znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 389/2014-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júna 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o., Pribinova 25,   Bratislava,   zastúpenej   obchodnou   spoločnosťou   Fridrich   Paľko,   s.   r.   o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   čl.   12   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky, práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   práva   užívať   majetok   podľa   čl.   1 Dodatkového protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom   Okresného   súdu   Trnava   v konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   9   Er   1725/2002 (Rvp 1324/2014) a sp. zn. 17 Er 192/2006 (Rvp 1325/2014) a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   vedené   pod   sp.   zn. Rvp 1324/2014 a sp. zn. Rvp 1325/2014   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 389/2014.

2. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   o d m i e t a   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 13. februára 2014   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   ktorými   namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 12 ods. 2 ústavy, práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 14 dohovoru a práva užívať majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v označených konaniach.

Sťažovateľka   v   predmetných   veciach „pre   obavy   o   právny   a   faktický   osud pohľadávky nútene vymáhanej súdnym exekútorom“ podala návrhy „na zmenu súdneho exekútora“.

Okresný súd nerozhodol o jej návrhu v zákonom ustanovenej lehote podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov   napriek tomu, že tieto veci nevykazujú prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadujú takú spoluprácu okresného súdu s účastníkmi konania, ktorá by mohla podstatne ovplyvniť jeho posúdenie, resp. rozhodnutie v týchto veciach.

Vzhľadom   na   nedôvodnú   nečinnosť   a   neefektívny   postup   okresného   súdu sťažovateľka podala v zmysle § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) predsedovi   okresného   súdu   sťažnosti   na   prieťahy   v   ňou   iniciovaných   exekučných konaniach. Sťažovateľka v sťažnostiach uvádza, že na tieto svoje sťažnosti nedostala dosiaľ žiadnu odpoveď.

Uvedeným postupom okresného súdu malo podľa sťažovateľky dôjsť k porušeniu jej základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru upravujúcich zákaz diskriminácie.

V petite sťažností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že postupom okresného   súdu   v označených   konaniach   boli   porušené   ňou   označené   práva,   a   aby okresnému súdu prikázal konať bez zbytočných prieťahov a sťažovateľke bol okresný súd zaviazaný zaplatiť finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

V   zmysle   §   112   ods.   1   OSP   môže   súd   v   záujme   hospodárnosti   konania   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod sp.   zn. Rvp 1324/2014 a sp. zn. Rvp 1325/2014 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť   uvedených   sťažností,   ako   aj   vzhľadom   na totožnosť   v   osobe   sťažovateľky a okresného   súdu,   proti   ktorému   sťažnosti   smerujú,   rozhodol   ústavný   súd   o   spojení sťažností na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

2.   K   namietanému   porušeniu   sťažovateľkou   označených   práv   postupom okresného súdu v označených konaniach

Sťažovateľka v sťažnostiach uvádza, že okresný súd nerozhodol v zákonnej lehote 30 dní o jej návrhoch na zmenu súdneho exekútora podaných v rokoch 2007 až 2012, preto podala   29.   novembra   2013   kvalifikované   sťažnosti   na   zbytočné   prieťahy   v konaní predsedovi okresného súdu.

Predseda okresného súdu jej na jej sťažnosti do podania sťažnosti ústavnému súdu v lehote stanovenej v zákone o súdoch neodpovedal a „neprijal žiadne riadiace opatrenia na   odstránenie   zbytočných   prieťahov   v konaní“, preto   sa   v týchto   veciach   obrátila na ústavný súd.

Ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde presne definované právomoci, uplatnenie   ktorých   je   viazané   na   splnenie   viacerých   formálnych   aj   vecných   náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde). Až na   výnimky,   ktoré   v   danej   veci   nie   sú   relevantné,   je   ústavný   súd   viazaný   pritom návrhom   na   začatie   konania   (§   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde),   čo   osobitne   platí v prípadoch,   v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich   základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom.

Ústavný súd zdôrazňuje, že právny inštitút predbežného prerokovania návrhu (§ 25 ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde)   a   s   ním   spojené   náležitosti,   ktoré   musí   každý   návrh obsahovať, nie je samoúčelný, pretože týmto postupom sa skúmajú podmienky konania a bez ich splnenia nie je ústavný súd oprávnený vo veci konať.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   sťažovateľka   prostredníctvom kvalifikovaného zástupcu v texte sťažnosti neuviedla pravdivé skutočnosti, a ani ústavnému súdu s návrhom nedoručila relevantné (na návrh sa vzťahujúce) písomné podklady, ktoré sa týkajú   jej   vecí.   Uvedené   nedostatky   podania   indikujú   nesplnenie   pravdivosti   opísaného skutkového a právneho stavu v odôvodneniach jednotlivých sťažností,   ktoré treba preto považovať za zavádzajúce a neodôvodnené (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd zistil, že ku dňu podania sťažností boli v jej veciach už prijaté opatrenia zo strany okresného súdu na prijatie rozhodnutí o návrhoch na zmenu súdneho exekútora (vo veci vedenej pod sp. zn. 9 Er 1725/2002 okresný súd zamietol návrh sťažovateľky z 18. novembra   2010   na   zmenu   súdneho   exekútora   10.   mája   2012   a odvolací   súd rozhodnutie   okresného   súdu   19.   decembra   2013   potvrdil,   o čom   bol   právny   zástupca sťažovateľky oboznámený, pričom konanie bolo právoplatne skončené 14. februára 2014). Sťažovateľka 12. marca 2014 podala proti rozhodnutiu krajského súdu dovolanie.

Vo veci vedenej pod sp. zn. 17 Er 192/2006 okresný súd vyzval 11. februára 2014 sťažovateľku, aby doložila svoj návrh na zmenu súdneho exekútora (podaný v júni 2010), pretože sa v spise nenachádzal, ale právny zástupca   na jeho výzvu v stanovenej lehote nereagoval, hoci výzva mu bola doručená 19. februára 2014. Na prieťahoch v tejto veci sa teda podieľala aj samotná sťažovateľka, ktorá nereaguje na výzvy okresného súdu.

Sťažovateľka, zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, teda zvolila opäť taký postup, ktorým v sťažnostiach evidentne vedome zavádzala ústavný súd, uvádzala v nich nepravdivé informácie, ktoré automaticky vyvolávajú dôvod na odmietnutie jej sťažností pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č.   455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov   advokát   je   povinný   pri   výkone   advokácie   dôsledne   využívať   všetky   právne prostriedky,   a   takto   chrániť   a   presadzovať   práva   a   záujmy   klienta.   Tieto   povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať   advokát   tak,   aby   také   úkony   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.

Ústavný súd preto aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľky konštatuje, že sťažnosti vykazujú také nedostatky náležitostí predpísaných zákonom, ktoré ústavný súd viedli k odmietnutiu sťažností pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde už pri ich predbežnom prerokovaní (obdobne (III. ÚS 403/2012, III. ÚS 407/2012, III. ÚS 4/2013 a iné).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júna 2014