znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 39/07-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. marca 2007 predbežne prerokoval sťažnosť P. Č., K., zastúpeného JUDr. R. Ž., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 36/2000 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. Č.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. decembra 2006 doručená sťažnosť P. Č., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného JUDr. R. Ž., K., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní sťažovateľa ako žalobcu proti žalovanému v 1. rade   J.   L.   a žalovanej   v   2.   rade   súdnej   exekútorke   B.   K.   o vydanie   bezdôvodného obohatenia vedenom pod sp. zn. 15 C 36/2000.

Sťažovateľ   uviedol,   že   v roku   2000   podal   okresnému   súdu   žalobu   o vydanie bezdôvodného   obohatenia.   Podľa   jeho   názoru   konanie   okresného   súdu   nie   je   rýchle a účinné, predmetné konanie trvá už cca 7 rokov a vec nebola dosiaľ právoplatne skončená. Podľa   názoru   sťažovateľa   doba   od   podania   návrhu   na   začatie   súdneho   konania je neprimerane dlhá, a preto „postráda súdnu ochranu garantovanú ústavou“.

Porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vidí sťažovateľ v tom, že od podania návrhu na začatie konania 7. januára 2000 nebolo doteraz konanie o vydanie bezdôvodného obohatenia právoplatne skončené.

Sťažovateľ si uplatňuje primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk. Svoj nárok na jeho priznanie zdôvodnil tým, že od podania návrhu na začatie konania nie je doteraz vo veci právoplatne rozhodnuté, čo u neho vyvoláva stav právnej neistoty.

Na základe podanej sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol: „1.   Právo   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v konaní vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 15 C 36/2000 porušené bolo.

2.   Okresnému   súdu   Košice   I prikazuje,   aby   vo   veci   sp.   zn.   15C   36/2000   konal bez zbytočných prieťahov.

3.   Sťažovateľovi   priznáva   finančné   zadosťučinenie   v rozsahu   sumy   Sk   50.000,- slovom päťdesiattisíc korún slovenských, ktoré je porušiteľ práva povinný zaplatiť v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR k rukám sťažovateľa.

4.   Ústavný   súd   priznáva   trovy   právneho   zastupovania   právnemu   zástupcovi sťažovateľa   vo   výške   vyčíslenia   osobitným   podaním,   ktoré   je   porušiteľ   práva   povinný zaplatiť k rukám právneho zástupcu sťažovateľa v lehote jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu vo veci samej.“

K sťažnosti   sa   vyjadril   predseda   okresného   súdu   podaním   z 31.   januára   2007, v ktorom   uviedol   podrobný prehľad úkonov vykonaných v danej   veci   a poukázal na to, že z prehľadu úkonov vyplýva, že okresný súd neporušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a z toho dôvodu navrhuje sťažnosť odmietnuť.   Podľa   názoru   predsedu   okresného   súdu   súd   vo   veci   koná   pravidelne   a bez väčších   prieťahov.   K dĺžke   konania   prispel   svojím   správaním   samotný   žalobca,   ktorý nedôvodne odďaľoval zaplatenie súdneho poplatku.

II.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa. Pri predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   čl.   142   ods.   1   ústavy   všeobecné   súdy   rozhodujú   v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti vychádzal ústavný súd z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa   ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb   alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v tom,   aby   určil, či preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého z práv   alebo   slobôd   zaručených   ústavou,   ale   spočíva   len   v tom,   aby   určil,   či   toto preskúmanie   vylúči   akúkoľvek   možnosť   existencie   takéhoto   porušenia.   Inými   slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach opakovane vyslovil právny názor, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov viedli   k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať, či v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav a aké skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a   neudržateľné   a   zároveň   by   mali za   následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 139/02, I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02).

Sťažovateľ v konaní okresného súdu namietal zbytočné prieťahy podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Účelom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby v zásade neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím sa vytvára právna istota. Preto pre splnenie ústavného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval (II. ÚS 26/95, I. ÚS 10/98, III. ÚS 28/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie   účastníkov   a   postup   súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98, I. ÚS 3/00, III. ÚS 29/03, III. ÚS 175/04). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).

Konanie   vedené   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   15   C   36/2000,   v rámci   ktorého sťažovateľ namieta zbytočné prieťahy, možno hodnotiť ako konanie, ktoré nie je zložité po právnej a skutkovej stránke.

V rámci   hodnotenia   druhého   kritéria   (správanie   účastníkov   konania)   ústavný   súd zistil, že sťažovateľ svojím správaním výrazne prispel k celkovej dĺžke súdneho konania tým, že nepreberal zásielky okresného súdu, neoznámil mu adresu svojho pobytu, okresný súd musel žalobcovi opakovane doručovať zásielky, vyzývať žalobcu na splnenie výziev okresného   súdu,   zásielky   sa   niekoľkokrát   museli   žalobcovi   doručovať   cestou   polície. Okresný súd musel niekoľkokrát zisťovať adresu pobytu sťažovateľa v registri obyvateľov Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „register“),   v   ústrednej   evidencii   väzňov   a   v mestskej evidencii obyvateľov.

Zo spisu okresného súdu sp. zn. 15 C 36/2000 ústavný súd zistil nasledovný stav konania:

Dňa 7. januára 2000 bola okresnému súdu podaná žaloba.Dňa 24. januára 2000 okresný súd vyzval žalobcu na zaplatenie súdneho poplatku a na špecifikáciu žalobného návrhu.

Dňa 25. februára 2000 žalobca požiadal o oslobodenie od platenia súdneho poplatku.Dňa 3. apríla 2000 okresný súd zaslal žalobcovi tlačivo – potvrdenie o osobných, zárobkových   a majetkových   pomeroch   (ďalej   len   „tlačivo“)   za   účelom   oslobodenia od platenia súdneho poplatku.

Dňa 29.   decembra   2000   okresný   súd uznesením   nepriznal žalobcovi   oslobodenie od súdnych poplatkov (žalobca nezaslal vyplnené tlačivo).

Dňa   15.   februára   2001   okresný   súd   požiadal   register   o zistenie   adresy   trvalého pobytu žalobcu.

Dňa 26. februára 2001 bolo okresnému súdu doručené potvrdenie o trvalom pobyte žalobcu.

Dňa   22.   augusta   2001   žalobca   podal   odvolanie   proti   uzneseniu   o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov a zároveň okresnému súdu doručil tlačivo.

Dňa 18. septembra 2001 okresný súd vyzval žalobcu, aby sa vyjadril, či sa v čase doručovania uznesenia o nepriznaní oslobodenia od súdneho poplatku zdržiaval na adrese svojho trvalého pobytu.

Dňa 1. októbra 2001 bola okresnému súdu doručená odpoveď žalobcu na výzvu z 18. septembra 2001.

Dňa   27.   novembra   2001   a 5.   marca   2002   okresný   súd   vyžiadal   vyjadrenie z poštového úradu, či sa žalobca zdržiaval v čase doručovania uznesenia v mieste trvalého pobytu.

Dňa 18. júna 2002 okresný súd predvolal pracovníčku pošty na výsluch.Dňa   24.   júla   2002   bol   spis   predložený   Krajskému   súdu   v Košiciach   (ďalej   len „krajský súd“) na rozhodnutie o odvolaní.

Dňa 31. januára 2003 krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov a 12. marca 2003 vrátil spis okresnému súdu.

Dňa   14.   mája   2003   okresný   súd   zaslal   žalobcovi   výzvu   na   zaplatenie   súdneho poplatku.

Dňa 23. júla 2003 podal žalobca žiadosť o oslobodenie od platenia súdneho poplatku.Dňa 14. augusta 2003 okresný súd zaslal žalobcovi tlačivo.Dňa 29. septembra 2003 okresný súd uznesením nepriznal žalobcovi oslobodenie od platenia súdnych poplatkov (žalobca nedoručil okresnému súdu vyplnené tlačivo).Dňa   4.   novembra   2003   podal   žalobca   odvolanie   proti   uzneseniu   okresného   súdu o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov.

Dňa 14. novembra 2003 žalobca predložil okresnému súdu vyplnené tlačivo.Dňa   28.   novembra   2003   okresný   súd   priznal   žalobcovi   oslobodenie   od   platenia súdnych poplatkov v rozsahu 1/3 poplatkovej povinnosti.

Dňa   10.   decembra   2003   bolo   okresnému   súdu   doručené   odvolanie   žalobcu   proti uzneseniu o čiastočnom oslobodení od súdnych poplatkov.

Dňa   19.   decembra   2003   bol   spis   predložený   krajskému   súdu   na   rozhodnutie o odvolaní.

Dňa   31.   decembra   2003   krajský   súd   uznesením   potvrdil   uznesenie   súdu   prvého stupňa a 10. februára 2004 spis vrátil okresnému súdu.

Dňa 17. februára 2004 bol žalobca vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku.Dňa 18. marca 2004 okresný súd doručoval výzvu na zaplatenie súdneho poplatku žalobcovi prostredníctvom polície.

Dňa   27.   mája   2004   bola   okresnému   súdu   doručená   zásielka   polície,   že   žalobca sa na adrese trvalého pobytu nezdržiava.

Dňa 3. júna 2004 okresný súd vyzval register, ústrednú evidenciu väzňov a mestskú evidenciu obyvateľov na oznámenie trvalého pobytu žalobcu.

Dňa 13. júla 2004 okresný súd znova doručoval žalobcovi uznesenie krajského súdu a výzvu na zaplatenie súdneho poplatku.

Dňa   16.   decembra   2004   okresný   súd   uznesením   zastavil   konanie   z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku.

Dňa 18. januára 2005 žalobca podal odvolanie proti uzneseniu o zastavení konania.Dňa 11. februára 2005 žalobca zaplatil súdny poplatok.Dňa   17.   februára   2005   bol   spis   predložený   krajskému   súdu   na   rozhodnutie o odvolaní.

Dňa 21. marca 2005 krajský súd zrušil uznesenie okresného súdu o zastavení konania a 8. apríla 2005 mu vrátil spis.

Dňa   5.   septembra   2005   okresný   súd   požiadal   políciu   o doručenie   predvolania žalobcovi.

Dňa 29. septembra 2005 okresný súd konanie prerušil do právoplatného skončenia súvisiaceho konania vedeného pod sp. zn. 25 C 899/02.

Dňa 18. októbra 2005 požiadal právny zástupca žalobcu o pokračovanie v konaní.Dňa 25. októbra 2005 právny zástupca žalobcu oznámil okresnému súdu právnych nástupcov po žalovanej v 2. rade.

Dňa 11. novembra 2005 vyzval okresný súd právneho zástupcu žalobcu na doplnenie dôvodov zmeny návrhu.

Dňa   19.   mája   2006   bolo   okresnému   súdu   doručené   právoplatné   osvedčenie o dedičstve po žalovanej v 2. rade.

Dňa 4. augusta 2006 okresný súd pripustil uznesením vstup do konania žalovaným v 3. a 4. rade.

Dňa   28.   augusta   2006   a 21.   septembra   2006   požiadal   okresný   súd   poštový   úrad o oznámenie adries, na ktoré boli doručované zásielky pre žalované v 3. a 4. rade.

Dňa   23.   októbra   2006   okresný   súd   dal   pokyn   na   opätovné   doručenie   zásielok pre žalovanú v 3. a 4. rade.

Dňa 31. októbra 2006 žalobca podal sťažnosť na prieťahy v konaní.Dňa 20. novembra 2006 sa k sťažnosti vyjadrila zákonná sudkyňa.Dňa 10. januára 2007 okresný súd vyzval žalovaných na písomné vyjadrenie.Dňa 25. januára 2007 okresný súd určil termín pojednávania na 12. marec 2007.

Ústavný   súd   zo   spisu   okresného   súdu sp.   zn.   15   C   36/2000   zistil,   že   konaním okresného súdu nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pretože   ako   vyplýva z uvedeného prehľadu úkonov, tieto boli vykonávané priebežne a smerovali k meritórnemu skončeniu veci. K doterajšej dĺžke súdneho konania prispel svojím správaním sťažovateľ (žalobca). Subjektívne prieťahy zo strany okresného súdu neboli zistené.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   preto   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd   rozhodol   o odmietnutí sťažnosti,   bolo bez ďalšieho právneho významu rozhodovať o ďalších nárokoch požadovaných sťažovateľom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. marca 2007