znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 39/03

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. februára 2003 predbežne prerokoval sťažnosť J. F., bytom L., F. M., bytom P., Š, Š. P., bytom P., F. P., bytom P., Ľ. T., bytom K., J. K., bytom S. S., E. Š., bytom P., K. M., bytom S. Ľ., J. K., bytom P., Š. A., bytom B., J. M. bytom Ch., M. D., bytom B., A. H., bytom B. B., F. B., bytom P., a M. K., bytom P., zastúpených komerčným právnikom JUDr. K. P., P., ktorou namietajú porušenie   svojich   práv   podľa   čl.   12   ods.   1   a 2   Ústavy   Slovenskej   republiky a žiadajú   priznanie   finančného   zadosťučinenia   z dôvodu   nesprávneho   úradného   postupu podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy   Slovenskej   republiky   vo   výške podľa zákona Parlamentu České republiky č. 261/2001 Sb. o poskytnutí jednorázové peněžní částky účastníkům boje za osvobození, politickým vězňům z rasových nebo náboženských důvodů soustředěných do   vojenských   pracovních   táborů   a o změně   zákona   č.   39/2000   Sb.,   o poskytnutí jednorázové   peněžní   částky   příslušníkům   československých   zahraničních   armád a spojeneckých armád v letech 1939 až 1945, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. F., F. M., Š. P., F. P., Ľ. T., J. K., E. Š., K. M., J. K.,   Š. A. M., J. M., M. D., A. H.,   F. B. a M. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. januára 2003 doručená sťažnosť J. F., bytom L., F. M., bytom P., Š. P., bytom P., F. P., bytom P., Ľ. T., bytom K., J. K., bytom S. S., E. Š., bytom P., K. M., bytom S. Ľ., J. K., bytom P., Š. A. M., bytom B., J. M., bytom Ch., M. D., bytom B., A. H., bytom B. B.,   F. B., bytom P.,   a M. K., bytom P.,   zastúpených komerčným právnikom JUDr. K. P., P.,   (ďalej len „navrhovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojich práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a žiadajú priznanie finančného zadosťučinenia z dôvodu nesprávneho úradného postupu podľa   čl. 46 ods. 3   ústavy   vo   výške   podľa zákona   Parlamentu   České   republiky č. 261/2001 Sb. o poskytnutí jednorázové peněžní částky účastníkům boje za osvobození, politickým vězňům z rasových nebo náboženských důvodů soustředěných do vojenských pracovních táborů a o změně zákona č. 39/2000 Sb., o poskytnutí   jednorázové   peněžní   částky   příslušníkům   československých   zahraničních armád a spojeneckých armád v letech 1939 až 1945 (ďalej len „český zákon“).

Navrhovatelia   vidia   porušenie   svojich   namietaných   práv   v tom,   že   ako   občanom Slovenskej republiky sú im v rámci čiastočného zmiernenia krívd, ktoré utrpeli v rokoch 1948-1989, zákonmi priznané oveľa menšie finančné čiastky, ako sa v rovnakých prípadoch priznávajú v Českej republike, hoci ku krivdám došlo v rámci bývalého Československa. Rozdielnosť   finančných   odškodnení   v Českej   republike   a v Slovenskej   republike presvedčivo dokumentujú. Žiadajú, aby im ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie vo výške podľa českého zákona. Tento návrh opierajú o právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom zakotvené v čl. 46 ods. 3 ústavy.

Ústava vrátane čl. 12 ods. 1 a 2, ktorého porušenie navrhovatelia namietajú, je účinná v Slovenskej republike. Rovnosť a rovnoprávnosť garantované v čl. 12 ods. 2 ústavy sa vzťahujú na oblasť účinnosti ústavy. Preto na ich základe nemožno namietať rozdielnosť postavenia   práv   a povinností   medzi   osobami   podliehajúcimi   jurisdikcii   Slovenskej republiky   a osobami   podliehajúcimi   jurisdikcii   iného   štátu,   v danom   prípade   Českej republiky.   Rozdielnosť   odškodnenia   za   krivdy   z rokov   1948-1989   priznaného   v Českej republike a v Slovenskej republike teda nie je v okolnostiach prípadu spôsobilá zasiahnuť do rovnoprávnosti v zmysle čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy.

Práva na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom (čl. 46 ods. 3 ústavy) sa podľa čl. 51 ods. 1 ústavy možno domáhať len v medziach zákona, ktorý toto ustanovenie   vykonáva.   V Slovenskej   republike   ním   je   zákon   č.   58/1969   Zb. o zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   orgánom   štátu   alebo   jeho   nesprávnym   úradným postupom. Ústavný súd už v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 64/00 vyslovil: „Súdy v Slovenskej republike   pôsobia   na   základe   Ústavy   Slovenskej   republiky   a zákonov,   čiže   na   základe právneho poriadku Slovenskej republiky, a sú teda povinné rozhodovať na základe aplikácie noriem   tohto   právneho   poriadku   alebo   noriem,   ktorých   použitie   tento   právny   poriadok zvlášť umožňuje“, čo sa v plnej miere vzťahuje aj na samotný ústavný súd. Ústavný súd teda nemôže aplikovať český zákon v situácii, keď jeho použitie neumožňuje žiadna norma slovenského práva.

Rezolúcia Parlamentného zhromaždenia Rady Európy 1096 (1996) o opatreniach na odstránenie   dedičstva   bývalých   komunistických   totalitných   systémov   je   politickým dokumentom adresovaným štátom, a nie medzinárodnou zmluvou zakladajúcou subjektívne práva pre jednotlivcov. Preto možno odkazy navrhovateľov na ňu chápať len ako súčasť ich argumentácie.

Ústavný súd posúdil sťažnosť navrhovateľov ako zjavne neopodstatnenú, lebo nimi opísané skutočnosti nie sú spôsobilé porušiť nimi označené ustanovenia ústavy, ktorých porušenie   namietajú   (napr.   I.   ÚS   24/98,   III.   ÚS   70/99).   Takéto   posúdenie   vychádza z platného   práva   a netýka   sa   otázky   morálnej   oprávnenosti   ich   požiadaviek,   ktorých zohľadnenie je vecou zákonodarnej moci.  

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutie nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2003