znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 39/2012-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. januára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti E., N., C., zastúpenej advokátkou JUDr. A. H. R.,   K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Prešove   sp.   zn.   1   Cob/65/2011, 1 Ncb/3/2011 z 20. júla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti E. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. októbra 2011 doručená sťažnosť spoločnosti E., N., C. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. A. H. R., K., pre namietané porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Cob/65/2011, 1 Ncb/3/2011 z 20. júla 2011.

Z   podania   a   jeho   príloh   vyplynulo,   že   sťažovateľka   ako   menšinový   spoločník spoločnosti s ručením obmedzeným podala 24. februára 2010 na Okresnom súde Poprad (ďalej len „okresný súd“) návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým súd obmedzí právo   tejto   spoločnosti   disponovať   v   návrhu   označenými   pozemkami.   Uznesením sp. zn. 16 Cb/34/2010 z 1. apríla 2010 okresný súd jej návrhu vyhovel a zároveň jej uložil povinnosť podať v stanovenej lehote návrh vo veci samej. Návrh sťažovateľky vo veci samej bol okresnému súdu doručený 7. mája 2010. Na základe odvolania odporcov krajský súd uznesením sp. zn. 4 Cob/61/2010, 4 Cob/62/2010 zmenil uznesenie súdu prvého stupňa a návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol. Poukázal pri tom na skutočnosť, že žalobca nepreukázal ohrozenie svojich majetkových práv, ale poukázal na ohrozenie svojich ekonomických   záujmov.   Tiež   neosvedčil   potrebu   nariadenia   predbežného   opatrenia,   ak predbežné opatrenie nebude mať vzťah k budúcej prerokúvanej veci samej, ktorou je žaloba o neplatnosť právnych úkonov.

Podaním   zo   17.   marca   2011   sťažovateľka   opätovne   podala   návrh   na   nariadenie predbežného opatrenia. Uznesením sp. zn. 16 Cb/98/2010 z 20. apríla 2011 okresný súd jej návrhu v celom rozsahu vyhovel. Krajský súd v odvolacom konaní sp. zn. 1 Cob/65/2011, 1 Ncb/3/2011 uznesením z 20. júla 2011 zrušil uznesenie súdu prvého stupňa a zastavil konanie o návrhu na vydanie predbežného opatrenia z dôvodu prekážky veci právoplatne rozhodnutej.

Podľa názoru sťažovateľky „Krajský súd v Prešove Uznesením zo dňa 20. 07. 2011 sp. zn. 1 Cob/65/2011, 1 Ncb/3/2011 rozhodol arbitrárne a tým porušil základné práva sťažovateľa,   a   to   právo   na   súdnu   ochranu   podľa   článku   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Vzhľadom na tieto skutočnosti ako aj ďalšie, nižšie uvedené okolnosti, je sťažovateľ toho názoru, že sú splnené podmienky na to, aby Ústavný súd SR preskúmal a posúdil právny názor Krajského súdu v Prešove, resp. aby posúdil skutkovú otázku v predmetnej právnej veci.“.

Sťažovateľka tiež poukazuje na nové skutočnosti, ktoré sú podľa nej dostatočným dôvodom   na pre nariadenie predbežného opatrenia a   ktoré preukazujú, „že v   súvislosti so zriadením   záložného   práva,   došlo   ku   konaniu   v   rozpore   s   ustanovením   §   56a Obchodného zákonníka ako aj konaniu v rozpore s dobrými mravmi (§39 Občianskeho zákonníka), a za týmto účelom označil nové dôkazy, a to najmä:

- Zmluvu o odplatnom postúpení práv a povinností a dohoda o započítaní uzatvorenú medzi spoločnosťami O. a. s. a G. a. s.

- Zmluvu   o   postúpení   pohľadávky   a   Dohoda   o   započítaní   uzatvorenú   medzi spoločnosťami G. a. s, G. s. r. o, D. M., R. V. a spoločnosťou G. D. a.s.

- Zmluvu o prevode obchodného podielu uzatvorenú medzi spoločnosťami O. a. s. a G. a. s.

- Dohodu o cene uzatvorenú medzi spoločnosťami O. a. s. a G. a. s. Jedná sa o skutočnosti a dôkazy, ktoré sťažovateľ nemohol uviesť a/alebo označiť v prvom návrhu na nariadenie predbežného opatrenia (t. j. v podaní zo dňa 24. 02. 2010), nakoľko o týchto   dokumentoch   nemal   vedomosť   a   ani   ich   nemal   k   dispozícii   (sťažovateľ   nebol účastníkom   ani   jedného   z   týchto   zmluvných   vzťahov);   tieto   dokumenty   boli   žalovanými predložené   až   v   konaní   vo   veci   samej,   t.   j.   po   podaní   prvého   návrhu   na   nariadenie predbežného   opatrenia   a   po   vydaní   Uznesenia   Okresného   súdu   v   Poprade   zo   dňa 01. 04. 2010 sp. zn. 16 Cb/34/2010.

Ďalšou   novou   skutočnosťou,   ktorou   bol   odôvodnený   návrh   na   nariadenie predbežného opatrenia zo dňa 17. 03. 2011 bola skutočnosť, že nastala splatnosť záväzku spoločnosti   G.   s.   r.   o.   voči   materskej   spoločnosti   väčšinového   spoločníka.   Ani   túto skutočnosť   sťažovateľ   nemohol   označiť   pri   podaní   prvého   návrhu   na   nariadenie predbežného opatrenie, keďže táto skutočnosť vznikla až 30. 06. 2010, t. j. po vydaní prvého predbežného   opatrenia   (Uznesenie   Okresného   súdu   v   Poprade   zo   dňa   01.   04.   2010 sp. zn. 16 Cb/34/2010).“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:„1. Základné právo spoločnosti E., N., C., zapísanej: M., D., pod č...., na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných práv Uznesením   Krajského   súdu   v   Prešove   zo   dňa   20.   07.   2011   sp.   zn.   1   Cob/65/2011,   1 Ncb/3/2011 porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 20.07.2011 sp. zn. 1 Cob/65/2011, 1 Ncb/3/2011 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť spoločnosti E., N.,, C., zapísanej: M., D., pod č...., trovy konania vo výške 314,18 € na účet jej právneho zástupcu, JUDr. A. H. R., do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   aj   takú   sťažnosť,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Podstatou námietok sťažovateľky je tvrdenie o arbitrárnosti rozsudku krajského súdu č. k. 1 Cob/65/2011-189, 1 Ncb/3/2011, ktorým krajský súd zrušil uznesenie okresného súdu sp. zn. 16 Cb/98/2010 a konanie o návrhu na vydanie predbežného opatrenia zastavil. Podľa názoru sťažovateľky krajský súd tým, že sa nezaoberal novými skutočnosťami, ktoré nastali, odoprel jej a jej právu vlastniť majetok súdnu ochranu a porušil tak jej základné právo zakotvené v čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto: „Prekážka veci právoplatne rozhodnutej patrí k podmienkam konania. Ak zistí súd, že   vo   veci   už   bolo   v   rozsahu   záväznosti   výroku   uznesenia   vo   veci   samej   právoplatne rozhodnuté, konanie bez ďalšieho zastaví (§ 104 ods. 1 O. s. p.).

Z rozhodnutia Okresného súdu Poprad č. k. 16 Cb/34/2010-50 zo dňa 1. 4. 2010 v spojení s opravným uznesením toho istého súdu zo dňa 8. 7. 2010 a uznesením Krajského súdu Prešov č. k. 4 Cob/61/2010, 4 Cob/62/2010-233 zo dňa 12. 10. 2010 je zistiteľné, že ten istý žalobca podal dňa 1. 3. 2010 návrh na vydanie predbežného opatrenia, totožného znenia ako bol dňa 21. 3. 2011 podaný návrh v preskúmavanej veci. Ako skutkový dôvod uviedol, že je ohrozené vlastnícke právo spoločnosti G. s. r. o. k pozemkom zapísaným na LV č.... a majetkové práva žalobcu, ako spoločníka tejto spoločnosti. Malo sa tak stať z dôvodu, že žalovaný v 2. rade zneužíva svoje väčšinové postavenie k poškodzovaniu práv žalobcu a žalovaného v 1. rade. Ďalším dôvodom malo byť personálne prepojenie medzi žalovanými v 2. a 5. rade, ako aj personálne prepojenie medzi žalovanými v 1. a 2. rade. V návrhu sa poukazovalo na neplatnosť záložnej zmluvy, ktorou sa zriadilo záložné právo na pozemkoch vo vlastníctve žalovaného v 1. rade na zabezpečenie záväzku spoločnosti G., a.   s.   voči T.   a. s. a ďalej na zmluvu o pôžičke zo dňa 27.   11.   2007 medzi   žalovanými v 1. rade a 2. rade a zmluvu o úvere zo dňa 15. 6. 2008, uzavretú medzi žalovaným v 1. rade a vtedajším žalovaným v 5. rade (teraz v 3. rade). Pri uzatváraní predmetných zmlúv mali podľa prvého návrhu na vydanie predbežného opatrenia konať konatelia v rozpore s § 135a Obchodného zákonníka.

Podľa   uznesenia   Krajského   súdu   v   Prešove   zo   dňa   10.   10.   2010   dôvodom   pre zamietnutie návrhu na vydanie predbežného opatrenia zo dňa 1. 3. 2010 bolo to, že sa týka len žalovaného v 1. rade. Nie sú však ním dotknuté práva a povinnosti žalovaných v 2. až

5. rade (v súčasnosti 2. až 3. rade). Títo žalovaní nemôžu predbežné opatrenie napadnúť, pretože sa ním neukladajú im žiadne práva ani povinnosti. Súd dal za pravdu žalovaným v tom, že ak je nariadené predbežné opatrenie, toto predbežné opatrenie má mať vzťah k prejednávanej veci. Ďalej súd zaujal názor, že žalobca nebol účastníkom napadnutých zmlúv   a   preto   je   pochybnosť,   či   je   potrebné   dočasne   upravovať   pomery   účastníkov predbežným opatrením, ak sa vytvárajú pochybnosti o naliehavom právnom záujme žalobcu na podaní návrhov o neplatnosť právnych úkonov. Podľa súdu žalobca nevie zdôvodniť spôsob,   aby   bolo   potrebné   dočasne   upraviť   pomery   účastníkov   predbežným   opatrením. Predbežné opatrenie so základom nakladania s nehnuteľnosťami nemá vzťah k veci samej, pokiaľ sa žalobca musí domáhať určenia neplatnosti právnych úkonov (neplatnosti pôžičky a úverov) žalobou vo veci samej. Súd ďalej konštatoval, že záložné právo T. vytvára záruku obmedzení pri prevodoch nehnuteľností. Ak je nehnuteľnosť zabezpečená záložným právom, nie   je   dôvod   vydania   predbežného   opatrenia   zákazom   predaja   nehnuteľnosti.   Žalobca neosvedčil potrebu nariadenia predbežného opatrenia, ak predbežné opatrenie nebude mať vzťah k budúcej prejednávanej veci samej (žaloby o neplatnosť právnych úkonov). Jediný významný rozdiel medzi oboma návrhmi na vydanie predbežného opatrenia je v tom, že návrh zo dňa 1. 3. 2010 bol podaný ešte pred začatím konania vo veci samej, kým návrh zo dňa 21. 3. 2011 bol podaný po podaní žaloby zo dňa 10. 5. 2010. Táto žaloba bola zmenená podaním zo dňa 21. 3. 2011.

Odvolací súd zastáva názor, že pokiaľ pred začatím konania vo veci samej, t. j. pred podaním   žaloby   na   súd,   rozhodne   súd   o   zamietnutí   návrhu   na   vydanie   predbežného opatrenia, nebráni táto skutočnosť v tom, aby po podaní žaloby, a teda po vymedzení čoho sa skutočne žalobca ňou domáha, bol podaný návrh na predbežné opatrenie s totožným petitom. Podmienkou pre prejednanie takéhoto návrhu súdom je však iný predmet konania, teda iné skutkové tvrdenia, na základe ktorých je takýto návrh podávaný.

Po   porovnaní   oboch   návrhov   na   vydanie   predbežného   opatrenia   je   možné konštatovať   totožnosť   skutkových   tvrdení   a   len   čiastočnú   zmenu   v   okruhu   účastníkov konania. Všetky skutkové okolnosti, tvrdené žalobcom v návrhu zo dňa 21. 3. 2011, nastali pred dňom 10. 10. 2010, kedy rozhodol odvolací súd o predchádzajúcom návrhu. Za tohto stavu neboli splnené podmienky pre konanie návrhu na vydanie predbežného opatrenia zo dňa 21. 3. 2011.

Z týchto dôvodov odvolací súd v súlade s § 221 ods. 1 písm. d), ods. 3 O. s. p. zrušil napadnuté uznesenie a konanie o návrhu na predbežné opatrenie zastavil.

Odvolací súd naviac dospel k záveru, že žalobca doposiaľ neosvedčil naliehavosť potreby dočasnej úpravy pomerov účastníkov (§ 102 ods. 1 O. s. p.), ale ani obavu, že budúci výkon súdneho rozhodnutia (exekúcia) by mohol byť ohrozený (§ 74 ods. 1 O. s. p.). Na   LV   č.  ...,   k.   ú.   G.   je   totiž naďalej   ako   ťarcha   zapísané záložné   právo T.,   akciovej spoločnosti, B., pritom údaje o právach k nehnuteľnostiam zapísaným na LV sa považujú za hodnoverné, kým sa nepreukáže opak (§ 7 písm. c) a § 70 ods. 1 zák. č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľnosti). Pred rozhodnutím súdu, ktorým by vyhovel žalobe na určenie, že záložné právo na predmetných nehnuteľnostiach, založených v prospech žalovaného v 4. rade na základe záložnej zmluvy zo dňa 22. 11. 2007, nevzniklo a neexistuje, platia naďalej údaje zapísané na liste vlastníctva. Preto aj prípadné pohľadávky žalovaných v 2. a 3. rade voči žalovanému v 1. rade by bolo možné uspokojiť z predmetných nehnuteľností len v prípade, že by nevzniklo, či v prípade, že by zaniklo, záložné právo žalovaného v 4. rade k týmto nehnuteľnostiam (§ 157 ods. 1 písm. b), g) zák. č. 233/1995 Z. z. o exekútoroch a exekučnej činnosti).

Naliehavosť   potreby   dočasnej   úpravy   pomerov   účastníkov   spochybňuje   aj skutočnosť,   že   ani   v   prípade   vyhovenia   všetkým   častiam   podanej   žaloby   nemôže   byť zabránené žalovanému v 1. rade, aby s predmetnými nehnuteľnosťami disponoval. Je možné preto   naďalej   konštatovať,   že   nebola   osvedčená   súvislosť   medzi   podanou   žalobou a navrhovaným predbežným opatrením.“

Ústavný   súd   v   prvom   rade   pripomína,   že   posúdenie   podmienok   na   vydanie predbežného   opatrenia   je   vecou   všeobecných   súdov.   Samotný   ústavný   súd   spravidla nezasahuje   do   rozhodnutí   o   predbežných   opatreniach,   keďže   nie   je   súčasťou   sústavy všeobecných súdov, a okrem toho ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú konečným spôsobom (IV. ÚS 82/09). Podstatou predbežného opatrenia je len dočasná úprava práv a povinností, ktorá nevylučuje, že o právach a povinnostiach účastníkov   konania   o   predbežnom   opatrení   bude   vo   veci   samej   rozhodnuté   inak,   než v konaní o predbežnom opatrení.

Ústavný   súd   posudzuje   problematiku   o nariadení   predbežného   opatrenia   alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie takým spôsobom, že k ingerencii do rozhodnutí tohto druhu pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí   všeobecných   súdov   o   predbežných   opatreniach   iba   za   predpokladu,   že   by rozhodnutím   všeobecného   súdu   došlo   k   procesnému   excesu,   ktorý   by   zakladal   zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu.

Na doplnenie informácie takto rozhodovali aj všeobecné súdy, keď podľa stanoviska občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 25/2011 zo 16. mája 2011 rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia nie je rozhodnutím vo veci samej,   napriek   tomu   však   môže   mať   pre   osoby   dotknuté   týmto   súdnym   rozhodnutím závažné dôsledky. V záujme ich právnej istoty zákon predchádza tomu, aby o tom istom návrhu na nariadenie predbežného opatrenia podanom rovnakým účastníkom konania za nezmenených skutkových okolností bolo predbežné opatrenie nariadené niekoľkokrát alebo aby   o   tom   istom   návrhu   boli   vydané   rozdielne   (protichodné)   rozhodnutia.   Tento   účel zabezpečuje Občiansky súdny poriadok negatívnou podmienkou konania − požiadavkou, aby   rozhodnutiu   nebránila   prekážka   veci   začatej   v zmysle   §   83   Občianskeho   súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) alebo právoplatne rozhodnutej v zmysle § 159 ods. 3 OSP. I keď sú   tieto   ustanovenia   zaradené   v   tretej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku   („Konanie v prvom   stupni“),   je   na   dosiahnutie   účelu   zákona   sledovaného   inštitútom   predbežného opatrenia potrebné aplikovať ich primerane aj v konaní o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia pred začatím konania.

Prekážka   rozsúdenej   veci   vedie   v   každom   štádiu   konania   k   zastaveniu   konania. Nastáva predovšetkým vtedy, keď v novom konaní ide o tú istú vec. O tú istú vec ide vtedy, keď   v   novom   konaní   ide   o   ten   istý   nárok   alebo   stav,   o   ktorom   už   bolo   právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t. j. ak vyplýva z rovnakého skutku).

Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený nesprávne alebo neúplne (a tiež inak).

Pokiaľ nedôjde k zmene skutkových okolností, tvorí právoplatné uznesenie, ktorým súd   zamietol   návrh   na   nariadenie   predbežného   opatrenia,   prekážku   veci   právoplatne rozsúdenej (§ 159 ods. 3 OSP v spojení s § 167 ods. 1 OSP).

Podstatou   námietok   sťažovateľky   je   jej   presvedčenie,   že   v   prípade   jej   návrhov na vydanie predbežného opatrenia nešlo o tú istú vec, keďže sa v druhom prípade vyskytujú aj ďalšie okolnosti, ktoré ho odlišujú od prvého návrhu na vydanie predbežného opatrenia.

V posudzovanom prípade je teda podstatné zváženie, či došlo k zmene pomerov, resp.   k   zmene   skutkových   okolností   významných   pre   rozhodnutie.   Len   pri   významnej zmene   pomerov   by   prichádzala   do   úvahy   možnosť   dosiahnuť   ochranu   záujmov sťažovateľky podaním nového návrhu na nariadenie predbežného opatrenia.

Sťažovateľka   vo   svojom   podaní   uvádza   okolnosti,   ktoré   sú   podľa   nej   novými skutočnosťami, a zároveň dodáva, že „za takéto nové skutočnosti je nevyhnutné považovať nielen   skutočnosti,   ktoré   nastali   po   rozhodnutí   súdu   o   predchádzajúcom   návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, ale aj skutočnosti a dôkazy, ktoré sťažovateľ v čase podania predchádzajúceho návrhu na nariadenie predbežného opatrenia nemohol uviesť alebo   označiť“. Ako   nové   dôkazy   označuje „-   Zmluvu   o   odplatnom   postúpení   práv a povinností a dohoda o započítaní uzatvorenú medzi spoločnosťami O. a. s. a G. a. s.

-   Zmluvu   o   postúpení   pohľadávky   a   Dohoda   o   započítaní   uzatvorenú   medzi spoločnosťami G. a. s, G. s. r. o, D. M., R. V. a spoločnosťou G. a. s.

- Zmluvu o prevode obchodného podielu uzatvorenú medzi spoločnosťami O. a.s. a G. a. s.

- Dohodu o cene uzatvorenú medzi spoločnosťami O. a. s. a G. a. s.“.

Ďalšou novou skutočnosťou podľa nej je, „že nastala splatnosť záväzku spoločnosti G. s.r.o. voči materskej spoločnosti väčšinového spoločníka. Ani túto skutočnosť sťažovateľ nemohol označiť pri podaní prvého návrhu na nariadenie predbežného opatrenie, keďže táto   skutočnosť vznikla   až   30.   06.   2010,   t.   j.   po   vydaní   prvého   predbežného   opatrenia (Uznesenie Okresného súdu v Poprade zo dňa 01. 04. 2010 sp. zn. 16 Cb/34/2010).“.

Pri porovnávaní oboch návrhov na nariadenie predbežného opatrenia je zrejmé, že niet   medzi   nimi   zásadného   rozdielu.   Druhý   návrh   sťažovateľky   zo   17.   marca   2011   je súčasťou   jej   podania „Vyjadrenie   žalobcu,   zmena   žaloby   a   návrh   na   nariadenie predbežného   opatrenia“,   pričom   v   časti,   ktorá   sa   týka   samotného   návrhu   na   vydanie predbežného opatrenia, sťažovateľka akcentuje opätovne najmä tie právne úkony odporcu, ktoré sú uvedené v prvom návrhu na nariadenie predbežného opatrenia a ktoré podľa nej majú porušovať jej práva. Dôkazy, ktoré uvádza ako nové, podľa jej tvrdenia potvrdzujú zneužitie práva v zmysle § 56a Obchodného zákonníka, a preto sa v konaní vo veci samej domáha   zrušenia   právneho   úkonu   (uzatvorenia   záložnej   zmluvy),   ktorý   bol   urobený v súvislosti so zneužitím práva.

Ústavný súd pri preskúmaní vznesenej námietky porušenia základného práva podľa čl.   46   ods.   1   ústavy   musel   preskúmať   aj   postup   všeobecného   súdu   podľa   ustanovení všeobecných zákonov, ktoré danú problematiku upravujú, a to vzhľadom na čl. 51 ods. 1 ústavy.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažovateľka   nepreukázala   takú   významnú   zmenu skutkových   okolností,   ktorá   by odlíšila   oba podania takým spôsobom, aby bolo možné konštatovať   odpadnutie   prekážky   veci   právoplatne   rozsúdenej.   Po   preskúmaní   spôsobu a rozsahu   odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu   a   s   ohľadom   na   dôvody,   ktoré sťažovateľka uviedla v predmetnej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký výklad a aplikáciu ustanovení   Občianskeho   zákonníka,   ktoré   by   mohli   vyvolať   účinky   nezlučiteľné so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd tak nezistil pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti žiadne skutočnosti   nasvedčujúce   priamej   súvislosti   medzi   rozhodnutím   krajského   súdu a sťažovateľkou   označenými   právami,   a   preto   jej   sťažnosť   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. januára 2012