znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 389/2010-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. októbra 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   R.   R.,   B.,   toho   času   vo výkone   trestu,   zastúpeného advokátom Mgr. A. Š., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. júna 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tdo 15/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. R.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola   faxom 16. septembra   2010   a   poštou   21.   septembra   2010   doručená   sťažnosť   R.   R.   (ďalej   len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tdo 15/2010 z 9. júna 2010.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Bánovce nad Bebravou (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 69/2009 zo 14. decembra 2009 bol sťažovateľ uznaný vinným zo zločinu lúpeže spolupáchateľstvom iba na základe výpovede poškodeného, a iné dôkazy, ktoré boli v jeho prospech, okresný súd vyhodnotil ako „nevieryhodné“.

Sťažovateľ podal proti rozsudku odvolanie, ktoré Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 23 To 1/2010 z 18. februára 2010 zamietol, pretože nebolo dôvodné.   Krajský   súd   sa   stotožnil   so   závermi   okresného   súdu,   ale   nevzal   do   úvahy najzávažnejší   fakt,   ktorým   bola   zmena   výpovede   poškodeného,   ktorú   uskutočnil bezprostredne po vyhlásení odsudzujúceho rozhodnutia okresného súdu.

Proti rozhodnutiu krajského súdu podal sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu dovolanie na najvyššom súde, v ktorom namietal „najmä porušenie práva na obhajobu a tiež skutočnosť, že rozhodnutie bolo založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku a nesprávnom použití hmotnoprávneho ustanovenia“.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Tdo 15/2010 z 9. júna 2010 dovolanie sťažovateľa „podľa § 382 písmeno c) Trestného poriadku odmietol“.

V rozhodnutí sa „však ústavne konformným spôsobom nevysporiadal s námietkami, ktoré   boli   uvedené   v   dovolaní,   najmä   s   námietkou   voči   postupu   krajského   súdu,   ktorý neprihliadol na nové skutočnosti, ktoré vyšli najavo po vyhlásení rozsudku súdom prvého stupňa. Jediným dôkazom, ktorý smeroval voči mne, bola výpoveď poškodeného A. K. A. K. však výpoveďou na prokuratúre svoju výpoveď voči mne zmenil, avšak Krajský súd sa s touto skutočnosťou vyporiadal iba tým spôsobom, že skonštatoval, že táto výpoveď sa javí ako nepresvedčivá.“.

Obhajca sťažovateľa navrhoval na verejnom zasadnutí vykonanie ďalších dôkazov, avšak krajský súd tento postup nepripustil a najvyšší súd tento postup odobril s tým, že postupoval v súlade so zákonom.

Podľa   sťažovateľa „v   danom   prípade   však   s   poukazom   na   zmenenú   výpoveď poškodeného   a   jediného   svedka   skutku   boli   odôvodnené   pochybnosti   o   správnosti skutkových zistení a na ich objasnenie bolo potrebné vykonať nové dôkazy...“ Krajský súd „mal   postupovať v súlade s § 321 odsek 1 písmeno c) Trestného poriadku...“, pričom „hrubým spôsobom porušil ustanovenie § 2 odsek 10 Trestného poriadku...“.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod spisovou značkou 1 Tdo 15/2010 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd SR zrušuje Uznesenie Najvyššieho súdu SR spisová značka 1 Tdo dňa 9. júna 2010 a vec mu vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Najvyšší   súd   SR   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľovi   nemajetkovú   ujmu   vo   výške 10. 000,- € do 30 dní odo dňa doručenia tohto nálezu.

Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania do 60 dní odo dňa doručenia tohto nálezu.“

II.

V zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú považuje ústavný súd v súlade s doterajšou judikatúrou sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a   základným právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   alebo   keď   preskúmanie označeného postupu   (rozhodnutia   orgánu štátu) v rámci predbežného prerokovania veci vôbec   nesignalizuje   možnosť   porušenia   základného   práva   alebo   slobody   sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 159/08).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov, a jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04). V súvislosti so svojím ústavným postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre tiež zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (podobne II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Vzhľadom na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený   ani   povinný   preskúmavať   a   posudzovať   skutkové   zistenia   a   právne   názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní iných než ústavných zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 20/03, IV. ÚS 252/04).

Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 15/2010 z 9. júna 2010.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstatou   sťažnosti   bolo   tvrdenie   sťažovateľa,   že   jeho   odsúdenie   je   založené na nezákonnom postupe, keď krajský súd nebral do úvahy zmenenú výpoveď poškodeného po rozhodnutí okresného súdu, a tiež jeho názor, že v konaní bolo porušení jeho základné právo na obhajobu (v petite sťažnosti toto právo však bližšie nešpecifikuje). Sťažovateľ namietal, že napadnutý rozsudok trpí vadami neúplnosti skutkových zistení a má skutkové výhrady proti postupu súdov pri hodnotení dôkazov. Tieto dovolacie námietky dovolateľa však vecne nezodpovedajú žiadnemu zákonnému vymedzeniu dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. a) až písm. l) Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006 (ďalej len „Trestný poriadok“), preto dovolací súd na ne nemohol prihliadať.

Dovolací   súd   nemožno   je   možné   chápať   ako   tretiu   inštanciu   v   sústave   súdov zameranú   na   preskúmavanie   všetkých   rozhodnutí   súdu   druhého   stupňa.   Mimoriadny opravný prostriedok - dovolanie neslúži na revíziu skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa. Ťažisko dokazovania je na súde prvého stupňa a jeho skutkové závery   môže   doplniť   alebo   meniť   len   odvolací   súd.   Dovolací   súd   nemôže   posudzovať úplnosť skutkových zistení, nemôže bez ďalšieho sám prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože   dôkazy   v   konaní   o   dovolaní   nemôže   sám   vykonávať.   Namietané   nesprávne skutkové   zistenia   alebo   nesúhlas   s tým,   ako   súd   hodnotil   vykonané   dôkazy,   nemôžu zakladať dovolací dôvod uvedený v ustanovení § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku. Tento dôvod dovolania je daný len v prípade nesprávneho právneho posúdenia skutku alebo v   prípade   iného   nesprávneho   posúdenia   podľa   hmotnoprávnych   ustanovení.   Nemožno namietať skutkové vady, napr. nesprávne hodnotenie dôkazov alebo neúplnosť vykonaného dokazovania.

Podľa   §   371   ods.   1   písm.   i)   Trestného   poriadku   dovolanie   možno   podať,   ak rozhodnutie   je   založené   na   nesprávnom   právnom   posúdení   zisteného   skutkového   stavu alebo   na   nesprávnom   použití   iného   hmotnoprávneho   ustanovenia;   správnosť   a   úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Najvyšší súd ako dovolací súd preskúmal námietky sťažovateľa uvedené v dovolaní, ale s ich obsahom sa nestotožnil. Podľa názoru ústavného súdu sa primerane vysporiadal s dôvodmi,   pre   ktoré   dovolanie   sťažovateľa   odmietol.   Konštatovaniu   o   odmietnutí dovolania   predchádzal   ústavne   súladný   výklad   právnej   úpravy   podmienok   dovolacieho konania [najmä sťažovateľom uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) a i) Trestného poriadku], ktorý nepopiera zmysel a účel právnej úpravy tohto mimoriadneho opravného prostriedku. Sťažovateľovi teda nebola odopretá súdna ochrana, jeho vecou sa najvyšší súd zaoberal a jeho dovolanie odmietol na základe zákonných dôvodov.

V danom prípade bol sťažovateľ odsúdený na nepodmienečný trest odňatia slobody za spáchanie trestného činu lúpeže podľa zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších   predpisov.   Rozhodnutie o vine a treste bolo vydané v riadne uskutočnenom trestnom   konaní   prostredníctvom   riadne   vyhláseného   rozsudku.   Dovolací   súd   tiež   dal podrobnú odpoveď na všetky námietky sťažovateľa týkajúce sa údajného porušenia jeho základného práva na obhajobu (s. 3 až 8) i jasnú odpoveď na to, ako to bolo so zmenenou výpoveďou   poškodeného   (od   druhého   odseku   s.   8   namietaného   uznesenia   najvyššieho súdu).

Na základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľa v sťažnosti ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemožno prijať záver o takej vecnej súvislosti medzi   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu sp. zn. 1 Tdo 15/2010   z   9.   júna   2010   a   namietaným   porušením   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   (obdobne   napr.   III.   ÚS   83/09 a IV. ÚS 294/2010).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších návrhoch   sťažovateľa   uplatnených   v   petite   jeho   sťažnosti,   resp.   odstraňovať   ďalšie nedostatky tejto sťažnosti, ktorá neobsahovala napr. kvalifikované splnomocnenie na právne zastupovanie sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom (§ 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde), nebol k nej predložený žiadny dôkaz (§ 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde), a to namietané rozhodnutie najvyššieho súdu a podobne.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. októbra 2010