znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 39/09-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2009 predbežne prerokoval   sťažnosť   M. K., S., toho času   vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. Š., Š., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na spravodlivé súdne konanie a základného práva na prerokovanie veci nestranným súdom zaručených čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie a právo na prejednanie veci nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,   ako aj základného práva   podľa   čl.   36   ods.   1 Listiny   základných   práv   a slobôd postupom a rozhodnutím Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. 2 T/15/2008 z 30. septembra   2008   v spojení   s postupom   a rozhodnutím   Krajského   súdu   v   Trenčíne sp. zn. 6 Tos 62/08 z 22. októbra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. decembra 2008   doručená   sťažnosť   M.   K.,   S.,   toho   času   vo   väzbe   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného   advokátom   JUDr. Ľ.   Š.,   Š.,   ktorou   namieta   porušenie   základného   práva na spravodlivé súdne konanie a základného práva na prerokovanie veci nestranným súdom zaručených čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 141 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie a práva na prejednanie veci nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom a rozhodnutím Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T/15/2008 z 30. septembra 2008 v spojení s postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Tos 62/08 z 22. októbra 2008.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi je okresným súdom vykonávané väzobné trestné stíhanie pre zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so   zbraňami podľa   §   294   ods.   1   a 2   zákona   č.   300/2005   Z.   z.   Trestný   zákon   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   zákon“).   V rámci   hlavného   pojednávania konaného 30.   septembra   2008   podal   sťažovateľ   námietku   zaujatosti   voči   členke   senátu okresného   súdu.   Sťažovateľ   v sťažnosti   uvádza,   že   sa   dva   až   tri   týždne   pred   hlavným pojednávaním od jedného zo spoluväzňov dozvedel, že uvedená členka senátu sa v obci jej trvalého pobytu vyjadruje na adresu jeho osoby „že v pojednávacej miestnosti sedí ako taký   oškvarok,   že   zariadi   jeho   odsúdenie   a pod.“.   Sťažovateľ   je   toho   názoru, že z uvedených informácií vyplýva, že táto členka senátu „sťažovateľovi v danej trestnej veci spočíta všetky ich predchádzajúce nezhody, a bude isto - iste odsúdený, a práve ona sa o to postará“. Sťažovateľ   upresňuje,   že   jeho   spoluväzeň   sa   o týchto   skutočnostiach dozvedel prostredníctvom svojej matky, ktorá rovnako ako tento spoluväzeň a členka senátu pochádza   z tej   istej   obce.   Na   margo   včasnosti   podania   námietky   zaujatosti   sťažovateľ uvádza, že ju vzniesol bez meškania, len čo sa dozvedel o dôvodoch vylúčenia. V tomto smere poukazuje právny zástupca sťažovateľa na to, že jeho klient bol „od začiatku vzatia do väzby v zlom psychickom stave, tento sa výrazne zhoršoval, klient užíval lieky - L., T., Ch. a iné, a teda nevedel, a ani nemohol plnohodnotne vnímať okolnosti okolo seba. Musím v prvom   rade   poukázať   na   skutočnosť,   ako   to   zo   zápisnice   zo dňa   5. 2. 2008   -   verejné zasadnutie   o verejnom   prejednaní   obžaloby,   že   klient   nebol   schopný   ani   len   porady so svojim   obhajcom,   pričom   sme   uvádzali,   že   je   liečený   od   vzatia   do väzby   silnými sedatívami,   a že   aj   verbálna   komunikácia   s ním   je   obtiažna.   V obdobnom   stave   sa nachádzal aj na pojednávaní dňa 26. 5. 2008. Jeho zdravotný stav sa rapídne zhoršoval, čo vyústilo   k jeho   kolaps   pred   pojednávaním,   ktoré   sa   z uvedeného   dôvodu   nekonalo   dňa 21. 7. 2008. Keďže klient nevnímal samotný priebeh pojednávania, je z tohto zrejmé, že nevnímal   ani   členov   senátu   -   prísediacich,   ktorí   okrem   predsedu   senátu   do   chodu pojednávania   nezasahovali.   A preto   nemal   dôvod   ani   si   ich   bližšie   všímať.“.   Právny zástupca sťažovateľa zdôrazňuje, že v rámci predbežného prejednania obžaloby požiadali okresný súd, aby zabezpečil z Ústavu na výkon väzby L. správu, či je sťažovateľ počas výkonu väzby liečený na nejakú chorobu, ak áno, na akú a aké lieky sú mu podávané počas liečby. Preto podľa jeho názoru, pokiaľ by okresný súd tento dôkaz vykonal, neobstojí jeho argumentácia, že nemal medicínsky argument nevnímania objektívnej reality sťažovateľom.Námietku zaujatosti podanú sťažovateľom   senát okresného súdu   zamietol   a svoje rozhodnutie odôvodnil aj tým, že sťažovateľ bol s menami a priezviskami členov senátu oboznámený   na   základe   viacerých   súdnych   rozhodnutí   a s tvárami   členov   senátu bol oboznámený   prinajmenšom   pri   predbežnom   prejednaní   obžaloby   5. februára 2008, na ktorom   bol   osobne   prítomný,   tiež   bol   osobne   prítomný   na   hlavnom   pojednávaní konanom   26.   mája   2008.   Argument,   že   sťažovateľ   v dôsledku   vplyvu   silných   liekov nevnímal objektívnu realitu, okresný súd nemal za relevantne medicínsky preukázaný.Proti   uzneseniu   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   14. októbra 2008   písomne zdôvodnenú sťažnosť, ktorú nadriadený krajský súd zamietol s odôvodnením, že uvedená členka senátu nemá k sťažovateľovi žiadny vzťah a vo vedenom trestnom konaní postupuje podľa zákonných predpisov.

Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   oba   súdy   si   nesplnili   svoju   povinnosť   účinne sa zaoberať jeho námietkami a argumentmi, ktoré mali význam pre rozhodnutie, pretože si nezadovážili   posúdenie   jeho   zdravotného   stavu,   ktoré   mohlo   preukázať   skreslené vnímanie   objektívnej   reality,   v   dôsledku   čoho   bola   námietka   zaujatosti   realizovaná až 30. septembra 2008. V postupe oboch súdov vidí sťažovateľ porušenie základných práv garantovaných ústavou a listinou a práv zaručených dohovorom.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti v závere sťažnosti sťažovateľ navrhuje ústavnému súdu, aby vo veci rozhodol týmto nálezom:

„Okresný   súd   Nové   Mesto   nad   Váhom   svojím   postupom   a   rozhodnutím,   sp.   zn. 2 T/15/2008-471   zo   dňa   30. 9. 2008,   v spojení   s postupom   a rozhodnutím   KS   Trenčín, sp. zn.   6 Tos 62/08-485   zo   dňa   22. 10. 2008   porušili   ľudské   práva   a základné   slobody sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie garantované Ústavou SR, najmä čl. 46 ods. 1, v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a s čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, Európsky dohovorom o ľudských právach a základných slobodách, a to najmä čl. 6 ods. 1 a Listinu základných práv a slobôd, a to najmä čl. 36 ods. 1.

Ústavný   súd   SR   uznesenie   Okresného   súdu   Nové   Mesto   nad   Váhom   č.   k. 2 T/15/2008-471   zo   dňa   30. 9. 2008   a uznesenie   Krajského   súdu   Trenčín   č.   k. 6 Tos 62/08-485 zo dňa 22. 10. 2008, zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na spravodlivé súdne konanie a základného práva   na prerokovanie   veci   nestranným súdom   zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 141 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé   súdne   konanie   a   práva   na   prejednanie   veci   nestranným   súdom   podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Podľa   čl.   2   ods.   2   ústavy   štátne   orgány   môžu   konať   iba   na   základe   ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 141 ods. 1 ústavy v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   sa   v prvom   rade   vysporiadal   s námietkou   porušenia   citovaných základných   práv   zaručených   ústavou   a listinou   a práv   zaručených   dohovorom   postupom a uznesením okresného súdu sp. zn. 2 T/15/2008 z 30. septembra 2008.

Ustanovenie   čl.   127   ods.   1 ústavy limituje právomoc ústavného súdu   vo vzťahu k ostatným orgánom verejnej moci princípom subsidiarity. Podľa neho rozhoduje ústavný súd   o individuálnych   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb   vo   veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc ústavného súdu je daná v prípade, ak je vylúčená právomoc   všeobecných   súdov   rozhodovať   v   konkrétnej   veci   a   poskytnúť   tak   ochranu označeným   základným   právam   alebo   slobodám   sťažovateľa,   porušenie   ktorých   namieta (III. ÚS 181/04).

Sťažovateľ   sa   ochrany   svojich   práv   vo   vzťahu   k uzneseniu   okresného   súdu sp. zn. 2 T/15/2008   z   30. septembra 2008   mohol   podľa   zákona   účinne   domáhať (a aj sa domáhal) využitím opravného prostriedku (sťažnosti) podľa § 185 a nasledujúcich zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). V tomto kontexte bol krajský súd ako druhostupňový súd povinný poskytnúť ochranu základným právam sťažovateľa,   porušenie   ktorých   namieta   v sťažnosti   podanej ústavnému súdu. Právomoc ústavného súdu je preto (s ohľadom na znenie čl. 127 ods. 1 ústavy)   bezprostredne   vo vzťahu   k   uzneseniu   okresného   súdu   a   k   procesnému   postupu okresného súdu predchádzajúcemu tomuto uzneseniu vylúčená.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v   časti   týkajúcej   sa   namietaného porušenia základných práv sťažovateľa podľa ústavy a listiny, ako aj namietaného porušenia jeho   práv   podľa   dohovoru   postupom   okresného   súdu,   ako   aj   jeho   uznesením   sp.   zn. 2 T/15/2008 z 30. septembra 2008 odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

V právomoci   ústavného   súdu   zostalo   následne   posúdenie,   či   účinky výkonu právomoci   krajského   súdu   v súvislosti   s   rozhodnutím   o sťažnosti   sťažovateľa (uznesením sp. zn. 6 Tos 62/08 z 22. októbra 2008) sú zlučiteľné s limitmi vyplývajúcimi zo sťažovateľom označených ustanovení ústavy, listiny a dohovoru.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil nasledujúce okolnosti, z ktorých pri svojom rozhodovaní vychádzal:

Proti   sťažovateľovi   je   okresným   súdom   vykonávané   väzobné   trestné   stíhanie pre zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 1 a 2 Trestného zákona. Sťažovateľ vzniesol na hlavnom pojednávaní 30. septembra 2008 voči členke   senátu   okresného   súdu   námietku   zaujatosti,   ktorú   v podstate   odôvodnil   tým, že uvedená členka senátu sa v obci svojho trvalého pobytu na adresu jeho osoby vyjadruje v tom   smere,   že „v pojednávacej   miestnosti   sedí   ako   taký   oškvarok,   že   zariadi   jeho odsúdenie   a pod.“. Sťažovateľ   v námietke   uviedol,   že   sa   o uvedených   skutočnostiach dozvedel   od   svojho   spoluväzňa,   ktorému   tieto   skutočnosti   oznámila   jeho   matka,   ktorá rovnako ako tento spoluväzeň pochádza z rovnakej obce ako dotknutá členka senátu.

Okresný   súd   o podanej   námietke   zaujatosti   uznesením   č. k.   2 T/15/2008-471 z 30. septembra   2008   rozhodol   tak,   že   členku   senátu   z vykonávania   úkonov   trestného konania nevylúčil. V uznesení uviedol, že z úradného záznamu vyplýva, že dotknutá členka senátu s nikým o prejednávanej veci nerozprávala, sťažovateľa ako obyvateľa obce pozná, pretože v tejto obci   žije   už štyridsať   rokov,   neprichádza   so   sťažovateľom   do   žiadneho kontaktu, pokiaľ sa s ním stretne, spolu sa pozdravia. K osobe J. Š., ktorého v kontexte odôvodnenia námietky zaujatosti spomenul sťažovateľ a ktorý mal na sťažovateľa podať trestné oznámenie, uviedla, že je to syn brata jej manžela, nie je s ním teda v priamom ani relevantnom nepriamom príbuzenskom pomere. Okresný súd zhodnotil námietku zaujatosti ako   nedôvodnú,   skonštatoval,   že   sťažovateľ   je   s osobami   členov   senátu   oboznámený na základe   viacerých   súdnych   rozhodnutí,   ktoré   mu   boli   doručované   od februára   2008, s tvárami členov senátu je oboznámený prinajmenšom odo dňa predbežného prejednania obžaloby   5.   februára   2008,   na   ktorom   bol   osobne   prítomný,   rovnako   bol   prítomný na hlavnom   pojednávaní   26.   mája   2008,   teda   mal   možnosť   vizuálne   sa   oboznámiť so zložením senátu, a námietku zaujatosti dotknutej členky senátu mohol vzniesť už o tohto momentu. Argument, podľa ktorého nemohol vnímať objektívnu realitu v dôsledku vplyvu silných dávok liekov, nemal okresný súd za relevantne medicínsky preukázaný. Námietku sťažovateľa týkajúcu sa dlhodobo negatívnych vzťahov s prísediacou členkou senátu preto nepovažoval okresný   súd   ani za   preukázanú, ani za včas podanú.   Okresný   súd   sa   tiež vysporiadal s tvrdeniami, ktoré mal sťažovateľovi oznámiť jeho spoluväzeň, keď uviedol, že na ich podklade by bolo možné námietku zaujatosti považovať za včas uplatnenú, tieto tvrdenia   však   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   ich   nemal   sťažovateľ   od nikoho   ďalšieho potvrdené,   zhodnotil   ako   účelové   argumenty,   pri   posudzovaní   ktorých   prihliadol   najmä na potencionálnu hodnovernosť zdroja informácií. Okresný súd prihliadol na skutočnosť odlišného pobytu sťažovateľa pred vzatím do väzby od pobytu dotknutej členky senátu, ako aj   na   jej   vyjadrenie   k   uplatnenej   námietke   a   dospel   k   záveru,   že neexistuje   žiadna relevantná   okolnosť,   ktorá   by   umožňovala   usudzovať,   že   namietaná   členka   senátu   má osobný   záujem   na   výsledku   vedeného   trestného   konania   a na   jeho   skončení   ináč, ako v zmysle   platnej   trestnoprávnej   úpravy.   Samotná   skutočnosť,   že sa členka   senátu a sťažovateľ   v minulosti   náhodne   stretli   ako   obyvatelia   rovnakej   obce,   nezakladá   ešte dôvody predvídané ustanovením § 32 ods. 3 Trestného poriadku.

O sťažnosti   podanej   sťažovateľom   proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp.   zn. 2 T/15/2008   z   30. septembra 2008   rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   6 Tos 62/08 z 22. októbra 2008, ktorým sťažnosť zamietol v zmysle § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ako nedôvodnú. V uznesení sa krajský súd stotožnil so závermi okresného súdu, ktorého   odôvodnenie   uznesenia   považuje   za   náležité   a presvedčivé,   a zároveň   uvádza, že voči   dotknutej   členke   senátu   neboli   zistené   konkrétne   skutočnosti   predpokladané ustanovením § 31 ods. 1 Trestného poriadku, z ktorých by sa dala vyvodiť pochybnosť o nezaujatosti   člena   senátu.   Podľa   jeho   názoru   nebol   zistený   žiadny   pomer   namietanej členky senátu k veci, žiadne rodinné, či blízke alebo nepriateľské vzťahy k sťažovateľovi, sťažovateľ   neuviedol   opodstatnené   a podložené   údaje,   ktoré   by   mohli   vzbudzovať pochybnosť o jej nezaujatosti. Krajský   súd uviedol, že za takúto konkrétnu skutočnosť, z ktorej by sa dala vyvodiť pochybnosť o nezaujatosti, nemožno považovať bez ďalšieho okolnosť, že člen senátu býva v obci, z ktorej pochádza aj sťažovateľ, ako aj okolnosť, že iný občan, bez ohľadu na to, či je, alebo nie je v príbuzenskom vzťahu s namietaným členom senátu, si splnil povinnosť oznámiť orgánom činným v trestnom konaní spáchanie trestného   činu   a jeho   páchateľa.   Za   takúto   okolnosť   rovnako   nepovažuje   krajský   súd „želanie“ sťažovateľa vylúčiť člena senátu opierajúce sa o okolnosti, ktoré sa sťažovateľ mal   dozvedieť   od   spoluväzňa,   o   vierohodnosti   ktorého   (vzhľadom   na   početné   trestné stíhania   jeho   osoby)   a   o   vierohodnosti   ním   poskytnutých   informáciách   sú   dôvodné pochybnosti. Krajský súd tiež zobral do úvahy jednoznačné vyjadrenie dotknutej členky senátu   o jej   nestrannosti   a konštatuje,   že   jej   bezúhonnosť   a nestrannosť   nebola spochybnená.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové a právne závery   všeobecných   súdov,   ku   ktorým   dospeli   pri   interpretácii   a aplikácii   zákonov a ktoré sa stali   základom   na   ich   rozhodnutie.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (podobne aj II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 231/04).

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (podobne   aj   I. ÚS 13/00, I. ÚS 20/03, IV ÚS 43/04).

Podľa   §   31   ods.   1   Trestného   poriadku   z vykonávania   úkonov   trestného   konania je vylúčený   sudca   alebo   prísediaci   sudca,   prokurátor,   policajt,   probačný   a   mediačný úradník,   vyšší   súdny   úradník,   súdny   tajomník   a zapisovateľ,   u ktorého   možno   mať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon   priamo   týka,   k obhajcovi,   zákonnému   zástupcovi,   splnomocnencom   alebo   pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.

Krajský súd konštatoval, že sťažovateľ neuviedol opodstatnené a podložené údaje, ktoré by mohli vzbudzovať pochybnosti o nezaujatosti dotknutej členky senátu. Skutočnosť, že   členka   senátu   pochádza   z rovnakej   obce   ako   sťažovateľ,   nepovažoval   bez   ďalšieho za takú   skutočnosť,   ktorá   by   vyvolávala   pochybnosti   o nepredpojatosti   členky   senátu. Ďalšiu okolnosť,   ktorou argumentoval sťažovateľ a ktorou mali byť skutočnosti tvrdené spoluväzňom   sťažovateľa   o   údajných   vyjadreniach   dotknutej   členky   senátu   na   adresu sťažovateľa,   vyvrátil   krajský   súd   tak,   že   sa   stotožnil   so   závermi   okresného   súdu o nepreukázaní a účelovosti   týchto   tvrdení   a spochybnil   tiež   vierohodnosť   zdroja   týchto informácii.   Za   okolnosť   spochybňujúcu   nestrannosť   členky   senátu   nepovažoval bez ďalšieho   ani   tú   skutočnosť,   že   osoba   v nepriamom   príbuzenskom   pomere   k členke senátu   si   splnila   povinnosť   oznámiť   trestnú   činnosť   sťažovateľa   orgánom   činným v trestnom konaní. V neposlednom rade poukázal krajský súd aj na jednoznačné vyjadrenie členky senátu v súvislosti s jej nestrannosťou.

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že základné právo na prerokovanie veci   nestranným   súdom   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   je   v trestnom   konaní   garantované prostredníctvom   inštitútu   vylúčenia   člena   senátu   z ďalšieho   prejednávania   veci   pre zaujatosť   v zmysle   §   32   ods.   3   Trestného   poriadku.   Obsahom   základného   práva   na prerokovanie   veci   nestranným   súdom   nie   je   však   povinnosť   súdu   vyhovieť   návrhu oprávnených   osôb   a vylúčiť   nimi   označeného   člena   senátu   z ďalšieho   prejednávania a rozhodovania   veci   pre   zaujatosť.   Obsahom   základného   práva   na   prerokovanie   veci nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie   člena   senátu   z ďalšieho   prejednávania   a rozhodovania   veci   pre   zaujatosť a rozhodnúť o ňom (napr. I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03).

Na základe všetkých čiastkových argumentov krajský súd zhrnul, že nebol zistený žiadny   pomer   členky   senátu   k veci,   žiadne   jej   rodinné   či   iné blízke   alebo   nepriateľské vzťahy k sťažovateľovi.

Krajský   súd   na   základe   podrobného   a   logického   odôvodnenia   vyvodil   teda skutkový záver   (ktorého   vyvodenie   bolo   v jeho   výlučnej   právomoci)   o nedostatku relevantných skutkových   okolností   spochybňujúcich   nestrannosť dotknutej   členky senátu a na to nadväzujúci právny záver o správnosti napadnutého uznesenia okresného súdu.

Vychádzajúc zo zistených okolností a opierajúc sa o citované ustanovenia relevantnej právnej úpravy ústavný súd konštatuje, že v odôvodnení namietaného uznesenia sa okresný súd   vysporiadal   s námietkami   sťažovateľa   v dostatočnej   miere,   v súlade   s podstatou a účelom príslušnej právnej úpravy (§ 31 ods.   1 Trestného poriadku) takým spôsobom, že vyvodené právne závery korešpondujú so skutkovými zisteniami, a preto ich nemožno kvalifikovať ako arbitrárne a porušujúce základné práva sťažovateľa garantované ústavou a listinou a práva zaručené dohovorom.

Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo treba preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie,   ústavný   súd   považuje   takúto   sťažnosť   za   zjavne   neopodstatnenú   (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).

Vzhľadom   na   horeuvedené   skutočnosti   ústavný   súd   posúdil   sťažnosť   v časti týkajúcej sa námietky porušenia označených základných práv zaručených ústavou, listinou a práv   garantovaných   dohovorom   vo   vzťahu   k uzneseniu   krajského   súdu   ako   zjavne neopodstatnenú a odmietol ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. februára 2009