znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 39/08- 30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. mája 2008 v senáte zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a Rudolfa   Tkáčika prerokoval sťažnosť A. Š. a Ing. A. Ž., obaja bytom K., zastúpených advokátom JUDr. J. Č., Advokátska   kancelária,   K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   ich   základného   práva zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 351/2000 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo A. Š. a Ing. A. Ž. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Košice   I v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 351/2000 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Košice   I p r i k a z u j e   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 18 C 351/2000 konať bez zbytočných prieťahov.

3. A. Š. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice I p o v i n n ý   zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Ing. A. Ž. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk (slovom   tridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Košice I   p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5.   Okresný   súd Košice   I j e   p o v i n n ý   uhradiť spoločne   a nerozdielne A.   Š. a Ing. A. Ž. trovy konania v sume 10 216 Sk (slovom desaťtisícdvestošestnásť slovenských korún) na účet ich právneho zástupcu, advokáta JUDr. J. Č., Advokátska kancelária, K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

6. Vo zvyšnej časti návrhu A. Š. a Ing. A. Ž. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. decembra 2007 doručená sťažnosť A. Š. a Ing.   A. Ž., obaja bytom K. (ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   zaručeného   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 351/2000.

Po prijatí sťažnosti 31. januára 2008 uznesením ústavného súdu č. k. III. ÚS 39/08-8 na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   25.   februára   2008   predsedu   okresného   súdu, aby sa k sťažnosti   vyjadril,   aby   ústavnému   súdu   zaslal   predmetný   súdny   spis   a aby oznámil,   či   súhlasí   s upustením   od   ústneho   pojednávania vo   veci.   Vyjadrenie   predsedu okresného   súdu   spolu   s vyžiadaným   súdnym   spisom   bolo   ústavnému   súdu   doručené   1. apríla 2008.

V doručenom   vyjadrení   predseda   okresného   súdu   podal   stručný   prehľad   úkonov v posudzovanom konaní, pričom ho zhodnotil ako zvlášť náročné po stránke skutkovej, „a to   najmä   vo   vzťahu   k určeniu   účastníkov   konania   na   strane   žalobcov“.   Zdôraznil, že v predmetnej   veci „na   strane   žalobcov   vystupuje   veľký   počet   subjektov,   z ktorých v priebehu konania niektorí zomreli, dochádzalo k odpredaju bytov alebo k iným prevodom bytov   a menil   sa   okruh   žalobcov“.   Podľa   názoru   predsedu   okresného   súdu   sťažnosť sťažovateľov nie je dôvodná, čo okrem iného dokazuje aj obsah súdneho spisu, z ktorého „vyplýva, že súd priebežne vo veci vykonáva úkony smerujúce k rozhodnutiu vo veci samej“. V závere svojho vyjadrenia vyjadril predseda okresného súdu súhlas na konanie o podanej sťažnosti bez ústneho pojednávania.

Listom zo 7. apríla 2008 zaslal ústavný súd vyjadrenie predsedu okresného súdu právnemu   zástupcovi   sťažovateľov   na   zaujatie   stanoviska   a súčasne   ho   požiadal o oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Právny zástupca sťažovateľov doručil 24. apríla 2008 ústavnému súdu stanovisko, v ktorom oznámil, že netrvá na nariadení ústneho pojednávania vo veci a zároveň zdôraznil, že   zotrváva   na   podanej   sťažnosti, „nakoľko   aj   keď   v danej   veci   súd   priebežne   koná, jednotlivé úkony súdu nie sú efektívne, čím dochádza k prieťahom, zatiaľ čo právna neistota sťažovateľov trvá“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným   prerokovaním   veci   na   štátnom   orgáne   sa   právna   neistota   osoby   v zásade neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   sa   vytvára   právna   istota.   Preto   pre   splnenie ústavného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátny   orgán   vec   prerokoval (III. ÚS 154/06, I. ÚS 76/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa   čl. 48 ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého   prípadu,   a to   najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci, správanie   účastníka   konania   a postup   žalovaného   súdu   (napr.   I.   ÚS   41/02).   V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

Základnými kritériami na hodnotenie veci ako zložitej je skutkový stav veci a platná právna úprava relevantná na rozhodnutie o veci (II. ÚS 26/95). V posudzovanej veci ide o občianskoprávny spor, ktorého cieľom je rozhodnúť o určení vlastníckeho práva k bytom, resp. nebytovým priestorom v bytovom dome. Predmetné konanie vedené okresným súdom, v rámci ktorého sťažovatelia namietajú zbytočné prieťahy, možno hodnotiť ako konanie, ktoré po právnej stránke nie je zložité, hoci priebeh dokazovania môže so sebou priniesť istú časovú náročnosť pri objasňovaní skutočného stavu veci. Dokazovanie bolo nevyhnutné orientovať na   zistenie,   či   sporné   nehnuteľnosti   majú charakter   bytov   alebo nebytových priestorov, čo má v posudzovanom konaní zásadný význam pre rozhodnutie okresného súdu o aplikácii   §   16   ods.   7   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   182/1993   Z.   z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov. Zápis v katastri nehnuteľností   je   totiž   v zjavnom   rozpore   s dlhodobým   spôsobom   využívania   sporných nehnuteľností.

Z týchto hľadísk možno hodnotiť posudzovanú vec ako skutkovo náročnú, napriek tomu   však   objasňovanie   skutočného   stavu   veci   nemôže   podľa   názoru   ústavného   súdu pri vhodnej   voľbe   dôkazných   prostriedkov   spôsobiť   v konaní   komplikácie,   ktoré   majú za následok trvanie sporu viac ako 8 rokov.

Pri posudzovaní druhého kritéria používaného na hodnotenie prípadných zbytočných prieťahov v konaní ústavný súd dospel po preskúmaní vyžiadaného súdneho spisu k záveru, že v celom doterajšom priebehu konania spôsobovalo okresnému súdu problémy presné určenie okruhu účastníkov konania na žalujúcej strane. Problémy vznikali predovšetkým v dôsledku nedostatkov v právnom zastúpení týchto účastníkov. Medzičasom taktiež došlo k niektorým zmenám osôb aktívne legitimovaných vystupovať v pozícii žalobcu (predaj bytov   v bytovom   dome,   úmrtie   vlastníka   bytu),   čo   si   vyžiadalo   procesné   rozhodovanie okresného súdu o povolení vstupu ďalších účastníkov do konania na strane žalobcu. Aj keď uvedené   nedostatky   nespôsobovali   samotní   sťažovatelia,   ale   predovšetkým   právni zástupcovia   žalujúcej   strany   pri   preukazovaní   plnej   moci   na   zastupovanie   účastníkov odlišných   od   sťažovateľov,   nemožno   spomalenie   priebehu   konania   z týchto   dôvodov pričítať ani konajúcemu okresnému súdu.

Postup   okresného   súdu   ako   tretie   kritérium   na   posúdenie   porušenia   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zhodnotil   ústavný   súd   ako   postup, ktorý vykazoval zbytočné prieťahy.

Z vyžiadaného súdneho spisu   ústavný súd zistil,   že v konaní sa   vyskytlo viacero období nečinnosti žalovaného okresného súdu.

Išlo   o obdobie   od   podania   žaloby   21.   marca   2000   do   jej   doručenia   žalovanému na vyjadrenie 8. septembra 2000 (viac ako 5 mesiacov). V tomto období okresnému súdu nebránili žiadne prekážky v rýchlejšom procesnom postupe. Rovnaký záver platí o období od 15. mája 2002, keď právny zástupca žalovaného doručil okresnému súdu   vyžiadané listiny, do 4. septembra 2002, keď okresný súd nariadil pojednávanie vo veci (viac ako 3 a pol mesiaca).

K   takmer   7   mesiacov   trvajúcej   nečinnosti   okresného   súdu   došlo   v období od 21. novembra   2002   (predloženie   požadovaných   listinných   podkladov   právnym zástupcom žalobcov) do 18. júna 2003, keď okresný súd písomnou výzvou zabezpečoval listinné dôkazy (kolaudačné rozhodnutia).

Okresný súd bol nečinný tiež od 5. decembra 2003, keď sa uskutočnilo pojednávanie vo veci, do 26. marca 2004, keď okresný súd vykonal procesný úkon (obstarania ďalších podkladov na rozhodnutie) po viac ako troch mesiacoch a následne, napriek tomu, že mu uvedené podklady boli doručené 22. apríla 2004, nariadil pojednávanie až 16. augusta 2004 (nečinnosť takmer 4 mesiace).

V období od 7. októbra 2004, keď právny zástupca žalobcov doručil okresnému súdu zmenu návrhu na začatie konania, až do 4. apríla 2006, keď okresný súd uznesením pripustil zmenu   účastníkov   na   strane   žalobcov,   okresný   súd   vykonával   v podstate   iba   úkony smerujúce   k odstráneniu   nedostatkov   podania,   resp.   procesných   nedostatkov   spojených s určením   okruhu   účastníkov   – žalobcov a s ich   právnym zastúpením. Toto   spomalenie konania ide síce sčasti   na vrub účastníkov konania, ale aj v tomto období okresný súd postupoval   nesústredene   a zbytočné   časové   odstupy   medzi   jeho   jednotlivými   výzvami adresovanými   právnemu   zástupcovi   žalobcov   predstavujú   spolu   obdobie   nečinnosti okresného súdu viac ako 14 mesiacov.

Takmer   sedemmesačné   obdobie   nečinnosti   okresného   súdu   ústavný   súd   zistil aj v čase od 22. mája 2006, keď mu právny zástupca žalobcov doručil vyjadrenia na jeho výzvu z 12. mája 2006, do 19. decembra 2006, keď sa okresný súd informoval o stave katastrálneho konania.

V nasledujúcom   období   (rok   2007   a   2008)   okresný   súd   vykonával   priebežne procesné úkony smerujúce k odstráneniu novovzniknutých procesných prekážok súvisiacich s právnym zastúpením účastníkov konania a podľa zistenia ústavného súdu ku dňu jeho rozhodovania nebolo predmetné konanie vedené okresným súdom právoplatne skončené.

Ústavný súd teda   zistil,   že na celkovej   dĺžke konania (v   súčasnosti   už viac ako 8 rokov)   sa okresný   súd   svojou   nečinnosťou   podieľal   v rozsahu   viac   ako   3   roky a 7 mesiacov.   Aj napriek   tomu,   že   ku   dňu   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   nebol nastolený stav právnej istoty sťažovateľov i v dôsledku nedostatkov procesných podaní ich právnych zástupcov v priebehu konania, ako aj pre problémy vyplývajúce z veľkého počtu žalobcov,   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   zistená   dĺžka   nečinnosti   okresného   súdu v pomere k celkovej dĺžke predmetného konania zakladá dôvody na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy (1. bod výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Sťažovatelia v petite svojej sťažnosti navrhli takéto rozhodnutie, preto ústavný súd prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov (2. bod výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože   ústavný   súd   rozhodol   o porušení   základného   práva   sťažovateľov garantovaného im čl. 48 ods. 2 ústavy, zaoberal sa aj ich žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Každý zo sťažovateľov žiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 150 000 Sk.

Ústavný súd v okolnostiach posudzovaného prípadu pri rozhodovaní o primeranom finančnom   zadosťučinení   berúc   do úvahy   najmä   charakter   predmetu   konania   a jeho skutkovú   náročnosť,   obdobie   právnej   neistoty   sťažovateľov,   ich   správanie   počas predmetného konania, procesné prekážky, ktoré objektívne bránili rýchlejšiemu postupu okresného súdu v konaní, a aj tú skutočnosť, že bolo konštatované porušenie označeného základného práva, považuje za primerané priznať každému zo sťažovateľov sumu 30 000 Sk (3. a 4. bod výroku nálezu).

Pri   určovaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd pre ľudské   práva,   keď   priznáva   spravodlivé   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd aplikovaného na konkrétne okolnosti prípadu.

IV.

Podľa   § 36   ods.   2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd môže   v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľom vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom, ktorý vykonal dva úkony právnych služieb pre každého zo sťažovateľov, a to prevzatie a prípravu zastupovania   a písomné podanie   (sťažnosť).   Všetky   úkony boli vykonané v roku   2007. Podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 655/2004   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) prislúcha ako základná tarifa podľa ustanovení § 11 ods. 2 vyhlášky 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky, t. j. zo sumy 17 822 Sk pre úkony v roku 2007), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2007 odmenu v sume 2 970 Sk. Podľa § 13 ods. 3 vyhlášky sa základná sadzba tarifnej odmeny zníži o 20 %, ak ide o spoločné úkony   pri   zastupovaní   dvoch   alebo   viacerých   osôb.   Prevzatie   a prípravu   zastupovania a vypracovanie   písomného   podania   ústavný   súd   posúdil   ako spoločný   úkon   advokáta pri zastupovaní (dvoch) sťažovateľov, preto základnú sadzbu tarifnej odmeny po jej znížení o 20 % určil v celkovej sume 9 504 Sk. K tejto sume bolo potrebné pripočítať režijný paušál za štyri úkony právnej pomoci, teda štyrikrát 178 Sk. Ústavný súd tak priznal sťažovateľom náhradu trov právneho zastúpenia v sume 10 216 Sk (5. bod výroku nálezu), pričom okresný súd   je   povinný   zaplatiť   ju   na   účet   právneho   zástupcu   sťažovateľov   (§   31a   zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. mája 2008