znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 390/089-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť L., T., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžp 22/2009 z 2. júna 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

  O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. septembra 2009   doručená   sťažnosť   L.,   T.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátkou JUDr. I. R., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sžp 22/2009 z 2. júna 2009. Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ sa domáhal priznania postavenia účastníka konania   vo   veci   žiadosti   štátneho   podniku   L.,   š.   p.,   OZ   R.,   o povolenie   výnimky z podmienok ochrany chráneného živočícha – medveďa hnedého. Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky, odbor ochrany prírody (ďalej len „ministerstvo životného prostredia“),   vydalo   15.   mája   2008   rozhodnutie   sp.   zn.   5156/2008-2.1/KD,   ktorým sťažovateľovi nepriznalo postavenie účastníka konania vo veci. O opravnom prostriedku sťažovateľa   rozhodoval   minister   životného   prostredia   Slovenskej   republiky,   ktorý rozhodnutím   sp.   zn.   116/2008-rozkl.   z   26.   júna 2008   potvrdil   napadnuté   rozhodnutie   a rozklad sťažovateľa zamietol.

Sťažovateľ podľa § 247 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) žalobou požiadal Krajský súd v Bratislave (ďalej   len   „krajský   súd“)   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   a   postupu   správneho orgánu a žiadal, aby rozhodol v súlade s ustanovením § 250j ods. 2 písm. a) až e) OSP. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 S 175/2008 zo 14. januára 2009 žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku sa sťažovateľ v zákonnej lehote odvolal. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Sžp 22/2009 z 2. júna 2009 potvrdil rozsudok krajského súdu a sťažovateľovi nepriznal právo na náhradu trov konania.

Najvyšší súd podľa sťažovateľa postupoval v tejto veci „zásadne odlišne ako v inej druhovo identickej veci“, pretože vo veci, ktorá je podľa neho druhovo totožná s právnou vecou sp. zn. 5 Sžp 22/2009, uznesením sp. zn. 5 Sžp 41/2009 z 22. júna 2009 prerušil konanie   o   odvolaní   sťažovateľa   a   predložil   Súdnemu   dvoru   Európskych   spoločenstiev predbežné   otázky   na   rozhodnutie.   Takýmto   odlišným   postupom   a   rozhodnutím   došlo k porušeniu   princípu   predvídateľnosti   súdneho   rozhodnutia,   porušeniu   princípu   právnej istoty a k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Okrem porušenia princípu právnej istoty najvyšší súd podľa   sťažovateľa   zanedbal aj svoju   zákonom ustanovenú povinnosť pri   zabezpečovaní jednoty rozhodovania.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza: „Dňa   29.   6.   2009   bolo   právnej   zástupkyni   sťažovateľa   doručené   uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v právnej veci druhovo totožnej s právnou vecou, v ktorej   vydaný   rozsudok   Najvyššieho   súdu   je   predmetom   tejto   sťažnosti.   Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Sžp 41/2009 zo dňa 22. 6. 2009 prerušilo konanie o odvolaní žalobcu (sťažovateľa) proti rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 S 166/2008- 74 zo dňa 20.1.2009, ktorým tento súd zamietol žalobu žalobcu (sťažovateľa), ktorým sa domáhal   zrušenia   rozhodnutia   žalovaného   –   Ministerstva   životného   prostredia,   ktorým žalovaný   rozhodol   o   nepriznaní   postavenia   účastníka   správneho   konania   žalobcovi   – sťažovateľovi v konaní vedenom podľa zákona o ochrane prírody a krajiny.

Najvyšší súd SR predložil citovaným rozhodnutím vec Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na rozhodnutie o predbežných otázkach...

Z uvedeného vyplýva, že Najvyšší súd SR postupoval vo veci, ktorá je predmetom tejto   sťažnosti,   zásadne   odlišne   ako   v   inej   druhovo   identickej   veci.   Z   rozhodnutia o predložení veci Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev zo dňa 20.1.2009 vyplýva, že Najvyšší   súd   SR   postupoval   podľa   článku   234   poslednej   vety (Zmluvy   o   založení Európskeho spoločenstva, pozn.), teda že otázku týkajúcu sa výkladu komunitárneho práva musel predložiť Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev, keďže proti jeho rozhodnutiu nie je   prípustný   opravný   prostriedok   (v   tejto   súvislosti   sťažovateľ   poukazuje   na   výraz   ‚bol nútený konať‘ v odôvodnení citovaného rozhodnutia o prerušení konania). V tejto súvislosti sťažovateľ dáva za pravdu Najvyššiemu súdu SR o jeho povinnosti predložiť vec Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev vzhľadom na to, že proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR nie je prípustný opravný prostriedok podľa OSP a Ústavný súd SR nie je druhou opravnou inštanciou   v   konaní   správneho   súdnictva.   Pokiaľ   ide   o   odôvodnenie   odlišného   postupu Najvyššieho súdu SR, tak ako na to poukazuje v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktorá má byť zdôvodnená údajným naznačovaním komunitárneho rozmeru posudzovanej veci v neskorších odvolaniach sťažovateľa, táto skutočnosť je v rozpore s obsahom odvolaní sťažovateľa vo veci sp. zn. 5 Sžp 6/2009 a 5 Sžp 41/2009. Sťažovateľ predkladá v prílohe tohto podania tak odvolanie a podanie, ktorým bolo odvolanie doplnené vo veci, ktorá je predmetom tohto konania, tak odvolanie a podanie, ktorým bolo doplnené vo veci 5 Sžp 41/2009. Z obsahu týchto podaní sťažovateľa je zrejmé, že tieto sú s výnimkou spisových značiek a dátumov identické. Postup sťažovateľa v odvolacom konaní teda nebol dôvodom na zásadne odlišný postup Najvyššieho súdu SR v dvoch druhovo identických konaniach, v ktorých je sťažovateľ účastníkom konania. Postup Najvyššieho súdu SR, ktorý predchádzal vydaniu   rozhodnutia   napadnutého   touto   sťažnosťou   a   vydanie   tohto   rozhodnutia   je v rozpore s článkom, teda s právom sťažovateľa zakotvenom v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ktoré zaručuje každému konať pred súdom zákonom stanoveným spôsobom, ak Najvyšší súd SR sa cítil   byť   viazaný   povinnosťou   predložiť   vo   veci   5   Sžp   Súdnemu   dvoru   Európskych spoločenstiev, potom ak takýmto spôsobom nepostupoval aj vo veci, ktorá je predmetom tohto konania, nepostupoval zákonným spôsobom, tak ako mu to ukladá čl. 2 ods. 2 ústavy SR v spojení s čl. 234 zmluvy o založení Európskeho spoločenstva.“

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   uznesením   prijal   jeho sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci samej rozhodol týmto nálezom:

„Právo   sťažovateľa   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva v konaní pred súdmi Slovenskej republiky zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 vety 1. Dohovoru rozsudkom Najvyššieho   súdu   SR   sp.   zn.   5   Sžp   22/2009   zo   dňa   2.6.2009   a   konaním,   ktoré   mu predchádzalo bolo porušené.

Ústavný súd SR zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Sžp 22/2009 zo dňa 2.6.2009 a vracia mu vec na nové konanie a rozhodnutie.

Ústavný   súd   SR   zakazuje   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   pokračovať v porušovaní namietaných právach sťažovateľa.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 a § 49 až § 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“),   pričom   nesplnenie   všeobecnej   alebo osobitnej podmienky je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa. Pri predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že odlišným rozhodnutím najvyššieho súdu v skutkovo a právne zhodných veciach došlo k porušeniu zásady právnej istoty, a tým aj jeho práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd z podania a jeho príloh   zistil,   že sťažovateľ sa podľa   § 14 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len   „Správny   poriadok“)   domáhal   postavenia   účastníka   v   konaní   o   povolenie   výnimky z podmienok ochrany chráneného živočícha, pretože v tomto konaní budú priamo dotknuté jeho práva a právom chránené záujmy podľa Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia publikovaného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 43/2006 (ďalej len „Aarhuský dohovor“). Ministerstvo životného prostredia dospelo k záveru, že nie sú splnené podmienky   na priznanie postavenia   účastníka   konania podľa   §   14 Správneho poriadku, a zároveň konštatovalo, že podľa § 82 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane prírody a krajiny“) môže mať sťažovateľ v tomto konaní len postavenie zúčastnenej osoby. O rozklade sťažovateľa rozhodoval   minister   životného   prostredia   Slovenskej   republiky,   ktorý   rozhodnutím č. 116/2008-rozkl. z 26. júna 2008 potvrdil prvostupňové rozhodnutie, keď konštatoval, že postup správneho orgánu bol v súlade so zákonom o ochrane prírody a krajiny.

Na základe žaloby sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia č. 116/2008-rozkl. preskúmal napadnuté rozhodnutie ako vecne a miestne príslušný krajský súd, ktorý rozsudkom č. k. 2 S 175/2008-72 zo 14. januára 2009 žalobu zamietol, pretože usúdil, že žaloba nie je dôvodná. Podľa názoru krajského súdu je obsah čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru „natoľko nejasný a nejednoznačný, že z neho nemožno bez pochybností vyvodiť pravidlo správania, ktoré autor touto normou sledoval. Predmetný článok zaväzuje štát zabezpečiť prístup členov verejnosti k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí orgánov verejnej moci, ak sú v rozpore s vnútroštátnym právom   v oblasti životného prostredia,   na druhej   strane však   viaže zabezpečenie tohto záväzku na splnenie podmienok uvedených vo vnútroštátnom práve, ak sú nejaké. Z takto formulovanej   normy   nemožno   jednoznačne   vyložiť,   aké   práva   má   žalobca   ako   člen verejnosti vo vzťahu k správnemu konaniu vo veciach ochrany prírody a krajiny, prípadne i k   súdnemu   konaniu   umožňujúcemu   preskúmanie   zákonnosti   vydaných   rozhodnutí. Nemožno   teda   jednoznačne   ani   tvrdiť,   že   vnútroštátna   právna   úprava   postavenia občianskych   združení   v   konaní   pred   orgánmi   ochrany   prírody   a   krajiny   je   v   rozpore s pravidlami   ustanovenými   v   článku   9   ods.   3   Aarhuského   dohovoru.   Preto   súd... konštatoval,   že   napriek   právo   prednosti   Dohovoru   pred   vnútroštátnymi   zákonmi, založenému na článku 7 ods. 5 Ústavy SR, nemožno priznať článku 9 ods. 3 Dohovoru priamy   účinok   vo   vnútroštátnom   práve,   pretože   z   tohto   článku   jednoznačne   nevyplýva pre žalobcu právo byť účastníkom správneho konania, ktorého sa v konkrétnom správnom konaní dovolával. Pravidlo o aplikačnej prednosti Dohovoru pred vnútroštátnymi zákonmi preto v danom prípade nebolo možné uplatniť. Pokiaľ teda správne orgány postupovali podľa vnútroštátnej právnej úpravy – ZOPK (zákon o ochrane prírody a krajiny, pozn.), ktorý   zaručuje   žalobcovi   v správnom   konaní   týkajúcom   sa   ochrany   prírody   a   krajiny procesné postavenie zúčastnenej osoby s právami a povinnosťami vymedzenými v § 15a Správneho   poriadku   a   nepriznali   žalobcovi   postavenie   účastníka   konania,   postupovali v súlade s právnym poriadkom SR.“.

Najvyšší súd rozhodujúci o odvolaní sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 5 Sžp 22/2009 z 2.   júna   2009   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn.   2   S   175/2008   potvrdil.   V   rozhodnutí konštatoval, že «od začiatku roku 2008 bol žalobca upovedomovaný o začatí viacerých správnych   konaní   (v   počte   prevyšujúcom   jednosto)   vyvolaných   na   podnet   rôznych poľovníckych   združení   alebo   iných   subjektov,   ktoré   sa   týkali   alebo   povolenia   výnimky z podmienok   ochrany   chránených   živočíchov   –   medveďa   hnedého,   alebo   vstupu do chránených území alebo použitia chemických prípravkov v týchto lokalitách.

Žalobca   nielen   v   tomto   konkrétnom   (konanie   o   žiadosti   na   povolenie   výnimky z ochrany chránených živočíchov) ale aj vo zvyšných konaniach oznámil žalovanému svoju účasť a následne sa domáhal priznania postavenia účastníka konania odvolávajúc sa na § 14 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) ako aj na článok 9 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k   spravodlivosti   v   záležitostiach   životného   prostredia,   ktorý   bol   publikovaný   v   Zbierke zákonov   Slovenskej   republiky   pod   por.   č.   43/2006   (na   účely   tohto   rozsudku   ďalej   len „Aarhuský dohovor“).

...

Nakoľko všetky odvolania podané na Najvyšší súd Slovenskej republiky pod sp. zn. 5 Sžp 6/2009 až 5 Sžp 94/2009 sa týkali rovnakých účastníkov, obdobného skutkového stavu (primárny skutkový stav vychádzal z povolenia výnimky z podmienok ochrany chránených živočíchov, rastlín alebo chránenej častí krajiny) a totožného právneho problému vo vzťahu k neuznaniu   postavenia   žalobcu ako   účastníka   správneho konania,   potom   Najvyšší súd Slovenskej republiky s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti obsiahnutú v § 6 O. s. p. (navrhnutý procesný spôsob oboznámenia účastníkov s výsledkami súdneho konania nebol zvolený na úkor rýchlej a účinnej ochrany ich práv) a na tú skutočnosť, že dôvody, ktoré ho viedli k odmietnutiu odvolania, podrobne objasnil v rozsudku sp. zn. 5 Sžp 6/2009, zvolil takú   procesnú   ekonómiu,   že   v   podrobnostiach   odôvodnenia   tohto   rozsudku   odkazuje účastníkov na svoje hore uvedené rozhodnutie, ktoré účastníci majú k dispozícii.».

Podľa § 14 ods. 1 Správneho poriadku je účastníkom konania ten, o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté; účastníkom konania   je   aj   ten,   kto   tvrdí,   že   môže   byť   rozhodnutím   vo   svojich   právach,   právom chránených   záujmoch   alebo   povinnostiach   priamo   dotknutý,   a   to   až   do   času,   kým   sa preukáže opak. Podľa odseku 2 je účastníkom konania aj ten, komu osobitný zákon také postavenie priznáva.

Podľa § 15a ods. 1 Správneho poriadku môže osobitný zákon ustanoviť, za akých podmienok sa na konaní alebo na jeho časti má právo zúčastniť aj iná osoba než účastník konania (ďalej len „zúčastnená osoba“). Podľa odseku 2 má zúčastnená osoba právo byť upovedomená o začatí konania a o iných podaniach účastníkov konania, zúčastniť sa na ústnom   pojednávaní   a   na   miestnej   obhliadke,   navrhovať   dôkazy   a   doplnenie   podkladu rozhodnutia. Osobitný zákon môže ustanoviť zúčastnenej osobe viac práv.

Podľa   §   82   ods.   3   zákona   o   ochrane   prírody   a   krajiny   je   účastníkom   konania o vydanie súhlasu alebo povolenie výnimky v prípadoch uvedených v odseku 2 len žiadateľ, ak tento   zákon   neustanovuje inak.   Účastníkom   konania o   vydanie   súhlasu na zriadenie zoologickej záhrady je aj obec, v ktorej katastrálnom území je alebo má byť zoologická záhrada   umiestnená.   Združenie   s   právnou   subjektivitou,   ktorého   predmetom   činnosti najmenej jeden rok je ochrana prírody a krajiny (§ 2 ods. 1) a ktoré písomne oznámi svoju účasť v konaní najneskôr do siedmich dní od upovedomenia podľa odseku 7, je zúčastnenou osobou.

Podľa čl. 7 ods. 5 ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách,   medzinárodné   zmluvy,   na   ktorých   vykonanie   nie   je   potrebný   zákon, a medzinárodné   zmluvy, ktoré priamo   zakladajú práva   alebo povinnosti   fyzických   osôb alebo   právnických   osôb   a   ktoré   boli   ratifikované   a   vyhlásené   spôsobom   ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.

Podľa   čl.   9   ods.   2.   Aahurského   dohovoru   každá   zmluvná strana   v   rámci   svojho vnútroštátneho   práva   zabezpečí,   aby   členovia   zainteresovanej   verejnosti   a)   majúci dostatočný záujem alebo, alternatívne, b) ak pretrváva porušovanie ich práva v prípadoch, kde   to   právne   predpisy   Strany   upravujúce   správne   konanie   požadujú   ako   predbežnú podmienku,   mali   prístup   k   procesu   preskúmania   pred   súdom   a/alebo   iným   nezávislým a nestranným   orgánom   ustanoveným   na   základe   zákona   na   účely   napadnúť   vecnú a procesnú zákonnosť akéhokoľvek rozhodnutia, úkonu alebo opomenutia podliehajúcemu článku 6 a v prípadoch ustanovených vnútroštátnym právom a bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia   odseku   3,   iným   relevantným   ustanoveniam   tohto   dohovoru.   O   tom,   čo predstavuje   dostatočný   záujem   a   porušovanie   práva,   bude   rozhodnuté   v   súlade s požiadavkami vnútroštátneho práva a v súlade s cieľom dať zainteresovanej verejnosti široký prístup k spravodlivosti v rámci rozsahu pôsobnosti tohto dohovoru. Na tento účel sa záujem akejkoľvek mimovládnej organizácie, ktorá spĺňa požiadavky uvedené v článku 2 ods. 5, považuje za dostatočný na účely písmena a). Tieto organizácie budú považované za také, ktorých práva môžu byť porušené na účely písmena b).

Ústavný   súd   najprv   preskúmal   napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   v   spojení s rozsudkom krajského súdu. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistil, že by   závery   najvyššieho   súdu   o   odvolaní   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. V rozhodnutí krajského súdu sú uvedené skutkové okolnosti veci a odôvodnené závery týkajúce sa právneho posúdenia veci. Odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho   súdu,   ktorý   zvolil   takú   procesnú   ekonómiu,   že   odkázal   na   svoje   staršie rozhodnutie sp. zn. 5 Sžp 6/2009, ktoré má sťažovateľ k dispozícii a v ktorom podrobne objasnil   dôvody,   ktoré   ho   viedli   k   odmietnutiu   dovolania,   je akceptovateľné   a   ústavne konformné.

Ústavný   súd   sa   zaoberal   otázkou,   či   napadnuté   rozhodnutie   najvyššieho   súdu nevykazuje   znaky   arbitrárneho   rozhodnutia   z   dôvodu   jeho   rozporu   s   konštantnou rozhodovacou praxou. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti už vyslovil, že k imanentným   znakom   právneho   štátu   patrí   neodmysliteľne   aj   princíp   právnej   istoty (napr. PL.   ÚS   36/95),   ktorého   súčasťou   je   tiež   požiadavka,   aby   sa   na   určitú   právne relevantnú   otázku   pri   opakovaní   v   rovnakých   podmienkach   dala   rovnaká   odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99).

Diametrálne odlišná   rozhodovacia   činnosť   všeobecného   súdu   o   tej   istej   právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (mutatis mutandis PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05).

Napriek   uvedenému   ústavný   súd   skonštatoval,   že   v   danom   prípade   vyslovenie právneho   záveru,   že   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu   došlo   k   porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nie je opodstatnené. V posudzovanom prípade ústavný súd poukazuje   na   skutočnosti   uvedené   v   rozhodnutí   najvyššieho   súdu,   podľa   ktorých vo viacerých   podaniach   obdobného   skutkového   stavu   a   totožného   právneho   problému rozhodol najvyšší súd identicky.

Pokiaľ sťažovateľ na podporu svojich tvrdení o porušení základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu poukázal na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžp 41/2009 z 22. júna 2009, ktorým tento   v   obdobnej   právnej   veci   rozhodol   odlišným   spôsobom   ako   vo   veci   sp.   zn. 5 Sžp 22/2009 z 2. júna 2009, ústavný súd zistil, že sťažovateľ napáda rozhodnutie, ktoré bolo identické s viacerými rozhodnutiami najvyššieho súdu obdobného skutkového stavu a totožného právneho problému. Napadnuté rozhodnutie časovo predchádzalo odlišnému rozhodnutiu sp. zn. 5 Sžp 41/2009, ktoré v čase rozhodovania najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 5 Sžp 9/2009 ešte nebolo vydané. Sťažovateľ pritom nenapáda toto odlišné a neskôr vydané   rozhodnutie,   ale   rozhodnutie,   ktoré   mu   časovo   predchádzalo.   Preto   vyznieva absurdne   tvrdenie   sťažovateľa   o   nepredvídateľnom   postupe   v   rozhodovaní,   ktoré predchádzalo odlišnému postupu a ktoré zároveň bolo obdobné s viacerými rozhodnutiami najvyššieho súdu v skutkovo a právne podobnej veci. Toto odlišné rozhodnutie zároveň nie je odlišným meritórnym rozhodnutím, ale rozhodnutím o prerušení konania a predložení predbežných otázok na rozhodnutie Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev. Sťažovateľ teda porovnáva obsah rozhodnutí vydaných v odlišnej forme a odlišnej fáze konania.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného   súdu   v   Slovenskej   republike   vyplýva,   že   rozhodovanie   pri   prieskume zákonností   rozhodnutí   orgánov verejnej   správy   patrí   do   právomoci   všeobecných   súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať právne názory všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu, usmerňovať   vývoj   judikatúry   všeobecných   súdov   z   hľadiska   správnosti   výkladu a uplatňovania   zákonov   (za   podmienky   rešpektovania   jeho   ústavnej   konformity)   alebo zjednocovať judikatúru všeobecných súdov (čo je kompetenciou práve najvyššieho súdu, pozri napr. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05).

Ústavný   súd   preto   po   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľa   dospel k záveru,   že   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   a preto   podľa   §   25 ods.   2 zákona o   ústavnom   súde   odmietol   jeho sťažnosť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2009