znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 390/08-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. apríla 2009 v senáte zloženom   z   predsedu   Rudolfa   Tkáčika   a   zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a   Jána   Auxta v konaní o sťažnosti I. M., K., zastúpenej advokátom JUDr. J. V., Advokátska kancelária, B.,   vo veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Poprad v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 774/1995 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo I. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Poprad   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   17   C   774/1995 p o r u š e n é b o l i.

2. I. M. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc   eur),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Poprad p o v i n n ý   zaplatiť   do dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Poprad   je p o v i n n ý   uhradiť I. M. trovy právneho zastúpenia v sume 223,46 € (slovom dvestodvadsaťtri eur a štyridsaťšesť centov) na účet jej právneho zástupcu   JUDr.   J.   V.,   Advokátska   kancelária, B.,   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. III. ÚS 390/08-9 z 25. novembra 2008 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť I. M., K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 774/1995.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval prípisom z 15. januára 2009 predsedu okresného súdu, aby sa k sťažnosti vyjadril, oznámil ústavnému súdu, či súhlasí s tým, aby ústavný súd podľa § 30 ods.   2 zákona o ústavnom   súde upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti a aby ústavnému súdu zaslal súdny spis.

Predseda   okresného   súdu   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   prípisom   sp.   zn. 1 ÚS/2009   zo   6.   februára   2009   doručeným   ústavnému   súdu   13.   februára   2009   podal podrobný rozbor právnej veci o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov vedenej okresným súdom pod sp. zn. 17 C 774/1995 a uviedol:

«Vec napadla na tunajší súd dňa 30. 06. 1995.

Dňa   21.   07.   1995 bol   konaný   informatívny výsluch žalobcu za účelom poučenia navrhovateľa o neúplnosti návrhu.

Dňa 24. 07. 1995 žalobca súdu predložil opravený návrh. Dňa 28. 07. 1995 bol žalobca vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku za návrh. Dňa 13. 01. 1997 bol žalobca vyzvaný na predloženie listinných dôkazov a žalobkyňa (predseda   okresného   súdu   má   zrejme   na   mysli   „žalovanú“,   pozn.) bola   vyzvaná na vyjadrenie k návrhu.

Dňa 20. 02. 1997 žalobkyňa predložila súdu vyjadrenie k návrhu. Dňa 24. 02. 1997 zákonný sudca vytýčil termín pojednávania na deň 14. 03. 1997. Dňa 14. 03. 1997 sa vo veci konalo pojednávanie, ktoré bolo odročené na deň 07. 04. 1997 s tým, že súd predvolá navrhnutých svedkov a účastníci sa vyjadria k zostatkovým cenám hnuteľných vecí, resp. do nasledujúceho pojednávania bola daná účastníkom lehota na mimosúdne usporiadanie veci.

Dňa 07. 04. 1997 sa vo veci konalo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito za účelom nariadenia znaleckého dokazovania na zistenie ceny rodinného domu s prísl. a pozemkom.

Uznesením Okresného súdu Poprad č. k. 17 C/774/1995-30 zo dňa 10. 07. 1997 bolo vo veci nariadené znalecké dokazovanie. Voči výroku o uložení povinnosti zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania podala žalovaná odvolanie, ktoré bolo dňa 02. 09. 1997 predložené na rozhodnutie Krajskému súdu v Prešove.

Krajský súd Prešov uznesením zo dňa 08. 01. 1998 potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa a spis bol vrátený tunajšiemu súdu dňa 13. 02. 1998.

Dňa 25. 03. 1998 bol spis zaslaný ustanovenému znalcovi. Dňa 21. 05. 1998 ustanovený znalec vrátil súdu spis spolu s vyhotoveným znaleckým posudkom a vyúčtovaním znalečného.

Dňa 22. 05. 1998 súd uznesením priznal znalcovi znalečné. Dňa 23. 09. 1998 zákonný sudca vytýčil termín pojednávania na deň 21. 10. 1998. Dňa 21. 10. 1998 sa vo veci konalo pojednávanie, ktoré bolo odročené za účelom doplnenia   znaleckého   dokazovania   na   zistenie   všeobecnej   hodnoty   nehnuteľnosti. Doplnenie znaleckého dokazovania bolo nariadené uznesením zo dňa 25. 03. 1999 a spis bol   vrátený   znalcom   súdu   dňa   25.   05.   1999   spolu   s   odborným   znaleckým   posudkom a vyúčtovaným znalečným.

Dňa 10. 06. 1999 boli účastníci uznesením súdu vyzvaní na zloženie preddavku na trovy znaleckého dokazovania.

Dňa 10. 09. 1999 sa konal vo veci informatívny výsluch, na ktorom bol žalobca poučený   o   jeho   povinnosti   zložiť   preddavok   na   trovy   znaleckého   dokazovania   podľa uznesenia súdu z 10. 06. 1999.

Dňa 23. 09. 1999 súd uznesením priznal znalcovi znalečné. Dňa 19. 10. 1999 zákonný sudca vytýčil termín pojednávania na deň 17. 11. 1999. Dňa 19. 10. 1999 sa vo veci konalo pojednávanie (predseda okresného súdu mal zrejme na mysli dátum 17. november 1999, pozn.), ktoré bolo odročené na deň 19. 11. 1999 za účelom vyhlásenia rozsudku.

Na pojednávaní dňa 19. 11. 1999 súd prvého stupňa rozhodol vo veci rozsudkom, ktorého písomné znenie bolo vyhotovené dňa 19. 12. 1999 a účastníci ho prevzali dňa 18. 01. 2000.

Dňa 01. 02. 2000 bolo súdu doručené odvolanie žalobcu ako i žalobkyne (predseda okresného súdu má zrejme na mysli žalovanú, pozn.) proti rozsudku. Dňa 09. 02. 2000 bol žalobca   vyzvaný   na   doplnenie   odvolania   voči   rozsudku   a   žalobkyňa   bola   vyzvaná na vyjadrenie k odvolaniu žalobcu.

Dňa 23. 02. 2000 žalobca doručil súdu doplnené odvolanie. Dňa 25. 02. 2000 bol žalobca vyzvaný na vyjadrenie k odvolaniu žalovanej a žalovaná bola opätovne vyzvaná na vyjadrenie k odvolaniu žalobcu.

Dňa   23.   03.   2000   bol   spis   predložený   Krajskému   súdu   Prešov   na   rozhodnutie o odvolaní žalobcu a žalobkyne.

Dňa 19. 06. 2000 Krajský súd Prešov vytýčil termín pojednávania na deň 13. 07. 2000. Pojednávanie bolo odročené na deň 26. 09. 2000 z dôvodu, že sa nedostavil žalobca, u ktorého doručenie predvolania nebolo vykázané.

Dňa 26. 07. 2000 sa vo veci konalo pojednávanie na Krajskom súde Prešov, ktorý uznesením zrušil rozsudok v jeho napadnutej časti, t. j. okrem výroku o povinnosti žalobcu zaplatiť žalovanej sumu 25.580,- Sk v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku a vo výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 2.800,- Sk v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku a vo výroku o povinnosti žalovanej vydať žalobcovi stolík pod televízor v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku a v rozsahu zrušenia bola vec vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Dňa 14. 11. 2000 bol spis s písomným vyhotovením uznesenia odvolacieho súdu vrátený na súd prvého stupňa, ktoré bolo dňa 17. 11. 2000 expedované účastníkom a tí boli zároveň vyzvaní, aby sa k nemu písomne vyjadrili a navrhli konkrétne dôkazy vrátane navrhovaných   svedkov   a   doplnenia   znaleckého   dokazovania,   ktoré   má   súd   vykonať v ďalšom konaní.

Dňa 05. 02. 2001 bolo doručené vyjadrenie žalobkyne k uzneseniu Krajského súdu Prešov.

Dňa   09.   06.   2002   boli   účastníci   vyzvaní   o   predloženie   správy,   akým   spôsobom užívajú hnuteľné veci uvedené v návrhu, či existujú ešte svadobné dary a kto ich užíva, na predloženie uvedenej správy boli účastníci urgovaní dňa 10. 12. 2003.

Dňa 12. 09. 2004 boli účastníci vyzvaní, aby navrhli svedkov, ktorých žiadajú vo veci vypočuť.

Dňa 17. 05. 2005 boli účastníci vyzvaní o podanie správy, či nedošlo k mimosúdnej dohode.

Dňa   02.   07.   2006   súd zisťoval   pobyt žalovanej cestou Mestského   úradu   Poprad a Registra obyvateľov SR.

Dňa 08. 01. 2007 zákonný sudca vytýčil termín pojednávania na deň 26. 01. 2007, na ktoré nemala žalovaná doručenie predvolania riadne vykázané a na ktorom žalobca uviedol,   že   so   žalobkyňou   sa   snažia   dospieť   k   dohode.   Pojednávanie   bolo   odročené na neurčito.

Dňa 10. 12. 2007 zákonný sudca vytýčil termín pojednávania na deň 18. 12. 2007. Dňa   18.   12.   2007   sa   vo   veci   konalo   pojednávanie,   na   ktorom   účastníci   navrhli pojednávanie   odročiť   s   tým,   že   sa   pokúsia   uzavrieť   mimosúdnu   dohodu,   resp.   zmier. Pojednávanie bolo odročené na deň 12. 02. 2008.

Dňa   12.   02.   2008   sa vo   veci   konalo   pojednávanie,   na ktorom   žalobca predložil plnomocenstvo pre JUDr. K. na zastupovanie v tomto konaní a obaja účastníci žiadali odročiť   pojednávanie   s   tým,   že   sa   pokúsia   mimosúdne   dohodnúť.   Pojednávanie   bolo odročené na deň 28. 03. 2008.

Dňa   28.   03.   2008   sa   vo   veci   konalo   pojednávanie,   na   ktorom   obaja   účastníci súhlasili   s   jeho   odročením   vzhľadom   na   možnosť   uzavretia   mimosúdnej   dohody,   kde žiadajú o lehotu aspoň 1 mesiaca. Súd pojednávanie odročil na neurčito s tým, že právny zástupca žalobcu do konca apríla súdu oznámi, či v predmetnej veci došlo k mimosúdnej dohode.

Dňa   7.   5.   2008   súd   vyzval   právneho   zástupcu   žalobcu,   aby   predložil   správu,   či nedošlo medzi účastníkmi k uzatvoreniu mimosúdnej dohody.

Dňa 22. 05. 2008 zákonný sudca vytýčil termín pojednávania na deň 11. 06. 2008. Dňa 11. 06. 2008 sa vo veci konalo pojednávanie, na ktorom žalobca uviedol, že pokiaľ sa týka rozdelenia hnuteľných vecí,   tieto by sa rozdelili tak,   ako boli doposiaľ užívané medzi účastníkmi, problém ostáva s nehnuteľnosťou. Žalovaná uviedla, že trvá na svojom podiele, ktorý jej zo zákona patrí, zároveň vyslovila, že vzájomne so žalobcom rokujú o možnosti uzavretia dohody a snažia sa v tomto smere dohodnúť. Za týmto účelom žiadala pojednávanie odročiť. Pojednávanie bolo odročené na 09. 09. 2008.

Na pojednávanie dňa 09. 09. 2008 sa žalovaná nedostavila ani neospravedlnila... Dňa   25.   11.   2008   sa   vo   veci   konalo   pojednávanie.   Žalovaná   ráno   v deň pojednávania   telefonicky   ospravedlnila   svoju   neúčasť   zo   zdravotných   dôvodov, nepredložila   však   súdu   žiaden   záznam   od   lekára   o jej   práceneschopnosti,   preto   súd pojednával   v jej   neprítomnosti.   Žalobca   predložil   súdu   návrh   dohody   na   vyporiadanie BSM, s ktorou podľa jeho tvrdenia súhlasí aj žalovaná...

Na pojednávane dňa 17. 12. 2008 sa žalovaná nedostavila, svojú neúčasť opätovne ospravedlnila až v priebehu dopoludnia telefonicky, a to z dôvodu neodkladnej služobnej cesty do Bratislavy a požiadala o odročenie pojednávania...

Dňa 230. 12. 2008 žalovaná zaslala súdu písomné ospravedlnenie svojej neúčasti na pojednávaní   dňa   17.   12.   2008,   potvrdenie   zamestnávateľa   o účasti   na   služobnej   ceste v dňoch 17. 12. 2008 do 19. 12. 2008 a lekárske potvrdenie z 25. 11. 2008.

Súd zaslal dňa 12. 1. 2009 žalovanej návrh dohody na vyporiadanie BSM s tým, aby sa k tomuto vyjadrila v lehote 10 dní.“»

Predseda okresného súdu ďalej okrem iného konštatoval, že „... v danom prípade ide   o vec   právne   a fakticky   zložitú.   Súd   sa   v   priebehu   konania   musel   vysporiadať   s procesnými návrhmi, resp. pasivitou účastníkov ohľadom navrhovaných dôkazov, brať do úvahy žiadosti účastníkov konania o odročenie pojednávaní z dôvodu možnosti mimosúdnej dohody.... V danom prípade ide o vec, ktorá predpokladá navzájom podmienené uváženie, najmä čo sa týka posudzovania skutočností, ktoré ovplyvňujú výšku podielov účastníkov. Rýchlosť   konania   nepriaznivo   ovplyvňovali   samotní   účastníci   konania   svojím správaním, keď... Obidvaja účastníci konania zároveň viackrát žiadali odročiť konané pojednávania   vo   veci   vzhľadom   na   možnosť   mimosúdneho   urovnania   a žalovaná   - sťažovateľka   sa na posledné tri pojednávania ani nedostavila a stále žiadala vytýčené pojednávanie   odročiť.   Takéto   konanie   žalovanej   spôsobuje   prieťahy,   ktoré   vedú k predlženiu uvedeného sporu.

Vychádzajúc z písomnej sťažnosti... zo dňa 03.06.2008 je nepochybné, že motívom podania sťažnosti je iba získanie finančných prostriedkov, nakoľko v tomto štádiu konania súd koná vo veci plynulo a bez zbytočných prieťahov, z jeho strany sú realizované úkony za účelom rozhodnutia vo veci. V čase podania sťažnosti prebiehali medzi účastníkmi konania rokovania   za   účelom   uzavretia   mimosúdnej   dohody.   Konanie   sťažovateľky   je   teda účelovým   a zištným.   Samotná   sťažovateľka   vôbec   nevyužila   svoje   právo   a nenamietala postup súdu konať bez zbytočných prieťahov sťažnosťou u predsedu súdu.“.

Právny   zástupca   sťažovateľky   na   vyjadrenie   okresného   súdu   reagoval   podaním doručeným ústavnému súdu 12. marca 2009.

Ústavný súd zo súvisiaceho súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 17 C 774/1995 zistil   priebeh   a   stav   konania.   Prehľad   úkonov   okresného   súdu   ním   vykonaných v sťažovateľkou   namietanom   konaní,   ktoré   vo   svojom   vyjadrení   uviedol   predseda okresného súdu, sa zhoduje s tým, čo vyplýva zo zistení ústavného súdu.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva   upraveného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na   prejednanie   svojej   záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 774/1995.  

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (i práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného   súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne až právoplatným rozhodnutím   súdu   alebo iným zákonom   predvídaným spôsobom,   ktorý znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu (IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).  

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť   veci,   o   ktorej   súd   rozhoduje,   správanie   účastníka   súdneho   konania   a   postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o kritérium „právna a faktická zložitosť veci“, ústavný súd konštatuje, že   vzhľadom   na   predmet   namietaného   konania   o   vyporiadanie   bezpodielového spoluvlastníctva   manželov   možno   vec   považovať   za   skutkovo   zložitú,   keďže   vyžaduje uskutočniť   časovo   náročné   dokazovanie   predovšetkým   odborným   znaleckým   posudkom (na zistenie   všeobecnej   ceny   rodinného   domu   s   príslušenstvom   a   pozemkom),   ako   aj vyjadreniami a výpoveďami účastníkov, svedkov, zaobstaraním a vyhodnotením listinných dôkazov. Doterajší 14-ročný priebeh napadnutého konania však podľa názoru ústavného súdu nemožno ospravedlniť faktickou zložitosťou prerokovávanej veci. Táto dĺžka konania je   celkom   zjavne   neprimeraná.   Ústavný   súd   preto   pri   posudzovaní   prieťahov   v   konaní a určení   sumy   finančného   zadosťučinenia   v   prospech   okresného   súdu   zohľadnil   len čiastočne   „faktickú“   zložitosť   veci.   Navyše   metodika   postupu   všeobecných   súdov vo veciach   vyporiadania   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   je   dostatočne   jasná a podporená   stabilizovanou   judikatúrou,   preto   pri   sústredenom   postupe   súdu v posudzovanom konaní bolo možné vo veci rozhodnúť bez zbytočných prieťahov.

2.   Správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   konania   je   druhým   kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu správanie sťažovateľky v predmetnej veci čiastočne prispelo k predĺženiu konania.

Ústavný súd zo súvisiaceho spisu okresného súdu zistil, že sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu č.   k. 17 C 774/95-30 z 10.   júla 1997 o nariadení znaleckého dokazovania   vo   výroku   o uložení   povinnosti   zložiť   preddavok   na   trovy   znaleckého dokazovania odvolanie. Rovnako podala odvolanie proti rozsudku okresného súdu   č. k. 17 C   744/95-112   z 19.   decembra   1999.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   poukazuje na skutočnosť,   že   využitie   možností   daných   účastníkom   konania   procesnými   predpismi (Občianskym súdnym poriadkom) na uplatňovanie a presadzovanie ich práv v občianskom súdnom konaní spôsobuje síce predĺženie priebehu konania, nemožno to však kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy (napr. I. ÚS 270/05). Pre úplnosť treba dodať, že na druhej strane účastník konania musí počítať s tým, že ich využitie môže mať za následok spomalenie postupu všeobecného súdu pri prerokovaní veci samej a že tento dôsledok (predĺženie konania) nemožno v sťažnosti podanej podľa čl. 127 ods. 1 ústavy následne úspešne pripísať výlučne postupu konajúceho súdu.

Sťažovateľka,   ktorá   v   konaní   pred   okresným   súdom   vystupuje   ako   žalovaná, čiastočne   ovplyvnila   dĺžku   konania   žiadosťami   o   odročenie   nariadených   pojednávaní vo veci   (a   to   18.   decembra   2007,   12.   februára   2008   a   28.   marca   2008)   vzhľadom na možnosť   mimosúdneho   urovnania.   Ústavný   súd   ďalej   zistil,   že   sťažovateľka   sa nezúčastnila   nariadených   pojednávaní,   pričom   svoju   neúčasť   ospravedlnila   telefonicky v deň   nariadeného   pojednávania   so   žiadosťou   o odročenie   (25.   novembra   2008, 17. decembra   2008).   Uvedené   skutočnosti   preto   ústavný   súd   zohľadnil   pri   rozhodovaní o finančnom zadosťučinení sťažovateľky.

3.   Napokon   ústavný   súd   z   hľadiska   existencie   zbytočných   prieťahov   hodnotil samotný   postup   okresného   súdu   v   napadnutom   konaní.   Pri   skúmaní   skutočnosti, či v dôsledku postupu okresného súdu došlo k namietanému porušeniu označených práv, ústavný   súd   zistil,   že   okresný   súd   bol   v podstatnej   časti   konania   nečinný,   resp.   konal nesústredene a neefektívne.

Ústavný súd z obsahu sťažnosti sťažovateľky, vyjadrenia predsedu okresného súdu a zo spisu okresného súdu sp. zn. 17 C 774/1995 zistil, že okresný súd bol v posudzovanej veci   už na začiatku   konania nečinný, a   to   konkrétne   od   3.   augusta   1995,   keď   žalobca na základe výzvy okresného súdu uhradil súdny poplatok za podaný návrh, do 15. januára 1997   (v   trvaní   17   mesiacov),   keď   okresný   súd   doručoval   žalobný   návrh   sťažovateľke a vyzval   ju   na   vyjadrenie   k   nemu,   čo   svojou   povahou   patrí   k   úkonom   vykonávaným spravidla   na   začiatku   občianskeho   súdneho   konania   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   21/00, I. ÚS 33/01).

Podľa   názoru   ústavného súdu   je poznačená zbytočnými prieťahmi   najmä tá   časť posudzovaného   súdneho   konania, keď   po   zrušení   prvostupňového   rozsudku   (uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 Co 119/00 z 26. septembra 2000) a jeho doručení okresnému súdu (14. novembra 2000) mal okresný súd na základe usmernení odvolacieho súdu vykonať ďalšie dokazovanie vo veci a riadne ho vyhodnotiť. Ústavný súd zistil, že okresný   súd   v   období   od   17.   novembra   2000,   keď   expedoval   účastníkom   rozhodnutie odvolacieho   súdu   a   zároveň   ich   vyzval,   aby   sa   k   nemu   písomne   vyjadrili   a   navrhli konkrétne   dôkazy   vrátane   navrhovaných   svedkov   a   doplnenia   znaleckého   dokazovania, do 8. januára 2007, keď nariadil termín pojednávania vo veci na 26. január 2007, nevykonal žiadny procesný úkon, ktorým by efektívne smeroval k právoplatnému rozhodnutiu vo veci. Obdobie   šiestich   rokov,   počas   ktorých   okresný   súd   len   vyzýval   účastníkov   konania na podanie správy (raz ročne), akým spôsobom užívajú hnuteľné veci uvedené v návrhu, či existujú ešte svadobné dary, kto ich užíva, a či nedošlo medzi nimi k dohode (prípismi z 9. júna 2002, 10. decembra 2003, 12. septembra 2004, 17. mája 2005), ako aj zisťoval trvalý pobyt žalovanej na Mestskom úrade v K. a v Centrálnej evidencii pobytu obyvateľov Slovenskej republiky v Banskej Bystrici (prípisom zo 4. júla 2006), považuje ústavný súd v okolnostiach   prípadu   za   obdobie   neefektívnej   činnosti   okresného   súdu,   ktoré   spôsobilo zbytočné prieťahy v napadnutom konaní.

Navyše v čase zrušenia prvostupňového rozsudku odvolacím súdom trvalo namietané konanie už viac ako päť rokov, preto bolo nutné v konaní postupovať obzvlášť efektívne, aby   bola   právna   neistota   sťažovateľa   čo   najrýchlejšie   odstránená.   V   tejto   súvislosti   už ústavný súd judikoval, že ak už konanie trvá neprimerane dlho, má všeobecný súd venovať zvláštnu pozornosť jeho urýchleniu (III. ÚS 146/05).

Okresný súd podľa názoru ústavného súdu porušil zákonnú povinnosť ustanovenú mu v § 100 OSP, ktorá spočíva v tom, že mal postupovať vo veci aj bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, pričom intenzita porušenia tejto povinnosti v okolnostiach posudzovaného prípadu nadobudla ústavný rozmer. Okresný súd sa   v   danom   prípade   totiž   uspokojil   s   formalizovaným   postupom,   toleroval   nečinnosť účastníkov   konania   týkajúcu   sa   mimosúdnej   dohody   a   nevyužíval   efektívne   zákonné možnosti na zjednanie nápravy. Podľa názoru ústavného súdu ani snaha o zmier účastníkov konania nesmie viesť k porušeniu zásady postupovať v súdnom konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Námietku okresného súdu, že sťažovateľka nepodala sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a   doplnení   niektorých   zákonov,   ústavný   súd   nemohol   neakceptovať,   pretože   vzhľadom na doterajšiu   dĺžku   namietaného   konania   už   nebolo   v   možnostiach   tohto   súdu   vo   veci dosiahnuť nápravu, pričom táto otázka bola predmetom predbežného prerokovania sťažnosti a ústavný súd sa s ňou vysporiadal v rámci odôvodnenia uznesenia č. k. III. ÚS 390/08-9 z 25. novembra 2008 o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Na základe uvedených zistení ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 774/1995 spôsobil zbytočné prieťahy v trvaní viac ako sedem rokov,   a   poukazujúc   aj   na   skutočnosť,   že   viac   než   14-ročnú   dĺžku   konania   nemožno v rozumnej   miere   ospravedlniť   v   zásade   žiadnymi   relevantnými   okolnosťami   prípadu, rozhodol, že okresný súd v tomto konaní porušil základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Aj   napriek   zisteniu   ústavného   súdu,   že   došlo   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru okresným súdom, neprikázal mu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 17 C 774/1995 konal bez zbytočných prieťahov, vzhľadom na to, že táto povinnosť mu už bola uložená nálezom ústavného súdu č. k. IV. ÚS 152/08-27 z 31. júla 2008.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 56 ods.   5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Sťažovateľka v sťažnosti žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 200 000 Sk.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

V   danom   prípade   podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Zohľadňujúc   predovšetkým   obdobie,   v ktorom   došlo   k zbytočným   prieťahom, zložitosť veci, správanie sťažovateľky ako účastníčky konania, povahu prerokovanej veci, ktorá   je   predmetom   posudzovaného   konania, ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur) primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 2 výroku nálezu).

Ústavný   súd   rozhodol   napokon   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastúpením advokátom JUDr. J. V. v konaní pred ústavným súdom, ktorý ich vyčíslil v sume 346, 31 € (za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2008 a jeden v roku 2009).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2007, ktorá bola   19   056   Sk.   Ústavný   súd   úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) v spojení s § 13 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to v sume 105,42 € (3 176 Sk) za jeden úkon právnej služby a 2 x 6,31 € (190 Sk) (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 223,46 € (6 732 Sk).

Podanie   právneho   zástupcu   doručené   12.   marca   2009   nevyhodnotil   ústavný   súd vzhľadom   na   jeho   obsah   (absencia   ústavnoprávneho   aspektu)   ako   podanie   relevantné na rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. apríla 2009