znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 390/2010-83

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. apríla 2011 v senáte zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka,   zo   sudcov   Jána   Auxta   a Rudolfa   Tkáčika prerokoval sťažnosť spoločnosti T., a. s., B., zastúpenej A., s. r. o., B., v mene a na účet ktorej koná JUDr. A. T., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 1 M Obdo V 22/2008 opatrením   predsedu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č.   Spr   162/2009-20 z 24. septembra 2009 o zmene rozvrhu práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2009 a opatrením predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. Spr. 101/2010-13 Spr.   1321/2009   z 3.   augusta   2010   o zmene rozvrhu   práce Najvyššieho súdu   Slovenskej republiky na rok 2010 a takto

r o z h o d o l :

Základné právo spoločnosti T., a. s., nebyť odňatý zákonnému sudcovi zaručené čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a jej právo   na prejednanie veci   súdom   zriadeným zákonom   zaručené čl.   6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 1 M Obdo V 22/2008 opatrením predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. Spr 162/2009-20 z 24. septembra 2009 o zmene rozvrhu práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2009 a opatrením predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   č.   Spr.   101/2010-13   Spr.   1321/2009   z 3.   augusta   2010   o zmene rozvrhu   práce   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   na   rok   2010   p o r u š e n é n e b o l i.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. septembra 2010 doručená sťažnosť spoločnosti T., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namieta porušenie základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi zaručeného čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd   (ďalej   len   „listina“)   a práva   na prejednanie   veci   súdom   zriadeným   zákonom zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   v konaní   vedenom   pred Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 1 M Obdo V 22/2008 opatrením predsedu najvyššieho súdu č. Spr.   101/2010-13   Spr. 321/2009   z 3.   augusta   2010,   ktorým   sa   mení   rozvrh   práce najvyššieho súdu na rok 2010 (ďalej len „rozvrh práce na rok 2010“).

Zároveň   27.   septembra   2010   bola   ústavnému   súdu   doručená   ďalšia   sťažnosť sťažovateľky,   v ktorej   namieta   porušenie   základného   práva   nebyť   odňatý   zákonnému sudcovi zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny a práva na prejednanie veci súdom   zriadeným   zákonom   zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru   v konaní   vedenom pred najvyšším súdom pod sp. zn. 1 M Obdo V 22/2008 opatrením predsedu najvyššieho súdu č. Spr 162/2009-20 z 24. septembra 2009 o zmene rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2009 (ďalej len „rozvrh práce na rok 2009“). Túto sťažnosť sťažovateľka doplnila podaním doručeným ústavnému súdu 7. októbra 2010.

Z oboch   sťažností   vyplynulo,   že   sťažovateľka   je   účastníčkou „konania o mimoriadnom dovolaní vedenom na Najvyššom súde SR pod sp. zn. 1 M Obdo V22/2008“.

V oboch doručených sťažnostiach sťažovateľka namietala nezákonné zloženie senátu najvyššieho   súdu,   ktorý   mal   rozhodnúť   v označenom   mimoriadnom   dovolacom   konaní. Predseda najvyššieho súdu totiž podľa jej názoru v rozpore so zákonom „a inými predpismi, ktoré   sa   na   túto   situáciu   vzťahujú“, svojimi   opatreniami   uskutočnil   zmeny   v obsadení senátu O-V. V roku 2009 došlo k nahradeniu členiek predmetného senátu najvyššieho súdu JUDr. Z. Ď. a JUDr. J. Z. sudkyňami JUDr. A. P. a JUDr. D. L. V roku 2010 bol zas člen senátu   najvyššieho   súdu   JUDr.   D.   nahradený   JUDr.   K.   P.   V posudzovaných   prípadoch podľa sťažovateľky „neexistuje zákonný dôvod na zmenu zloženia senátu najvyššieho súdu v tejto veci“, pričom opatreniami predsedu najvyššieho súdu nemožno meniť platné rozvrhy práce najvyššieho súdu a jeho postup bol v rozpore s ustanovením § 50 ods. 2 písm. d) zákona   č.   757/2004   Z. z.   o súdoch   a o zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) v rozpore s dotknutými ustanoveniami rozvrhov práce, „a teda aj s čl. 48 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru...“.

Sťažovateľka   v odôvodnení   svojich   sťažností   poukázala   na   skutočnosť,   že   obe napadnuté opatrenia   predsedu   najvyššieho   súdu   boli vydané podľa   § 52 ods.   7 zákona o súdoch   a podľa   čl.   4   ods.   6   rokovacieho   poriadku   najvyššieho   súdu   uverejneného v Zbierke   zákonov   Slovenskej   republiky   pod   č.   291/2006   Z.   z.   (ďalej   len   „rokovací poriadok“). Súčasne sťažovateľka tvrdí, že uvedené ustanovenia „neupravujú dôvody, pri ktorých je možné meniť zákonných sudcov (členov senátu) v jednotlivých veciach. Naopak predseda Najvyššieho súdu SR môže podľa názoru sťažovateľa postupovať podľa § 52 ods. 7 zákona č. 757/2004 Z. z. iba v prípade, ak sú splnené podmienky na zmeny zákonných sudcov, vyplývajúce z príslušných ustanovení zák. č. 757/2004 Z. z. a rozvrhu práce. Iný postup je prejavom svojvôle.“.

Podľa   sťažovateľky   uskutočnené   zmeny   v obsadení   dotknutého   senátu „neopodstatňovala ani úprava v štvrtej časti čl. II bod 7, 8 a 11, ako ani čl. IV“ oboch rozvrhov práce. Zvlášť upriamila pozornosť na identické znenia čl. II bod 7 rozvrhov práce upravujúce právo predsedu najvyššieho súdu dočasne zastaviť ďalší nápad vecí v určitom senáte najvyššieho súdu v prípade zvýšeného počtu došlých vecí, v prípade rozsiahlej veci, ako   aj v prípade   nevyhnutnosti   zastupovania   sudcu   po   dobu   dlhšiu   ako   šesť   mesiacov. Predseda   najvyššieho   súdu   potom   rozhodne   o pridelení   vecí   do   iného   kolégia.   Toto ustanovenie   podľa   názoru   sťažovateľky   možno „uplatniť   iba   v prípade,   ak   druhovo obdobné veci rozhoduje viac senátov. V prípade senátu O-V to však možné nie je, nakoľko na Najvyššom súde SR pôsobí v obchodnoprávnom kolégiu iba jeden senát tohto typu...“. Navyše, žiadne z predmetných ustanovení „neumožňuje zmeny zloženia senátu a už vôbec nemá   vplyv   na   povinnosť   senátu   (v   pôvodnom   zložení)   konať   a rozhodnúť   o veciach, ktoré mu boli pridelené pred rozhodnutím predsedu súdu o dočasnom zastavení nápadu veci“.

Z rovnakého   dôvodu   podľa   sťažovateľky   v jej   prípadoch   nie   sú   aplikovateľné ani identické   ustanovenia   čl.   II   bodov   8   oboch   rozvrhov   práce   umožňujúce   predsedovi najvyššieho   súdu   vykonať   opatrenia   na   vyrovnanie   nápadu   vecí   v prípade,   ak   počet pridelených vecí do určitého senátu v priebehu polroka presahuje oproti iným senátom viac ako 10 %.

Napokon   opätovne   z toho   istého   dôvodu   (existencia   iba   jedného   senátu obchodnoprávneho   kolégia   konajúceho   vo   veciach   mimoriadnych   dovolaní)   nemožno na prípady sťažovateľky subsumovať ani pod zhodné znenia čl. II bodov 11 dotknutých rozvrhov   práce,   ktoré   upravujú   postup   predsedu   najvyššieho   súdu   v prípadoch novovytvorených senátov.

Dotknutí pôvodní členovia sporného senátu obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu v čase realizácie zmien rozvrhov práce nenapĺňali ani podmienky, ktoré oba rozvrhy práce ustanovovali pre využitie zastupovania sudcu konkrétneho senátu.

Keďže   teda   podľa   názoru   sťažovateľky   pri   uskutočnení   zmien   rozvrhov   práce najvyššieho súdu nebol skutkovo naplnený žiaden z dôvodov umožňujúcich takéto zmeny, malo dôjsť k odňatiu sťažovateľky jej zákonnému sudcovi.

K porušeniu základného práva sťažovateľky nebyť odňatý zákonnému sudcovi i jej práva   na prejednanie   veci   súdom   zriadeným   zákonom   malo   dôjsť   konkretizovanými ustanoveniami oboch opatrení, ktorými došlo k zmene zloženia senátu najvyššieho súdu O-V.   Preto,   okrem   vyslovenia   porušenia   označených   práv,   sťažovateľka   ústavnému   súdu navrhla   aj   zrušenie   príslušných   ustanovení   oboch   rozvrhov   práce.   Napokon   v oboch sťažnostiach navrhla ústavnému súdu aj nariadenie dočasných opatrení, ktorými by došlo k odkladu vykonateľnosti napadnutých ustanovení opatrení meniacich rozvrhy práce.

Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 390/2010-23 z 19. októbra 2010 prijal sťažnosť sťažovateľky   doručenú   21.   septembra   2010   na   ďalšie   konanie.   Následne   uznesením č. k. III. ÚS   474/2010-36   z 8.   decembra   2010   ústavný   súd   prijal   na   ďalšie   konanie aj sťažnosť sťažovateľky doručenú 27. septembra 2010, spojil obe sťažnosti na spoločné konanie   (III.   ÚS   390/2010)   a návrhom   na   vydanie   dočasných   opatrení   nevyhovel, keďže z vyžiadaného   spisu   najvyššieho   súdu   zistil,   že   30.   novembra   2010   bolo v predmetnom konaní najvyšším súdom meritórne rozhodnuté.

Po   prijatí   sťažnosti   sťažovateľky   doručenej   ústavnému   súdu   21.   septembra   2010 vyzval   ústavný   súd   predsedu   najvyššieho   súdu   na   vyjadrenie   k vecnej   stránke   prijatej sťažnosti a na oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Po   prijatí   sťažnosti   sťažovateľky   doručenej   ústavnému   súdu   27.   septembra   2010 na ďalšie   konanie   ústavný   súd   21.   januára   2011   vyzval   predsedu   najvyššieho   súdu na vyjadrenie sa k vecnej stránke prijatých sťažností a na oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Odpovede najvyššieho súdu v zásadne totožnom znení boli ústavnému súdu doručené 16.   decembra   2010   a   7.   marca   2011.   Najvyšší   súd   v   nich   uviedol,   že sťažovateľka   sa nápravy   ňou   tvrdeného   porušenia   základného   práva   nebyť   odňatý   zákonnému   sudcovi mohla   domáhať   aj sťažnosťou   podľa   §   62   zákona   o súdoch.   K   samotnej   otázke rešpektovania   sťažovateľkou   namietaného   porušenia   základných   práv   najvyšší   súd zdôraznil,   že „ústavný   imperatív   uvedený   v čl. 48   ods.   1   Ústavy...,   je   ochranou   najmä proti svojvoľnému a účelovému obsadeniu vo veci konajúceho súdu ad hoc, nemožno ho však zamieňať za procesný prostriedok, ktorým by malo byť ex post zvrátené už vydané rozhodnutie. Je preto na účastníkovi súdneho konania, aby námietku porušenia ústavnej ochrany vyplývajúcej zo zásady o zákonnom sudcovi uplatnil bezprostredne po tom, ako sa mu skutočnosti, ktoré ju odôvodňujú, stali známe. Námietku sťažovateľa proti opatreniu predsedu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   považujeme   v každom   prípade   za predčasnú   lebo   pred   rozhodnutím   súdu   v konkrétnej   veci   nemožno   uvažovať   o odňatí účastníka zákonnému sudcovi. Do rozhodnutia súdu totiž môže dôjsť k opakovanej zmene v zložení   senátu   napr.   v dôsledku   vylúčenia   sudcu,   v dôsledku   PN   sudcu,   v dôsledku odchodu sudcu do dôchodku a pod. Napokon môžu vzniknúť situácie, že vo veci rozhodne senát,   ktorý   bol   tvorený   pred   prijatím   namietaného   opatrenia.“. Najvyšší   súd   navrhol ústavnému súdu, aby vyslovil, že sťažovateľkou označené základné práva porušené neboli a vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Ústavný   súd   zaslal   17.   decembra   2010   a   7.   marca   2011   jednotlivé   vyjadrenia najvyššieho súdu právnej zástupkyni sťažovateľky na zaujatie stanoviska. Argumentačne zhodné   stanoviská   boli   ústavnému   súdu   doručené   13.   januára   2011   a   14.   marca   2011. Sťažovateľka   sa   v nich   prostredníctvom   právnej   zástupkyne   v prvom   rade   nestotožnila s argumentáciou   najvyššieho   súdu   o možnosti   sťažovateľky   ako účastníčky   konania namietať   porušenie   základného   práva   nebyť   odňatý   zákonnému   sudcovi   v predmetnom konaní sťažnosťou podľa § 62 zákona o súdoch. Podľa sťažovateľky predmetné ustanovenie „neupravuje právo účastníka konania podať sťažnosť na postup z dôvodu porušenia jeho práva na zákonného sudcu“. Okrem toho je sťažovateľka toho názoru, že „k porušeniu práva sťažovateľa na zákonného sudcu došlo v dôsledku Opatrenia vydaného predsedom NS SR“, a preto „v danom prípade by ani neexistoval orgán, ktorý by sťažnosť mohol vybaviť..., keďže vo vzťahu k NS SR neexistuje súd vyššieho stupňa“.

Sťažovateľka ďalej formulovala názor o vnútornej rozpornosti vyjadrení najvyššieho súdu,   pretože „NS   SR...   súčasne   tvrdí,   že:   účastník   môže   namietať   porušenie   práva na zákonného sudcu v každom štádiu konania, a účastník nemôže namietať porušenie práva na zákonného sudcu pred rozhodnutím“. Citujúc z vyjadrení najvyššieho súdu sťažovateľka rovnako   dôvodí,   že „ak   by   však   účastník   konania   nemohol   namietať   porušenie   práva na zákonného sudcu pred rozhodnutím a súčasne porušenie práva na zákonného sudcu by nemalo byť dôvodom zrušenia vydaného rozhodnutia, znamenalo by to, že účastník konania sa   nemôže   nikdy   domáhať   efektívnej   nápravy   porušenia   jeho   základného   práva na zákonného sudcu.

Navyše treba uviesť, že porušenie práva na zákonného sudcu je dôvodom na zrušenie rozsudku vo veci samej. Sťažovateľ pritom poukazuje na stanovisko Ústavného súdu SR, v zmysle ktorého procesný postup, v ktorom o veci účastníka konania nerozhodol zákonný sudca, resp. súd zriadený v súlade so zákonom, je nezlučiteľný s garanciami vyplývajúcimi z čl.   48   ods.   1   ústavy,   z čl.   38   ods.   1   listiny   a napokon   aj   z čl.   6   ods.   1   Dohovoru. Rozhodnutie vydané v takomto konaní nemôže byť ústavne akceptovateľné, preto je daný dôvod na jeho zrušenie.“.

V závere   svojich   stanovísk   sťažovateľka   zdôraznila,   že   najvyšší   súd „neuviedol žiadnu argumentáciu, prečo podľa jeho názoru základné právo sťažovateľa nebyť odňatý zákonnému sudcovi... a právo sťažovateľa na prejednanie veci súdom zriadeným zákonom... Opatrením nemalo byť porušené“. Zároveň vo vzťahu k opatreniu predsedu najvyššieho súdu, ktorým bol zmenený rozvrh práce na rok 2009, poukázala na skutočnosť, že „NS SR však neuviedol, v súlade s ktorým konkrétnym článkom Rozvrhu práce na rok 2009 mala byť v danom prípade uskutočnená zmena rozvrhu práce NS SR na rok 2009 Opatrením... a ani neuviedol, kedy táto zmena mala byť prerokovaná v sudcovskej rade a nepredložil o tom žiadny dôkaz.“.

Sťažovateľka súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o jej sťažnostiach.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky,   o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   (ďalej   len  ,,zákon   o   ústavnom súde“)   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami   k   opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k   názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia označených základných práv.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom...

1. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu zákonným sudcom je sudca (samosudca alebo člen senátu) miestne, vecne a funkčne príslušného súdu, ktorý má vo veci konať podľa rozvrhu práce prijatého v súlade so zákonom (pozri napr. I. ÚS 8/94, II. ÚS 15/96, II. ÚS 43/97, II. ÚS 47/99, III. ÚS 31/01). Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú   všetci   sudcovia   určení   rozvrhom   práce   na   konanie   a rozhodovanie   v senáte (III. ÚS 46/04).

Ústavný súd je toho názoru, že základné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi bytostne   ovláda   celé   konanie   všeobecného   súdu   vo   veci   konkrétneho   účastníka. Rešpektovanie   tohto   základného   práva   v individualizovanom   súdnom   konaní   tak determinuje nielen ústavnú akceptovateľnosť súdneho rozhodnutia ako zásadne inter partes záväzného právno-aplikačného úsudku konajúceho súdu o predmete konania, ale aj ústavnú kvalitu samotného procesného postupu všeobecného súdu tvoreného jednotlivými procesno-právnymi   úkonmi   súdu.   Naznačuje   to   už   judikovaný   právny   názor   ústavného   súdu, podľa ktorého procesný   postup,   v ktorom   o veci   účastníka konania nerozhodol   zákonný sudca, resp. súd zriadený v súlade so zákonom, je nezlučiteľný s garanciami vyplývajúcimi z čl. 48 ods. 1   ústavy,   čl. 38   ods. 1   listiny   a   napokon   aj   z   čl. 6   ods. 1   dohovoru (III. ÚS 116/06).

V neposlednom rade cieľom základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny je zabezpečiť, aby zákonný sudca bol tou osobou, ktorá v súdnom konaní bude určovať,   ktoré   z navrhnutých   dôkazov   budú   vykonané,   a spôsob   ich   vykonania,   bude realizovať   vyhodnocovanie   vykonaných   dôkazov,   ustaľovať   tak   skutkový   stav   veci a následne ho právne posudzovať. Tieto najnáročnejšie činnosti sudcu konajúceho vo veci v základoch   charakterizujú   proces   označovaný   ako   konanie   a rozhodovanie   súdu, a preto, ak ich realizuje iný sudca, ako sudca zákonný, potom nielen rozhodnutie vo veci, ale aj procesný postup predchádzajúci jeho vydaniu je z pohľadu dodržiavania základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi chybný.

Podstatným v tejto súvislosti je, že základné právo zaručené čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38   ods.   1   listiny   je   veľmi   úzko   spojené   s vnútornými   postojmi   sudcu   ako   osoby realizujúcej kompetencie súdu k predmetu konania, pričom tieto postoje je veľmi ťažké (ak nie nemožné) exaktne časovo a rozsahom objektivizovať. Nemožno presne určiť moment, keď sudca dospeje k určitému skutkovému alebo právnemu záveru. Postupný vývoj jeho úsudku   o predmete   konania   charakterizuje   celé   konanie,   ale definitívne   sa   zavŕši   až v rozhodnutí   o veci,   v ktorého odôvodnení   je   potrebné   spomenuté   vnútorné   úvahy primeraným   spôsobom   vysvetliť   a zdôvodniť.   Všetky   naznačené   aspekty   rozhodovania môžu   nepriaznivo   vplývať   na   nestrannosť   a nezávislosť   konajúceho   súdu   vtedy,   ak   je konanie   a rozhodnutie   vo   veci   v rukách   sudcu,   ktorému   bola   vec   pridelená   spôsobom nesúladným   s právnymi   normami   vylučujúcimi   ovplyvňovanie   rozhodovania   sudcu činiteľmi   a faktormi,   ktoré   sú   spôsobilé   narušiť   nezávislosť   a nestrannosť   rozhodnutia o predmete konania.

V praxi rozhodovania ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda nemožno vylúčiť prípady, keď sťažovateľ bude tvrdiť porušovanie základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi už tým, že v jeho ešte právoplatne nerozhodnutej veci realizuje všetky alebo aspoň niektoré popísané právne relevantné činnosti smerujúce k rozhodnutiu sudca, ktorý v prerokúvanej kauze nespĺňa požiadavky zákonného sudcu. Pre založenie právomoci ústavného súdu konštatovať porušenie základného práva zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny však v takom prípade bude významné, aký zásah [§ 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde] označí sťažovateľ ako porušujúci jeho uvedené základné právo. Ak totiž potom ústavný súd konkretizovaný zásah zruší, musí tým privodiť pre sťažovateľa nápravu   bez   požiadavky   na   splnenie   akýchkoľvek   ďalších   ústavným   súdom neovplyvniteľných podmienok. Inými slovami, ak by ústavný súd konštatoval porušenie základného práva účastníka konania podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, zásah do   tohto   práva   by   zrušil,   avšak   účinnosť   takého   rozhodnutia   ústavného   súdu   by   bola podmienená   akýmikoľvek   neistými   budúcimi   skutkovými   alebo   právnymi   okolnosťami, znamenalo by to, že ústavný súd nesprávne identifikoval zásah spôsobilý porušiť základné právo sťažovateľa nebyť odňatý zákonnému sudcovi. Preto takýto zásah sám osebe nemôže porušovať základné právo účastníka konania nebyť odňatý zákonnému sudcovi ani jeho právo na prejednanie veci súdom zriadeným zákonom.

Formulované   závery   zodpovedajú   ústavným   súdom   preferovanej   koncepcii materiálneho chápania právneho štátu vyžadujúceho od orgánov aplikácie práva, okrem iného aj skúmanie reálnosti dopadu formálne protiprávnych skutočností na základné práva a slobody   fyzických   a právnických   osôb.   Podstata   materiálneho   právneho   štátu   spočíva v uvádzaní platného práva do súladu so základnými hodnotami demokraticky usporiadanej spoločnosti (PL. ÚS 17/08) a povinnosťou všetkých štátnych orgánov (teda aj ústavného súdu) je zabezpečiť reálnu možnosť uplatnenia práv tvoriacich predmet ústavnej úpravy tými subjektmi, ktorým boli priznané (I. ÚS 10/98).

Sťažovateľka spôsobom pre ústavný súd záväzným (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) určila, že zásahom, ktorým malo dôjsť k porušeniu jej označených práv, boli opatrenia predsedu najvyššieho súdu o zmenách v rozvrhoch práce najvyššieho súdu. Obe opatrenia nadobudli   účinnosť   v priebehu   konania   sp.   zn.   1   M   Obdo   V 22/2008.   Ústavný   súd poukazuje na vyjadrenie v podaniach doručených mu 16. decembra 2010 a 7. marca 2011, v ktorých   najvyšší súd uvádza, že „do rozhodnutia súdu totiž môže dôjsť k opakovanej zmene v zložení senátu napr. v dôsledku vylúčenia sudcu, v dôsledku PN sudcu, v dôsledku odchodu sudcu do dôchodku a pod. Napokon môžu vzniknúť situácie, že vo veci rozhodne senát, ktorý bol tvorený pred prijatím namietaného opatrenia.“.

Práve   najvyšším   súdom   príkladmo   uvedené   budúce   neisté   okolnosti, ktoré nepochybne   v súdnom   konaní   môžu   nastať,   vylučujú   identifikáciu   cieľa   zásahu ústavného   súdu   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   s napadnutými   opatreniami   predsedu najvyššieho   súdu   v   prípade,   ak   by   pri   meritórnom   prerokovaní   oboch   predložených sťažností bol ustálený rozpor oboch opatrení predsedu najvyššieho súdu so zákonom.

Pri posudzovaní spôsobilosti predmetných opatrení zasiahnuť do označených práv sťažovateľky nemá význam, či k spomínaným budúcim neistým okolnostiam aj skutočne došlo, lebo tento fakt má relevanciu iba vo vzťahu k ústavnej akceptovateľnosti meritórneho rozhodnutia v sťažovateľkinej veci, ktorú v tomto prípade ústavný súd nepreskúmaval. Až po rozhodnutí vo veci samej možno jednoznačne zadefinovať, či konanie najvyššieho súdu bolo zaťažené vadou významnou z hľadiska základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods.   1   ústavy   a čl.   38   ods.   1   listiny,   pretože   až   vtedy   sa   stáva   nespochybniteľným a definitívnym zodpovedanie otázky, či meritórne rozhodnutie ovplyvňujúce hmotnoprávne postavenie jeho účastníkov bolo výsledkom konania a rozhodovania sudcu (alebo sudcov ako   členov   senátu)   ustanoveného   pre   rozhodnutie   prípadným   nezákonným   opatrením predsedu   najvyššieho   súdu   o zmene   rozvrhu   práce   najvyššieho   súdu,   a v akej   miere   sa prípadne taký sudca na konaní a rozhodovaní veci podieľal.

Vtedy   však   už   nemôže   privodiť   účinnú   ochranu   sťažovateľke   konštatovanie porušenia   základného   práva   nebyť   odňatý   zákonnému   sudcovi   opatreniami   predsedu najvyššieho súdu s ich následným zrušením, pretože také rozhodnutie by sa nijak nedotklo právoplatného,   a teda   pre   strany   sporu   záväzného   a vynútiteľného   rozhodnutia   vo   veci. Účinnú ochranu základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny môže v takom   prípade   ústavný   súd   poskytnúť   len   prostredníctvom   konania   o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcej voči meritórnemu rozhodnutiu. V konaní ústavného súdu   by   potom   bolo,   prirodzene,   rozhodujúcim   posúdenie,   či   zákonné   podmienky pre vydanie namietaných opatrení predsedu najvyššieho súdu boli splnené, či obsah týchto opatrení zodpovedá požiadavkám plynúcim zo základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi   a či   postup   nezákonného   sudcu   v konaní   najvyššieho   súdu   mal   reálny   vplyv na rozhodnutie vo veci.

Ústavný súd tak dospel k záveru, že napadnuté opatrenia predsedu najvyššieho súdu o zmenách rozvrhov práce najvyššieho súdu neboli bez ďalšieho spôsobilé porušiť označené práva sťažovateľky, pretože samy osebe neimplikujú reálnosť vplyvu nimi ustanovených členov   dovolacieho   senátu   najvyššieho   súdu   na   konkrétny   priebeh   konania,   a tak aj na rozhodnutie vo veci, ale predstavujú len jeden z viacerých predpokladov na vyvolanie takého vplyvu. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

Podľa   §   32   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   sa   k rozhodnutiu   pripája   odlišné stanovisko sudcu Tkáčika.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. apríla 2011