znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 389/2015-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. augusta 2015predbežne prerokoval sťažnosť, zastúpeného advokátkou JUDr. Martou Šuvadovou,Floriánska 16, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv zaručenýchčl. 17 ods. 2, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky,práv zaručených čl. 5 ods. 1 písm. a) a ods. 4 a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. c) Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 ÚstavySlovenskej republiky   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konanívedenom pod sp. zn. 2 Tdo 57/2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna 2015doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušeniezákladných práv zaručených čl. 17 ods. 2, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv zaručených čl. 5 ods. 1 písm. a) a ods. 4a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dohovor“) a čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy rozhodnutím Najvyššieho súduSlovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.2 Tdo 57/2014. Zároveň žiada zrušiť uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 57/2014 z 24.februára 2015 (ďalej aj,,uznesenie najvyššieho súdu“) a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

V napadnutom konaní najvyšší súd rozhodol o dovolaní sťažovateľa proti rozsudkuKrajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 To 15/2014 z 30. apríla 2014,ktorým   bol   sťažovateľ   spolu   s ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   aj   „spoluobvinený“)uznaný za vinného   z   obzvlášť   závažného   zločinu   nedovolenej   výroby   omamnýcha psychotropných   látok,   jedov   a prekurzorov,   ich   držania   a   obchodovania   s   nimipodľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2 písm. e) Trestného zákona, za čo mu bol uloženýtrest   odňatia   slobody   vo   výmere   10   rokov   so   zaradením   do   ústavu   na   výkon   trestus minimálnym   stupňom   stráženia,   ochranný   dohľad   na   dobu   1   roka   a ochrannéprotitoxikomanické liečenie ambulantnou formou.

Sťažovateľ   namieta,   že   konajúci   súd   v jeho   veci   nepostupoval   podľa   základnýchzásad trestného konania, v zmysle ktorých majú orgány činné v trestnom konaní postupovaťtak,   aby   bol   náležite   zistený   skutkový   stav   veci   v rozsahu   nevyhnutnom   na   ichrozhodnutie. Poukazujúc   na   obsah   uznesenia   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboruČVS: ORP-480/1-OVK-PP-2013 z 26. mája 2013 tvrdí, že spolu so spoluobvineným nemalpri spáchaní trestného skutku jednotný úmysel, a preto nemohol mať úmysel spáchať trestnýčin, tak ako je kladený za vinu. Vzhľadom na uvedené malo dôjsť ustanovením spoločnéhoobhajcu k porušeniu základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy. Poukazujúcna konkrétnu judikatúru sťažovateľ uvádza, že dôvodom vylúčenia,,obhajcu z obhajoby dvoch či viac spoluobvinených, ktorých záujmy sú v rozpore, je snaha predísť situácii, kedy by obhajca, ktorý by pokračoval v obhajobe jedného z obvinených, mohol vo veci využiť informácie a poznatky získané od spoluobvinených, ktorých predtým spoločne obhajoval. Zabraňuje sa tak vzniku stavu, kedy by jeden zo spoluobvinených mohol byť postupom obhajcu neoprávnene zvýhodnený, alebo naopak znevýhodnený, čo by viedlo k narušeniu princípu rovnosti pred zákonom...

Súd je oprávnený a i povinný ustanoviť obhajcu až po zrelej úvahe a so znalosťou prejednávanej trestnej veci, dospejúc k záveru, že medzi spoluobvinenými neexistuje rozpor záujmov, čo v danom prípade podľa názoru sťažovateľa splnené nebolo.

Súd pristupoval v danej veci mechanicky, bez zamyslenia nad existenciou rozporov medzi   záujmami   spoluobvinenych,   čím   sťažovateľa   znevýhodnil,   čím   došlo   k   narušeniu princípu rovnosti pred zákonom a porušeniu práva na obhajobu.“.

Porušenie práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 6 ods. 3písm.   c)   dohovoru   sťažovateľ   odôvodňuje   právnymi   vetami   z   rozhodovacej   činnostiústavného   súdu   nadväzne   na   to   uvádzajúc,   že   pochybenie «vo   vzťahu   k   ustanovenému obhajcovi...   bolo   v   dotknutom   prípade   v   súčinnosti   s   nevykonaním   žiadnych   dôkazov v prospech sťažovateľa, kedy nielen ustanovený obhajca ale aj všetky súdy rozhodujúceho v jeho veci nevykonali počas celého trestného konania žiaden úkon vedúci k odstráneniu pochybností vo vzťahu ku hmotnoprávnej kvalifikácii trestného skutku sťažovateľa. I   keď   všetky   súdy   konajúce   vo   veci   mali   za   to,   „že   niet   prečo   neveriť priznaniu   sťažovateľa   v   prípravnom   konaní“   všetky   inštancie   opomenuli   s   týmto „priznaním“   vysporiadať   sa   dôsledne   -   rozumej   vysporiadať   sa   s   hodnotením naplnenia   objektívnej   a   subjektívnej   stránky   spáchaného   skutku   sťažovateľom a   to   nielen   vykonaním   dôkazov   (napr.   dopočutím/výsluchom   sťažovateľa v   tomto   smere,   konfrontáciou   sťažovateľa,   vykonaním   dôkazov   na   overenie   jeho tvrdení, že disponoval sumou iba 300 Eur)...

Podľa   sťažovateľa   síce   obaja   obvinení   mali   pôvodne   v   jednotnom   úmysle   snahu zadovážiť   drogu   pre   svoju   výlučnú   potrebu   -   a   sťažovateľ   výlučne   pre   svoju   potrebu a v množstve zodpovedajúcom jeho potrebám, čomu zodpovedala i jeho finančná hotovosť ktorou disponoval, si túto drogu aj zadovážil - ako to vyplýva z jeho „spontánnej výpovede v prípravnom konaní“.

Za exces spoluobvineného (ktorý uvedené tvrdenia sťažovateľa potvrdzuje vo svojej výpovedi z prípravného konania), ktorý bez vedomia sťažovateľa a bez akejkoľvek súčinnosti sťažovateľa zakúpil drogy za vlastné finančné prostriedky v dotknutom množstve, nemôže a nesmie byť sťažovateľ postihovaný „spolupáchateľstvom“ v takom rozsahu ako tomu bolo v prípade sťažovateľa.».

Napokon porušenie práv zaručených čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 48ods. 2   a čl.   50   ods.   3   ústavy   vidí   aj   v uprení   práva „vyjadriť   sa   osobne   k dôkazom vykonávaným v trestnom konaní“ a „účinne uplatňovať námietky a argumenty, ktoré sú spôsobilé ovplyvniť rozhodovanie súdu o otázkach spáchania trestnej činnosti, viny a trestu v jeho konkrétnom prípade“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci vydal takétorozhodnutie:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tdo 57/2014 zo dňa 24.2.2015 porušil právo sťažovateľa podľa čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 2 v spojení s čl. 12 ods. 1, čl. 17 ods. 2, čl. 47 ods. 2, 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako i v čl. 5 ods. 1 písm. a) a ods. 4, čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2Tdo   57/2014   zo   dňa 24.2.2015, doručené sťažovateľovi dňa 7. mája 2015 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva právo na náhradu trov konania, ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť jeho právnemu zástupcovi do jedného mesiaca od dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá právomoc,sťažnosti,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   sťažnosti   alebosťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môžeústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súdodmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmyslekonštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnúneopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom aleboslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto právaalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosťmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkochv rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebolnáležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavuvšeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, žemôže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mupredchádzalo, alebo   samotným   rozhodnutím   došlo k   porušeniu   základného   práva   aleboslobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by maliza následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

1. K dôvodom odmietnutia sťažnosti pre namietané porušenie práv zaručených čl. 17 ods. 2 a čl. 47 ods. 2 ústavy, čl. 5 ods. 1 písm. a) a čl. 6 ods. 2 dohovoru

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnémusúdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadneproti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhua navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)zástupca.

Podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhomna začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v zákone o ústavnom súde.

Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostíuvedených v § 20 musí obsahovať označenie, ktoré základné práva alebo slobody sa podľatvrdenia sťažovateľa porušili, označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo inéhozásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody, a označenie, proti komu sťažnosťsmeruje.

Uplatnenie právomocí ústavného súdu je viazané na splnenie viacerých formálnychaj obsahových náležitostí sťažnosti. Až na zákonom presne definované výnimky je ústavnýsúd viazaný návrhom na začatie konania a viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahujezvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhajú. Ústavný súd môžerozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti. Petit musí byťvymedzený   presne,   určito   a   zrozumiteľne   (v   súlade   s   čl.   127   ústavy   a   §   56   zákonao ústavnom súde), teda takým spôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutieústavného súdu v uvedenej veci (III. ÚS 78/02, III. ÚS 17/03, IV. ÚS 138/08).

Sťažovateľ v petite sťažnosti namieta porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2, ako ajpráv zaručených čl. 17 ods. 2, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 5 ods. 1písm. a) a ods. 4, ako aj čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. c) dohovoru, pričom konkrétne práva, ktorémali byť konaním najvyššieho súdu porušené, slovne nepomenúva. Zároveň ústavný súdzistil, že pokiaľ ide o porušenia práv, ktoré sú obsahom čl. 17 ods. 2 a čl. 47 ods. 2 ústavya čl. 5 ods. 1 písm. a) a čl. 6 ods. 2 dohovoru, sťažnosť neobsahuje žiadne odôvodnenie(argumentáciu), v čom vidí sťažovateľ porušenie označených článkov konaním najvyššiehosúdu.

Ústavný súd považuje práve absenciu odôvodnenia porušenia práv zaručených čl. 17ods. 2 a čl. 47 ods. 2 ústavy, čl. 5 ods. 1 písm. a) a čl. 6 ods. 2 dohovoru za závažnýobsahový nedostatok sťažnosti brániaci v tejto časti jej meritórnemu preskúmaniu. To vediek záveru o nedostatku jednej zo zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti požadovanejustanovením   §   20   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde,   ktorou   je   logické,   kompaktnéa dostatočne určité odôvodnenie návrhu vo vzťahu k právam, vyslovenia porušenia ktorýchsa sťažovateľ v petite sťažnosti domáha. Odôvodneniu sťažnosti v uvedenej časti takátokvalita   zjavne   chýba,   pretože   v jeho   argumentácii   v skutočnosti   absentujú   relevantnédôvody   osvedčujúce   porušenie   týchto   práv.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosťminimálne   v tejto   časti   pôsobí   absolútne nedostatočne   a neurčito,   vytvára   priestorpre dohady   a   dedukcie,   čo   sa   pri   uplatnení   námietky   o   porušení   základných   práv(pri zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom) v konaní pred ústavným súdom zásadneneakceptuje (m. m. III. ÚS 26/2012, III. ÚS 241/2013, III. ÚS 244/2014).

Ústavný súd pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúcez podania sťažovateľa nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúžiinštitút   povinného   právneho   zastúpenia   v konaní   pred   ústavným   súdom   a   publikovanájudikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonompredpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05).

Z uvedeného dôvodu považoval ústavný súd sťažnosť v tejto časti za nespĺňajúcuzákonom predpísané náležitosti.

2. K dôvodom odmietnutia sťažnosti vo zvyšnej časti

Keďže   argumentácia   obsiahnutá   v sťažnosti   sa   zaoberala   výslovne   namietanýmporušením práv zaručených čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 4 a čl. 6ods. 1 a 3 písm. c) dohovoru konaním najvyššieho súdu, ústavný súd preskúmal v kontextesťažovateľových námietok napadnuté konanie a jeho výsledok, t. j. uznesenie najvyššiehosúdu z hľadiska obsahu práv zaručených označenými článkami.

Podstata sťažovateľových námietok spočíva v jeho nesúhlase so záverom konajúcichsúdov všetkých stupňov o spoločnom konaní a jednotnom úmysle spáchať opísaný trestnýčin   so   spoluobvineným,   poukazujúc   pritom   na   obsah   svojej   výpovede   z prípravnéhokonania.   V dôsledku   tohto   stretu   záujmov   so   spoluobvineným   im   preto   nemal   byťustanovený spoločný obhajca, čím malo dôjsť k porušeniu práva na obhajobu. Uvedenémalo mať napokon dosah aj v oblasti dokazovania, ktoré sa podľa jeho názoru neviedlov súlade so základnými zásadami trestného konania.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosťna prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo inýmspôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodolo zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobodynezákonné.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadenýmzákonom,   ktorý   rozhodne   o   jeho   občianskych   právach   alebo   záväzkoch   aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásenýverejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesuv záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickejspoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného životaúčastníkov   alebo,   v   rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by,vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmomspoločnosti.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, máprávo obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľnemá   prostriedky   na   zaplatenie   obhajcu,   aby   sa   mu   poskytol   bezplatne,   ak   to   záujmyspravodlivosti vyžadujú.

Najvyšší   súd,   ktorý   vzhľadom   na   nenaplnenie   uplatnených   dovolacích   dôvodovpodané dovolanie odmietol, posúdil namietané chyby trestného konania prostredníctvomdovolacích dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. g) a i) Trestného poriadku, pričomv relevantnej časti odôvodnenia uznesenia uviedol:

„Pokiaľ ide o dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. tento je splnený vtedy, ak je rozhodnutie založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na   nesprávnom   použití   iného   hmotnoprávneho   ustanovenia.   Uvedený   dôvod   dovolania predpokladá   výlučne   aplikačné   chyby   z   oblasti   Trestného   práva   hmotného,   ktoré   sa dotýkajú   právneho   posúdenia   zisteného   skutku   v   tom   zmysle,   že   tento   bol   v   rozpore s Trestným zákonom posúdený buď ako prísnejšie alebo miernejšie trestný čin alebo že vôbec   nemal   byť   posúdený   ako   trestný   čin   pre   existenciu   niektorej   Trestným   zákonom predpokladanej okolnosti vylučujúcej trestnú zodpovednosť páchateľa alebo protiprávnosť činu. Spomenutý   dovolací   dôvod   je   okrem   toho   daný   aj   nesprávnou   aplikáciou   iného hmotnoprávneho   ustanovenia,   ktorá   bezprostredne   nemusí   súvisieť   len   s   právnym posúdením skutku, ale sa môže dotýkať napr. rozhodovania o treste, či ochrannom opatrení. Predmetný dôvod dovolania ale vylučuje námietky skutkové (§ 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., veta za bodkočiarkou), teda nie je prípustné namietať, že skutok tak ako bol zistený súdmi   prvého   a   druhého   stupňa   bol   zistený   nesprávne   a   neúplné   a   tiež   hodnotenie vykonaných dôkazov, pretože určitý skutkový stav je vždy výsledkom tohto hodnotiaceho procesu. Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. teda výlučne slúži k náprave hmotnoprávnych chýb.

Obaja   dovolatelia   napadnutému   rozsudku   krajského   súdu   ani   jemu predchádzajúcemu   rozsudku   okresného   súdu   žiadne   pochybenia   pokiaľ   ide   o   právne posúdenie   zisteného   skutku   (ktorého   správnosť   a   úplnosť   dovolací   súd   na   základe dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. nemôže skúmať a meniť) alebo iné nesprávne   použitie   hmotnoprávneho   ustanovenia   nevyčítajú.   Nesprávnosť   právneho posúdenia   skutku   ako   obzvlášť   závažného   zločinu   nedovolanej   výroby   omamných a psychotropných   látok   jedov   alebo   prekurzorov,   ich   držanie   a   obchodovanie   s   nimi spolupáchateľstvom podľa § 20, § 172 ods. 1 písm. c/, písm. d/, ods. 2 písm. e/ Tr. zák. obvinení vyvodzujú výlučne z nimi tvrdeného nezákonného získania dôkazu prehliadkou ich dopravného prostriedku a batožiny, čo spájajú s porušením ustanovení, § 1, § 2 ods. 1, 7, 10 a 12 Trestného poriadku.

Uvedená   argumentácia   opierajúca   sa   o   Trestný   poriadok   zjavne   nie   je hmotnoprávnej   povahy   a   vecne   (obsahovo)   nepochybne   stojí   mimo   uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. Obvinení sčasti v rámci tohto dovolacieho dôvodu totiž neprípustné namietajú, že súdy opreli svoje rozhodnutie o dôkazy, ktoré neboli vykonané v súlade so zákonom, čo možno uplatňovať len podľa dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. To obaja dovolatelia aj duplicitne činia v rámci ostatne uvedeného   dovolacieho   dôvodu a   okrem toho   s poukazom na   porušenie ustanovenia § 2 ods. 10 a 12 Tr. por. v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. neprípustné vznášajú námietky voči skutkovému stavu a hodnoteniu dôkazov, čo nie je ako už bolo spomenuté, podľa tohto dovolacieho dôvodu možné.

Z uvedeného treba vyvodiť záver, že všetky argumenty a tvrdenia, ktoré podľa názoru obvinených   majú   spĺňať   dovolací   dôvod   podľa   §   371   ods.   1   písm.   i/   Tr.   por.   vecne (obsahovo) stoja mimo tohto dôvodu dovolania, a preto tento dovolací dôvod zjavne nie je naplnený,   pričom   dovolací   súd   zdôrazňuje,   že   už   spomenuté   právne   posúdenie   skutku obvinených ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ je v súlade so zákonom. Napokon treba v tejto spojitosti zdôrazniť, že s vyčítaným porušením zákona podľa oboch uplatnených dovolacích dôvodov nekoleruje dovolací petit, keď obaja obvinení navrhujú vysloviť porušenie zákona v ich neprospech v ustanovení § 316 ods. 1 Tr. por., ktoré nijako nesúvisí v posudzovanej veci s konkrétnym postupom krajského súdu (tento ako uvedené ustanovenie predpokladá odvolanie nezamietol ako podané oneskorene alebo podané neoprávnenou osobou, alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie, ktoré v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie je prípustné).

Zúženie návrhu na vyslovenie porušenia zákona v ustanoveniach § 34 ods. 4 Tr. zák. a § 39 ods. 1 Tr. zák. sa dotýka iba výroku o treste z hľadiska určenia jeho druhu a výmery a jeho mimoriadneho zníženia, nie však pochybení, ktoré obvinení ⬛⬛⬛⬛ a vyčítali podľa § 374 ods. 1 Tr. por. Pre úplnosť však treba uviesť, že podľa konštantnej praxe   dovolacieho   súdu   námietka   uloženia   neprimeraného   trestu   a   nepoužitia zmierňovacieho ustanovenia § 39 Tr. zák. nezakladá žiadny dovolací dôvod.

Po preskúmaní veci najvyšší súd nezistil ani splnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g / Tr. por., ktorého naplnenie vyžaduje, aby súd svoje rozhodnutie oprel o dôkaz (y), ktoré ním neboli vykonané zákonným spôsobom.

Obsah   tohto   dovolacieho   dôvodu   však   treba   vykladať   extenzívne.   Podľa   názoru v predmetnej   veci   rozhodujúceho   senátu   najvyššieho   súdu   je   splnený   aj   vtedy,   ak   súd prevzal dôkazy (napr. vo forme čítania na hlavnom pojednávaní) ako primárne nezákonne vykonané orgánmi činnými v trestnom konaní podľa Trestného poriadku alebo príslušnými orgánmi podľa osobitného zákona (§ 119 ods. 2 Tr. por.).

Rozhodnutie o vine obvinených ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ sa v preskúmavanej veci   opiera   o   ich   priznávajúce   výpovede   v   prípravnom   konaní   a   výsledky   prehliadky motorového vozidla, ktorého posádku tvorili v čase uvedeného úkonu ako aj batožiny sa v ňom nachádzajúcej. Pokiaľ ide o prvý okruh dôkazných prostriedkov, dovolatelia výslovne nenamietajú   nezákonnosť   získania   ich   priznania.   Argumentujú   šokom   z   celej   situácie, a stresom, v dôsledku čoho poriadne nevedeli čo hovoria a podpisujú. Krajský súd sa logicky a vecne vysporiadal s uvedenými námietkami, zdôrazniac, že navyše išlo o priznanie v prítomnosti obhajcu. Oponovanie obvinenými záverom krajského súdu, že niet žiadneho dôvodu neveriť priznaniu obvinených v prípravnom konaní je prejavom nestotožnenia sa s hodnotením vykonaných dôkazov, do ktorého procesu dovolací súd je oprávnený vstúpiť len na základe dovolania ministra spravodlivosti pri uplatnení dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 3 Tr. por.

Z uvedeného vyplýva, že táto námietka vecne nespĺňa dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. Z hľadiska posudzovania tohto dovolacieho dôvodu sú irelevantné aj námietky pokiaľ ide o tvrdené nezákonné obmedzenie osobnej slobody obvinených, pretože predmetom dovolania nie je rozhodnutie, ktorým by bolo rozhodnuté o osobnej slobode dovolateľov počnúc ich zadržaním a končiac ich vzatím do väzby, ale rozsudok, ktorým bolo rozhodnuté o ich vine a treste, prípadne o ďalších výrokoch.

Prieskum zákonnosti preto podlieha len dovolaniami napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prešove z 30. apríla 2014, sp. zn. 1 To 15/2014, ako aj jemu predchádzajúce konanie (vrátane rozsudku súdu prvého stupňa) viažuce sa k uplatneným dovolacím námietkam obvinených, teda k výroku o vine.

Nezákonnosť   tohto   výroku   podľa   tzv.   teórie   plodov   otráveného   stromu   sa   vyčíta pre údajne nezákonne získaný dôkaz - nájdené drogy spôsobom nezlučiteľným so zákonnou úpravou prehliadky iných priestorov a pozemkov podľa § 101 Trestného poriadku a ani so zákonom č. 652/2004 Z. z. o orgánoch štátnej správy v colníctve, t. j. osobitným zákonom (v zmysle § 119 ods. 2 Tr. por.).

Dovolací súd po preskúmaní veci z hľadísk, pre ktoré by malo   ísť o nezákonne získaný   a   tým   o   nepoužiteľný   dôkaz   zistil,   že   ani   tejto   námietke   obvinených   nemožno prisvedčiť.

Podľa   zistenia   najvyššieho   súdu   dovolania   obvinených ⬛⬛⬛⬛ a sa v tejto časti v rozhodujúcej miere inšpirovali najmä rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, konkrétne 2 Tdo 28/2012 a 2 Tdo 37/201 1, na ktoré aj obaja dovolatelia   poukazujú,   ovšem   skutkový   základ   v   označených   veciach   ako   východisko pre posúdenie zákonnosti vykonaných dôkazov nie je identický s teraz prejednávanou vecou, a preto na ňu nemožno mechanicky vzťahovať právne závery vyslovené v uvedených iných trestných veciach. Zároveň treba odmietnuť ako neopodstatnené námietky obvinených, že krajský súd sa nedostatočne a nesprávne vysporiadal s ich argumentáciou o nezákonnosti postupu colníkov a následne aj orgánov činných v trestnom konaní, ktorá bola rozsiahlo a v podstatných okolnostiach zhodne s podaným odvolaním rozvedená aj v dovolaniach obvinených.

Základná   námietka   obvinených,   že   vo   veci   sa   malo   postupovať   výlučne   podľa Trestného poriadku, lebo colníci vopred disponovali informáciou, že obvinení prevážajú cigarety   bez   kontrolných   známok   vo   väčšom   množstve   a   teda   páchajú   trestný   čin,   je neopodstatnená. Uvedený údaj totiž okrem svedka nikto z vypočutých colníkom na hlavnom   pojednávaní   a   ani   ich   nadriadených   (svedkovia a ) nepotvrdil, a preto nie je namieste vyššie uvedený záver. Krajský súd správne poukázal na to, že predpoklad colníkov, že vo vozidle obvinených sa má nachádzať tovar (cigarety), ktorý unikol colnému dohľadu, prípadne spotrebným daniam nepredstavoval relevantnú informáciu pre rozlíšenie toho o aký druh deliktuálneho konania môže ísť (trestný čin, resp. priestupok).

Za tohto stavu bolo preto možné prvotne postupovať podľa zákona č. 652/2004 Z. z. o orgánoch štátnej správy v colníctve. Pokiaľ colník v úvode prehliadky zistil, že v kabíne vozidla sa nachádzala látka, o ktorej vzhľadom na svoju predchádzajúcu prax usúdil, že môže byť drogou (podozrenie zo spáchania trestného činu), bolo jeho povinnosťou konať v smere sprocesnenia tohto zistenia. Mohlo ísť o postup podľa § 22 ods. 1 zákona o orgánoch štátnej správy v colníctve (zaistenie veci), na čo nadväzuje postup podľa § 92 Trestného   poriadku.   Nešlo   totiž   o   predchádzajúcu,   dostatočne   určitú   informáciu o konkrétnom   trestnom   čine,   čo   by   si   už   primárne   vyžadovalo   trestnoprocesný   postup (k tejto   problematike   pozri   aj   R   47/2013).   Ostatne   postup   podľa   Trestného   poriadku v predmetnej veci bol de facto v plnom rozsahu realizovaný, pretože svedok namiesto   vyššie   uvedeného   postupu   priamo   oznámil   vec   orgánom   činným   v   trestnom konaní, spolu s ďalšími colníkmi zadržal obvinených ako osoby pristihnuté pri trestnom čine a vo veci   sa   postupovalo   prvotným   úkonom   -   vykonaním   prehliadky   iných   priestorov podľa §   101   Tr.   por.   po   ústnom   súhlase   prokurátora,   v   rámci   ktorej   došlo   aj   (len v nepatrnej časti) k vydaniu veci obvineným ⬛⬛⬛⬛. Na tomto zistení nič nemení to,   že   nedošlo   k priamemu   fyzickému   odovzdaniu   veci   obvineným   poverenej   policajtke. Z tohto dôvodu nemôže ísť o neexistentný (fiktívny) úkon ako to tvrdia obaja dovolatelia.

Samotná prehliadka nebola vykonaná v rozpore so zákonom. Tvrdená neprítomnosť nezúčastnenej osoby pri tomto úkone nie je preukázaná, najmä nie označenou výpoveďou poverenej policajtky, ktorá predmetný procesný úkon riadila a nie eventuálna účasť iných osôb, najmä colníkov, ktorí poskytli zrejme technickú súčinnosť (otočenie rezervného kolesa), nemôže spochybňovať zákonnosť vykonania tohto procesného úkonu. Trestné stíhanie v predmetnej veci bolo začaté procesným úkonom podľa § 101 Tr. por.,   pričom   ňou   boli   získané   dôkazy   legálne,   a   preto   boli   použiteľné   v   predmetnom trestnom stíhaní. Z uvedených dôvodov nie je splnený ani dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por.“

Ústavný súd oboznámiac sa s obsahom uznesenia najvyššieho súdu konštatuje jehoústavnú   udržateľnosť,   pretože   z hľadiska   svojho   obsahu   napĺňa   požiadavky   vyplývajúcezo základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy,   resp.   právana spravodlivé súdne konania zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru a zrozumiteľne odpovedána relevantné sťažovateľove námietky v kontexte uplatnených dovolacích dôvodov.

Reagujúc na konkrétne sťažovateľove výhrady ústavný súd poukazuje na skutočnosť,že zo sťažovateľom pripojených príloh (odvolania, dovolania a rozsudku okresného súdu,rozsudku   krajského   súdu,   uznesenia   najvyššieho   súdu)   nevyplýva,   že   by   sťažovateľnámietku   porušenia   práva   na   obhajobu   ustanovením   spoločného   obhajcu   uvedenúv sťažnosti uplatnil aj v konaní pred dovolacím súdom alebo pred súdmi nižších stupňov.Pritom § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku umožňuje podať dovolanie aj z dôvodu, žekonajúce   súdy   nižších   stupňov   zásadným   spôsobom   porušili   právo   na   obhajobu.K uvedenému ústavný súd uvádza, že jeho úlohou nie je preskúmavať argumentáciu, ktorúmohol sťažovateľ predniesť v konaní pred všeobecným súdom, keďže nie je alternatívnouani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   a nemôže   nahrádzať   úlohu   všeobecných   súdov.V zmysle ustálenej judikatúry totiž na posúdenie takýchto námietok nemá danú právomoc(III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04, IV. ÚS 266/08).

Pokiaľ ide o uplatnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestnéhoporiadku (nesprávne právne posúdenie zisteného skutku alebo nesprávne použitie inéhohmotnoprávneho ustanovenia bez oprávnenia skúmať správnosť a̶ ⬛⬛⬛⬛ úplnosť zisteného skutku)umožňujúceho   nápravu   prípadných   pochybení   pri   aplikácii   predpisov   hmotného   právatrestného, ústavný súd zistil, že najvyšší súd odpovedal na všetky relevantné námietkyuplatnené v dovolaní. V sťažnosti predložené námietky o nedostatku jednotného úmysluspoluobvinených,   a tak   o   nesprávnom   právnom   posúdení   ich   spolupáchateľstva   všakz obsahu dovolania nevyplývajú, absentujúca odpoveď v odôvodnení uznesenia najvyššiehosúdu   na   túto   námietku   preto   nemôže   viesť   k záveru   o jeho   arbitrárnosti   označenéhouznesenia, pretože do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 a nasl.ústavy, resp. práva na spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrípovinnosť odpovedať na všetky argumenty sťažovateľa a už vôbec nie na tie, ktoré v konaníneboli   súdu   predložené.   Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   odôvodnenie   rozhodnutiavšeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdnekonanie (m. m. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05).

Vo vzťahu k namietanému porušeniu zásad trestného konania ústavný súd zistil, že nanámietky   spočívajúce   v porušení   procesno-právnych   predpisov   odpovedá   napadnutéuznesenie   najvyššieho   súdu   dostatočne   a ústavne   udržateľne,   po   tom   ako   namietanéporušenie zásad pri dokazovaní preskúmal subsumujúc ich pod dovolací dôvod ustanovenýv § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku (založenie rozhodnutia na dôkazoch, ktoréneboli   vykonané   zákonným   spôsobom).   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   konštatuje,   žetvrdenie sťažovateľa o nevykonaní dôkazov v jeho prospech je v sťažnosti len všeobecnýmkonštatovaním bez uvedenia konkrétnych návrhov dôkazov, ktoré v konaní mal vykonať.Preto uvedená námietka žiadnym spôsobom nesignalizuje záver o porušení sťažovateľovýchpráv zaručených čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 a 3písm. c) dohovoru konaním najvyššieho súdu.

S prihliadnutím   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   v sťažnosti   predloženénámietky o porušení označených práv nielenže nedosahujú relevantný ústavný rozmer, aleväčšina   z nich   bola   prvýkrát   uplatnená   až   v konaní   pred   ústavným   súdom   ignorujúcpravidlo,   že   nie   je   iba   jeho   povinnosťou   (ako   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti)zabezpečovať v rámci svojej rozhodovacej právomoci ochranu základných práv a slobôdvrátane   rešpektovania   záväzkov   vyplývajúcich   z   medzinárodných   zmlúv,   ktorými   jeSlovenská   republika   viazaná.   Túto   povinnosť   majú   aj   všeobecné   súdy   ako   primárniochrancovia   ústavnosti   (napr.   III.   ÚS   79/02).   Sťažovateľom   uplatnené   námietky   pretonemôžu viesť ústavný súd k záveru o porušení práv zaručených čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3ústavy, ako aj čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) dohovoru.

Napokon, pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 1 ods. 1 ústavy a čl. 12 ods. 1 a 2ústavy, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že tieto ustanovenia neobsahujú garanciukonkrétneho   základného   práva   a   slobody,   ale   sú   akýmisi   základnými   či   všeobecnýmiustanoveniami definujúcimi charakter Slovenskej republiky, resp. limitujúcimi zásahy štátuvo vzťahu k nositeľom základných práv a slobôd. V prípade sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1ústavy však ústavný súd rozhoduje vždy o porušení konkrétneho základného práva aleboslobody zakotveného v druhej hlave ústavy, prípadne práva zaručeného medzinárodnýmizmluvami o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Z uvedeného teda vyplýva, žeporušenie   iných   článkov   ústavy   možno   podaním   individuálnej   sťažnosti   podľa   čl.   127ods. 1 ústavy   namietať   len   v   spojení   s   namietaným   porušením   už   konkrétneoznačeného základného práva alebo slobody (obdobne napr. II. ÚS 167/04, III. ÚS 300/06,III. ÚS 224/08). Keďže porušenie označených základných práv sťažovateľa (čl. 48 ods. 2a čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) dohovoru) zistené nebolo,nemožno vysloviť ani záver o porušení čl. 1 ods. 1 ústavy a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom   súde   čiastočne   z   dôvodu   nedostatkov   niektorých   zákonom   predpísanýchnáležitostí   a čiastočne   aj   pre   jej   zjavnú   neopodstatnenosť.   Vzhľadom   na   odmietnutiesťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   nezaoberal   návrhom   na   spojenie   vecí   vedenýchpod sp. zn. Rvp 9357/2015 a sp. zn. Rvp 9368/2015, prihliadajúc pritom tiež na odlišnosťpráv zaručených ústavou, resp. dohovorom (s výnimkou čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorýchporušenie   bolo   nimi   namietané,   a napokon   aj   na   ich   nekompatibilitu   z hľadiskaargumentácie uplatnenej v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. augusta 2015