znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 39/01-30

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte na neverejnom zasadnutí konanom dňa 4. júla 2001 prerokoval podnet na začatie konania A. Z., trvale bytom N., F., zastúpeného advokátom JUDr. P. S., Advokátska kancelária, B., pre porušenie práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 17 ods. 2 a 3 a čl. 47 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky uzneseniami Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 3 Nt 127/00 z 10. októbra 2000 a Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6 Nto 273/00 z 5. januára 2001 a takto

r o z h o d o l :

Okresný súd Bratislava I uznesením sp. zn. 3 Nt 127/00 z 10. októbra 2000 a Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 6 Nto 273/00 z 5. januára 2001, ktorými rozhodli o väzbe A. Z. napriek tomu, že nebol vypočutý sudcom za účasti tlmočníka,   p o r u š i l i   jeho práva podľa čl. 17 ods. 2 a 3 a čl. 47 ods. 4 v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v znení účinnom do 1. júla 2001.

O d ô v o d n e n i e :

I.

A.   Z.   (ďalej   len   „navrhovateľ“),   ktorý   má   štátne   občianstvo   Macedónska   a je národnosti macedónskej, sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu obrátil na Ústavný súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   s podaním   z 15.   februára   2001 označeným ako podnet. K tomuto podaniu pripojil viaceré prílohy týkajúce sa jeho trestnej veci a doplnil ho ešte podaniami zo 14. marca a z 11. júna 2001.

Podstatou podaní, ktoré možno podľa ich názvu a tiež obsahu kvalifikovať ako podnet na začatie konania pre porušenie práv podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v znení účinnom do 1. júla 2001 a § 18 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), je námietka porušenia práv navrhovateľa podľa čl. 12 ods. 2, čl. 17 ods. 2 a 3 a čl. 47 ods. 4 ústavy. K tomuto porušeniu malo dôjsť preto, lebo prvostupňový Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) uznesením sp. zn. 3 Nt 127/00 z 10. októbra 2000 a druhostupňový   Krajský   súd   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   uznesením   sp.   zn. 6 Nto 273/00 z 5. januára 2001 rozhodli o väzbe navrhovateľa napriek tomu, že pred vzatím do väzby nebol vypočutý sudcom, ako ani v materinskom jazyku.

Navrhovateľ preto ústavnému súdu navrhol, aby po konaní vo veci samej vyniesol uznesenie: „Okresný súd Bratislava I a Krajský súd v Bratislave vzatím podnecovateľa do väzby bez jeho výsluchu v materinskom jazyku rozhodnutiami 3 Nt 127/00 a 6 Nto 273/00 porušili ústavné práva podnecovateľa uvedené v čl. 12 ods. 2, v čl. 17 ods. 2, ods. 3 a v čl. 47 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.“

Podnet   navrhovateľa   bol   prijatý   na   ďalšie   konanie   uznesením   ústavného   súdu č. k. III. ÚS 39/01-10 zo 4. apríla 2001 a zaslaný na vyjadrenie navrhovateľom označeným účastníkom konania, okresnému a krajskému súdu.

Okresný súd vo vyjadrení z 24. apríla 2001 uviedol, že sudca dňa 10. októbra 2000 upustil od výsluchu navrhovateľa pred jeho vzatím do väzby po tom, čo obhajca po porade s navrhovateľom trval na účasti tlmočníka a na vyšetrení lekárom, aby sa zistilo, či vzhľadom na svoj zdravotný stav je navrhovateľ schopný výsluchu. Je nesporné, že v danom prípade sudca porušil práva navrhovateľa na výsluch v jeho materinskom jazyku.

Okresný súd tiež poukázal na to, že navrhovateľ pri výsluchu pred vyšetrovateľom dňa 9. októbra   2000   v zápisnici   uviedol,   že   rozumie   slovenskému   jazyku slovom   aj písmom, pričom tlmočníka nežiada. Žiadosť navrhovateľa o účasť tlmočníka pri rozhodovaní o väzbe sa javí ako účelová, nakoľko aj na hlavnom pojednávaní konanom dňa 20. apríla 2001 tento uviedol, že nežiada tlmočníka, nakoľko slovenskému jazyku rozumie. Hlavné pojednávanie bolo   vykonané   v slovenskom   jazyku   a bol   vyhlásený   rozsudok,   ktorý   nadobudol právoplatnosť.

Krajský súd v Bratislave sa vyjadril prostredníctvom vyjadrenia predsedníčky senátu, ktorý   rozhodol   uznesením   z 5.   januára   2001   o sťažnosti   navrhovateľa   proti   uzneseniu okresného súdu z 10. októbra 2000 o jeho vzatí do väzby.

Z tohto   vyjadrenia   vyplýva   presvedčenie,   že   celá   sťažnosť   je   záležitosťou   len právneho   zástupcu   navrhovateľa,   a nie   prejavom   vôle   navrhovateľa.   Obdobne   ako   vo vyjadrení okresného súdu sa tu poukazuje tiež na postoje navrhovateľa pri výsluchu pred vyšetrovateľom 9. októbra 2000 a na hlavnom pojednávaní 20. apríla 2001.

Všetci   účastníci   konania   súhlasili   v zmysle   §   30   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde s upustením od konania verejného ústneho pojednávania ústavného súdu o prijatom podnete. Pretože aj s prihliadnutím najmä na vyjadrenia účastníkov konania a nimi ústavnému súdu predložené dôkazy nemožno očakávať od verejného ústneho pojednávania ďalšie objasnenie veci, ústavný súd od neho upustil a vo veci samej rozhodol na neverejnom zasadnutí.

II.

Z podkladov,   ktoré   mal   ústavný   súd   k dispozícii   –   vrátane spisov   okresného   súdu sp. zn. 3 Nt 127/00 a sp. zn. 1 T 25/01 a spisu krajského súdu sp. zn. 6 Nto 273/00, vyplývajú tieto zistenia.

Uznesením   vyšetrovateľa   Okresného   úradu   vyšetrovania   Policajného   zboru v Bratislave z 9. októbra 2000 bolo navrhovateľovi vznesené obvinenie pre skutok právne kvalifikovaný ako trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona, ktorý mal spáchať dňa 8. októbra 2000 v čase od 01.00 h do 02.15 h v nočnom podniku Jalta Bar v B. pri fyzickom konflikte s pracovníkmi podniku.

Po   tomto   konflikte   bol   navrhovateľ   hospitalizovaný   vo   Fakultnej   nemocnici   na Mickiewiczovej   ulici   v Bratislave,   odkiaľ   bol   prepustený   9.   októbra   o 10.20   h   (týmto momentom došlo k obmedzeniu jeho osobnej slobody policajným orgánom). Službukonajúci lekár   8.   októbra   2000   o 19.30   h   uviedol,   že   navrhovateľ   je   po   otrase   mozgu   a nie   je momentálne   schopný   výsluchu.   Z lekárskeho   posudku   na   účely   trestného   konania z 9. októbra 2000 vyplývajú najmä zistené podliatiny na tvári, opuch pravej ruky, zranenia spôsobené údermi tupým predmetom, bolestivosť udretých miest a práceneschopnosť do 7 dní bez trvalých následkov.

Navrhovateľ bol vypočutý ako obvinený vyšetrovateľom 9. októbra 2000 o 21.15 h bez   prítomnosti   obhajcu,   pričom   pred   výsluchom   mu   vyšetrovateľ   doručil   uznesenie o vznesení obvinenia. V zápisnici o výsluchu je napr. zapísané: „Osobitne som bol vzhľadom na skutočnosť, že som občan Macedónska, poučený o tom, že mám právo vypovedať v rodnej reči, ale vzhľadom na skutočnosť, že rozumiem slovenskému jazyku slovom aj písmom, tak tlmočníka   nežiadam a budem   vypovedať v slovenskom   jazyku. Taktiež   som   bol   poučený o mojom práve na obhajcu, prehlasujem, že obhajcu si momentálne nevolím. Osobitne som bol poučený aj v zmysle § 33 a 92 Trestného poriadku o mojom práve nevypovedať,   po tomto poučení prehlasujem, že svojho práva využívam a vypovedať nebudem.“ Navrhovateľ mal tiež uviesť, že: „Po psychickej a fyzickej stránke som schopný vnímať trestné konanie.“Okresný   prokurátor   pre   Bratislavu   I 10.   októbra   2000   o 02.00   h   okresnému   súdu navrhol,   aby   navrhovateľa   –   ktorý   bol   zadržaný   podľa   §   76   ods.   1   Trestného   poriadku 9. októbra 2000 o 18.00 h a nachádza sa v cele policajného zaistenia – vzal do väzby. Na základe   tohto   návrhu   bol   navrhovateľ   predvedený   v ten   istý   deň   o 14.40   h   pred   sudcu okresného súdu, ktorý ho mal vypočuť. V zápisnici o výsluchu obvineného je však napísané: „Obhajca Dr. S. udáva po porade so svojím klientom: trváme na tom, aby bol pri výsluchu prítomný tlmočník, taktiež žiadame, aby bol vyšetrený lekárom, vzhľadom na jeho stav či vôbec je schopný výsluchu.“ Sudca potom vyhlásil uznesenie, ktorým upustil od výsluchu navrhovateľa z dôvodu jeho zdravotného stavu, ako aj z dôvodu neprítomnosti tlmočníka. Ďalším   uznesením   podľa   §   68   z dôvodu   §   67   ods.   1   písm.   a)   Trestného   poriadku   vzal navrhovateľa do väzby, ktorá začína 9. októbra 2000 o 10.20 h. Toto uznesenie malo byť podľa zápisnice vyhlásené v neprítomnosti navrhovateľa, keďže neovláda slovenský jazyk, s tým,   že   do   konania   bude   pribratý   tlmočník   a uznesenie   bude   písomne   vyhotovené, pretlmočené a až tak navrhovateľovi doručené (nestalo sa).

Obhajca navrhovateľa podal po vyhlásení uznesenia o jeho vzatí do väzby sťažnosť. V písomne vypracovanej sťažnosti okrem iného argumentoval, že navrhovateľ nie je znalý slovenského jazyka, čo sa pri výsluchu pred sudcom evidentne potvrdilo. Pôvodný výsluch navrhovateľa pred vyšetrovateľom vzhľadom na jeho zranenia a stav (aj pri jeho vzatí do väzby to bol jeden z dôvodov, pre ktoré bolo sudcom od výsluchu upustené) nemohol byť objektivizovaný a pre neprítomnosť súdneho znalca nemohlo byť uznesenie ani vyhlásené. Obhajca zdôraznil, že neboli splnené ani procesné podmienky na vzatie navrhovateľa do väzby a požiadal o jeho prepustenie z väzby na slobodu, ako aj začatie trestného stíhania osôb, ktoré napadli v inkriminovanú dobu práve navrhovateľa.

Krajský súd uznesením z 5. januára 2001 zamietol túto sťažnosť ako nedôvodnú podľa §   148 ods.   1 písm.   c)   Trestného   poriadku.   K námietkam obhajcu   uviedol,   že v zápisnici o výsluchu   z 9. októbra 2000   navrhovateľ   výslovne   prehlásil,   že   slovenský   jazyk   ovláda slovom i písmom, a preto nežiada, aby bol pri výsluchu tlmočník z jeho rodného jazyka. Podľa krajského súdu formálne a materiálne podmienky na vzatie navrhovateľa do väzby boli splnené a taktiež boli dodržané lehoty uvedené v § 77 Trestného poriadku.

V ďalšom priebehu prípravného konania vyšetrovateľ 23. februára 2001 podľa § 28 Trestného   poriadku   pribral   tlmočníčku   z jazyka   macedónskeho   a albánskeho   do   jazyka slovenského, lebo „vzhľadom k tomu, že A. Z. neovláda slovenský jazyk, v ktorom sa vedie konanie,   bolo   potrebné   pribrať   tlmočníka“.   Tlmočníčka   sa   v ten   istý   deň   zúčastnila s navrhovateľom   preštudovania   vyšetrovacieho   spisu,   ktorý   mu   podľa   záznamu o preštudovaní vyšetrovacieho spisu aj mala pretlmočiť.

Prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava I 9. marca 2001 navrhovateľa upozornil na prísnejšiu zmenu právnej kvalifikácie   jeho konania v obžalobe, ktorú podá (ako pokus trestného činu   ublíženia na zdraví   podľa   § 8   ods.   1   k §   222 ods.   1 Trestného   zákona). K pretlmočeniu tohto opatrenia do jazyka albánskeho alebo macedónskeho v ten istý deň pribral podľa § 28 Trestného poriadku aj tlmočníčku „nakoľko obvinený A. Z. prehlásil, že neovláda   slovenský   jazyk,   v ktorom   sa   trestné   konanie   vedie“.   Tlmočníčka   opatrenie pretlmočila.

Hlavné pojednávanie okresného súdu o obžalobe podanej na navrhovateľa za stíhaný skutok sa uskutočnilo 20. apríla 2000. Podľa zápisnice mal navrhovateľ pri svojom výsluchu uviesť: „Prehlasujem, že HP môže byť vykonané v slov. jazyku, nežiadam, aby sa konalo v mojej materinskej reči, nežiadam ani tlmočníka, slov. jazyku rozumiem, tak isto sa viem v ňom vyjadrovať.“ K veci mal stručne vypovedať: „Kritického dňa som bol opitý, už keď som prišiel do Jalta – baru, pamätám si len, ako som sa prebral v nemocnici. Pripúšťam, že skutok tak, ako je to uvedené v obžalobe, sa mohol stať, ak som niekomu spôsobil dajakú škodu, tak to ľutujem a som ochotný nahradiť poškodenému jeho majetkovú ujmu.“

Navrhovateľ   bol   rozsudkom   okresného   súdu   z toho   istého   dňa   sp.   zn.   1   T   25/01 uznaný vinným zo skutku právne kvalifikovaného ako trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona (teda podľa pôvodnej, miernejšej právnej kvalifikácie), za čo mu súd uložil nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní siedmich mesiacov so zaradením do   prvej   nápravnovýchovnej   skupiny   a trest   vyhostenia   z územia   Slovenskej   republiky. Rozsudok nadobudol právoplatnosť ešte 20 apríla 2001, pretože všetky oprávnené osoby sa vzdali   odvolania.   Väzba,   ktorú   navrhovateľ   vykonával   od   9.   októbra   2000,   mu   bola započítaná do uloženého trestu odňatia slobody, a preto je už v súčasnosti na slobode.

Podľa vyjadrenia právneho zástupcu navrhovateľa z 11. júna 2001, ktoré adresoval ústavnému súdu, správanie navrhovateľa na hlavnom pojednávaní dňa 20. apríla 2001 na okresnom   súde   treba   chápať   tak,   že   šlo   o spôsob   účelovej   obhajoby.   Navrhovateľ   mal eminentný záujem dostať sa na slobodu, bez ohľadu na to, kto a kedy napraví pochybenia z prvých dní. Keďže zvolil účelovosť, nebol uznaný za vinného v zmysle obžaloby, ale podľa pôvodnej, podstatne výhodnejšej kvalifikácie a bol mu uložený trest pri dolnej hranici trestnej sadzby.   Právny   zástupca   však   zdôraznil,   že   pocit   spravodlivého   odsúdenia   z tejto   veci nemôže mať nik a navrhovateľ ani najmenší.

III.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa ods. 3 citovaného ustanovenia obvineného alebo podozrivého z trestného činu možno zadržať len v prípadoch   ustanovených   zákonom. Zadržaná osoba musí byť ihneď oboznámená s dôvodmi zadržania, vypočutá a najneskôr do 24 hodín prepustená na slobodu alebo   odovzdaná   súdu.   Sudca   musí   zadržanú   osobu   do   24   hodín   od   prevzatia   vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo ju prepustiť na slobodu.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a to   za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa ods. 4 citovaného ustanovenia kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie podľa odseku 2, má právo na tlmočníka.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej   skupine,   majetok,   rod   alebo   iné   postavenie.   Nikoho   nemožno   z týchto   dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Z princípu uvedeného v prvej vete čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva subjektívne právo každého nebyť trestne stíhaný alebo pozbavený slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Jedným   z ústavne   prípustných   spôsobov   pozbavenia   osobnej   slobody   jedinca   je aj väzba.   Vzhľadom   najmä   na   citeľnosť   tohto   zásahu   do   osobnej   slobody   jedinca   a jeho konkurenciu s princípom prezumpcie neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy ústavodarca ustanovil priamo v ústave (čl. 17 ods. 3 a 4) aj základné podmienky, ktoré musia vzatiu do väzby predchádzať.

Podľa čl. 17 ods. 3 ústavy vzatiu do väzby musí predchádzať zadržanie obvineného alebo podozrivého z trestného činu, ktoré nesmie prekročiť lehotu 24 hodín. Osoba môže byť vzatá   do   väzby, len keď   je do   24   hodín   od zadržania odovzdaná   sudcovi.   „Sudca   musí zadržanú osobu do 24 hodín od prevzatia vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo ju prepustiť na slobodu“.

Podľa § 68 ods. 1 Trestného poriadku však do väzby možno vziať len osobu, proti ktorej bolo vznesené obvinenie, to znamená, že nestačí iba podozrenie zo spáchania trestného činu. Podmienky zadržania podozrivého alebo obvineného z trestného činu, ako aj následné vzatie do väzby sú podrobnejšie upravené (v intenciách čl. 17 ods. 2 a 3 ústavy) v § 75 až § 77 Trestného poriadku.

Odovzdanie zadržanej osoby sudcovi podľa čl. 17 ods. 3 ústavy má predovšetkým zabezpečiť   jej   právo   na   súdnu   previerku   zákonnosti   opatrenia,   ktorým   bola   pozbavená osobnej slobody. Ide o zabezpečenie ochrany pred svojvoľnými zásahmi štátu do jej osobnej slobody,   aby   sa   riziko   svojvôle   zredukovalo   na   minimum.   Jednou   z nevyhnutných podmienok na dosiahnutie tohto cieľa je aj dodržanie ústavnej povinnosti sudcu vypočuť zadržanú osobu. Z povinnosti sudcu podľa čl. 17 ods. 3 ústavy vypočuť zadržanú osobu, ktorá mu bola odovzdaná, potom vyplýva subjektívne právo takejto osoby byť vypočutá sudcom pred rozhodnutím o väzbe.

Podľa čl. 47 ods. 4 ústavy kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie podľa odseku 2 (v našom prípade konanie pred okresným súdom v súvislosti s rozhodovaním o väzbe navrhovateľa), má právo na tlmočníka. Čl. 47 ods. 4 ústavy teda priamo svojím textom ustanovuje (za ním označených okolností) subjektívne právo každého na tlmočníka. Trestný poriadok toto právo konkretizuje pre oblasť trestnoprocesných vzťahov v § 2 ods. 14, kde uvádza: „Každý je oprávnený používať pred orgánmi činnými v trestnom konaní svoj materinský jazyk.“

Na   záver   tejto   časti   možno   preto   zhrnúť,   že   právo   zadržanej   osoby,   ktorá   bola odovzdaná sudcovi s návrhom na jej vzatie do väzby, aby bola sudcom vypočutá, ako aj právo osoby, ktorá vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, aby mala tlmočníka, sú subjektívne práva vyplývajúce priamo z čl. 17 ods. 3 a čl. 47 ods. 4 ústavy (ex constitutione).

IV.

Najmä v predošlej časti analyzovaný charakter základných práv podľa čl. 17 ods. 3 a čl.   47   ods.   4   ústavy   a aplikácia   právnych   zásad   na   skutkové   okolnosti   prejednávaného prípadu viedli ústavný súd k nasledovným záverom.

Pred výsluchom navrhovateľa sudcom okresného súdu dňa 10. októbra 2000 obhajoba vzniesla požiadavku vyšetrenia navrhovateľa lekárom, aby bolo zistené, či je vzhľadom na utrpené zranenia vôbec schopný výsluchu, a tiež požiadavku prítomnosti tlmočníka. Sudca upustil   od   výsluchu   navrhovateľa   z dôvodu   jeho   zdravotného   stavu   (bez   lekárskeho vyšetrenia), ako aj z dôvodu neprítomnosti tlmočníka a navrhovateľa vzal do väzby. Takýto postup znamenal evidentné porušenie práv navrhovateľa podľa čl. 17 ods. 3 a čl. 47 ods. 4 ústavy.

Právo na vypočutie sudcom podľa čl. 17 ods. 3 ústavy nie je právo absolútne, lebo sa môžu vyskytnúť prípady, kedy nebude možné v ústavou a zákonom stanovených, pomerne krátkych lehotách zadržanú a obvinenú osobu vypočuť (napr. vplyv psychotropných látok, bezvedomie   a pod.).   V danom   prípade   však   tomu   tak   nebolo.   Nevypočutie   navrhovateľa sudcom   z dôvodu   nezabezpečenia   vyšetrenia   jeho   zdravotného   stavu   lekárom,   ako   aj nezabezpečenia prítomnosti tlmočníka bolo zjavne nedôvodné a predstavuje porušenie jeho práva podľa čl. 17 ods. 3 ústavy.

Pretože subjektívne právo na vypočutie sudcom podľa čl. 17 ods. 3 ústavy predstavuje v parciálnej oblasti bližšiu konkretizáciu subjektívneho práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy, porušením práva navrhovateľa podľa čl. 17 ods. 3 ústavy došlo aj k porušeniu jeho práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy.

Nevypočutie navrhovateľa sudcom pred jeho vzatím do väzby aj z toho dôvodu, že sudca do konania nepribral tlmočníka, má význam tiež z hľadiska práva navrhovateľa podľa čl. 47 ods. 4 ústavy.

Okresný a krajský súd vzniesli v týchto súvislostiach námietku účelového postupu zo strany navrhovateľa, pretože pri výsluchu pred vyšetrovateľom 9. októbra 2000, ako aj na hlavnom pojednávaní na okresnom súde 20. apríla 2001 prehlásil, že jazyku slovenskému rozumie slovom aj písmom, vie sa v ňom vyjadrovať a čiastočne slovensky aj vypovedal. Právny zástupca navrhovateľa odôvodnil účelový postup navrhovateľa dňa 20. apríla 2001 predovšetkým snahou dostať sa čím skôr na slobodu.

Nie je úlohou ústavného súdu zaoberať sa v tomto smere otázkou, do akej miery bol postup navrhovateľa účelový a do akej nie (vyšetrovateľ a prokurátor v prípravnom konaní napr. pribrali tlmočníčku   z jazyka macedónskeho a albánskeho). Podstatou posudzovania ústavného súdu nie je otázka účelovosti postupu navrhovateľa, ale otázka ústavnosti postupu okresného a krajského súdu voči nemu, keď naviac prípadná účelovosť postupu navrhovateľa nezbavuje štátne orgány ústavnej povinnosti postupovať voči nemu v súlade s ústavou.

Navrhovateľ má štátnu príslušnosť Macedónska a je národnosti macedónskej, pričom o dĺžke   jeho   pobytu   v Slovenskej   republike   neboli   zadovážené   presnejšie   údaje   (jeho priateľka A. H. z B. pri svedeckom výsluchu 8. októbra 2000 uviedla, že sa s ním pozná vyše roka a sporadicky s ním spolu bývala). Bolo preukázané, že jeho materinským jazykom je jazyk macedónsky (prípadne albánsky), avšak nie slovenský.

Podľa čl. 47 ods. 4 ústavy kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie, má právo na tlmočníka. Ústavné právo na tlmočníka v zmysle čl. 47 ods. 4 ústavy toho, „kto vyhlási,   že   neovláda   jazyk,   v ktorom   sa   vedie   konanie“,   treba   vykladať v prípade   osoby trestne stíhanej v spojení   s „právom   každého používať pred   orgánmi   činnými v trestnom konaní svoj materinský jazyk“ podľa § 2 ods. 14 Trestného poriadku.

Pokiaľ   trestne stíhaná osoba,   ktorej   materinským   jazykom   nie je jazyk slovenský, vyhlási, že slovenský jazyk neovláda, orgány činné v trestnom konaní sú povinné pribrať tlmočníka a umožniť jej používať v konaní pred nimi svoj materinský jazyk. Inými slovami, obsahom práva podľa čl. 47 ods. 4 ústavy u osoby, ktorá vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa trestné konanie vedie, sú právo na tlmočníka a právo používať pred orgánmi činnými v trestnom konaní svoj materinský jazyk.

Vyhlásenie obhajcu navrhovateľa pred výsluchom navrhovateľa sudcom okresného súdu dňa 10. októbra 2000, že „trváme na tom, aby bol pri výsluchu prítomný tlmočník“, bolo treba považovať aj za vyhlásenie navrhovateľa podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, že neovláda jazyk, v ktorom sa konanie vedie. Sudca dal napokon do zápisnice aj údaj, že uznesenie o vzatí do väzby bolo vyhlásené v neprítomnosti obvineného, „keďže neovláda slovenský jazyk...“.

Nepribratím tlmočníka a neumožnením navrhovateľovi, aby pri výsluchu pred sudcom okresného súdu 10. októbra 2000 používal svoj materinský jazyk, došlo potom k porušeniu práva navrhovateľa podľa čl. 47 ods. 4 ústavy.

Čl. 12 ods. 2 ústavy obsahuje z dôvodov, ktoré vymenúva, zákaz diskriminácie, to znamená poškodzovania, zvýhodňovania alebo znevýhodňovania. Z čl. 12 ods. 2 ústavy teda vyplýva aj subjektívne právo každého, aby nemohol byť vo svojich právach a slobodách diskriminovaný z dôvodov v tomto ustanovení vymenovaných.

V prípade navrhovateľa došlo k jeho znevýhodneniu preto, lebo svoje základné práva podľa čl. 17 ods. 2 a 3 a čl. 47 ods. 4 ústavy nemohol realizovať – v porovnaní s inými osobami – pre svoje iné postavenie (nebol vypočutý kvôli narušenému zdravotnému stavu, ktorý   však nebol   objektivizovaný lekárom)   a jazyk (nebol   vypočutý   aj preto,   lebo sudca nezabezpečil tlmočníka a neumožnil mu používať jeho materinský jazyk).

Nakoľko k porušeniu práv navrhovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 3 a čl. 47 ods. 4 ústavy došlo v priamej spojitosti   s porušením zákazu diskriminácie a subjektívneho práva nebyť diskriminovaný podľa čl. 12 ods. 2 ústavy, ústavný súd potom konštatoval porušenie práv navrhovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 3 a čl. 47 ods. 4 ústavy aj v spojitosti s právom podľa čl. 12 ods. 2 ústavy.

Porušenie základných práv navrhovateľa spôsobili okresný súd a tiež aj krajský súd.

Navrhovateľ bol vzatý do väzby napriek tomu, že nebol vypočutý sudcom okresného súdu,   ako   ani   v materinskom   jazyku.   Hoci   obhajca   navrhovateľa   podal   proti   uzneseniu okresného súdu o vzatí do väzby z 10. októbra 2000 sťažnosť, táto nemala podľa § 74 ods. 2 v tom čase platného a účinného Trestného poriadku odkladný účinok a rozhodnutie o vzatí do väzby sa preto stalo vykonateľným jeho vyhlásením.

Krajský súd, ktorý rozhodoval o podanej sťažnosti, bol súdom s plnou jurisdikciou. Mohol preto posudzovať všetky otázky skutkové a právne, dopĺňať dokazovanie a taktiež rozhodnúť vo veci sám, hoci aj odlišne ako okresný súd (vrátane prepustenia navrhovateľa z väzby). Zamietnutím sťažnosti obhajcu navrhovateľa ako nedôvodnej podľa § 148 ods. 1 písm.   c)   Trestného   poriadku   uznesením   krajského   súdu   z 5.   januára   2001   sa   uznesenie okresného súdu o vzatí navrhovateľa do väzby stalo právoplatným a jeho väzba potvrdená. Krajský   súd   tak   potvrdil   aj   protiústavný   postup,   ktorého   sa   okresný   súd   dopustil   voči navrhovateľovi, hoci mal možnosť ho aspoň sčasti korigovať (vyslúchnuť sám navrhovateľa za   účasti   tlmočníka   v materinskom   jazyku   a až potom   rozhodnúť   o sťažnosti).   Týmto   sa krajský súd spolupodieľal na porušení už označených základných práv navrhovateľa.

Na   základe   všetkých   doposiaľ   uvedených   dôvodov   preto   ústavný   súd   rozhodol spôsobom uvedeným vo výrokovej časti tohto nálezu.