vec z obvodupôsobnosti Okresnej prokuratúry Bratislava V, ako aj namietanému porušeniu uvedenýchzákladných   práv   postupom   generálnej   prokuratúry,   ktorá   možnosť   zrušenia   označenéhorozhodnutia postupom podľa § 363 Trestného poriadku s prihliadnutím na znenie § 181ods. 3   Trestného   poriadku   vylúčila,   ústavný   súd   poznamenáva,   že   aj   zákonnosť   týchtopostupov orgánov prokuratúry bolo a je možné preskúmať na základe podnetu podľa § 31ods.   1   zákona   č. 153/2001   Z.   z.   o prokuratúre   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len,,zákon o prokuratúre“).

Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupua rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánova súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnenývykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľaosobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre podnetom sa rozumie písomná alebo ústnažiadosť,   návrh   alebo   iné   podanie   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   (ďalej   len„podávateľ podnetu“), ktoré smeruje k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahusvojej pôsobnosti, najmä aby podal návrh na začatie konania pred súdom alebo opravnýprostriedok, aby vstúpil do už začatého konania alebo vykonal iné opatrenia na odstránenieporušenia   zákonov   a   ostatných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   na   ktorýchvykonanie je podľa zákona oprávnený.

Podľa § 31 ods. 3 zákona o prokuratúre podnetom na účely tohto zákona nie jepodanie, na ktorého vybavenie sa vzťahuje osobitný zákon.

V zmysle   citovaných   ustanovení   zákona   o prokuratúre   teda   nemožno   návrhna zrušenie   právoplatných   rozhodnutí   vydaných   v prípravnom   konaní   podľa   §   363Trestného poriadku považovať za podnet podľa § 31 zákona o prokuratúre. Podnet podľa§ 31 ods. 2 zákona o prokuratúre je osobitným právnym prostriedkom nápravy, ktorý zákonsťažovateľovi na ochranu ním označeného základného práva účinne poskytuje (pozri napr.IV. ÚS 330/04, I. ÚS 186/05, IV. ÚS 28/2010 atď.). Použitie týchto právnych prostriedkovochrany   základných   práv   a   slobôd   (podnet   a opakovaný   podnet   podľa   §   34   zákonao prokuratúre) je však v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde jedným z atribútovprípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda i podmienkou konania vo veciindividuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom (napr. I. ÚS 256/05).

Súčasťou štandardnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, že vynechanienielen podnetu, ale aj opakovaného podnetu ako prostriedku nápravy uplatňovaného v rámcisústavy orgánov prokuratúry Slovenskej republiky nemožno nahrádzať podaním sťažnostiv konaní   pred   ústavným   súdom,   pretože   takto   by   sa   obmedzovala   možnosť   orgánovprokuratúry vo vlastnej kompetencii nielen preveriť skutočnosti, ktoré tvrdí sťažovateľ, ale ajprijať opatrenia podľa zákona o prokuratúre (m. m. I. ÚS 186/05, IV. ÚS 53/05).

V posudzovanom prípade teda zákon o prokuratúre sťažovateľovi poskytuje účinnýprostriedok   nápravy   spočívajúci   v   jej   oprávnení   podať   proti   napadnutému   príkazuprokurátorky   krajskej   prokuratúry,   ako   aj   postupu   generálnej prokuratúry   podnet.   Hoci§ 363   Trestného   poriadku   ustanovuje   právomoc   na   konanie   o návrhu   generálnemuprokurátorovi   Slovenskej   republiky   (ďalej   len  ,,generálny   prokurátor“),   ústavný   súdpripomína,   že generálny   prokurátor   na   účely   efektívneho   výkonu   svojich   právomocípriznaných   právnym   poriadkom   Slovenskej   republiky   upravil   interným   predpisom   –príkazom č. 11/2013 z 30. októbra 2013 aprobačné oprávnenia na generálnej prokuratúre,v zmysle   ktorého   za   neho   jednotliví   prokurátori   generálnej   prokuratúry   vybavujú   veci,v ktorých   má   podľa   platných   právnych   predpisov   právomoc   konať. Keďže   napadnutéupovedomenie   generálnej   prokuratúry vybavoval   prokurátor   generálnej   prokuratúry ⬛⬛⬛⬛,   o takomto   podnete   podľa   §   31   a nasl.   zákona   o prokuratúre   by   boloprávnený a   povinný   konať   jeho   nadriadený   prokurátor   [§   54   ods.   2   písm.   a)   zákonao prokuratúre].

Vzhľadom   na   nevyužitie   tohto   účinného   právneho   prostriedku   nápravy   (podneta opakovaný   podnet)   ústavný   súd   považoval   sťažnosť   súčasne   za   neprípustnú,   pretožesťažovateľ   nevyužil   účinný   právny   prostriedok   nápravy   ním   tvrdeného   porušeniaoznačených práv, na ktorého použitie bol oprávnený.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ mal a má v systémevšeobecného súdnictva, ako aj v rámci prípravného trestného konania k dispozícii účinnéprostriedky na ochranu v sťažnosti označených práv, ktoré mali byť namietaným príkazom,ako aj upovedomením generálnej prokuratúry porušené, a preto jeho sťažnosť ústavný súdodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Nad rámec uvedeného ústavný súd poukazuje aj na formálne nedostatky sťažnosti,v ktorej   sťažovateľ   neuvádza   správnu   spisovú   značku   konania   vedeného   krajskouprokuratúrou (namiesto správneho označenia č. k. 1 Kpt 946/14/1100-26 uvádza spisovúznačku   konania   Okresnej   prokuratúry   Bratislava   V sp.   zn.   3   Pv   587/14/2015,   pozn.),v návrhu výroku o priznaní úhrady trov konania označuje ako povinný subjekt Krajský súdv Bratislave, ktorý v jeho veci vôbec nekonal, a napokon aj v odôvodnení sťažnosti chýbarelevantná argumentácia svedčiaca o ústavnej rovine namietaných porušení základných právoznačenými   orgánmi   prokuratúry.   S prihliadnutím   na   uvedené   považuje   ústavný   súdv konečnom dôsledku sťažnosť aj za nespĺňajúcu zákonom predpísané náležitosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. augusta 2015