znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 39/2014-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. januára 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   JELLA,   s.   r.   o., Námestie republiky 8, Nové Zámky, P. J., a P. J., zastúpených advokátom JUDr. Martinom Gancznerom,   Advokátska   kancelária,   Forgáchova   bašta   7,   Nové   Zámky,   vo   veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Stáleho rozhodcovského   súdu Slovenskej bankovej asociácie sp. zn. II/2012-3359 z 28. februára 2013 a jeho postupom predchádzajúcim vydaniu tohto rozsudku a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti JELLA, s. r. o., P. J., a P. J., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2013 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   JELLA,   s.   r.   o.,   Námestie republiky   8,   Nové Zámky (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“), P. J. (ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“), a P. J. (ďalej len „sťažovateľ v 3. rade“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu   ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Stáleho   rozhodcovského   súdu Slovenskej   bankovej   asociácie   (ďalej   len   „rozhodcovský   súd“)   sp. zn. II/2012-3359 z 28. februára 2013 a jeho postupom predchádzajúcim vydaniu tohto rozsudku.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozhodcovský súd napadnutým rozsudkom zaviazal sťažovateľa v 1. rade, aby v lehote 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku zaplatil spoločnosti OTP Banka Slovensko, a. s., Štúrova 5, Bratislava (ďalej len „banka“), 2   620,   57   €.   Súčasne   rozhodcovský   súd   zaviazal   sťažovateľa   v 2.   rade   a sťažovateľa v 3. rade,   aby   spoločne   a   nerozdielne   v lehote   3   dní   od   nadobudnutia   právoplatnosti rozsudku   zaplatili   banke   2   620,   57   €,   pričom   plnením   povinnosti   jedným   z povinných zaniká v rozsahu poskytnutého plnenia povinnosť ostatných.

Sťažovateľ v 1. rade totiž 13. júna 2008 uzavrel s bankou zmluvu o kontokorentnom úvere, na základe ktorej sa banka zaviazala poskytnúť mu kontokorentný úver 500 000 Sk za   variabilnú   úrokovú   sadzbu   4,30   p. a.   Konečná   splatnosť   úveru   bola   dohodnutá na 12. jún 2009.   Sťažovateľ   v 2.   rade   a sťažovateľ   v 3.   rade   vystupovali   ako   ručitelia sťažovateľa v 1. rade. Sťažovateľ v 1. rade však podľa názoru banky uhradil iba istinu poskytnutého   úveru   a neuhradené   zostalo   príslušenstvo.   Preto   sa   banka   obrátila na rozhodcovský   súd,   ktorý   po   vykonanom   dokazovaní   dospel   k záveru,   že   banka voči sťažovateľovi v 1. rade preukázala „nárok na zaplatenie pohľadávky s príslušenstvom vyplývajúcej zo zmluvy o kontokorentnom úvere..., ktorá ku dňu 23. 03. 2012 predstavuje výšku 2.620,57 Eur, z toho úroky predstavujú 1.006,62 Eur a úroky z omeškania 1.613,95 Eur“. K rovnakému záveru dospel rozhodcovský súd, aj pokiaľ ide o ručiteľské záväzky sťažovateľa v 2. rade a sťažovateľa v 3. rade.

V sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovatelia   tvrdia,   že   podľa   ustanovení uzavretej   zmluvy   o kontokorentnom   úvere   mala   banka „výslovné   oprávnenie   odpisovať peňažné prostriedky z bežného účtu, a to vo výške splatných záväzkov sťažovateľa v 1/ rade. Nakoľko sťažovateľ v 1/ rade mal na bežnom účte vždy dostatok finančných prostriedkov, neexistoval žiadny dôvod na to, aby OTP Banka Slovensko, a. s. nepostupovala v zmysle uzavretej zmluvy a neodpisovala splatné pohľadávky z bežného účtu...“.

Ďalej   sťažovatelia   zdôrazňujú   nerovnováhu   vo   vzťahu   banky   a sťažovateľov, pretože banka „nemá v zmluve uvedené žiadne sankcie za nesplnenie jej povinností“.

Sťažovatelia   poukazujú   i na   ustanovenia   ručiteľských   listín   sťažovateľa   v 2.   rade a sťažovateľa   v 3.   rade,   z ktorých   vyplýva, že   v rozhodcovskom   konaní má rozhodovať jeden rozhodca. No v odôvodnení napadnutého rozsudku sa uvádza, že „sporové strany... neuzatvorili dohodu ohľadne počtu rozhodcov...“. Rozhodcovský súd podľa sťažovateľov taktiež   zamieňa   zmluvu   o kontokorentnom   úvere   so   zmluvou   o splátkovom   úvere. Na základe toho sťažovatelia konštatujú, že „rozhodcovský rozsudok je zmätočný nejasný a z tohto dôvodu   aj nepreskúmateľný.   Rozhodcovský   súd   sa   pri   rozhodovaní dostatočne nezaoberal všetkými predloženým dôkazmi, a preto ich ani nemohol náležite vyhodnotiť a tým neprihliadol na všetko, čo v konaní vyšlo najavo.“.

Sťažovatelia   tiež   poukazujú   na   skutočnosť,   že   rozhodcovské   doložky, z ktorých rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc, „sú súčasťou formulárových zmlúv..., pričom   obsah   týchto   zmlúv“ nemali   sťažovatelia „reálnu   možnosť   ovplyvniť“.   Navyše, podľa sťažovateľov je zriaďovateľom rozhodcovského súdu Slovenská banková asociácia, „a preto ho považujeme, ako i konajúcich rozhodcov vo veci za predpojatých z dôvodu väzieb   jeho predstaviteľov   na OTP   Banku Slovensko,   a.   s.,   ktorá   je   členom   Slovenskej bankovej asociácie“.

Sťažovatelia   odkazujú   na   obsah   rozhodcovskej   doložky,   v ktorom   sa   ako rozhodcovský orgán uvádza „Stály rozhodcovský súd Asociácie bánk SR“, hoci už v roku 2006   došlo   k zmene   jeho   názvu   na „Stály   rozhodcovský   súd   Slovenskej   bankovej asociácie“. Preto je podľa sťažovateľov rozhodcovská doložka neplatná.

Napokon   sťažovatelia   poukazujú na skutočnosť,   že banka poskytla sťažovateľovi v 1. rade   na   základe   zmluvy   o splátkovom   úvere   z 8.   septembra   2009   krátkodobý   úver v sume   15   835   € „za   účelom   splatenia   kontokorentného   úveru...   uvedené   peňažné prostriedky boli sťažovateľovi v 1/ rade poskytnuté, s tým, že podľa... Zmluvy o splátkovom úvere...   sťažovateľ   v 1/   rade   bol   povinný   pred   čerpaním   úveru   splatiť   vyúčtované príslušenstvo a časť istiny kontokorentného úveru, ak dostal krátkodobý splátkový úver. Po uzavretí uvedenej zmluvy o splátkovom úvere... boli vykonané aj splátky v zmysle tejto zmluvy. Je zrejmé, že OTP Banka Slovensko, a. s. nemá vo veciach poriadok a sama nevie, aký nárok si uplatnila voči sťažovateľom. Sťažovatelia namietali v konaní tieto skutočnosti, avšak porušovateľ sa s týmito skutočnosťami žiadnym spôsobom nevysporiadal.“.

Sťažovatelia informujú, že 5. apríla 2013 podali žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku „na Okresný súd Nové Zámky“, ktorý však „v danej veci zatiaľ nerozhodol“, a preto „z   dôvodu   hrozby   zmeškania   2   mesačnej   lehoty   na   podanie   ústavnej   sťažnosti, sťažovatelia boli nútení podať túto ústavnú sťažnosť...“.

Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd vo veci samej nálezom takto rozhodol:„Základné práva sťažovateľov 1/, 2/ a 3/ na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   Rozhodcovským   rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie sp. zn. II/2012-3359 zo dňa 28.02.2013 a jeho vydaniu predchádzajúcim postupom, porušené boli.

Rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie sp. zn. II/2012-3359 zo dňa 28.02.2013 sa zrušuje a prikazuje sa, aby porušovateľ obnovil stav pred porušením základného práva alebo slobody.

Sťažovatelia si uplatňujú taktiež nárok na náhradu trov konania...“

Vzhľadom na tvrdenia sťažovateľov uvedené v odôvodnení ich sťažnosti ústavný súd na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) zistil, že sťažovatelia podali 8. apríla   2013   žalobu   o   zrušenie   napadnutého   rozhodcovského   rozsudku   (konaniu   bola pridelená sp. zn. 32 Cb 70/2013), návrh na začatie konania však neobsahoval zákonom predpísané   náležitosti,   preto   naň okresný   súd   neprihliadal,   o čom   bola právny   zástupca sťažovateľov vyrozumený.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania pred ústavným súdom je sťažovateľmi namietané porušenie ich základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   k porušeniu ktorých   malo   dôjsť   napadnutým   rozsudkom   rozhodcovského   súdu   sp. zn. II/2012-3359 z 28. februára   2013,   ako   aj   postupom   rozhodcovského   súdu   v označenom   konaní, ktorý vydaniu napadnutého rozhodcovského rozsudku predchádzal.

1.   V súvislosti   s napadnutým   rozhodcovským   rozsudkom   ústavný   súd   upriamuje pozornosť na už spomenutý princíp subsidiarity (čl. 127 ods. 1 ústavy), z ktorého vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd“)   a   právomoc   ústavného   súdu   len subsidiárne.

Zmysel   a účel   princípu   subsidiarity   spočíva   v   tom,   že   ochrana   ústavnosti   nie   je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré   sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv   a   základných   slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 133/05).

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých práv, porušenie ktorých v súvislosti s napadnutým rozhodcovským rozsudkom sťažovatelia namietajú v konaní pred ústavným súdom, neposkytuje iný všeobecný súd na základe im dostupných   opravných   prostriedkov   predstavujúcich   účinné   právne   prostriedky   nápravy namietaného porušenia týchto práv.

1.1   Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovatelia   za   jeden   z dôvodov   tvrdeného porušenia svojich   označených   práv považujú „spôsob,   akým   boli rozhodcovské doložky uzavreté“,   pretože   ich   obsah   sťažovatelia   nemohli   ovplyvniť   vzhľadom   na   to,   že   boli súčasťou   formulárových   zmlúv,   a tak   sú   v rozpore   s dobrými   mravmi.   V dôsledku   toho potom aj právomoc rozhodcovského súdu je „založená neplatne“.

Podľa § 40 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o rozhodcovskom   konaní“)   účastník rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou na príslušnom súde domáhať zrušenia tuzemského   rozhodcovského   rozsudku,   ak   jeden   z   účastníkov   rozhodcovského   konania popiera platnosť rozhodcovskej zmluvy.

Z citovaného   ustanovenia   zákona   o rozhodcovskom   konaní   nepochybne   vyplýva, že ak sťažovatelia zastávajú názor o neplatnosti rozhodcovskej zmluvy (resp. rozhodcovskej doložky v uzavretej zmluve či v ručiteľských listinách) spôsobujúcej v konečnom dôsledku porušenie ich základného práva na súdnu ochranu a ich práva na spravodlivé súdne konanie, majú   možnosť   obrátiť   sa   žalobou   o zrušenie   rozhodcovského   rozsudku   na   miestne príslušnom   všeobecnom   súde,   ktorý   má   právomoc   poskytnúť   ochranu   ich   označeným právam. Existencia   „iného“ súdu,   tak ako to   má na mysli čl. 127 ods.   1 ústavy, preto vylučuje právomoc ústavného súdu na prerokovanie sťažnosti v tejto časti.

1.2 K rovnakému záveru dospel ústavný súd aj pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v časti námietky o predpojatosti rozhodcov, ktorí v spore sťažovateľov rozhodovali.

Podľa   §   40   ods.   1   písm.   f)   zákona   o rozhodcovskom   konaní   sa   účastník rozhodcovského   konania   môže   žalobou   podanou   na   príslušnom   súde   domáhať zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku, ak sa na vydaní rozhodcovského rozsudku zúčastnil rozhodca,   ktorý   bol   rozhodnutím   podľa   §   9   vylúčený   pre   predpojatosť alebo ktorého vylúčenie účastník rozhodcovského konania pred vydaním rozhodcovského rozsudku nie zo svojej viny nemohol dosiahnuť.

Je teda v právomoci miestne príslušného všeobecného súdu zistiť eventuálne splnenie podmienok   citovaného   ustanovenia   zákona   o rozhodcovskom   konaní,   a takto   poskytnúť ochranu   označeným   právam   sťažovateľov.   I   tu   je   teda   právomoc   ústavného   súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vylúčená.

1.3 Ústavný súd nemá dostatok právomoci ani na prerokovanie sťažnostnej námietky, v ktorej   sťažovatelia   argumentujú,   že   na   bežnom   účte   sťažovateľa   v 1.   rade   boli   vždy dostatočné prostriedky, z ktorých si banka odpísaním mala uspokojovať svoju pohľadávku voči sťažovateľovi v 1. rade plynúcu z poskytnutého kontokorentného úveru.

Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy možno uplatniť iba v tom prípade, ak napriek vyčerpaniu všetkých prípustných prostriedkov nápravy došlo podľa tvrdenia sťažovateľa k porušeniu jeho základných práv alebo slobôd (m. m. IV. ÚS 21/02).

Sťažovatelia si preto nemôžu vyberať orgán verejnej moci, ktorý im má poskytnúť ochranu   pred   namietaným   porušením   ich   práv.   Povinnosťou   sťažovateľov   je   vyčerpať všetky   právne prostriedky   ochrany nimi označených   práv, porušenie ktorých   namietajú, tak ako   to   umožňuje   právny   poriadok   Slovenskej   republiky.   Až   po   ich   vyčerpaní a za predpokladu, že by boli splnené ostatné ústavné aj zákonné podmienky, by mohla byť daná právomoc ústavného súdu (IV. ÚS 171/04).

Z obsahu sťažnosti ani z jej príloh nevyplýva, že by sťažovatelia túto námietku boli v priebehu   rozhodcovského   konania   predložili.   Vyjadrenia   k žalobe   banky   teda rozhodcovskému súdu doručili, avšak predmetnú námietku v nich nepredniesli.

Ústavný súd zistenú skutočnosť hodnotí ako nevyužitie procesného práva stojaceho k dispozícii účastníka konania v prospech právnej ochrany materiálneho práva tvoriaceho predmet rozhodcovského konania. V takýchto okolnostiach potom ani ústavný súd nemôže poskytovať   ochranu   označeným   právam   sťažovateľov,   ak   títo   nevyužili   všetky   účinné prostriedky ochrany svojich práv pred rozhodcovským súdom, ktorého ochrana základným právam a slobodám sťažovateľov predchádza ochrane poskytovanej ústavným súdom.

1.4   Pokiaľ   ide   o ďalšie   sťažnostné   námietky   atakujúce   napadnutý   rozhodcovský rozsudok,   zakladajú   sa   predovšetkým   na   tvrdení   sťažovateľov   o poskytnutí   splátkového úveru bankou, ktorý mal sťažovateľovi v 1. rade slúžiť na splatenie predtým poskytnutého kontokorentného   úveru.   Podmienky   poskytnutia   splátkového   úveru   boli   pritom podľa sťažovateľov dohodnuté tak, že sťažovateľ v 1. rade musel mať splatené príslušenstvo poskytnutého kontokorentného úveru. Ak teda splátkový úver poskytnutý bol, má to slúžiť ako dôkaz, že príslušenstvo kontokorentného úveru, ktoré je predmetom sporu, sťažovateľ v 1. rade splatil.

V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   je   sťažnosť   zjavne neopodstatnená, ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej   prijatí na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98   tiež   napr.   I.   ÚS   4/00,   II.   ÚS   101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Z obsahu   odôvodnenia   napadnutého   rozhodcovského   rozsudku   však   vyplýva, že sťažovateľom   sa   v rozhodcovskom   konaní   nepodarilo   preukázať   poskytnutie predmetného splátkového úveru. Rozhodcovský súd uviedol, že sťažovateľ v 1. rade síce v konaní   tvrdil   poskytnutie   splátkového   úveru,   pred   čerpaním   ktorého   mal   povinnosť „splatiť   vyúčtované   príslušenstvo   a časť   istiny   kontokorentného   úveru“.   Súčasne   však zdôraznil, že sťažovateľ v 1. rade „nepredložil Rozhodcovskému súdu dôkazy, na základe ktorých by preukázal vyššie uvedené tvrdenia“. V súvislosti s tým sa potom rozhodcovský súd priklonil k tvrdeniu banky, podľa ktorého zmluva o splátkovom úvere uzavretá bola, no sťažovateľ   v 1.   rade   nesplnil   podmienky   v nej   uvedené,   a preto   mu   splátkový   úver ani poskytnutý nebol.

Rekapitulovaný   záver   rozhodcovského   súdu   sťažovatelia   v sťažnosti   nijako nerozporovali   a zotrvali   len   na   argumentácii   adresovanej   už   v rozhodcovskom   konaní rozhodcovskému súdu. Ústavnému súdu nepredložili ani nenavrhli žiadne dôkazy, ktoré by boli   spôsobilé   ich   argumentáciu   podporiť.   Navyše,   z priloženej   fotokópie   zmluvy o splátkovom   úvere   skutočne   vyplýva,   že   jeho   poskytnutie   bolo   podmienené   presne špecifikovanými   spôsobmi   zabezpečenia   (ručenie,   dohoda   o prednostnom   uspokojení pohľadávok banky pred záväzkami sťažovateľa v 1. rade voči spoločníkom, predloženie notárskej   zápisnice   s predpísaným   obsahom   banke).   Sťažovatelia   ani   v rozhodcovskom konaní,   ani   v sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   netvrdili   ani   nepreukazovali,   že   by uvedené podmienky poskytnutia splátkového úveru splnili. Preto ústavný súd nemá dôvod akokoľvek   ústavne   spochybňovať   závery   dokazovania   uskutočneného   rozhodcovským súdom.   Predostretá   námietka   sťažovateľov   je   tak   nedôvodná   a sťažnosť   je   v tejto   časti zjavne neopodstatnená.

1.5 Za nedôvodnú považuje ústavný súd i námietku sťažovateľov o nesúlade obsahu ručiteľských listín sťažovateľa v 2. rade a sťažovateľa v 3. rade a odôvodnenia napadnutého rozhodcovského   rozsudku.   Ak   v ručiteľských   listinách   bolo   dohodnuté,   že   v prípadom rozhodcovskom konaní má rozhodovať jeden rozhodca, potom je pre ústavnú bezvadnosť rozhodcovského rozsudku rozhodujúcou skutočnosť, že po podaní žaloby rozhodcovskému súdu o nej naozaj rozhodol jeden rozhodca.

Záver   o   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   môže   zakladať   aj   absencia ústavnoprávneho   rozmeru   namietaných   pochybení,   resp. nedostatkov   v   činnosti alebo rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci,   posudzovaná   v   kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu.

Fakt,   že   v odôvodnení   rozhodcovského   rozsudku   rozhodcovský   súd   nesprávne uviedol,   že „sporové   strany...   neuzatvorili   dohodu   ohľadne   počtu   rozhodcov...“,   hoci v rozhodcovskom konaní napokon rozhodoval jeden rozhodca tak, ako si to sporové strany v rozhodcovských   doložkách   dohodli,   považuje ústavný súd v daných okolnostiach   skôr za pisársku   chybu   vzniknutú   nedôslednosťou,   než   za   ústavne   relevantné   pochybenie. I v tejto časti je teda sťažnosť zjavne neopodstatnená.

1.6   Rovnaký   postoj   zaujal   ústavný   súd   aj   pri   hodnotení   chyby   na   strane   6 napadnutého   rozhodcovského   rozsudku,   kde   sa   uvádza,   že „rozhodcovský   súd...   mal za preukázané, že dňa 13.06.2008 uzavreli žalobca ako veriteľ a žalovaný v prvom rade ako dlžník   Zmluvu   o splátkovom   úvere“,   hoci   v uvedený   deň   bola   medzi   bankou a sťažovateľom   v 1.   rade   uzavretá   zmluva o kontokorentnom   úvere.   Na   mnohých   iných miestach   odôvodnenia   rozhodcovského   rozsudku   (napr.   strana   5   odsek   3)   však rozhodcovský   súd   priradil   k dátumu   13.   jún   2008   uzavretie   zmluvy   o kontokorentnom úvere. Argumentácia sťažovateľov o zmätočnosti,   nejasnosti,   a tým aj nezrozumiteľnosti napadnutého rozhodcovského rozsudku je podľa ústavného súdu nedôvodná.

2. Sťažovatelia v petite svojej sťažnosti, ktorý je pre ústavný súd záväzný (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), označili za zásah porušujúci ich základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ich právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru i postup rozhodcovského súdu predchádzajúci   vydaniu   napadnutého   rozhodcovského   rozsudku.   Pri   preskúmaní jednotlivých sťažnostných námietok, tak ako sú rekapitulované a citované v naratívnej časti odôvodnenia   tohto   uznesenia,   však   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovatelia   v odôvodnení sťažnosti nepredniesli proti samotnému postupu rozhodcovského súdu žiadnu námietku.

Pritom podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde musí návrh na začatie konania pred ústavným súdom okrem iného obsahovať odôvodnenie návrhu.

Keďže   sťažovatelia   v rozsahu   napadnutého   postupu   rozhodcovského   súdu   nijako neuviedli žiadne dôvody, musel ústavný súd v tejto časti sťažnosť odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie predpísaných náležitostí. Ústavný súd pritom nepovažoval   za   procesne   efektívne   vyzývať   sťažovateľov   na   doplnenie   dôvodov   ich sťažnosti   v naznačenom   zmysle,   pretože   ani   v prípade   vyhovenia   takejto   výzve   by predbežné prerokovanie sťažnosti v časti smerujúcej proti postupu rozhodcovského súdu predchádzajúcemu   vydaniu   napadnutého   rozhodcovského   rozsudku   nemohlo   viesť   k jej prijatiu na ďalšie konanie.

Ústavný súd už totiž judikoval, že rozhodcovské konanie nadobúda verejnoprávny rozmer   až   momentom   meritórneho   rozhodnutia   rozhodcovského   súdu   –   rozsudku, keď právny   poriadok   Slovenskej   republiky   rozhodcovskému   rozsudku   pripisuje vlastnosť vykonateľnosti   a zároveň   je aj exekučným   titulom. Do tohto okamihu je toto konanie   vo sfére   rozhodcovského   súdu   a   má   charakter   súkromnoprávneho   vzťahu (III. ÚS 335/2010). Viaceré aspekty rozhodcovského konania sú upravené priamo v zákone o rozhodcovskom konaní, z ktorého súčasne vyplýva jeho konsenzuálny základ. Podľa § 26 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní rozhodcovský súd pripravuje a vedie rozhodcovské konanie v súlade s pravidlami dohodnutými účastníkmi rozhodcovského konania. Ak sa nedospeje k dohode o pravidlách, rozhodca pripravuje a vedie konanie podľa svojej úvahy, vždy však tak, aby sa skutkový stav zistil úplne, rýchlo a hospodárne. Podľa odseku 3 tohto ustanovenia stály rozhodcovský súd pripravuje a vedie rozhodcovské konanie podľa svojho rokovacieho   poriadku.   Vzhľadom   na   uvedený   zmluvný   základ   vedenia   rozhodcovského konania, a teda jeho rýdzo súkromnoprávny charakter, je vylúčená možnosť ústavného súdu zasiahnuť   do   vedenia   rozhodcovského   konania,   a poskytnúť   tak   ochranu   sťažovateľom označeným právam (I. ÚS 234/2013).

3.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   bez   právneho   významu zaoberať   sa   ďalšími   návrhmi   sťažovateľov   formulovanými   v sťažnostnom   petite   (návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku, návrh na náhradu trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2014