znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 389/08-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2009 v senáte zloženom   z predsedu   Rudolfa   Tkáčika,   zo   sudcov   Jána   Auxta   a Ľubomíra   Dobríka prerokoval   sťažnosť   JUDr.   Š.   M.,   K.,   zastúpeného   advokátom   prof.   JUDr. P.   V., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 284/2006 a takto

r o z h o d o l :

Základné   právo   JUDr.   Š.   M.   na   súdnu   ochranu   zaručené   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   vydaným 29. januára 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 284/2006 p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 389/08-9 z 25. novembra 2008 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. Š. M., K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci   namietaného porušenia základného práva na súdnu   a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   vydaným   29. januára   2008   v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 284/2006.

Sťažovateľ   ako   advokát   uzavrel   25.   augusta   1992   s Obcou   Š.,   zastúpenou   jej starostom, zmluvu o poskytnutí právnej pomoci „vo veci vydania nehnuteľností - pozemkov a lesov   v katastrálnom   území   Š.  ...,   v ktorej   bola   dohodnutá   podielová   odmena za zastupovanie   vo   výške   10%   z hodnoty   vydaných   nehnuteľností“,   a   24. januára   1994 ďalšiu zmluvu o právnej pomoci, „na základe ktorej mal navrhovateľ naďalej zastupovať obec Š. v konaní o vydanie (fyzické vydanie) predmetných lesných pozemkov...“. Sťažovateľ bol pri poskytovaní právnej pomoci Obci Š. úspešný.

Sťažovateľovi   však   dohodnutá   odmena   za   poskytnuté   právne   služby   vyplatená nebola, preto sa obrátil na Okresný súd Košice - okolie (ďalej len „okresný súd“) s návrhom na schválenie   zmieru.   Okresný   súd   uznesením   č.   k.   Nc   130/01-12   zo   4.   októbra   2001 schválil navrhovaný zmier a Obec Š. zaviazal zaplatiť sťažovateľovi 7 939 149 Sk s úrokom 17,6 % od 1. októbra 2001 až do zaplatenia, a to v určených mesačných splátkach.

Obec Š. však 27. októbra 2003 podala žalobu o zrušenie predmetného uznesenia o schválení zmieru, ktorá vychádzala z tvrdenia, že starosta obce nebol oprávnený uzavrieť súdny   zmier,   keďže na   to   nemal   súhlas   obecného   zastupiteľstva.   Okresný   súd   žalobu zamietol rozsudkom č. k. 17 C 136/03-44 z 9. septembra 2004.

Obec Š. podala proti rozsudku odvolanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci.   Krajský   súd   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   rozsudkom   č. k. 7 Co   89/05-135 z 12. apríla 2006 zmenil napadnutý rozsudok okresného súdu tak, že uznesenie okresného súdu   o schválení   zmieru   zo   4.   októbra   2001   zrušil.   Krajský   súd   vychádzal   z právneho názoru,   že   vzhľadom   na ustanovenie   §   8   ods.   2   (v   súčasnosti   ods.   3,   pozn.)   zákona Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o obecnom zriadení“), a keďže „uzatváranie zmluvy o právnom zastúpení malo priamy dopad na majetok obce, pokiaľ obec má platiť trovy právneho zastúpenia svojim   právnym   zástupcom“,   berúc do úvahy   ustanovenie   §   11   ods.   4   písm.   a)   zákona o obecnom zriadení, „nemôže starosta obce sám rozhodovať za zastupiteľský zbor obce, pokiaľ ako štatutárny orgán obce v majetkových veciach chce rozhodovať o majetku obce a na takéto rozhodovanie o majetku obce nemá stanovisko obecného zastupiteľstva“.

Krajský súd zdôraznil, že starosta obce porušil § 8 ods. 2 zákona o obecnom zriadení „pokiaľ rozhodoval o majetkových záväzkoch obce a teda aj o zmenšovaní majetku obce pri uzatváraní zmieru a záväzku obce vyplatiť JUDr. M. odmenu 7.939.149,- Sk. Nemal ako štatutárny orgán obce povolenie od obce uzavrieť zmier, ktorý má dopad na majetok obce, pretože   nemal   vyjadrenie   a poverenie   obecného   zastupiteľstva   na uzavretie   takéhoto zmieru.“.

Proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   dovolanie,   ktoré   založil na dovolacom dôvode podľa § 241 ods. 2 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), teda na tvrdení, že rozhodnutie odvolacieho   súdu   spočíva   na   nesprávnom   právnom   posúdení   veci.   Podľa   sťažovateľa právnym základom jeho nároku na odmenu nebol zmier schválený súdom, ale uzavretá zmluva o právnej pomoci. Krajský súd podľa jeho názoru nesprávne posúdil túto zmluvu ako úkon podliehajúci schváleniu obecným zastupiteľstvom, keďže obecné zastupiteľstvo v žiadnom   svojom   právnom   akte   nevymedzilo   iné,   než   zákonom   upravené   úkony, ktoré majú podliehať jeho schváleniu.

Najvyšší súd po zistení, že dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu ako súdu   odvolacieho   je   prípustné,   sa   ním   meritórne   zaoberal   a dospel   k záveru,   že   je neopodstatnené.   Preto   dovolanie   sťažovateľa   rozsudkom   z 29.   januára   2008   vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 284/2006 zamietol.

Najvyšší súd formuloval svoje právne závery takto: „U obce ako právnickej osoby... je potrebné rozlišovať vykonávanie právnych úkonov od rozhodovania o týchto úkonoch. Zatiaľ čo rozhodovanie znamená vytváranie vôle vo vnútri, v rámci organizačnej štruktúry obce   o tom,   či,   respektíve   aký   právny   úkon   obec   urobí   (vykoná),   právne   konanie   je prejavom   už   takto   vytvorenej   vôle   navonok   voči   tretej   osobe   s cieľom   založiť,   zmeniť alebo zrušiť právny vzťah.

Funkcia štatutárneho orgánu právnickej osoby, ktorým je nesporne starosta obce..., znamená výhradné oprávnenie konať menom obce navonok, t. j. prejavovať vôľu obce vo vzťahu k tretím osobám. Táto funkcia však sama o sebe nezahŕňa jeho výlučné oprávnenie vytvárať   túto   vôľu,   ktorá   je   potom   prejavovaná   navonok   v podobe   právnych   úkonov urobených   na   základe   uvedeného   konateľského   oprávnenia.   Oprávnenie   rozhodovať o právnych úkonoch, t. j. o tom, či, resp. aký právny úkon obec urobí (prejaví), je zo zákona rozdelená medzi obecnú radu, štatutárny orgán a obecné zastupiteľstvo...

Podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. c/ zákona č. 138/1991 Zb. schváleniu obecným zastupiteľstvom podliehajú vždy nakladanie s majetkovými právami v určenej hodnote. Rozhodnutie   obecného   zastupiteľstva   o majetkovoprávnom   úkone   nie   je autoritatívnym výrokom obce,   ktorým sa individuálny právny vzťah účastníkov zakladá, mení alebo ruší ale je prejavom vôle obce. Tento prejav sa tvorí a prejavuje uznesením obecného   zastupiteľstva.   Právne   účinky   vyvolá   však   len   vtedy   ak   spĺňa   formálne a meritórne   náležitosti.   Ak   sa   pred   súdom   vyskytne   v občianskom   súdnom   konaní   ako sporná otázka platnosti zmluvy uzavretej medzi obcou a druhým účastníkom zmluvy, ktorej predmetom je niektorý z majetkovoprávnych úkonov, ktorý vyžadoval rozhodnutie obecného zastupiteľstva, musí súd skúmať platnosť prejavu vôle tak z hľadiska formálnych (prijatie uznesenia   spôsobom   stanoveným   v zákone)   ako   aj   z hľadiska   meritórnych   náležitostí, ktorého jadrom je prejav vôle. Bez prejavu vôle a jeho vyjadrenia v objektívne zistiteľnej forme   nemožno   hovoriť   o právnom   úkone.   Táto   zásada   platí   aj   pre   prejavy   vôle   obce v oblasti občianskeho práva. Kým obecné zastupiteľstvo nerozhodlo o majetkovom právnom úkone   a prijaté   uznesenie   nebolo   pojaté   do   zápisu   o priebehu   schôdze   obecného zastupiteľstva,   nevznikol   prejav   vôle   spôsobilý   založiť   právny   úkonom   vznik,   zmenu alebo zánik právneho vzťahu.

Majetkovoprávne úkony o ktorých rozhoduje obecné zastupiteľstvo, a ktoré by urobil len   starosta   bez   predchádzajúceho   platného   rozhodnutia   obecného   zastupiteľstva, by nezaväzovali obec, pretože by tu chýbal prejav vôle obce. Starosta obce nemôže urobiť bez   prejavu   vôle   obce   majetkovoprávny   úkon   ku   ktorému   sa   vyžaduje   predchádzajúce rozhodnutie   obecného   zastupiteľstva   a zaviazať   ním   obec,   pretože   mu   k tomu   zákon o majetku   obce   s príslušnými   predpismi   nedáva   oprávnenie,   takže   jeho   právny   úkon by ani nevyvolal právne účinky.“

Z hľadiska   citovaného   právneho   názoru   najvyšší   súd   dospel   k záveru,   že zmier schválený okresným súdom „je neplatný podľa hmotného práva, tento bol neplatný v čase keď ho súd schvaľoval (chýba prechádzajúci súhlas obecného zastupiteľstva na uzavretie zmluvy o právnej pomoci – podielová odmena)...“.

Sťažovateľ   v sťažnosti   adresovanej   ústavnému   súdu   tvrdí,   že   najvyšší   súd „nesprávne   posúdil   vec,   keď dovolanie  ...   zamietol   pre   rovnaké   dôvody, pre ktoré druhostupňový súd zrušil uznesenie o schválení zmieru“.

Podľa názoru sťažovateľa „uzavretie dohody o plnomocenstve a o odmene advokáta nepodlieha schváleniu obecným zastupiteľstvom v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí. K jej uzavretiu je oprávnený starosta obce.“.

Sťažovateľ s poukazom na § 8 ods. 3 zákona o obecnom zriadení tvrdí, že plnením jeho záväzkov z predmetnej zmluvy sa „majetok obce nie len že nezmenšil, ale naopak, výrazne   zväčšil.   Vydané   nehnuteľnosti  ...   boli   znaleckým   posudkom   ohodnotené   sumou 79.391.494,-   Sk.  ...   Výsledok   odpočítania   dohodnutej   odmeny   navrhovateľa   od   hodnoty vydaných nehnuteľností predstavuje celkovú hodnotu, o ktorú sa majetok obce v dôsledku poskytnutej   právnej   pomoci   obci   navrhovateľom   zvýšil  ...   Výpočet   teda   jednoznačne dokazuje, že uzatvorením predmetnej zmluvy... v žiadnom prípade nebola (resp. by nebola) porušená citovaná zásada a ani eventuálne porušená byť nemohla,   vzhľadom na to,   že odmena bola dohodnutá ako podiel na hodnote vydaných nehnuteľností, teda ako podiel na reálnom zvýšení majetku obce.“.

Zrušením   uzavretého   a   schváleného   zmieru   krajským   súdom   a následným zamietnutím dovolania najvyšším súdom bolo tak podľa sťažovateľa porušené jeho právo na spravodlivý proces.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd 1. decembra 2008 vyzval predsedu najvyššieho   súdu   na vyjadrenie   k vecnej   stránke   prijatej   sťažnosti,   na   zaslanie súdneho spisu a na oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

V odpovedi   doručenej   ústavnému   súdu   23.   januára   2009   podpredsedníčka najvyššieho súdu uviedla, že „svoj záver dovolací súd náležite... právne vyargumentoval. Štruktúra   odôvodnenia   sťažnosťou   napadnutého   rozsudku   Najvyššieho   súdu  ...   plne zodpovedá   ustanoveniu   §   157   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku;   skutkový   stav a právne závery sú náležite odôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s vyslovenými závermi najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k úsudku o arbitrárnom prístupe alebo svojvôli a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.“. Podpredsedníčka   najvyššieho   súdu   navrhla   ústavnému   súdu   sťažnosti   nevyhovieť a vyjadrila súhlas s upustením od ústneho pojednávania.

Vyjadrenie   najvyššieho   súdu   zaslal   ústavný   súd   27.   januára   2009   právnemu zástupcovi   sťažovateľa   s možnosťou   zaujať   stanovisko.   Právny   zástupca   sťažovateľa doručil 20. februára 2009 ústavnému súdu stanovisko, v ktorom zotrval na vyjadreniach obsiahnutých v podanej sťažnosti a vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd už viackrát vyslovil názor (napr. I. ÚS 26/94, I. ÚS 23/06), že obsah základného práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní.   Jeho   obsahom   je   i zákonom   upravené   relevantné   konanie   súdov   a iných orgánov Slovenskej republiky.

Ústavný súd tiež viackrát vyslovil, že skutkové a právne závery všeobecných súdov môžu byť predmetom jeho kontroly iba vtedy, ak by vyvodené závery všeobecných súdov boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

V posudzovanom   prípade   sťažovateľ   podanou   sťažnosťou   namietal   porušenie hmotno-právnych noriem zákona o obecnom zriadení a zákona Slovenskej národnej rady č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o majetku obcí“) vo veci konajúcimi súdmi, a teda aj najvyšším súdom. Ústavný súd sa preto zameral na   právne   závery   najvyššieho   súdu   vyslovené   v rozhodnutí   o sťažovateľovom   dovolaní z hľadiska   ich   prípadnej   arbitrárnosti   alebo zjavnej   neodôvodnenosti,   ako   aj   následného zisťovania ústavno-právnej relevancie možných nedostatkov výkladu ustanovení uvedených právnych   predpisov   upravujúcich   konanie   za   obec   v majetkovo-právnych   vzťahoch, a to aj napriek   tomu,   že   predmetom   konania   ústavného   súdu   nebol   prípadný   zásah najvyššieho súdu do právneho postavenia obce ako právnickej osoby, ale namietaný zásah do   základného   práva   sťažovateľa,   ktorého   záujem   na   ústavne   súladnom   výklade predmetných ustanovení právnych predpisov regulujúcich nakladanie s majetkom obce bol daný skutočnosťou, že vystupoval v zmluvnom vzťahu s obcou.

Podľa   §   8   ods.   1   zákona   o obecnom   zriadení   v znení   platnom   a účinnom   v čase uzatvárania sporných zmlúv o právnej pomoci majetkom obce sú veci vo vlastníctve obce, majetkové práva obce a majetkové práva právnických osôb založených obcou.

Podľa § 8 ods. 2 (v súčasnosti § 8 ods. 3) toho istého zákona majetok obce sa má zveľaďovať a zhodnocovať a vo svojej celkovej hodnote zásadne nezmenšený zachovať. Darovanie nehnuteľného majetku obce je neprípustné.

Podľa § 11 ods. 4 písm. a) zákona o obecnom zriadení je obecnému zastupiteľstvu vyhradené určovať zásady hospodárenia a nakladania s majetkom obce a s majetkom štátu, ktorý   užíva,   schvaľovať   najdôležitejšie   úkony   týkajúce   sa   tohto   majetku   a kontrolovať hospodárenie s ním.

Podľa § 13 ods. 3 (v súčasnosti § 13 ods. 5) zákona o obecnom zriadení v znení platnom   a účinnom   v čase   uzatvárania   sporných   zmlúv   o právnej   pomoci   starosta   je štatutárnym orgánom v majetkovoprávnych vzťahoch obce a v pracovnoprávnych vzťahoch pracovníkov obce; v administratívnoprávnych vzťahoch je správnym orgánom.

Podľa § 9 ods. 1 zákona o majetku obcí v znení platnom a účinnom v rozhodnom čase zásady hospodárenia s majetkom obce, ktoré určí obecné zastupiteľstvo, upravia najmä

a)   práva   a   povinnosti   organizácií,   ktoré   obec   založila   alebo   zriadila,   pri   správe majetku obce,

b) podmienky odňatia majetku organizáciám, ktoré obec založila alebo zriadila,

c) postup prenechávania majetku do užívania,

d) nakladanie s cennými papiermi,

e) ktoré úkony organizácií podliehajú schváleniu orgánmi obce.

Podľa   ods.   2   toho   istého   ustanovenia   schváleniu   obecným   zastupiteľstvom podliehajú vždy

a) zmluvné prevody vlastníctva nehnuteľného majetku,

b) zmluvné prevody vlastníctva hnuteľného majetku nad hodnotu určenú obecným zastupiteľstvom,

c) nakladanie s majetkovými právami v určenej hodnote,

d) aukčný predaj vecí podľa osobitných predpisov.

Legislatívna   konštrukcia   citovaných   ustanovení   naznačuje,   že   rozhodovanie o nakladaní   s majetkom   obce   je   rozdelené   medzi   orgány   samosprávy   obce,   teda   medzi starostu a obecné zastupiteľstvo. Spôsob tohto rozdelenia vystihol podľa názoru ústavného súdu správne najvyšší súd vychádzajúc z rozlišovania medzi tvorbou vôle a jej následným prejavom navonok.

Ústavný súd však zastáva právny názor, že takto ponímané rozdelenie rozhodovania o otázkach hospodárenia s majetkom obce možno uplatňovať v prípadoch, keď zákon alebo schválené   zásady   hospodárenia   s   majetkom   obce   ustanovujú   povinné   schvaľovanie niektorých právnych úkonov obecným zastupiteľstvom.

Pri uzatváraní zmlúv medzi sťažovateľom a Obcou Š. nešlo však ani o jeden z týchto prípadov.   Obec Š.   v tom   čase   nemala   schválené zásady   hospodárenia   s majetkom   obce a povinnosť   schválenia   uzavretia   zmlúv   o právnej   pomoci   (ide   tu   zjavne   o nakladanie s majetkom   obce   tvoreným   finančnými   prostriedkami,   z ktorých   bude   odmena za poskytnutie právnej pomoci uhradená) obecným zastupiteľstvom nevyplývala explicitne ani z textu zákona o obecnom zriadení, ani z textu zákona o majetku obcí.

Sporným   a v okolnostiach   posudzovaného   prípadu   aj   ústavne   relevantným   sa   tak podľa názoru ústavného súdu javí problém výkladu ustanovenia § 9 ods. 2 písm. b) a c) zákona o majetku obcí, podľa ktorého schváleniu obecným zastupiteľstvom podliehajú vždy zmluvné   prevody   vlastníctva   hnuteľného   majetku   nad   hodnotu   určenú   obecným zastupiteľstvom,   ako   aj   nakladanie   s   majetkovými   právami   v   určenej   hodnote.   Inými slovami, pre rozhodnutie o predloženej sťažnosti je potrebné zaujať stanovisko k otázke, či citované   ustanovenie   treba   vykladať tak,   že ak obecné zastupiteľstvo   neurčí   hodnotu hnuteľného   majetku   alebo   majetkových   hodnôt,   potom   starosta   obce   môže   vykonávať akékoľvek zmluvné prevody hnuteľného majetku obce alebo nakladanie s jej majetkovými právami bez súhlasu obecného zastupiteľstva, alebo tak, že v dôsledku neurčenia uvedenej hodnoty hnuteľného majetku a majetkových práv nemôže starosta obce vykonávať žiadne takéto prevody.

Ústavný súd v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že hospodárenie s majetkom obce a s jej finančnými prostriedkami je originálnou kompetenciou obce ako verejnoprávnej korporácie združujúcej predovšetkým jej obyvateľov. Vyplýva to jednak z ústavy (čl. 65 ods. 1), ale aj zo zákona o obecnom zriadení [§ 4 ods. 1 a § 4 ods. 3 písm. a)].

Pri nakladaní so svojím majetkom má obec po formálnej stránke postavenie subjektu súkromného práva, avšak zákon určuje niektoré obmedzenia obce pri nakladaní s majetkom, ktoré nie sú typické pre majetkové hospodárenie iných súkromnoprávnych subjektov. Už len samotná existencia zákona o majetku obcí dokazuje, že zákonodarca zamýšľal regulovať hospodárenie,   a teda   aj   nakladanie   s majetkom   obce   spôsobom   odlišným   v porovnaní s inými subjektmi súkromného práva. Zákony normujúce nakladanie s majetkom obce majú zjavne charakter zákazov a obmedzení obce v jej voľnosti pri rozhodovaní o hospodárení s jej majetkom. Aj už citované ustanovenia zákona o obecnom zriadení i zákona o majetku obcí vyjadrujú takúto podstatu.

Z toho   ústavný   súd   vyvodzuje,   že   majetok   obce   ako   majetok   verejnoprávnej korporácie slúžiaci predovšetkým na plnenie jej úloh daných kompetenciami pri výkone samosprávy, ktoré sa realizujú v prospech jednotlivých subjektov práva majúcich k územiu obce   právne   relevantný   vzťah,   nemožno   z hľadiska   právneho   režimu   nakladania   s ním porovnávať s majetkom iných subjektov súkromného práva. Potreba odlišného právneho režimu je daná snahou usmerniť využívanie majetku obce na plnenie úloh verejnoprávnej povahy,   chrániť   majetok   obce   pred   jeho   zneužitím   a pred   nehospodárnym   nakladaním, a zabezpečiť jeho čo najefektívnejšie zhodnocovanie a zveľaďovanie, a tým v čo najväčšej možnej   miere   zabrániť   situácii   charakterizovanej   neschopnosťou   obce   plniť   svoje verejnoprávne funkcie riadne a včas v dôsledku nedostatočnej majetkovej základne.

Vychádzajúc z uvedených záverov ústavný súd vyvodzuje, že ustanovenie § 9 ods. 2 písm.   b)   a c)   zákona   o majetku   obcí   treba   vykladať   zužujúco   pokiaľ   ide   o   oprávnenie starostu obce uskutočňovať právne úkony vo veciach hnuteľného majetku obce alebo jej majetkových práv v prípade, ak toto nakladanie nie je obmedzené zákonom alebo samotnou obcou   prostredníctvom   záväzného   aktu   obecného   zastupiteľstva.   V tomto   kontexte   je zároveň potrebné pristúpiť k extenzívnemu výkladu ustanovenia § 11 ods. 4 písm. a) zákona o obecnom   zriadení,   ktoré   priznáva   obecnému   zastupiteľstvu   právo   schvaľovať najdôležitejšie   úkony   týkajúce   sa majetku   obce.   Extenzívny   výklad   spočíva   v tom, že skutočnosť   neschválenia   zásad   hospodárenia   a nakladania   s majetkom   obce   obecným zastupiteľstvom neodníma tomuto orgánu obecnej samosprávy právo záväzne sa vyjadrovať k najdôležitejším úkonom týkajúcim sa majetku obce.

Ústavný súd zastáva názor, že právny úkon – uzavretie zmluvy o právnej pomoci, ktorým sa obec zaviazala právnemu zástupcovi vyplatiť odmenu za zastupovanie v sume takmer   8   miliónov   slovenských   korún,   jednoznačne   možno   zaradiť   do   skupiny najdôležitejších právnych úkonov tákajúcich sa majetku obce. Ústavný súd v tomto prípade musel pristúpiť až k takejto miere hodnotenia právnych záverov najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho, pretože od týchto právnych názorov sa odvíjala kvalita poskytnutia ochrany základnému   právu   sťažovateľa   zaručenému   čl.   46   ods.   1   ústavy,   ktorej   sa   dožadoval v konaniach všeobecných súdov. V okolnostiach posudzovaného prípadu tak ústavný súd dospel   k záveru   o správnosti   a ústavnej   súladnosti   právneho   názoru   najvyššieho   súdu, podľa ktorého   na platné uzavretie zmlúv o právnom   zastúpení Obce Š. bol za účinnosti vtedajšieho právneho stavu potrebný súhlas obecného zastupiteľstva.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu porušené nebolo.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2009