SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 388/2015-42
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. augusta 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpenej advokátom JUDr. Jánom Falisom, Lermontovova 14, Bratislava, vo vecinamietaného porušenia jej základného práva byť stíhaná len zo zákonných dôvodovpodľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajskéhoriaditeľstva Policajného zboru v Trnave ČVS: KRP-257/2-VYS-TT-2014 Mk z 3. septembra2014, uznesením Krajskej prokuratúry v Trnave sp. zn. Kv 93/09/2200 z 3. októbra 2014 aupovedomením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. IV Pz 327/14/1000-7z 10. marca 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. mája 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietanéhoporušenia jej základného práva byť stíhaná len zo zákonných dôvodov podľa čl. 17 ods. 2Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) uznesením Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Trnave (ďalej len„krajské riaditeľstvo PZ“) ČVS: KRP-257/2-VYS-TT-2014 Mk z 3. septembra 2014 (ďalejaj „uznesenie krajského riaditeľstva PZ“), uznesením Krajskej prokuratúry v Trnave (ďalejlen „krajská prokuratúra“) sp. zn. Kv 93/09/2200 z 3. októbra 2014 (ďalej aj „uzneseniekrajskej prokuratúry“) a upovedomením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalejlen „generálna prokuratúra“) č. k. IV Pz 327/14/1000-7 z 10. marca 2015 (ďalej aj„upovedomenie generálnej prokuratúry“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola v spolupáchateľstve s inou osobouuznesením krajského riaditeľstva PZ obvinená zo spáchania trestného činu podvodu podľa§ 250 ods. 1 a 5 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestnýzákon“). Uznesením krajskej prokuratúry bola jej sťažnosť proti uzneseniu krajskéhoriaditeľstva PZ podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietnutá. Generálnaprokuratúra následný návrh na zrušenie právoplatného rozhodnutia vydaného v prípravnomkonaní v zmysle § 363 a nasl. Trestného poriadku odložila ako nedôvodný, nezistiacpodstatné pochybenie, ktoré by mohlo rozhodnutie vo veci ovplyvniť.
Sťažovateľka vo svojom obšírnom návrhu (37 strán tlačeného textu) opisuje najmäskutkové okolnosti svojho prípadu, ako aj doterajší postup orgánov činných v trestnomkonaní poznačený predchádzajúcim opakovaným zrušovaním uznesení o vzneseníobvinenia vydaných vo vzťahu k jej osobe. Na podklade posledného zrušujúceho uzneseniagenerálnej prokuratúry týkajúceho sa jej obvinenia č. k. IV/3 GPt 868/04-85z 30. septembra 2013 predkladá argumenty proti rozhodnutiam, ktoré napáda toutosťažnosťou. Uznesenie krajského riaditeľstva PZ sa podľa jej názoru odvoláva na nezákonnédôkazy, skutková veta uznesenia nerešpektuje premlčanie trestného stíhania, pokiaľ ideo konanie, ktorého sa mala dopustiť v roku 2003, poukazuje na rozpory vo výpovediachpoškodeného, namieta nedostatočné odôvodnenie, ako aj samotnú zmätočnosť výrokuoznačeného uznesenia. Argumentácia sťažovateľky sa následne zameriava na otázku(ne)splnenia zákonných znakov trestného činu, zo spáchania ktorého bola obvinená, a naignorovanie jej námietok a výhrad vyšetrovateľmi Policajného zboru. Napadnuté uzneseniekrajského riaditeľstva PZ, ako aj uznesenie krajskej prokuratúry sú podľa názorusťažovateľky vydané „v rozpore so zásadou stíhania zo zákonných dôvodov obsiahnutou v čl. 17 ods. 2 Ústavy SR“ ako aj „čl. 6 ods. 1 Dohovoru“.
Na základe uvedeného sa sťažovateľka domáha vydania takéhoto rozhodnutia: „Uznesenie vyšetrovateľa KR PZ V Trnava, č. k. ČVS:KRP-257/2-VYS-TT-2014 Mk, ako aj uznesenia o zamietnutí sťažnosti sp. Zn. Kv 93/09/2200 Krajskou prokuratúrou Trnava zo dňa 3.10.2014 ako aj oznámenie Generálnej prokuratúry SR zo dňa 10.3.2015 č. k. IV Pz 327/14/1000-7 sa zrušuje pre porušenie práva byť stíhaný len so zákonných dôvodov v zmysle čl. 17 ods. 2 a pre porušenie práva v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Krajské riaditeľstvo je povinné uhradiť sťažovateľovi trovy konania. “
Sťažovateľka zároveň žiada o odloženie vykonateľnosti napadnutých uznesení, ako ajupovedomenia generálnej prokuratúry nenachádzajúc žiaden rozpor s dôležitým verejnýmzáujmom.
⬛⬛⬛⬛II.
Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy ustanoví podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobekonania pred ním a o postavení jeho sudcov zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) sťažnosť sťažovateľky prerokuje na neverejnom zasadnutí a preskúma ju zo všetkýchhľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranujeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľoprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienkunesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môžekonať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba týmisťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhaťochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktorému zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv aleboslobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osobyzistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sasťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkovnápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred inýmštátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci najej prerokovanie (m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS42/07).
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nieje a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohouvšetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súdpredstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje ažv prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochraneústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomociústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde(III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahovústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konanío sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
V prípadoch, pri ktorých sťažovateľka namieta porušenie svojich ústavougarantovaných práv alebo slobôd v trestnom konaní, ústavný súd vo svojej judikatúreopakovane zdôrazňuje, že trestné konanie je od svojho začiatku až po koniec procesom,v rámci ktorého sa pri vykonávaní jednotlivých úkonov môžu zo strany orgánov činnýchv trestnom konaní, ako aj v predmetnej veci konajúcich všeobecných súdov naprávať,resp. korigovať jednotlivé pochybenia, ku ktorým došlo v predchádzajúcich štádiáchtrestného konania. Preto spravidla až po právoplatnom skončení trestného konania možnona ústavnom súde namietať také pochybenia príslušných orgánov verejnej moci, ktoré neboliodstránené v jeho dovtedajšom priebehu a ktoré mohli vo svojich dôsledkoch spôsobiťporušenie práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. pozri napr. II. ÚS 3/02,III. ÚS 18/04, IV. ÚS 76/05, IV. ÚS 220/07).
Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že sťažnosť sťažovateľky smeruje protipostupu a rozhodnutiu orgánov činných v trestnom konaní vo fáze prípravného (trestného)konania, keď o odôvodnenosti, a teda zákonnosti a ústavnosti trestného stíhaniasťažovateľky meritórne príslušný všeobecný súd zatiaľ nerozhodoval. Z uvedeného okreminého vyplýva, že platná právna úprava trestného konania umožňuje sťažovateľke akoobvinenej a prípadne aj v ďalšom štádiu trestného konania (po prípadnom podaní obžaloby)ako obžalovanej namietať právne účinným spôsobom porušenie základných práv a slobôdgarantovaných ústavou, resp. práv garantovaných dohovorom, ku ktorým malo dôjsťv dôsledku údajného nezákonného postupu vyšetrovateľa a úradu generálnej prokuratúryv predmetnej trestnej veci. Je nutné skonštatovať, že vyšetrovanie v predmetnej trestnej vecinie je skončené a postavenie sťažovateľky ako strany trestného konania jej už v rámciprípravného konania dáva postavenie a tomu korešpondujúcu plnú potenciu aktívnezasahovať do objasňovania skutkovo relevantných okolností a skutočností kladených jejza vinu. Tak ako súd prvého stupňa, ktorý bude oprávnený konať a rozhodovať v trestnejveci sťažovateľky po skončení prípravného konania, aj odvolací súd v prípade podaniaodvolania v predmetnej trestnej veci sú súdmi s plnou jurisdikciou, v právomoci ktorých jeposúdenie všetkých relevantných skutkových aj právnych okolností prípadu vrátanezákonnosti a ústavnosti postupu orgánov prípravného konania v trestnej veci sťažovateľkyv tomto štádiu trestného stíhania predchádzajúcemu podaniu obžaloby (obdobne napr.III. ÚS 75/05 alebo III. ÚS 347/2011).
1. K sťažovateľkou namietanému porušeniu označených práv uznesením krajskéhoriaditeľstva PZ ústavný súd uvádza, že právomoc na preskúmanie uvedeného uznesenia malpodľa § 190 ods. 2 písm. a) Trestného poriadku prokurátor, ktorý aj na základe jej sťažnostiuznesenie krajského riaditeľstva PZ preskúmal a uznesením krajskej prokuratúryč. k. Kv 93/09/2200-147 z 3. októbra 2014 túto sťažnosť podľa § 193 ods. 1 písm. c)Trestného poriadku zamietol. Právomoc orgánov prokuratúry na preskúmanie uzneseniakrajského riaditeľstva PZ teda vylučuje právomoc ústavného súdu na prerokovanie tejtočasti sťažnosti ústavným súdom.
2. Aj vo vzťahu k uzneseniu krajského prokurátora existoval účinný právnyprostriedok nápravy, ktorým sa mohla sťažovateľka domôcť ochrany označených práv,porušenie ktorých namieta. Uvedený prostriedok nápravy aj využila, keď generálnemuprokurátorovi podala návrh na zrušenie právoplatného uznesenia krajského riaditeľstva PZa uznesenia krajskej prokuratúry v konaní podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku. Preto ajtáto právomoc generálneho prokurátora na preskúmanie uznesenia krajskej prokuratúryv tejto časti vylučuje právomoc ústavného súdu na prerokovanie sťažnosti ústavným súdom.
3. Ústavný súd napokon skúmal aj možnosť existencie účinných právnychprostriedkov nápravy, aj pokiaľ ide o upovedomenie generálnej prokuratúryč. k. IV Pz 327/14/1000-7 z 10. marca 2015. To bolo vydané na základe návrhusťažovateľky podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku na zrušenie uznesenia krajskéhoriaditeľstva PZ a uznesenia krajskej prokuratúry.
Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupua rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánova súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnenývykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľaosobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.
Podľa § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre podnetom sa rozumie písomná alebo ústnažiadosť, návrh alebo iné podanie fyzickej osoby alebo právnickej osoby (ďalej len„podávateľ podnetu“), ktoré smeruje k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahusvojej pôsobnosti, najmä aby podal návrh na začatie konania pred súdom alebo opravnýprostriedok, aby vstúpil do už začatého konania alebo vykonal iné opatrenia na odstránenieporušenia zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov, na ktorýchvykonanie je podľa zákona oprávnený.
Podľa § 31 ods. 3 zákona o prokuratúre podnetom na účely tohto zákona nie jepodanie, na ktorého vybavenie sa vzťahuje osobitný zákon.
V zmysle citovaného ustanovenia zákona o prokuratúre teda nemožno návrhna zrušenie právoplatných rozhodnutí vydaných v prípravnom konaní podľa § 363Trestného poriadku považovať za podnet podľa § 31 zákona o prokuratúre. Podnet podľa§ 31 ods. 2 zákona o prokuratúre je osobitným právnym prostriedkom nápravy, ktorý zákonsťažovateľke na ochranu ňou označených práv účinne poskytuje (pozri napr. IV. ÚS 330/04,I. ÚS 186/05, IV. ÚS 28/2010 atď.). Použitie týchto právnych prostriedkov ochranyzákladných práv a slobôd (podnet a opakovaný podnet podľa § 34 zákona o prokuratúre) jevšak v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde jedným z atribútov prípustnosti sťažnostipodľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda i podmienkou konania vo veci individuálnej ochranyzákladných práv a slobôd pred ústavným súdom (napr. I. ÚS 256/05).
Súčasťou štandardnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, že vynechanienielen podnetu, ale aj opakovaného podnetu ako prostriedku nápravy uplatňovaného v rámcisústavy orgánov prokuratúry Slovenskej republiky nemožno nahrádzať podaním sťažnostiv konaní pred ústavným súdom, pretože takto by sa obmedzovala možnosť orgánovprokuratúry vo vlastnej kompetencii nielen preveriť skutočnosti, ktoré tvrdí sťažovateľka, aleaj prijať opatrenia podľa zákona o prokuratúre (m. m. I. ÚS 186/05, IV. ÚS 53/05).
V posudzovanom prípade teda zákon o prokuratúre sťažovateľke poskytuje účinnýprostriedok nápravy spočívajúci v jej oprávnení podať proti napadnutému upovedomeniugenerálnej prokuratúry podnet. Hoci § 363 Trestného poriadku ustanovuje právomocna konanie o návrhu generálnemu prokurátorovi, ústavný súd pripomína, že generálnyprokurátor na účely efektívneho výkonu svojich právomocí priznaných právnym poriadkomSlovenskej republiky upravil interným predpisom (príkazom č. 11/2013 z 30. októbra 2013)aprobačné oprávnenia na generálnej prokuratúre, v zmysle ktorého za neho jednotlivíprokurátori generálnej prokuratúry vybavujú veci, v ktorých má podľa platných právnychpredpisov právomoc konať. Keďže napadnuté upovedomenie generálnej prokuratúryvybavovala prokurátorka generálnej prokuratúry JUDr. ⬛⬛⬛⬛, o takomto podnetepodľa § 31 a nasl. zákona o prokuratúre by bol oprávnený a povinný konať jej nadriadenýprokurátor [§ 54 ods. 2 písm. a) zákona o prokuratúre].
Zvyšnú časť sťažnosti považoval ústavný súd za neprípustnú, pretože sťažovateľkanevyužila účinný právny prostriedok nápravy ňou tvrdeného porušenia označených práv,na ktorého použitie bola oprávnená.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľka mala a má v systémevšeobecného súdnictva, ako aj v rámci prípravného trestného konania k dispozícii účinnéprostriedky na ochranu v sťažnosti označených práv, ktoré mali byť porušené namietanýmiuzneseniami, ako aj upovedomením generálnej prokuratúry, a preto ústavný súd jej sťažnosťodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 18. augusta 2015