znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 39/2013-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. januára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť I. P., P., zastúpenej advokátom JUDr. M. F., P., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 S 36/2012 zo 7. septembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. P.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. decembra 2008 doručená sťažnosť I. P. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 S 36/2012 zo 7. septembra 2012.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že si na Obvodnom pozemkovom úrade v P. (ďalej len „obvodný pozemkový úrad“) ako oprávnená osoba uplatnila podaním z 13. decembra 2004 reštitučný nárok podľa „zákona č. 503/2003 Z. z.“. Podaním zo 14. decembra 2004 doplnila svoje podanie z 13. decembra 2004 a nárok rozšírila o svojich troch súrodencov.

Obvodný   pozemkový   úrad   rozhodnutím   sp.   zn.   OPÚ–2008/02036-1-Bd z 19. februára 2008 sťažovateľke priznal právo na náhradu za vyvlastnené nehnuteľnosti a tiež právo na náhradné pozemky v podiele 1/4. S rozhodnutím sťažovateľka súhlasila a rozhodnutie obvodného pozemkového úradu nadobudlo právoplatnosť 24. marca 2008.

Na základe žiadosti zástupcu troch súrodencov sťažovateľky o vydanie rozhodnutia v tejto reštitučnej veci im v júni 2008 obvodný pozemkový úrad oznámil, že svoj nárok neuplatnili,   a   preto   rozhodnutie   nemôže   vydať,   keďže   svoj   nárok   riadne   neuplatnili v zákonom ustanovenej lehote do 31. decembra 2004.

Sťažovateľka v decembri 2011 a januári 2012 podala proti nečinnosti obdobného pozemkového úradu sťažnosti, v ktorých žiadala o vydanie rozhodnutia k nehnuteľnostiam aj k zvyšným podielom predstavujúcim spolu ¾, a následne sa návrhom z 2. mája 2012 domáhala na krajskom súde o „poskytnutie súdnej ochrany z dôvodu nečinnosti OPÚ P., keďže   mala   za   to,   že   správny   orgán   je   nečinný,   keďže   o   ňou   uplatnenom   nároku   k pozemkom v podiele 3/4 napriek výzvam a opakovaným sťažnostiam doposiaľ nerozhodol“.

Neskôr sťažovateľka podala na krajskom súde v máji 2012 žalobu podľa § 250t Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), o ktorej krajský súd rozhodol tak, že ju zamietol   s   odôvodnením,   že   sťažovateľka   sa   návrhom   proti   nečinnosti   orgánu   verejnej správy   nesprávne   domáha   zmeny   právoplatného   rozhodnutia,   čo   neprislúcha   krajskému súdu v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy. Ak bola sťažovateľka nespokojná s rozhodnutím   obvodného   pozemkového   úradu   a bola   toho   názoru,   že   jej   malo   byť navrátené   vlastnícke   právo   k   pozemkom   v   podiele   1/1   (v celosti),   mala   podať   proti rozhodnutiu odvolanie, čo však neurobila.

Krajský súd preto podľa § 250t ods. 4 OSP jej návrh ako nedôvodný zamietol.

Sťažovateľka   po   obšírnej   právnej   argumentácii   nesúhlasí   s   právnym   názorom krajského súdu a domnieva sa, že jej návrhu proti nečinnosti správneho orgánu malo byť vyhovené,   pretože   nečinnosťou   obvodného   pozemkového   úradu   došlo „k   odopretiu základných   práv   sťažovateľky   a   preto   postup   porušovateľa   nezodpovedá   požiadavkám kladených zákonom na spravodlivé súdne konanie“.

Na   základe   už   uvedených   skutočností   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd rozhodol, že jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   3   S   36/2012 zo 7. septembra 2012 porušené bolo. Okrem toho sa domáha zrušenia uznesenia a vrátenia veci na ďalšie konanie, ako aj úhrady trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   sťažnosť   predbežne   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   preto   možno   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 66/98, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu nie je ústavný súd súčasťou systému všeobecných   súdov.   Podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   o   namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v   prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, III. ÚS 181/04).

Základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru)   sa   možno   domáhať   v   medziach   a   za   podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04). Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy a taktiež aj právo na spravodlivé súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   neznamená   právo   na   úspech   v   konaní pred všeobecným súdom (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

Sťažovateľka namieta v konaní pred ústavným súdom porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v dôsledku zamietnutia jej návrhu z 2. mája 2012, ktorým sa domáhala, aby krajský súd podľa § 250t ods. 4 OSP rozhodol,   že   obvodný   pozemkový   úrad   je   povinný   v   konaní   o   jej   reštitučnom   nároku rozhodnúť aj o zvyšných podieloch k nehnuteľnostiam.

Po   oboznámení   sa   s   obsahom   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   (na   10   s.) ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia procesného kódexu (§ 250t ods. 1 a 4 OSP) podstatné pre posúdenie veci interpretoval   a   aplikoval   správne,   a   jeho   úvahy   vychádzajú   z   konkrétnych   faktov,   sú logické, a preto aj celkom legitímne a z ústavného hľadiska ich považuje za akceptovateľné. Krajský súd v závere svojho rozhodnutia jasne uviedol, že sťažovateľka sa „návrhom proti nečinnosti nesprávne domáha zmeny právoplatného rozhodnutia odporcu zo dňa 19. 2. 2008 na základe zmeneného právneho názoru na posudzovanie otázky poradia a výšky podielov oprávnených osôb podľa reštitučných zákonov, čo neprislúcha ani odporcovi, ani krajskému súdu v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy.

... v prípade, že navrhovateľka nebola spokojná s rozhodnutím správneho orgánu a mala za to, že jej malo byť navrátené vlastnícke právo k pozemkom v podiele 1/1 (v celosti) resp. že jej malo byť priznané právo na náhradu za pozemky v podiele 1/1, t. j. v celosti, mala podať proti rozhodnutiu odvolanie.“.

K tomuto odôvodneniu krajského súdu ústavný súd už len dodáva, že podľa § 244 ods. 1 OSP (v znení účinnom od 1. januára 2002) v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej   správy,   a   ak   sťažovateľka   bola   nespokojná   s   rozhodnutím   obvodného pozemkového úradu   z roku   2008,   mala k dispozícii   nielen odvolanie podľa   osobitných právnych predpisov, ale tiež mohla využiť aj iné opravné prostriedky (podať žalobu podľa § 244 ods. 1 OSP), využitím ktorých mohla dosiahnuť účinnú ochranu svojich základných práv. Tieto opravné prostriedky však sťažovateľka kvalifikovane vo svojej veci nevyužila.

Keďže   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   uznesením krajského súdu a namietaným porušením označených práv (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru), sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2013