znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 389/06-8

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 13.   decembra 2006 predbežne prerokoval sťažnosť F. P., F., ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 46 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Okresným súdom Prešov v konaní sp. zn. 18/491/05, Okresným súdom Bardejov v konaní sp. zn. 4 Er 220/2006, súdnym exekútorom Mgr. I. P., Exekútorský úrad P., čl. 46 ods. 3, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky,   čl.   20   ods.   1,   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky správcom konkurznej podstaty JUDr. J. J., B., čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky súdnym exekútorom Mgr. I. P., Exekútorský úrad P. a Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. P.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. septembra 2006 doručená sťažnosť F. P., F. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 46 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Okresným súdom Prešov v konaní sp. zn. 18/491/05, Okresným súdom Bardejov v konaní sp. zn. 4 Er 220/2006,   súdnym   exekútorom   Mgr.   I.   P.,   Exekútorský   úrad   P.   (ďalej   len   „súdny exekútor“), čl. 46 ods. 3, čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“), čl. 20 ods. 1, čl. 48 ods. 2 ústavy   správcom   konkurznej   podstaty   JUDr.   J.   J.,   B.   (ďalej   len   „správca   konkurznej podstaty“), čl. 12 ods. 1 ústavy súdnym exekútorom a Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“).

Dňa   13.   septembra   2006   bola   ústavnému   súdu   doručená   žiadosť   sťažovateľa o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   a určenie   právneho   zástupcu   na   jeho   zastupovanie v konaní pred ústavným súdom. Predmetnú žiadosť sťažovateľ odôvodnil tým, že nemá žiadny   príjem,   je   poberateľom   dávky   v nezamestnanosti,   čo   preukázal   priloženými listinami.

Sťažovateľ   svoju   sťažnosť   zo   4.   septembra   2006   doplnil   podaním   doručeným ústavnému   súdu   16.   novembra   2006.   V samotnom   obsahu,   ale aj   priloženými   listinami preukazoval opodstatnenosť porušenia ním označených základných práv.

Sťažovateľ v sťažnosti v znení jej doplnenia uviedol, že Krajský súd v Košiciach 16. decembra 2002 vyhlásil konkurz na majetok spoločnosti K., s. r. o., P., ktorá bola jeho zamestnávateľom   (ďalej   len   „povinný“).   Od vyhlásenia   konkurzu   až   dosiaľ   sa   nemôže domôcť výkonu súdneho rozhodnutia a vyplatenia mzdy podľa rozhodnutia Okresného súdu Prešov   sp.   zn.   14   C   236/94   z 18. septembra   2002   (v   spojení   s   opravným   uznesením Okresného   súdu   Prešov   zo 4. novembra   2002   a rozsudku   Krajského   súdu   v Prešove sp. zn. 3 Co   627/02   z   21.   júna   2005),   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   2.   augusta   2005 a vykonateľnosť 18. augusta 2005.

Podľa   sťažovateľa   k zbytočným   prieťahom   v jeho   veci   dochádza   z viny   správcu konkurznej   podstaty,   ktorého   menoval   nezávislý   súd   Slovenskej   republiky   na   to,   aby dodržiaval súdne rozhodnutia, zákony a ústavu.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že o výkon súdneho rozhodnutia požiadal aj Okresný súd Prešov, ten mu však oznámil, že výkon súdneho rozhodnutia vykonáva iba súdny exekútor. Z uvedeného   dôvodu   16.   februára   2006   podal   súdnemu   exekútorovi   návrh   na   výkon rozhodnutia, ale do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu jeho podanie nie je úspešne ukončené. Podľa jeho názoru okresný súd a súdny exekútor porušujú ústavu v čl. 48 ods. 2 a čl. 46 v celom rozsahu.

Sťažovateľ 28. novembra 2005 podal ministerstvu spravodlivosti návrh na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“), ale odpoveď mu doručená nebola. Sťažovateľ v takomto postupe ministerstva spravodlivosti vidí porušenie čl. 46 ods. 3, čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Za účelom riešenia svojej záležitosti sťažovateľ ešte 24. októbra 2003 podal Okresnej prokuratúre   Prešov   trestné   oznámenie   na   neznámeho   páchateľa   pre   nevyplatenie   mzdy a odstupného,   avšak   ani   toto   jeho   podanie   nebolo   do   dnešného   dňa   náležite   prešetrené a ukončené.   Podľa   názoru   sťažovateľa   uvedené   skutočnosti   dokazujú   porušenie   jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ je toho názoru, že nevyplatenie mzdy je trestným činom, samotná mzda je jeho   majetkom,   ktorý   nemôže   vlastniť   ani   užívať.   Podľa   neho   správca   konkurznej podstaty porušuje zákon a jeho základné právo vlastniť a užívať majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľ poukázal aj na skutočnosť, že ústavný súd nálezom sp. zn. III. ÚS 111/01 z 28. februára 2002 vyslovil porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy Okresným súdom Prešov v konaní sp. zn. 14 C 236/94 a aj Európsky súd pre ľudské práva a slobody 27. mája 2003 pod č. 6557/01 rozhodol o porušení čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V   doplnení   sťažnosti   z   15.   novembra   2006   sťažovateľ   uviedol,   že   Krajský   súd v Prešove   vo   veci   jeho   odvolania   proti   uzneseniu   Okresného   súdu   Bardejov č. k. 4 Er 220/2006-31   z   22.   marca   2006   o udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie s vymožením pohľadávky oprávneného vo výške 1 538 310 Sk s prísl., zrušil predmetné uznesenie a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Hoci sťažovateľ 15. októbra 2006 podal podnet v jeho veci generálnej prokuratúre, táto odstúpila vec na priame vybavenie Krajskej prokuratúre v Prešove. Krajská prokuratúra v Prešove   ho   predvolala   na   vypočutie   a oznámila   mu,   že   prokurátor   nie   je   oprávnený nariadiť výkon rozhodnutia.

Sťažovateľ   tým,   že   nemôže   dosiahnuť   výkon   súdneho   rozhodnutia   ani prostredníctvom súdneho exekútora, ani cestou iných, podľa neho oprávnených subjektov, namieta   porušenie   označených   základných   práv   vyššie   uvedenými   štátnymi   orgánmi. Navyše podľa   jeho tvrdenia   ním opísané skutočnosti   dokazujú aj porušenie základného práva na rovnosť ľudí v dôstojnosti a v právach podľa čl. 12 ods. 1 ústavy.

V tejto   súvislosti   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   okrem   vyslovenia   porušenia označených   základných   práv   uvedenými   orgánmi   mu   priznal   primerané   finančné zadosťučinenie v celkovej sume 2 547 520 Sk a trovy konania vo výške 111 952 Sk.

II.

Z obsahu sťažnosti a z príloh k nej pripojených ústavný súd zistil, že Okresný súd Prešov   rozsudkom   sp.   zn.   14   C   236/94   z   19.   septembra   2002   (v   spojení   s   opravným uznesením   Okresného   súdu   Prešov   zo   4.   novembra   2002   a rozsudku   Krajského   súdu v Prešove   sp.   zn.   3   Co   627/02   z   21.   júna   2005),   právoplatným   2.   augusta   2005 a vykonateľným   18.   augusta   2005,   zaviazal   povinného   uhradiť   sťažovateľovi   mzdu vo výške 1 538 310 Sk s prísl.

Následne sa sťažovateľ návrhom doručeným Okresnému súdu Prešov 28. septembra 2005   domáhal   výkonu   rozhodnutia   Okresného   súdu   Prešov.   Dňa   1.   septembra   2005 nadobudol účinnosť zákon č. 341/2005 Z. z., ktorým bol novelizovaný Občiansky súdny poriadok.   Uvedenou   novelou   bol   podstatne   zmenený   výkon   rozhodnutia   s tým,   že od 1. septembra 2005 už súd nemôže konať vo veciach výkonu rozhodnutí (s výnimkou výchovy   maloletých   detí)   a nemôže   tiež   vydať   uznesenie   o nariadení   výkonu   súdneho rozhodnutia   a jedinou   možnosťou   je   obrátiť   sa   na   súdneho   exekútora.   Vzhľadom na uvedené zákonné podmienky konania Okresný súd Prešov uznesením sp. zn. 18/491/05 zo 4. októbra 2005 zastavil konanie o výkon rozhodnutia. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť 9. novembra 2005.

Listom   z   21.   novembra   2005   sťažovateľ   požiadal   správcu   konkurznej   podstaty úpadcu ako povinného o vyplatenie náhrady mzdy a odstupného v sume priznanej súdom.

Listom z 28. novembra 2005 sa sťažovateľ obrátil na ministerstvo spravodlivosti s návrhom   na   náhradu   škody   podľa   zákona   č.   514/2003   Z.   z.   spôsobenej   nesprávnym úradným   postupom   v   dôsledku   prieťahov   a nečinnosti   súdov   v konaní   o náhrade   mzdy a odstupného,   ktoré   trvalo   11   rokov.   Napriek   tomu,   že   sa   domohol   právoplatného rozhodnutia,   nároky   z neho   vyplývajúce   v jeho   prospech   neboli   zo   strany   povinného splnené.

Návrhom na začatie exekúcie zo 16. februára 2006 na exekútorskom úrade súdneho exekútora sa sťažovateľ domáhal voči správcovi konkurznej podstaty úpadcu vymoženia svojej pohľadávky.

Okresný súd Bardejov uznesením sp. zn. 4 Er 220/2006 z 22. marca 2006 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na vymoženie pohľadávky sťažovateľa ako oprávneného vo výške 1 538 310 Sk zamietol.

Krajský súd v Prešove uznesením sp. zn. 6 CoE 26/2006 z 10. septembra 2006 vrátil vec súdu   prvého stupňa na postup   podľa   §   374 ods.   3 Občianskeho   súdneho   poriadku z dôvodu, že uznesenie súdu prvého stupňa bolo podpísané vyšším súdnym úradníkom.

Listom   z   8.   augusta   2006   Krajský   súd   v Košiciach   v konkurznej   veci   úpadcu sťažovateľovi oznámil, že pravosť jeho pohľadávky prihlásenej v konkurznom konaní bola určená rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4 Cbi 30/2003 z 27. septembra 2005 s tým, že ide o pohľadávku 1. triedy.

V tejto súvislosti Krajský súd v Košiciach upozornil sťažovateľa na ustanovenie § 32 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní“) v spojení s § 31 ods. 1 písm. a) – c) zákona o konkurze a vyrovnaní,   z ktorých   vyplýva,   že   jeho   pohľadávka   v priebehu   konkurzu   nemôže   byť uspokojená   správcom   konkurznej   podstaty.   Uspokojenie   jeho   pohľadávky   je   možné   až na základe konečnej správy a právoplatného rozvrhového uznesenia, po riadnom ukončení predmetného konkurzného konania. Konkurzné konanie však nie je ukončené, pretože sa realizuje predaj majetku úpadcu.

Listom z 15. októbra 2006 sťažovateľ podal vo veci nevyplatenia mzdy a odstupného podnet na generálnu prokuratúru. Generálna prokuratúra   mu listom   z 20.   októbra 2006 oznámila, že z dôvodu príslušnosti tento podnet postúpila na priame vybavenie Krajskej prokuratúre   v Prešove.   Zo   zápisnice   o podanom   vysvetlení   podľa   §   36   ods.   1   zákona č. 153/2001   Z.   z.   o prokuratúre   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o prokuratúre“), napísanej 10. novembra 2006 na Krajskej prokuratúre v Prešove vyplýva, že   sťažovateľ   bol   týmto   orgánom   predvolaný,   a keďže   trval   na   tom,   aby   generálny prokurátor   nariadil   výkon   rozhodnutia   –   rozsudku   Krajského   súdu   v Košiciach sp. zn. 4 Cbi 30/2003 z 27. septembra 2005, bol uzrozumený s tým, že prokurátor nie je oprávnený   nariadiť výkon   súdneho   rozhodnutia.   Zároveň   bol   upovedomený   o odstúpení jeho podnetu príslušnej Krajskej prokuratúre v Košiciach.

III.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde predbežne prerokoval, preskúmal, či obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde (§ 20 a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ochrana základných práv a slobôd v konaní pred ústavným súdom je poskytovaná proti   konkrétne   vymedzeným   porušovateľom   označených   práv   a   slobôd,   ktorí   majú právomoc (kompetenciu) konať a rozhodovať o otázkach spojených so základnými právami a slobodami v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy. Je na sťažovateľovi, aby uviedol konkrétny orgán   verejnej   moci,   ktorý   je v jeho   veci   oprávnený   a povinný   chrániť   základné   práva a slobody   v rozsahu   vymedzenom   konkrétnymi   všeobecnými   záväznými   právnymi predpismi, predovšetkým zákonmi.

Namietané   porušenie   označených   základných   práv   sťažovateľa   má   podľa   obsahu sťažnosti   v súvislosti   s   domáhaním   sa   vyplatenia   mzdy   a odstupného   spočívať v nezákonnom konaní, resp. nečinnosti Okresného súdu Prešov, Okresného súdu Bardejov, súdneho exekútora, správcu konkurznej podstaty, ministerstva spravodlivosti a generálnej prokuratúry.

Podľa   § 2 ods.   1 zákona o konkurze a vyrovnaní, ak je dlžník v úpadku, možno na konkurznom súde začať za podmienok ustanovených týmto zákonom konkurzné konanie alebo vyrovnacie konanie. Cieľom konkurzu alebo vyrovnania podľa odstavca 2 citovaného ustanovenia je dosiahnuť pomerné uspokojenie veriteľov z dlžníkovho majetku.

V okolnostiach prípadu na strane povinného (sťažovateľovho zamestnávateľa) boli splnené podmienky úpadku, preto Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 5 K 162/02 zo 16. decembra 2002 vyhlásil konkurz na jeho majetok.

Napriek   tomu,   že   súdny   exekútor   požiadal   Okresný   súd   Bardejov   o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na vymoženie pohľadávky sťažovateľa ako oprávneného vo   výške   1   538   310   Sk   s   prísl.,   tento   súd   žiadosť   o   udelenie   poverenia   uznesením sp. zn. 4 Er 220/2006 z 22. marca 2006 zamietol.

Podľa § 14 ods. 1 písm. e) zákona o konkurze a vyrovnaní pre pohľadávku proti úpadcovi nemožno nariadiť výkon rozhodnutia, viesť výkon rozhodnutia ani vykonávať exekúciu   na   majetok   patriaci   do   podstaty,   ani   nadobudnúť   na   ňom   právo   na   oddelené uspokojenie.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na   vykonanie   exekúcie,   návrh   na   vykonanie   exekúcie   a exekučný   titul.   Ak   súd   nezistí rozpor v žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie, alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného   titulu   so   zákonom,   žiadosť   o udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie uznesením zamietne.

Uvedená zákonná prekážka (konkurzné konanie vedené na majetok povinného ako úpadcu)   tak   bráni   súdnemu   exekútorovi   začať   exekučné   konanie   vo   veci   vymáhania pohľadávky sťažovateľa a vykonať exekúciu.

Ústavný súd vo veci sp. zn. I. ÚS 8/96 vyslovil: „Uplatňovanie zákona v súdnom konaní   a postup   súdu   v súlade   s platným   a účinným   zákonom   nemožno   hodnotiť   ako porušovanie základných ľudských práv.“

Preto je sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie označených základných práv súdnym exekútorom zjavne neopodstatnená.

Hoci Krajský súd v Prešove uznesením sp. zn. 6 CoE 26/2006 z 20. septembra 2006 vo veci udelenia poverenia na vykonanie exekúcie s vymožením pohľadávky oprávneného sťažovateľa vrátil vec Okresnému súdu Bardejov na postup podľa § 374 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, tento odvolací súd tak postupoval preto, že v uznesení Okresného súdu Bardejov   nebola   dodržaná   aplikácia   §   374   ods.   3   Občianskeho   súdneho   poriadku a uznesenie podpísal vyšší súdny úradník. Ústavný súd je toho názoru, že uvedené procesné pochybenie   Okresného   súdu   Bardejov   nemôže   nič   zmeniť   na   skutočnosti,   že   začatiu a pokračovaniu exekučného konania na návrh oprávneného proti povinnému bráni zákonná prekážka,   ktorou   je   existujúce   konkurzné   konanie   na   majetok   povinného   ako   úpadcu. Z uvedeného dôvodu ani uvedený postup Okresného súdu Bardejov v konaní o udelenie poverenia   súdnemu   exekútorovi   za   účelom   vymoženia   pohľadávky   sťažovateľa   zjavne nemohol viesť k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

V časti,   v ktorej   sa   sťažovateľ   domáha   vyslovenia   porušenia   ústavných   práv správcom   konkurznej   podstaty   JUDr.   J.   J.,   treba   sťažnosť   považovať taktiež   za   zjavne neopodstatnenú.   Správca   konkurznej   podstaty   nemohol   podľa   sťažovateľom   opísaného skutkového stavu zasiahnuť do jeho práv, ktorých porušenie namieta, lebo v konkurznom konaní   nie   je   v pozícii   účastníka   konania,   ale   len   osobou   na konaní   zúčastnenou. V postavení   účastníka   konania   je   správca   len   v prípade,   ak   ide   o konanie,   v ktorom   sa rozhoduje o zbavení jeho funkcie, pričom mu patrí aj právo opravného prostriedku proti rozhodnutiu   súdu   prvého   stupňa,   ktorým   bol   zbavený   funkcie   správcu   (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14. mája 2001, sp. zn. 7 Obo 109/2001). O veci sťažovateľa rozhodoval Krajský súd v Košiciach ako konkurzný súd, ktorý vyhlásil konkurz na   majetok   povinného,   rozhodol   o pravosti   pohľadávky   sťažovateľa   ako   pohľadávky 1. triedy s možnosťou jej uspokojenia až na základe právoplatného rozhodnutia tohto súdu o rozvrhu a schvaľoval postup speňažovania majetku úpadcu.

O tom, že Krajský súd v Košiciach v súlade s § 12 zákona o konkurze a vyrovnaní vykonáva dohľad v predmetnom konkurznom konaní a nad činnosťou správcu konkurznej podstaty,   svedčí   aj   ostatný   úkon   tohto   súdu   (uverejnený   v   Obchodnom   vestníku č. 227/2006),   a   to   uznesenie   z   23.   novembra   2006   o zvolaní   schôdze   veriteľov na 12. december 2006 s určeným programom - schválenie ďalšieho postupu pri speňažovaní majetku a za tým účelom predvolal správcu konkurznej podstaty a konkurzných veriteľov.

Preto   medzi   konaním   správcu   konkurznej   podstaty,   ktorého   sťažovateľ   označil v sťažnosti ako odporcu a ním namietaným porušením práv v okolnostiach prípadu nie je podľa   opisu   sťažovateľa   priama príčinná súvislosť,   a teda   je jeho sťažnosť v tejto časti zjavne neopodstatnená (I. ÚS 7/00).

Pokiaľ ide o namietaný postup generálnej prokuratúry, na ktorú sa sťažovateľ obrátil s podnetom, aby priamo nariadila výkon rozhodnutia na vymoženie jeho pohľadávky voči povinnému, z jej postupu, ktorý sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom napáda, je podľa názoru ústavného súdu zjavné, že označený štátny orgán sa vecou sťažovateľa zaoberal a po jej preskúmaní ju postúpil na priame vybavenie Krajskej prokuratúre v Prešove, o čom bol upovedomený listom z 20. októbra 2006.

Zo záverov Krajskej prokuratúry v Prešove uvedených v zápisnici z 10. novembra 2006   vyplýva,   že   sťažovateľovi   bolo   podané   vysvetlenie   podľa   §   36   ods.   1   zákona o prokuratúre, a to v tom zmysle, že prokurátor nie je oprávnený nariadiť výkon súdneho rozhodnutia.   Z tohto   záveru   orgánov   prokuratúry   v predmetnej   veci   pritom   nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,   ktorá   by   bola   popretím   ich   podstaty   a zmyslu.   Ústavný   súd   sa   vzhľadom na konkrétne okolnosti uvedeného prípadu nedomnieva, že by závery orgánov prokuratúry v predmetnej veci bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené, či arbitrárne alebo nezlučiteľné so sťažovateľom označeným čl. 12 ods. 1 ústavy.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemožno   vôbec   dôjsť   k porušeniu   tých   základných   práv   alebo slobôd, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Sťažovateľom opísaný postup orgánov verejnej moci nevybočil z rámca čl. 2 ods. 2 ústavy.

Podľa názoru ústavného súdu treba podanú sťažnosť v týchto častiach považovať za zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ ďalej namietal, že k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo aj zo strany ministerstva spravodlivosti vo veci jeho návrhu z 28. novembra 2005 na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Sťažovateľovi sa vidí doba rozhodovania o jeho návrhu neprimerane dlhá, pretože dodnes mu nebola zo strany ministerstva doručená príslušná odpoveď.

Z vyššie citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať o porušení základných práv alebo slobôd je daná iba subsidiárne v prípade, ak o tom nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd konštatuje, že konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy, ktoré bolo do nášho právneho poriadku zavedené od 1. januára 2003, je súčasťou správneho súdnictva, v ktorom konajú všeobecné súdy. Sťažovateľ mal teda v správnom súdnictve podľa   ustanovenia   §   250t   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   na   ochranu   svojich namietaných práv účinné a dostupné právne prostriedky nápravy proti nečinnosti ústredného orgánu   verejnej   správy   (ministerstva),   čo   je   okolnosť,   ktorá   vzhľadom   na   princíp subsidiarity   vyplývajúci   z čl.   127   ústavy   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu   meritórne konať a rozhodovať o námietke porušenia jeho označených práv.

Navyše samotný zákon č. 514/2003 Z. z. v § 16 ods. 1 odkazuje na právomoc súdu v prípade, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti. Vtedy sa môže poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Vzhľadom na to, že právomoc ústavného súdu na konanie o sťažnostiach je daná len vtedy, ak o ochrane základných práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd a pretože v tomto prípade je daná právomoc všeobecných súdov, bolo potrebné návrh sťažovateľa v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ ako jedného z porušovateľov základných práv podľa čl. 46 a čl. 48 ods. 2 ústavy označil v obsahu svojej sťažnosti aj Okresný súd Prešov. V petite sťažnosti žiada ústavný   súd,   aby   vyslovil   porušenie   ním   namietaných   základných   práv   konaním   tohto porušovateľa.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy je podanie sťažnosti v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie sťažnosti   (§   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde),   pričom   zákon   o ústavnom   súde neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty   odpustiť   (pozri   napr.   III.   ÚS   124/04, IV. ÚS 14/03).

Ústavný súd zistil, že sťažnosť sťažovateľa týkajúca sa postupu Okresného súdu Prešov sp. zn. 18/491/05 v konaní o výkon rozhodnutia je podaná oneskorene.

V okolnostiach prípadu ústavný súd konštatuje, že v čase, keď sa sťažovateľ domáhal ochrany svojich základných práv na ústavnom súde podľa čl. 127 ústavy (jeho sťažnosť bola doručená ústavnému súdu 4. septembra 2006), konanie o výkon rozhodnutia vedené Okresným súdom Prešov pod sp. zn. 18/491/05 začaté na návrh sťažovateľa z 28. mája 2005 už na základe uznesenia zo 4. októbra 2005 bolo právoplatne zastavené (9. novembra 2005), čím nepochybne uplynula lehota stanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok, bolo už bez právneho významu zaoberať   sa   ďalšími   požiadavkami sťažovateľa   na   rozhodnutie   ústavného   súdu,   vrátane ustanovenia právneho zástupcu.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2006