znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 389/2012-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. augusta 2012 predbežne prerokoval sťažnosť I. L., B., zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária R., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát a konateľ Mgr. M. B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva zaručeného čl. 46   ods.   1 Ústavy Slovenskej   republiky uznesením Okresného súdu Bratislava II zo 6. marca 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 39 Er 505/10 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. L. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júna 2012 doručená sťažnosť I. L., B. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k. 39 Er 505/10-160 zo 6. marca 2012.

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na základe návrhu na vykonanie exekúcie   podaného 12.   marca   2011   spoločnosťou   R.,   C.   (ďalej   len   „oprávnený“),   bolo začaté exekučné konanie proti sťažovateľovi a spoločnosti J., a. s., B. Okresný súd vydal 8. apríla 2010 súdnemu exekútorovi JUDr. L. S., K. (ďalej len „súdny exekútor“), poverenie na vykonanie exekúcie č. 5102 078697*.

Upovedomenie o začatí exekúcie bolo vydané 28. apríla 2010 pod č. k. EX 246/2010-15 a ako spôsob výkonu exekúcie je v ňom uvedené prikázanie pohľadávky z účtu v banke. Na základe návrhu oprávneného vydal súdny exekútor 8. decembra 2010 upovedomenie o spôsobe vykonania exekúcie č.   k. EX 246/2010-128 zriadením exekučného záložného práva   na   nehnuteľnosti   vo   vlastníctve   sťažovateľa   a na   nehnuteľnosti   v bezpodielovom spoluvlastníctve   sťažovateľa   a jeho   manželky.   Vzápätí   8.   decembra   2010   vydal   súdny exekútor   exekučný   príkaz   č.   k.   EX   246/2010-130   na   vykonanie   exekúcie   zriadením exekučného záložného práva na uvedené nehnuteľnosti.

Súdny exekútor postúpil 30. decembra 2011 okresnému súdu ako súdu exekučnému návrh sťažovateľa ako povinného v 1. rade na odklad exekúcie a na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“). Podľa názoru   sťažovateľa   na   zriadenie   exekučného   záložného   práva „neboli   splnené zákonné   podmienky“.   Na   dotknutých   nehnuteľnostiach „je   ako   prednostný   (zmluvný) záložný   veriteľ   zapísaná   spoločnosť   P.   a.   s.   so   sídlom   v B.“,   pričom „súdny   exekútor od prednostného záložného veriteľa... nikdy nedostal súhlas s výkonom exekúcie predajom zálohu,   a P.   a.   s.   nie   je   oprávneným   v exekučnom   konaní   EX   246/2010.   Zriadenie exekučného záložného práva bez súhlasu prednostného záložného veriteľa považuje povinný v 1/.   rade za neprípustné,   a preto žiada exekučné konanie v časti zriadenia exekučného záložného práva... zastaviť.“.

Okresný súd uznesením č. k. 39 Er 505/10-160 zo 6. marca 2012 návrh sťažovateľa na zastavenie   exekúcie   zamietol   a rovnako   zamietol   aj jeho návrh   na odklad exekúcie. S poukazom   na   §   151h   ods.   6   zákona   č.   40/1964   Zb.   Občiansky   zákonník   v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník), na § 61a ods. 2, § 63 a § 167 a nasl. Exekučného   poriadku   okresný   súd   konštatoval   zabezpečovací   charakter   zriadenia exekučného záložného práva, ako aj rovnaké právne účinky záložného práva vzniknutého z rôznych právom aprobovaných titulov.

Okresný   súd   je   toho   názoru,   že „Občiansky   zákonník   ani   Exekučný   poriadok nevyžaduje na vznik exekučného záložného práva súhlas prednostného záložného veriteľa... Zriadením   exekučného   záložného   práva   sa   oprávnený   stal   záložným   veriteľom   druhým v poradí.   Vzhľadom   na   dikciu   §   61a   ods.   2   Exekučného   poriadku   a   §   151h   ods.   6 Občianskeho   zákonníka   tak   oprávnený   mohol   udeliť   súhlas   na   predaj   zaťaženej nehnuteľnosti   samostatne   a nezávisle   od   názoru   prednostného   záložného   veriteľa... Občiansky zákonník výslovne stanovuje, že záložný veriteľ, ktorý je v poradí rozhodujúcom na   uspokojenie   záložných   práv   pred   záložným   veriteľom   vykonávajúcim   záložné   právo, môže sám začať s výkonom záložného práva, ak je jeho pohľadávka splatná, musí to však oznámiť   záložnému   veriteľovi   vykonávajúcemu   záložné   právo   v lehote   30   dní podľa § 151ma   ods.   2   Občianskeho   zákonníka.   Neskôr   už   nie   je   možné   zrušiť   výkon záložného práva záložného veriteľa vykonávajúceho záložné právo. Plynutie tridsaťdňovej lehoty má pri výkone záložného práva zásadný význam. Prednostný záložný veriteľ (ak je jeho pohľadávka splatná) môže v tejto lehote oznámiť oprávnenému, že sám začína výkon záložného práva. Ak oznámenie v tridsaťdňovej lehote nevykoná, má potom dve možnosti realizácie svojho záložného práva:

-   môže   v exekúcii   oprávneného   uplatniť   uspokojenie   svojej   pohľadávky   z výťažku z predaja zálohu,

- môže vyčkať, kým sa záloh v exekúcii oprávneného predá a potom začne výkon svojho záložného práva, pretože v zmysle § 151ma ods. 6 Občianskeho zákonníka záložné právo   predajom   zálohu   nezaniká,   ale   záloh   sa   prevádza   zaťažený   záložným   právom prednostného   veriteľa   a ostatných   záložných   veriteľov,   ktorí   sú   v poradí   rozhodujúcom na uspokojenie záložných práv pred záložným veriteľom vykonávajúcim záložné právo. Exekučný   súd   poukazuje   na   neskoršie   rozhodnutie   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky   č.   k.   I.   ÚS   324/2010   zo   dňa   30.9.2010.   Ústavný   súd   v ňom   konštatuje, že prednostný   záložný   veriteľ   nemôže   byť   neobmedzene   zvýhodňovaný   pri   rozhodovaní o predmete zálohu.

Úst.   súd   v cit.   rozhodnutí   podrobne   rozoberá   a rieši   exekúciu   predajom nehnuteľnosti zaťaženej zároveň zmluvným a exekučným záložným právom. V odôvodnení rozhodnutia   sa   uvádza,   že   postavenie   prednostného   záložného   veriteľa   je   pri   výkone záložného   práva   jednoznačne   posilnené,   ale   súčasne   nemôže   mať   absolútnu   povahu. Občiansky zákonník preto v súlade s čl. 46 ods. 1 ústavy upravuje postup, ktorým jeho základné právo obmedzuje.

S poukazom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   a uznesenie   Ústavného   súdu   č.   k. I. ÚS 324/2010   dospel   exekučný   súd   k záveru,   že   exekútor   pri   zriadení   exekučného záložného   práva   postupoval   v súlade   so   zákonom,   a preto   návrhu   povinného   v 1/   rade na zastavenie exekúcie nevyhovel.

Povinný v 1/ rade spolu s návrhom na zastavenie exekúcie podal aj návrh na odklad exekúcie, a to do právoplatnosti rozhodnutia súdu o jeho návrhu na zastavenie exekúcie. Návrh   na   odklad   exekúcie   nespĺňa   zákonné   podmienky   ustanovené   v   §   56   ods.   1,   2 Exekučného poriadku, nevyhnutné na to, aby súd odklad exekúcie povolil. Súd preto návrh povinného v 1/ rade na odklad exekúcie ako nedôvodný zamietol.“.

V sťažnosti doručenej   ústavnému súdu   sťažovateľ argumentuje absenciou súhlasu prednostného   záložného   veriteľa   s exekučným   konaním   vedeným   na   dotknutý   záloh. Poukazuje   pritom   na   nález   ústavného   súdu   č.   k.   III.   ÚS   20/08-30   z 23.   apríla   2008 a uzatvára, že „súdny exekútor... nebol oprávnený viesť exekučné konanie na Nehnuteľnosti, vrátane zriadenia exekučného záložného práva.

Sťažovateľovi   je   známe   neskoršie   uznesenie   Ústavného   súdu   zo   dňa   30.09.2010, spis. zn.   I.   ÚS   324/2010,   ktorým...   odmietol   sťažnosť...   ako   zjavne   neopodstatnenú a v ktorom zaujal opačný postoj, keď aproboval právne závery Okresného súdu Bratislava III, vyslovené v uznesení zo dňa 22.04.2010, č. k. 48Er/2542/2007-31.

Sťažovateľ v žiadnom prípade nesúhlasí s právnymi názormi vyslovenými v danom uznesení exekučného súdu (Okresného súdu Bratislava III), ktoré potvrdil Ústavný súd SR v uznesení, spis. zn. I. ÚS 324/2010..., podľa ktorých (i) je možné zriadenie exekučného záložného   práva   aj   na   záloh,   ktorý   už   je   zaťažený   záložným   právom   v prospech   tretej osoby..., bez ohľadu na to, či pôvodný záložný veriteľ vyslovil súhlas s exekúciou na záloh (so   zdôvodnením,   že   zriadenie   exekučného   záložného   práva   nie   je   možné   považovať za spôsob   vykonanie   exekúcie,   a preto   sa   naňho   režim   §   151h   ods.   6   Občianskeho zákonníka   a   §   61a   ods.   2   Exekučného   poriadku   nevzťahuje),   a následne   (ii)   je   možné vykonať exekúciu predajom zálohu aj bez súhlasu pôvodného záložného veriteľa, nakoľko oprávnený v exekúcii sa zriadením exekučného záložného práva stal záložným veriteľom. Takýto výklad je podľa Sťažovateľa neprípustný, nakoľko popísaný postup nie je ničím   iným,   než   obchádzaním   zákona,   ktorý   výslovne(tak   v ustanovení   §   151h   ods.   6 Občianskeho zákonníka, ako aj v ustanovení § 61a ods. 2 Exekučného poriadku) vyžaduje na vedenie exekučného konania (teda nielen na výkon exekúcie predajom nehnuteľností) na záloh   zaťažený   záložným   právom   predchádzajúci   súhlas   záložného   veriteľa   (pokiaľ oprávnený sám nie je záložným veriteľom).“.

Konanie   okresného   súdu   tak „bolo   v rozpore   so   zákonom   (keďže   Okresný   súd Bratislava II mal podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku exekúciu v rozsahu vzťahujúcom   sa   na   Nehnuteľnosti   zastaviť,   a namiesto   toho   návrh   Sťažovateľa   na zastavenie   exekúciu   zamietol),   a preto   predstavovalo   porušenie   základného   práva Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky“.

K otázke   právomoci   ústavného   súdu   na   prerokovanie   jeho   sťažnosti   sťažovateľ zvýraznil   poučenie   obsiahnuté   v napadnutom   uznesení   okresného   súdu, podľa ktorého „proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie“, a poukázal na § 202 ods.   2   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších   predpisov (ďalej len „OSP“) v spojitosti s § 58 ods. 4 Exekučného poriadku, z ktorých podľa jeho názoru vyplýva, že proti napadnutému uzneseniu okresného súdu nie je odvolanie prípustné, pretože „ide o uznesenie, ktorým Okresný súd Bratislava II zamietol návrh Sťažovateľa na zastavenie exekúcie. Nejde teda o rozhodnutie podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku (takýmto rozhodnutím by bolo uznesenie, ktorým by súd zastavil exekúciu, ak by exekúciu vyhlásil za neprípustnú)...“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol vo veci nálezom takto:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   II   zo   dňa   06.03.2012,   č. k. 39Er/505/10-160, EX 246/10, porušené bolo.

2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava II zo dňa 06.03.2012, č. k. 39Er/505/10- 160, EX 246/10, sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. Okresnému súdu Bratislava II sa ukladá povinnosť uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške 323,50 € do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu, pritom trovy právneho zastúpenia je povinný poukázať na účet Advokátskej kancelárie R. s. r. o.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

1.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie konania.

Sťažovateľ   v sťažnostnom   petite   navrhuje   vysloviť   porušenie   svojho   základného práva na súdnu ochranu uznesením okresného súdu č. k. 39 Er 505/10-160 zo 6. marca 2012, ktoré obsahuje dva výroky. Prvým výrokom okresný súd zamietol návrh sťažovateľa na zastavenie exekúcie, druhým výrokom zamietol návrh sťažovateľa na odklad exekúcie. Hoci   z formulovaného petitu   na prvý   pohľad vyplýva, že   sťažovateľ napáda   uznesenie okresného súdu ako celok, charakter jeho argumentácie v prospech tvrdeného porušenia jeho   základného   práva   podľa   čl.   46   od.   1   ústavy   bez   pochybností   dokazuje,   že   brojí proti prvému výroku napadnutého uznesenia. Voči druhému výroku uznesenia okresného súdu nepredniesol žiadne námietky.

Navyše,   nemožno   opomenúť   istý   stupeň   závislosti   oboch   výrokov, pretože z odôvodnenia uznesenia okresného súdu vyplýva, že sťažovateľ navrhoval „odklad exekúcie, a to do právoplatnosti rozhodnutia súdu o jeho návrhu na zastavenie exekúcie“, teda s najväčšou pravdepodobnosťou (z obsahu sťažnosti ani z jej príloh to nebolo možné zistiť) išlo o návrh podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého aj bez návrhu môže súd povoliť odklad exekúcie, ak možno očakávať, že exekúcia bude zastavená (§ 57).

Ústavný   súd   preto   za   predmet   svojho   prieskumu   pri   predbežnom   prerokovaní predloženej sťažnosti ustálil uznesenie okresného súdu vo výroku, ktorým bol zamietnutý návrh sťažovateľa na zastavenie exekúcie.

2.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Pravidlo   ustanovené   v   čl.   127   ods.   1   ústavy   limituje   právomoc   ústavného   súdu vo vzťahu k ostatným orgánom verejnej moci princípom subsidiarity. Podľa neho rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc ústavného súdu je daná v prípade, ak je vylúčená právomoc   všeobecných   súdov   rozhodovať   v konkrétnej   veci,   a poskytnúť   tak   ochranu označeným   základným   právam   alebo   slobodám   sťažovateľa,   porušenie   ktorých   namieta (III. ÚS 181/04).

2.1   Svojou   sťažnosťou   sťažovateľ   napáda   uznesenie   okresného   súdu   ako   súdu exekučného, ktorým bol jeho návrh na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku zamietnutý.

Podľa § 57 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak

a) sa začala a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným,

b) rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným,

c) zastavenie exekúcie navrhol ten, kto navrhol jej vykonanie,

d)   exekúcia   postihuje   veci   alebo   práva,   ktoré   sú   vylúčené   z   exekúcie   alebo nepodliehajú exekúcii podľa tohto zákona alebo podľa osobitného zákona,

e) bolo právoplatne rozhodnuté, že exekúcia postihuje vec, na ktorú má niekto právo nepripúšťajúce exekúciu (§ 55),

f) po vydaní rozhodnutia zaniklo právo ním priznané,

g) exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať,

h) majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie,

i) oprávnený nezaplatí súdny poplatok za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie,

j) pri exekúcii predajom zálohu zaniklo záložné právo a oprávnený bol záložným veriteľom.

Podľa § 202 ods. 2 OSP odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného zákona, ak tento osobitný zákon neustanovuje inak...

Podľa   §   58   ods.   4   Exekučného   poriadku   proti   rozhodnutiam   podľa   §   57   ods.   1 písm. a), b), f) až h) je prípustné odvolanie.

2.2 Sťažovateľ v prospech danosti právomoci ústavného súdu na prerokovanie jeho sťažnosti   vyjadril   názor,   podľa   ktorého   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   nie   je rozhodnutím „podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku (takýmto rozhodnutím by bolo uznesenie, ktorým by súd zastavil exekúciu, ak by exekúciu vyhlásil za neprípustnú), a preto proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie. Predmetné uznesenie Okresného súdu Bratislava II je právoplatné.“.

Ústavný   súd   však   na   okresnom   súde   zistil,   že   sťažovateľ   podal   proti   uzneseniu okresného súdu č. k. 39 Er 505/10-160 zo 6. marca 2012 odvolanie, ktoré bolo doručené okresnému súdu 23. apríla 2012,   pričom v tomto odvolaní   sťažovateľ uvádza, že z § 58 ods. 4 Exekučného poriadku „vyplýva, že proti uzneseniu, ktorým súd zamietol môj návrh na zastavenie exekúcie, ktorý som podal v zmysle § 57 ods. 1 písm. g), je možné podať odvolanie“, a celkovo   v   ňom   sťažovateľ   predniesol   identické   meritórne   námietky   ako v sťažnosti doručenej ústavnému súdu.

Formulácia § 58 ods. 4 Exekučného poriadku pripúšťa možnosť dvojakého výkladu z pohľadu   prípustnosti   odvolania   proti   uzneseniu   exekučného   súdu,   ktorým   bol   návrh povinného   na   zastavenie   exekúcie   podľa   §   57   ods.   1   písm.   g)   Exekučného   poriadku zamietnutý.   Dosvedčuje   to   i rozhodovacia   prax   všeobecných   súdov   [napr. uznesenie Okresného súdu Košice II č. k. 27 Er 1013/2004-184 z 3. augusta 2007 (spis ústavného súdu vo   veci   sp.   zn.   IV.   ÚS   170/2010),   ktorým   bol   zamietnutý   návrh   povinného   podaný podľa § 57   ods.   1   písm.   g)   Exekučného   poriadku,   pričom   podľa   poučenia   je proti uvedenému uzneseniu   odvolanie prípustné a odvolací   súd ho na základe podaného odvolania   aj   meritórne   preskúmal,   na druhej   strane   napr.   uznesenie   Krajského   súdu v Prešove   č.   k.   10   CoE   60/2011-173   z 31.   januára   2012   (spis   ústavného   súdu   vo   veci sp. zn. II.   ÚS   232/2012),   ktorým   bolo   odvolanie   proti   uzneseniu   o zamietnutí   návrhu povinného na zastavenie exekúcie odmietnuté ako neprípustné]. Nemožno v tejto súvislosti opomenúť,   že   dôvody,   ktoré   môžu   viesť   k záveru   o neprípustnosti   exekúcie   a k jej následnému zastaveniu podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, môžu byť veľmi rozmanité, a to aj z hľadiska záveru, či nimi povinný sleduje výlučne odďaľovanie núteného vymoženia   exekučného   titulu,   alebo   prednáša   odôvodnené   skutkové   tvrdenia   spôsobilé viesť   k zastaveniu   exekúcie.   Preto aj   v rovine   prípustnosti   odvolania   proti   zamietavému uzneseniu exekučného súdu podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku je nevyhnutné dôsledne posudzovať individuálne okolnosti každého prejednávaného prípadu.

Sťažovateľ   ako   povinný   v označenom   exekučnom   konaní   založil   svoj   návrh podľa § 57   ods.   1   písm.   g)   Exekučného   poriadku   na   tvrdení   o nerešpektovaní   pozície prednostného záložného veriteľa povereným súdnym exekútorom, ktorý vydal exekučný príkaz   na   zriadenie   exekučného   záložného   práva   bez   súhlasu   prednostného   záložného veriteľa. Sporná skutočnosť teda nastala po začatí predmetného exekučného konania, nemá žiadny   skutkový   ani   právny   vzťah   k základnému   nachádzaciemu   konaniu,   výsledkom ktorého bol exekučný titul, a aj z rozhodovacej činnosti ústavného súdu, na ktorú samotný sťažovateľ v sťažnosti poukazuje, je zrejmá rôznosť právnych názorov na povahu súhlasu podľa   §   61a   ods.   2   Exekučného   poriadku.   Na   prvý   pohľad   sa   tak   sťažovateľov   návrh na zastavenie   exekúcie nejaví ako špekulatívny,   spojený so   snahou   „umelo“ odďaľovať nútený výkon   exekučného   titulu. Podrobné   závery   však v tomto   smere   bude   oprávnený urobiť príslušný všeobecný súd rozhodujúci o odvolaní sťažovateľa.

2.3   Na   základe   formulovaných   názorov   v spojení   s preukázanou   skutočnosťou podania odvolania proti napadnutému uzneseniu okresného súdu sťažovateľom tak ústavný súd   dospel   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   k záveru   o nedostatku   svojej právomoci   na   prerokovanie   predloženej   sťažnosti   v zmysle   princípu   subsidiarity vyplývajúceho   z čl.   127   ods.   1   ústavy,   pretože   o podanom   odvolaní   bude   rozhodovať príslušný krajský súd.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2012