znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 389/09-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť L., T., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžp 7/2009 z 11. júna 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

  O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. septembra 2009   doručená   sťažnosť   L.,   T.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžp 7/2009 z 11. júna 2009.

Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ sa domáhal priznania postavenia účastníka konania vo veci žiadosti Poľovníckeho združenia B. o povolenie výnimky z podmienok ochrany   chráneného   živočícha   –   medveďa   hnedého.   Ministerstvo   životného   prostredia Slovenskej   republiky,   odbor   ochrany   prírody   (ďalej   len   „ministerstvo   životného prostredia“),   vydalo   22.   apríla   2008   rozhodnutie   sp.   zn.   3426/2008-2.1/KD,   ktorým sťažovateľovi nepriznalo postavenie účastníka konania vo veci. O opravnom prostriedku sťažovateľa   rozhodoval   minister   životného   prostredia   Slovenskej   republiky,   ktorý rozhodnutím   sp.   zn.   35/2008-rozkl.   z   26.   júna   2008   potvrdil   napadnuté   rozhodnutie a rozklad sťažovateľa zamietol.

Sťažovateľ podľa § 247 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) žalobou požiadal Krajský súd v Bratislave (ďalej   len   „krajský   súd“)   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   a   postupu   správneho orgánu. Žiadal krajský súd, aby rozhodol v súlade s ustanovením § 250j ods. 2 písm. a) až e) OSP. Krajský súd rozsudkom č. k. 2 S 153/2008-72 z 10. decembra 2008 žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku sa sťažovateľ v zákonnej lehote odvolal. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Sžp 7/2009 z 11. júna 2009 potvrdil rozsudok krajského súdu a sťažovateľovi nepriznal právo na náhradu trov konania.

Podľa sťažovateľa postupoval najvyšší súd v tejto veci zásadne odlišne ako v inej druhovo   identickej   veci,   pretože   vo   veci,   ktorá   je   podľa   sťažovateľa   druhovo   totožná s právnou vecou sp. zn. 3 Sžp 7/2009, uznesením sp. zn. 5 Sžp 41/2009 z 22. júna 2009 prerušil   konanie   o   odvolaní   sťažovateľa   a   predložil   Súdnemu   dvoru   Európskych spoločenstiev   predbežné   otázky   na   rozhodnutie.   Takýmto   odlišným   postupom a rozhodnutím došlo k porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, porušeniu princípu právnej istoty a k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Okrem porušenia princípu právnej istoty najvyšší súd podľa sťažovateľa zanedbal aj svoju zákonom ustanovenú povinnosť pri zabezpečovaní jednoty rozhodovania.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza:„Dňa   29.   6.   2009   bolo   právnej   zástupkyni   sťažovateľa   doručené   uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v právnej veci druhovo totožnej s právnou vecou, v ktorej   vydaný   rozsudok   Najvyššieho   súdu   je   predmetom   tejto   sťažnosti.   Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Sžp 41/2009 zo dňa 22. 6. 2009 prerušilo konanie o odvolaní žalobcu ( sťažovateľa) proti rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 S 166/2008- 74 zo dňa 20. 1. 2009, ktorým tento súd zamietol žalobu žalobcu (sťažovateľa), ktorým sa domáhal   zrušenia   rozhodnutia   žalovaného   –   Ministerstva   životného   prostredia,   ktorým žalovaný   rozhodol   o   nepriznaní   postavenia   účastníka   správneho   konania   žalobcovi   – sťažovateľovi v konaní vedenom podľa zákona o ochrane prírody a krajiny.

Najvyšší súd SR predložil citovaným rozhodnutím vec Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na rozhodnutie o predbežných otázkach...

Z uvedeného vyplýva, že Najvyšší súd SR postupoval vo veci, ktorá je predmetom tejto   sťažnosti,   zásadne   odlišne   ako   v   inej   druhovo   identickej   veci.   Z   rozhodnutia o predložení veci Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev zo dňa 20.1.2009 vyplýva, že Najvyšší   súd   SR   postupoval   podľa   článku   234   poslednej   vety (Zmluvy   o   založení Európskeho spoločenstva, pozn.), teda že otázku týkajúcu sa výkladu komunitárneho práva musel predložiť Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev, keďže proti jeho rozhodnutiu nie je   prípustný   opravný   prostriedok   (v   tejto   súvislosti   sťažovateľ   poukazuje   na   výraz   ‚bol nútený konať‘ v odôvodnení citovaného rozhodnutia o prerušení konania). V tejto súvislosti sťažovateľ dáva za pravdu Najvyššiemu súdu SR o jeho povinnosti predložiť vec Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev vzhľadom na to, že proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR nie je prípustný opravný prostriedok podľa OSP a Ústavný súd SR nie je druhou opravnou inštanciou   v   konaní   správneho   súdnictva.   Pokiaľ   ide   o   odôvodnenie   odlišného   postupu Najvyššieho súdu SR, tak ako na to poukazuje v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktorá má byť zdôvodnená údajným naznačovaním komunitárneho rozmeru posudzovanej veci v neskorších odvolaniach sťažovateľa, táto skutočnosť je v rozpore s obsahom odvolaní sťažovateľa vo veci sp. zn. 5 Sžp 6/2009 a 5 Sžp 41/2009. Sťažovateľ predkladá v prílohe tohto podania tak odvolanie a podanie, ktorým bolo odvolanie doplnené vo veci, ktorá je predmetom tohto konania, tak odvolanie a podanie, ktorým bolo doplnené vo veci 5 Sžp 41/2009. Z obsahu týchto podaní sťažovateľa je zrejmé, že tieto sú s výnimkou spisových značiek a dátumov identické. Postup sťažovateľa v odvolacom konaní teda nebol dôvodom na zásadne odlišný postup Najvyššieho súdu SR v dvoch druhovo identických konaniach, v ktorých je sťažovateľ účastníkom konania. Postup Najvyššieho súdu SR, ktorý predchádzal vydaniu   rozhodnutia   napadnutého   touto   sťažnosťou   a   vydanie   tohto   rozhodnutia   je v rozpore s článkom, teda s právom sťažovateľa zakotvenom v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ktoré zaručuje každému konať pred súdom zákonom stanoveným spôsobom, ak Najvyšší súd SR sa cítil   byť   viazaný   povinnosťou   predložiť   vo   veci   5   Sžp   Súdnemu   dvoru   Európskych spoločenstiev, potom ak takýmto spôsobom nepostupoval aj vo veci, ktorá je predmetom tohto konania, nepostupoval zákonným spôsobom, tak ako mu to ukladá čl. 2 ods. 2 ústavy SR v spojení s čl. 234 zmluvy o založení Európskeho spoločenstva.“

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   uznesením   prijal   jeho sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci samej rozhodol týmto nálezom:

„Právo   sťažovateľa   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva v konaní pred súdmi Slovenskej republiky zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 vety 1. Dohovoru rozsudkom Najvyššieho   súdu   SR   sp.   zn.   3   Sžp   7/2009   zo   dňa   11.6.2009   a   konaním,   ktoré   mu predchádzalo bolo porušené.

Ústavný súd SR zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžp 7/2009 zo dňa 11.6.2009 a vracia mu vec na nové konanie a rozhodnutie.

Ústavný   súd   SR   zakazuje   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   pokračovať v porušovaní namietaných právach sťažovateľa.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 a § 49 až § 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“),   pričom   nesplnenie   všeobecnej   alebo osobitnej podmienky je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa. Pri predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že odlišným rozhodnutím najvyššieho súdu v skutkovo a právne zhodných veciach došlo k porušeniu zásady právnej istoty, a tým aj jeho práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd z podania a jeho príloh   zistil,   že sťažovateľ sa podľa   § 14 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len   „Správny   poriadok“)   domáhal   postavenia   účastníka   v   konaní   o   povolenie   výnimky z podmienok ochrany chráneného živočícha, pretože v tomto konaní budú priamo dotknuté jeho práva a právom chránené záujmy podľa Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia publikovaného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 43/2006 (ďalej len „Aarhuský dohovor“). Ministerstvo životného prostredia dospelo k záveru, že nie sú splnené podmienky   na priznanie postavenia   účastníka   konania podľa   §   14 Správneho poriadku, a zároveň konštatovalo, že podľa § 82 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane prírody a krajiny“) môže mať sťažovateľ v tomto konaní len postavenie zúčastnenej osoby. O rozklade sťažovateľa rozhodoval   minister   životného   prostredia   Slovenskej   republiky,   ktorý   rozhodnutím č. 35/2008-rozkl. z 26. júna 2008 potvrdil prvostupňové rozhodnutie, keď konštatoval, že postup správneho orgánu bol v súlade so zákonom o ochrane prírody a krajiny.

Na základe žaloby sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia č. 35/2008-rozkl. preskúmal napadnuté rozhodnutie ako vecne a miestne príslušný krajský súd, ktorý rozsudkom č. k. 2 S 153/2008-72 z 10. decembra 2008 žalobu zamietol, pretože usúdil, že žaloba nie je dôvodná. Podľa názoru krajského súdu je obsah čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru „natoľko nejasný a nejednoznačný, že z neho nemožno bez pochybností vyvodiť pravidlo správania, ktoré autor touto normou sledoval. Predmetný článok zaväzuje štát zabezpečiť prístup členov verejnosti k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí orgánov verejnej moci, ak sú v rozpore s vnútroštátnym právom   v oblasti životného prostredia,   na druhej   strane však   viaže zabezpečenie tohto záväzku na splnenie podmienok uvedených vo vnútroštátnom práve, ak sú nejaké. Z takto formulovanej   normy   nemožno   jednoznačne   vyložiť,   aké   práva   má   žalobca   ako   člen verejnosti vo vzťahu k správnemu konaniu vo veciach ochrany prírody a krajiny, prípadne i k   súdnemu   konaniu   umožňujúcemu   preskúmanie   zákonnosti   vydaných   rozhodnutí. Nemožno   teda   jednoznačne   ani   tvrdiť,   že   vnútroštátna   právna   úprava   postavenia občianskych   združení   v   konaní   pred   orgánmi   ochrany   prírody   a   krajiny   je   v   rozpore s pravidlami   ustanovenými   v   článku   9   ods.   3   Aarhuského   dohovoru.   Preto   súd  ... konštatoval,   že   napriek   právo   prednosti   Dohovoru   pred   vnútroštátnymi   zákonmi, založenému na článku 7 ods. 5 Ústavy SR, nemožno priznať článku 9 ods. 3 Dohovoru priamy účinok vo vnútroštátnom práve, pretože z tohto článku jednoznačne nevyplýva pre žalobcu   právo   byť   účastníkom   správneho   konania,   ktorého   sa   v   konkrétnom   správnom konaní dovolával. Pravidlo o aplikačnej prednosti Dohovoru pred vnútroštátnymi zákonmi preto v danom prípade nebolo možné uplatniť. Pokiaľ teda správne orgány postupovali podľa vnútroštátnej právnej úpravy – ZOPK (zákon o ochrane prírody a krajiny, pozn.), ktorý   zaručuje   žalobcovi   v   správnom   konaní   týkajúcom   sa   ochrany   prírody   a   krajiny procesné postavenie zúčastnenej osoby s právami a povinnosťami vymedzenými v § 15a Správneho   poriadku   a   nepriznali   žalobcovi   postavenie   účastníka   konania,   postupovali v súlade s právnym poriadkom SR.“.

Najvyšší súd rozhodujúci o odvolaní sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 3 Sžp 7/2009 z 11.   júna   2009   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn.   2   S   173/2008   potvrdil.   V   rozhodnutí najvyšší súd uviedol:

„Právny stav vyplývajúci zo zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane a prírody a krajiny v znení neskorších predpisov je nesporný. V správnom konaní, vo veci žiadosti Slovenského poľovníckeho   zväzu,   Poľovníckeho   združenia   B.   so   sídlom   B.,   o povolenie   výnimky z podmienok ochrany chráneného živočícha – medveďa hnedého je v zmysle § 82 ods. 3, prvá veta zák.   č.   543/2002 Z.   z.   v znení neskorších predpisov   účastníkom   konania   len žiadateľ, ak tento zákon neustanovuje inak. Zákon č. 543/2002 Z. z. ako lex specialis (§ 81 ods. 1) kategoricky vymedzil okruh účastníkov správneho konania a tým vylúčil možnosť subsidiárnej aplikácie všeobecnej definície účastníkov správneho konania ust. § 14 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov. Žalobca má v tomto administratívnom konaní procesné postavenie zúčastnenej osoby v zmysle § 82 ods. 3, tretia veta zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov.

Zo   stanovísk   žalobcu   vyplýva,   že   procesné   postavenie   zúčastnenej   osoby   mu neumožňuje   plne   realizovať   jeho   oprávnenia   podľa   čl.   9   ods.   3   Aarhuského   dohovoru napadnutie   úkonov   a   opomenutí   súkromných   osôb   a   orgánu   verejnej   moci,   ktoré   sú v rozpore s vnútroštátnym právom.

Žalobca   tvrdil,   že   právo   byť   účastníkom   konania   v   administratívnych   konaniach vedených pred I. stupňovým správnym orgánom, aj žalovaným vyvodzuje z ustanovenia článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, ktorý ako je to zrejmé z jeho exaktnej formulácie, zaručuje členom verejnosti prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu, umožňujúcemu napadnutie   úkonov   súkromných   osôb   a   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sú   v   rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia bez toho, aby boli dotknuté procesy preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2.

Podľa   čl.   9   ods.   3   Dohovoru   Navyše   bez   toho,   aby   boli   dotknuté   procesy preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá Strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené   v   jej   vnútroštátnom   práve,   ak   sú   nejaké,   aby   členovia   verejnosti   mali   prístup k správnemu   alebo   súdnemu   konaniu   umožňujúcemu   napadnutia   úkonov   a   opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia.

Najvyšší súd poukazuje na to, že ust. čl. 9 ods. 3 Dohovoru je nevyhnutné vykladať v spojení s čl. 6 ods. 1, písm. b/ Dohovoru pri posudzovaní výnimky z podmienok ochrany chráneného živočícha – medveďa hnedého a intenzity   jej   vplyvu   na   životné   prostredie. Formy a rozsah prístupu zainteresovanej verejnosti k správnemu a súdnemu konaniu sú ponechané na vnútroštátne právo, ktoré ich môže v zmysle čl. 6 ods. 1, písm. b/ Dohovoru vnútroštátne upraviť s ohľadom na intenzitu ich vplyvu na životné prostredie.

Z   dikcie   čl.   9   ods.   3   Dohovoru   je   zjavné,   že   odkazuje   na   splnenie   podmienok vo vnútroštátnom práve. Rozsah účasti z hľadiska vnútroštátneho je žalobcovi zabezpečený procesným postavením zúčastnenej osoby, ktoré procesné postavenie považuje najvyšší súd sa primerané a proporcionálne vo vzťahu k intenzite vplyvu povolenia výnimky z podmienok ochrany chráneného živočícha – medveďa hnedého na životné prostredie. Táto činnosť nepatrí   medzi   Dohovorom   pomenované   (Príloha   1   Dohovoru)   činnosti   s   významným vplyvom   na   životné   prostredie.   Obiter   dictum   najvyšší   súd   poznamenáva,   že   pri   týchto činnostiach forma účasti verejnosti by mala byť najširšia t. j. vo forme účastníka správneho konania. Z toho vyplýva, že pri iných činnostiach (ako je povolenie výnimky z podmienok ochrany   chráneného   živočícha   –   medveďa   hnedého   na   životné   prostredie)   je   forma zainteresovanej verejnosti účasti užšia – t. j. v procesnom postavení zúčastnenej osoby.“

Podľa § 14 ods. 1 Správneho poriadku je účastníkom konania ten, o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté; účastníkom konania   je   aj   ten,   kto   tvrdí,   že   môže   byť   rozhodnutím   vo   svojich   právach,   právom chránených   záujmoch   alebo   povinnostiach   priamo   dotknutý,   a   to   až   do   času,   kým   sa preukáže opak. Podľa odseku 2 je účastníkom konania aj ten, komu osobitný zákon také postavenie priznáva.

Podľa § 15a ods. 1 Správneho poriadku môže osobitný zákon ustanoviť, za akých podmienok sa na konaní alebo na jeho časti má právo zúčastniť aj iná osoba než účastník konania (ďalej len „zúčastnená osoba“). Podľa odseku 2 má zúčastnená osoba právo byť upovedomená   o   začatí   konania   a   o   iných   podaniach   účastníkov   konania,   zúčastniť   sa na ústnom pojednávaní a na miestnej obhliadke, navrhovať dôkazy a doplnenie podkladu rozhodnutia. Osobitný zákon môže ustanoviť zúčastnenej osobe viac práv.

Podľa   §   82   ods.   3   zákona   o   ochrane   prírody   a   krajiny   je   účastníkom   konania o vydanie súhlasu alebo povolenie výnimky v prípadoch uvedených v odseku 2 len žiadateľ, ak tento   zákon   neustanovuje inak.   Účastníkom   konania o   vydanie   súhlasu na zriadenie zoologickej záhrady je aj obec, v ktorej katastrálnom území je alebo má byť zoologická záhrada   umiestnená.   Združenie   s   právnou   subjektivitou,   ktorého   predmetom   činnosti najmenej jeden rok je ochrana prírody a krajiny (§ 2 ods. 1) a ktoré písomne oznámi svoju účasť v konaní najneskôr do siedmich dní od upovedomenia podľa odseku 7, je zúčastnenou osobou.

Podľa čl. 7 ods. 5 ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách,   medzinárodné   zmluvy,   na   ktorých   vykonanie   nie   je   potrebný   zákon, a medzinárodné   zmluvy, ktoré priamo   zakladajú práva   alebo povinnosti   fyzických   osôb alebo   právnických   osôb   a   ktoré   boli   ratifikované   a   vyhlásené   spôsobom   ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.

Podľa   čl.   9   ods.   2.   Aahurského   dohovoru   každá   zmluvná strana   v   rámci   svojho vnútroštátneho   práva   zabezpečí,   aby   členovia   zainteresovanej   verejnosti   a)   majúci dostatočný záujem alebo, alternatívne, b) ak pretrváva porušovanie ich práva v prípadoch, kde   to   právne   predpisy   Strany   upravujúce   správne   konanie   požadujú   ako   predbežnú podmienku,   mali   prístup   k   procesu   preskúmania   pred   súdom   a/alebo   iným   nezávislým a nestranným   orgánom   ustanoveným   na   základe   zákona   na   účely   napadnúť   vecnú a procesnú zákonnosť akéhokoľvek rozhodnutia, úkonu alebo opomenutia podliehajúcemu článku 6 a v prípadoch ustanovených vnútroštátnym právom a bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia   odseku   3,   iným   relevantným   ustanoveniam   tohto   dohovoru.   O   tom,   čo predstavuje   dostatočný   záujem   a   porušovanie   práva,   bude   rozhodnuté   v   súlade s požiadavkami vnútroštátneho práva a v súlade s cieľom dať zainteresovanej verejnosti široký prístup k spravodlivosti v rámci rozsahu pôsobnosti tohto dohovoru. Na tento účel sa záujem akejkoľvek mimovládnej organizácie, ktorá spĺňa požiadavky uvedené v článku 2 ods. 5, považuje za dostatočný na účely písmena a). Tieto organizácie budú považované za také, ktorých práva môžu byť porušené na účely písmena b).

Ústavný   súd   najprv   preskúmal   napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   v   spojení s rozsudkom krajského súdu. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistil, že by   závery   najvyššieho   súdu   o   odvolaní   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. V rozhodnutí krajského súdu sú uvedené skutkové okolnosti veci a odôvodnené závery týkajúce sa právneho posúdenia veci. Odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho   súdu,   ktorý   po   preskúmaní   napadnutého   rozsudku   súdu   prvého   stupňa z dôvodov a v rozsahu uvedenom v odvolaní sťažovateľa potvrdil rozsudok krajského súdu ako vecne správny, je akceptovateľné a ústavne konformné.

Ústavný   súd   sa   zaoberal   otázkou,   či   napadnuté   rozhodnutie   najvyššieho   súdu nevykazuje   znaky   arbitrárneho   rozhodnutia   z   dôvodu   jeho   rozporu   s   konštantnou rozhodovacou praxou. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti už vyslovil, že k imanentným   znakom   právneho   štátu   patrí   neodmysliteľne   aj   princíp   právnej   istoty (napr. PL.   ÚS   36/95),   ktorého   súčasťou   je   tiež   požiadavka,   aby   sa   na   určitú   právne relevantnú   otázku   pri   opakovaní   v   rovnakých   podmienkach   dala   rovnaká   odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99).

Diametrálne   odlišná   rozhodovacia   činnosť   všeobecného   súdu   o   tej   istej   právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (mutatis mutandis PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05).

Napriek   uvedenému   ústavný   súd   skonštatoval,   že   v   danom   prípade   vyslovenie právneho   záveru,   že   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu   došlo   k   porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nie je opodstatnené. V posudzovanom prípade ústavný súd poukazuje   na   skutočnosti   uvedené   v   rozhodnutí   najvyššieho   súdu,   podľa   ktorých vo viacerých   podaniach   obdobného   skutkového   stavu   a   totožného   právneho   problému rozhodol najvyšší súd identicky. Nejde ani o ojedinelý právny názor jedného zo senátov najvyššieho   súdu,   keďže   k   obdobným   záverom   dospel   aj   iný   senát   najvyššieho   súdu. Sťažovateľ na podporu svojich tvrdení o porušení základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu poukázal na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžp 41/2009 z 22. júna 2009, ktorým tento v obdobnej právnej veci rozhodol odlišným spôsobom ako vo veci sp. zn. 3 Sžp 7/2009 z 11. júna 2009. Uviedol teda prípad, ktorý sa odlišoval od množstva iných rozhodnutí najvyššieho súdu,   ktoré boli identické.   Nenapadol pritom   tento zatiaľ ojedinelý odlišný prípad rozhodnutia o vedení procesu v rámci veľkého počtu analogických prípadov, ale napáda všetky ostatné rozhodnutia vo veci samej, ktoré nie sú v súlade so sťažovateľovým názorom a očakávaniami.

Toto   odlišné   rozhodnutie   zároveň   nie   je   odlišným   meritórnym   rozhodnutím, ale procesným   rozhodnutím   o   prerušení   konania   a   predložení   predbežných   otázok na rozhodnutie Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev, sťažovateľ teda porovnáva obsah rozhodnutí vydaných v odlišnej forme a odlišnej fáze konania.

V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že účastník konania podľa zákonnej úpravy nemá nárok na to, aby vnútroštátny súd prerušil konanie a predložil prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev. Takýto postup však môže navrhnúť a môže ho ovplyvniť   prípadným   odvolaním   sa   proti   uzneseniu,   ktorým   sa   o   návrhu   na   prerušenie konania   z   dôvodu   predloženia/nepredloženia   prejudiciálnej   otázky   vyhovelo/nevyhovelo (III. ÚS 207/09).

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného   súdu   v   Slovenskej   republike   vyplýva,   že   rozhodovanie   pri   prieskume zákonností   rozhodnutí   orgánov verejnej   správy   patrí   do   právomoci   všeobecných   súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať právne názory všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu, usmerňovať   vývoj   judikatúry   všeobecných   súdov   z   hľadiska   správnosti   výkladu a uplatňovania   zákonov   (za   podmienky   rešpektovania   jeho   ústavnej   konformity)   alebo zjednocovať judikatúru všeobecných súdov (čo je kompetenciou práve najvyššieho súdu, pozri napr. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05).

Ústavný   súd   preto   po   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľa   dospel k záveru,   že   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   a preto   podľa   §   25 ods.   2 zákona o   ústavnom   súde   odmietol   jeho sťažnosť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2009