SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 389/2022-16
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Straku (sudca spravodajca) a sudcov Roberta Šorla a Martina Vernarského v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Borgulová & Péteriová s. r. o., Farská 4, Nitra, proti postupu Okresného súdu Bratislava V v konaní sp. zn. 48Cpr/1/2014, postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní sp. zn. 8CoPr/7/2016 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní sp. zn. 8Cdo/36/2018 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkové východiská
1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 25. júna 2020 doplnenou 15. júna 2022 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“). Sťažovateľka navrhuje priznať jej primerané finančné zadosťučinenie a náhradu trov konania.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou doručenou okresnému súdu 28. marca 2013 domáhala proti žalovanému zaplatenia sumy 8 132,15 eur s príslušenstvom z titulu nevyplatenia pohyblivej čiastky odmeny za rok 2009. Okresný súd v namietanom konaní rozsudkom z 3. septembra 2015 uložil žalovanému zaplatiť sťažovateľke žalobou uplatnený nárok a priznal sťažovateľke nárok na náhradu trov konania. Krajský súd v namietanom konaní rozsudkom z 30. mája 2017 rozsudok okresného súdu zmenil, žalobu zamietol a priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka 4. októbra 2017 dovolanie.
3. Po podaní dovolania bolo sťažovateľke 22. júla 2019 doručené upovedomenie o začatí exekúcie na vymoženie trov konania 3 890,30 eur. Sťažovateľka 24. júla 2019 podala najvyššiemu súdu návrh na odklad vykonateľnosti rozsudku krajského súdu, ktorému najvyšší súd v namietanom konaní uznesením z 12. augusta 2019 vyhovel. Sťažovateľka 2. augusta 2019 uhradila exekútorovi exekučne vymáhanú sumu. Najvyšší súd písomnosťou zo 4. mája 2020 sťažovateľke oznámil, že dovolacie konanie bolo ex lege prerušené z dôvodu vyhlásenia konkurzu na majetok žalovaného (2. apríla 2019).
4. Na základe vlastného šetrenia ústavný súd zistil, že namietané dovolacie konanie bolo uznesením najvyššieho súdu č. k. 8Cdo/36/2018 z 23. júla 2020 zastavené, a to na základe späťvzatia dovolania sťažovateľky doručenému najvyššiemu súdu 24. júna 2020. Sťažovateľka späťvzatie dovolania odôvodnila tým, že nie je opodstatnené sa domnievať, že správca konkurznej podstaty požiada o pokračovanie dovolacieho konania, a rovnako nie je opodstatnené domnievať sa, že budú sťažovateľke vrátené trovy prvoinštančného a odvolacieho konania, ktoré sťažovateľka v exekučnom konaní uhradila právnemu nástupcovi a právnemu zástupcovi žalovaného vrátane trov exekúcie ešte pred doručením uznesenia najvyššieho súdu o odklade vykonateľnosti rozsudku krajského súdu.
II.
Argumentácia sťažovateľky
5. Sťažovateľka považuje postup všeobecných súdov za neprimerane dlhý. Od podania žaloby na okresnom súde do prerušenia dovolacieho konania ubehlo takmer 6 rokov. Konanie na okresnom súde trvalo od podania žaloby do meritórneho rozhodnutia 2 a pol roka a konanie na krajskom súde trvalo od podania odvolania do jeho rozhodnutia 1 a pol roka.
III.
Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
6. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07, I. ÚS 348/2019).
7. Podstatou ústavnej sťažnosti je námietka sťažovateľky o neprimeranej dĺžke súdneho konania.
III.1. K namietanému postupu okresného súdu a krajského súdu:
8. Ústavný súd už rozhodol, že porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v kontexte ustanovenia § 124 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoÚS“) predstavuje tzv. „iný zásah“ (I. ÚS 161/02, I. ÚS 6/03). Podstatou, účelom a cieľom práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Uvedený právny názor je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (rozsudok ESĽP z 3. marca 2009 vo veci Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, sťažnosť č. 16970/05).
9. Z príloh ústavnej sťažnosti ústavný súd zistil, že rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu nadobudol právoplatnosť 7. augusta 2017 a ústavná sťažnosť sťažovateľky bola ústavnému súdu doručená 25. júna 2020. Z uvedeného vyplýva, že v čase podania ústavnej sťažnosti bolo namietané konanie okresného súdu a krajského súdu už pomerne dlhú dobu právoplatne uzavreté (pozri tiež II. ÚS 250/2022). Ústavný súd preto vo vzťahu k okresnému a krajskému súdu ústavnú sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) ZoÚS pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
III.2. K namietanému postupu najvyššieho súdu:
10. Ústavný súd predovšetkým uvádza, že namietané konanie pred dovolacím súdom bolo dotknuté konkurzom žalovanej strany, čo malo za následok prerušenie konania. Ak najvyšší súd z dôvodu prerušenia konania zo zákona konať nemohol, nemohol ani porušiť základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (pozri I. ÚS 393/2012). Sťažovateľka podala návrh na odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu až v priebehu dovolacieho konania (24. júla 2019) a najvyšší súd jej vyhovel ani nie do mesiaca (12. augusta 2019). Namietané dovolacie konanie bolo uznesením najvyššieho súdu napokon v dôsledku späťvzatia dovolania (24. júna 2020) zastavené (23. júla 2020). Uvedené skutočnosti dopadajú na obdobie, keď vec sťažovateľky už bola právoplatne uzavretá, čo má z hľadiska právnej istoty nezanedbateľný rozmer. Aj keď dovolacie konanie neprebehlo v ideálnom čase, všetky tieto skutočnosti v súhrne neodôvodňujú záver, že najvyšší súd porušil uplatnené práva sťažovateľky. Na základe uvedeného preto ústavný súd aj v tejto časti ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) ZoÚS pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
III.3. K čl. 46 ods. 1 ústavy:
11. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nespadá pod ochranu čl. 46 ods. 1 ústavy, pokiaľ namietané porušenie tohto základného práva nedosahuje takú intenzitu, že s ohľadom na aj na ďalšie konkrétne okolnosti daného prípadu by bolo možné uvažovať o odmietnutí spravodlivosti (IV. ÚS 44/2022, IV. ÚS 242/07). Ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľky v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. g) ZoÚS pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. júna 2022
Peter Straka
predseda senátu