znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 39/2010-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   26.   januára   2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   S.   K.,   S.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   I.   H., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 4 Co 97/08-559 z 20. mája 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   MUDr.   S.   K. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. septembra 2009   doručená   sťažnosť   MUDr.   S.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala porušenie   svojho   základného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Co 97/08-559 z 20. mája 2009.Na základe návrhu sťažovateľky Okresný súd Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 45 C 35/2006-397 z 13. septembra 2007 rozhodol o rozvode manželstva a upravil výkon rodičovských práv k maloletým deťom na čas po rozvode manželstva tak, že   obe   maloleté   deti   zveril   do   osobnej   starostlivosti   sťažovateľky   a   odporcu   zaviazal prispievať na ich výživu v sume 3 500 Sk mesačne a 2 500 Sk mesačne. Zároveň okresný súd upravil styk odporcu s maloletými.

Proti rozsudku okresného súdu podala včas odvolanie sťažovateľka aj odporca.Krajský súd v odvolacom konaní rozsudkom č. k. 4 Co 97/08-559 z 20. mája 2009 zmenil napadnutý rozsudok okresného súdu tak, že obe maloleté deti zveril do osobnej starostlivosti odporcu a sťažovateľku zaviazal prispievať na ich výživu sumami 99,58 € a 66,39 € mesačne. Styk sťažovateľky s maloletými ponechal neobmedzený.

Sťažovateľka k dôvodom svojej sťažnosti uviedla, že „odvolací súd na pojednávaní dňa 20.05.2009 mal vykázané riadne a včas ospravedlnenie navrhovateľky - sťažovateľky z dôvodu dlhodobej práceneschopnosti, i napriek tomu konal a vo veci rozhodol. Som toho názoru, že odvolací súd pri svojom rozhodovaní vychádzal jednak z neúplného skutkového stavu   veci,   pretože   neboli   vykonané   všetky   dôkazy,   potrebné   na   zistenie   rozhodujúcich skutočností a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.“.

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd porušil jej základné právo na spravodlivé súdne   konanie   tým   spôsobom,   že „pri   tak   závažnom   zásahu   do   rodičovských   práv a povinností   konal   v   neprítomnosti   navrhovateľky   –   sťažovateľky,   ktorá   sa   z   neúčasti na tomto   pojednávaní   riadne   a   včas   ospravedlnila   a   naviac   ju   zaviazal   povinnosťou prispievať na ich výživu dňom 20.11.2007 teda aj za obdobie kedy sa riadne o maloleté deti starala na základe rozhodnutia súdu prvého stupňa“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka formulovala sťažnostný petit takto:„Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovuje, že právoplatným rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 20.5.2009 č. k.: 4Co 97/2008 súd porušil základné právo MUDr. S. K. na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z či. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Krajskému súdu v Bratislave prikazuje, aby vec vedenú pod sp. zn.: 4Co 97/2008 opätovne prejednal a rozhodol.

MUDr. S. K. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 13 277,57 Eur, ktoré je jej povinný Krajský súd v Bratislave vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia nálezu.

Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť   MUDr.   S.   K.   trovy konania v sume 245,70   €   pozostávajúcej   z   trov   právneho   zastúpenia   za   2   právne   úkony   (prevzatie a príprava právneho zastúpenia a spísanie sťažnosti) podľa § 11 ods. 2 a § 16 ods. 3 vyhl. MS SR č. 655/04 Z. z., ktoré uhradí na účet advokáta JUDr. I. H. do dvoch mesiacov od doručenia nálezu.“.

Sťažovateľka zároveň navrhla, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu č. k. 4 Co 97/2008-559 z 20. mája 2009 v časti výroku o výživnom. Tento svoj návrh sťažovateľka bližšie neodôvodnila.

II.

Podľa   čl.   127   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   ústavný   súd   rozhoduje o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   poskytnutie   ochrany   konkrétnemu právu alebo slobode v konaní pred ústavným súdom v zásade nie je prípustné, pokiaľ ten, kto má v úmysle sa jej dovolať, najprv nevyčerpal všetky účinné opravné prostriedky, ktoré sú mu dostupné v konaní pred všeobecným súdom (IV. ÚS 201/04). Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd, tak ako sú uvedené v druhej hlave ústavy, totiž nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich (napr. I. ÚS 42/00).

Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 4 Co 97/08-559 z 20. mája 2009.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podstata sťažovateľkiných námietok spočíva v tom, že rozsudkom krajského súdu a postupom,   ktorý   mu   predchádzal,   jej   bola   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom.   Podľa sťažovateľky   krajský   súd   ako   súd   odvolací   rozhodol   v   jej   neprítomnosti   napriek   jej ospravedlneniu   z   dôvodu   dlhodobej   práceneschopnosti.   Sťažovateľka   tiež   namieta skutočnosť, že krajský súd nevykonal všetky potrebné dôkazy pre rozhodnutie a nesprávne právne   posúdil   vec,   keď   jej   napadnutým   rozsudkom   uložil   povinnosť   platiť výživné   aj za „obdobie,   kedy   jej   boli   deti   na   základe   rozhodnutia   súdu   zverené   do   osobnej starostlivosti a fakticky s ňou žili aj bývali“.

Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) dovolanie je prípustné   proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   ak   sa   účastníkovi   konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 102/04) odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi realizáciu tých procesných   práv,   ktoré   mu   Občiansky   súdny   poriadok   dáva   (napr.   právo   zúčastniť   sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom i právnej   stránke   veci   a   pod).   Z   obdobných   právnych   názorov   vychádza   aj   judikatúra Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (napr.   rozhodnutia   sp.   zn.   5   Cdo   102/01 z 27. septembra 2001 alebo sp. zn. 5 Cdo 93/2000 z 25. októbra 2000).

Znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré by inak mohol účastník pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený, je vadou konania v zmysle § 237 písm. f) OSP. Takáto vada zakladá prípustnosť dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, pričom dovolací súd musí na ňu vždy prihliadnuť.

Z uvedeného vyplýva, že medzi namietaným nedostatkom postupu krajského súdu v konaní sp. zn. 4 Co 97/08 a jeho rozsudkom z 20. mája 2009 a odňatím možnosti konať pred   súdom   z   hľadiska   §   237   písm.   f)   OSP   nie   je   taká   absencia   súvislostí,   ktorá   by vylučovala uplatnenie tejto námietky ako dovolacieho dôvodu, a tým vylúčila právomoc dovolacieho   súdu.   Naopak,   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   zásadná   časť   odôvodnenia sťažnosti   je   obsahovo   totožná   s   dovolacím   dôvodom   vyplývajúcim   z   citovaného ustanovenia § 237 písm. f) OSP a v prípade podania dovolania by to bol práve dovolací súd, ktorý by bol príslušný na meritórne prerokovanie námietok sťažovateľky a ktorý by o ich oprávnenosti v konečnom dôsledku rozhodol. Predmetom konania v namietanej veci bolo rozhodovanie o úprave výkonu rodičovských práv k maloletým deťom na čas po rozvode manželstva. Ani uvedená okolnosť podľa názoru ústavného súdu nemá vplyv na prípadnú prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP (napr. I. ÚS 136/08).

V rámci rozhodovania o podanom dovolaní by dovolací súd v súlade so znením § 242 ods. 1 OSP napadnuté rozhodnutie preskúmal nielen z dôvodu tvrdenej „zmätočnosti“ rozhodnutia krajského súdu [§ 237 písm. f) OSP], ale tiež z hľadiska ďalších dovolacích dôvodov   uvedených   v   §   241   ods.   2   OSP,   ktoré   je   možné   identifikovať   v   námietkach sťažovateľky proti nedostatočnému zisteniu skutkového stavu či nesprávnemu právnemu posúdeniu veci.

Ústavný   súd   z   obsahu   podanej   sťažnosti   zistil,   že   sťažovateľka   proti   rozsudku krajského súdu č. k. 4 Co 97/08-559 z 20. mája 2009 nepodala dovolanie, a preto dospel k záveru,   že   posúdenie   námietky   sťažovateľky   ústavným   súdom   v   situácii,   keď   sa sťažovateľka neobrátila na príslušný dovolací súd, t. j. nepodala dovolanie, hoci ho podať mohla, by bolo porušením princípu subsidiarity ako sťažnostného atribútu vzťahu medzi ústavným súdom a sústavou všeobecných súdov.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami, ktoré v nej sťažovateľka nastolila.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. januára 2010