znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 388/2015-42

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   augusta   2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpenej   advokátom   JUDr.   Jánom   Falisom,   Lermontovova   14,   Bratislava,   vo   vecinamietaného   porušenia   jej   základného   práva   byť   stíhaná   len   zo   zákonných   dôvodovpodľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajskéhoriaditeľstva Policajného zboru v Trnave ČVS: KRP-257/2-VYS-TT-2014 Mk z 3. septembra2014, uznesením Krajskej prokuratúry v Trnave sp. zn. Kv 93/09/2200 z 3. októbra 2014 aupovedomením   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   č. k. IV Pz 327/14/1000-7z 10. marca 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. mája 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietanéhoporušenia jej základného práva byť stíhaná len zo zákonných dôvodov podľa čl. 17 ods. 2Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konaniepodľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len„dohovor“)   uznesením   Krajského   riaditeľstva   Policajného   zboru   v Trnave   (ďalej   len„krajské riaditeľstvo PZ“) ČVS: KRP-257/2-VYS-TT-2014 Mk z 3. septembra 2014 (ďalejaj „uznesenie krajského riaditeľstva PZ“), uznesením Krajskej prokuratúry v Trnave (ďalejlen „krajská prokuratúra“) sp. zn. Kv 93/09/2200 z 3. októbra 2014 (ďalej aj „uzneseniekrajskej prokuratúry“) a upovedomením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalejlen   „generálna   prokuratúra“)   č.   k.   IV   Pz   327/14/1000-7   z 10.   marca   2015   (ďalej   aj„upovedomenie generálnej prokuratúry“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   bola   v spolupáchateľstve   s inou   osobouuznesením krajského riaditeľstva PZ obvinená zo spáchania trestného činu podvodu podľa§ 250 ods. 1 a 5 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestnýzákon“).   Uznesením   krajskej   prokuratúry   bola   jej   sťažnosť   proti   uzneseniu   krajskéhoriaditeľstva PZ podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietnutá. Generálnaprokuratúra následný návrh na zrušenie právoplatného rozhodnutia vydaného v prípravnomkonaní   v zmysle   §   363   a nasl.   Trestného   poriadku   odložila   ako   nedôvodný,   nezistiacpodstatné pochybenie, ktoré by mohlo rozhodnutie vo veci ovplyvniť.

Sťažovateľka vo svojom obšírnom návrhu (37 strán tlačeného textu) opisuje najmäskutkové okolnosti svojho prípadu, ako aj doterajší postup orgánov činných v trestnomkonaní   poznačený   predchádzajúcim   opakovaným   zrušovaním   uznesení   o vzneseníobvinenia vydaných vo vzťahu k jej osobe. Na podklade posledného zrušujúceho uzneseniagenerálnej   prokuratúry   týkajúceho   sa   jej   obvinenia   č.   k.   IV/3   GPt   868/04-85z 30. septembra 2013   predkladá   argumenty   proti   rozhodnutiam,   ktoré   napáda   toutosťažnosťou. Uznesenie krajského riaditeľstva PZ sa podľa jej názoru odvoláva na nezákonnédôkazy, skutková veta uznesenia nerešpektuje premlčanie trestného stíhania, pokiaľ ideo konanie, ktorého sa mala dopustiť v roku 2003, poukazuje na rozpory vo výpovediachpoškodeného,   namieta   nedostatočné   odôvodnenie,   ako   aj   samotnú   zmätočnosť   výrokuoznačeného   uznesenia.   Argumentácia   sťažovateľky   sa   následne   zameriava   na   otázku(ne)splnenia zákonných znakov trestného činu, zo spáchania ktorého bola obvinená, a naignorovanie jej námietok a výhrad vyšetrovateľmi Policajného zboru. Napadnuté uzneseniekrajského   riaditeľstva   PZ,   ako   aj   uznesenie   krajskej   prokuratúry   sú   podľa   názorusťažovateľky vydané „v rozpore so zásadou stíhania zo zákonných dôvodov obsiahnutou v čl. 17 ods. 2 Ústavy SR“ ako aj „čl. 6 ods. 1 Dohovoru“.

Na základe uvedeného sa sťažovateľka domáha vydania takéhoto rozhodnutia: „Uznesenie vyšetrovateľa KR PZ V Trnava, č. k. ČVS:KRP-257/2-VYS-TT-2014 Mk, ako   aj   uznesenia   o zamietnutí   sťažnosti   sp.   Zn.   Kv   93/09/2200   Krajskou   prokuratúrou Trnava zo dňa 3.10.2014 ako aj oznámenie Generálnej prokuratúry SR zo dňa 10.3.2015 č. k. IV Pz 327/14/1000-7 sa zrušuje pre porušenie práva byť stíhaný len so zákonných dôvodov v zmysle čl. 17 ods. 2 a pre porušenie práva v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Krajské riaditeľstvo je povinné uhradiť sťažovateľovi trovy konania. “

Sťažovateľka zároveň žiada o odloženie vykonateľnosti napadnutých uznesení, ako ajupovedomenia generálnej prokuratúry nenachádzajúc žiaden rozpor s dôležitým verejnýmzáujmom.

⬛⬛⬛⬛

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy ustanoví podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobekonania pred ním a o postavení jeho sudcov zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“) sťažnosť sťažovateľky prerokuje na neverejnom zasadnutí a preskúma ju zo všetkýchhľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranujeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľoprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienkunesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môžekonať   o   namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a vecne   sa   zaoberať   iba   týmisťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhaťochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktorému   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého   zo základných   práv   aleboslobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osobyzistí,   že   ochrany   toho   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sasťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkovnápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred inýmštátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci najej prerokovanie (m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS42/07).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nieje a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohouvšetkých   orgánov   verejnej   moci   v rámci   im   zverených   kompetencií.   Ústavný   súdpredstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje ažv prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochraneústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomociústavného   súdu   podľa   zásad   uvedených   v § 53   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde(III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahovústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konanío sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

V   prípadoch,   pri   ktorých   sťažovateľka   namieta   porušenie   svojich   ústavougarantovaných   práv   alebo   slobôd   v   trestnom   konaní,   ústavný   súd   vo   svojej   judikatúreopakovane zdôrazňuje, že trestné konanie je od svojho začiatku až po koniec procesom,v rámci ktorého sa pri vykonávaní jednotlivých úkonov môžu zo strany orgánov činnýchv trestnom   konaní,   ako   aj   v   predmetnej   veci   konajúcich   všeobecných   súdov   naprávať,resp. korigovať   jednotlivé   pochybenia,   ku   ktorým   došlo   v   predchádzajúcich   štádiáchtrestného konania. Preto spravidla až po právoplatnom skončení trestného konania možnona ústavnom súde namietať také pochybenia príslušných orgánov verejnej moci, ktoré neboliodstránené v jeho dovtedajšom priebehu a ktoré mohli vo svojich dôsledkoch spôsobiťporušenie práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. pozri napr. II. ÚS 3/02,III. ÚS 18/04, IV. ÚS 76/05, IV. ÚS 220/07).

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   sťažnosť   sťažovateľky   smeruje   protipostupu a rozhodnutiu orgánov činných v trestnom konaní vo fáze prípravného (trestného)konania,   keď   o odôvodnenosti,   a teda zákonnosti   a   ústavnosti   trestného   stíhaniasťažovateľky meritórne príslušný všeobecný súd zatiaľ nerozhodoval. Z uvedeného okreminého   vyplýva,   že   platná   právna   úprava   trestného   konania   umožňuje   sťažovateľke   akoobvinenej a prípadne aj v ďalšom štádiu trestného konania (po prípadnom podaní obžaloby)ako obžalovanej namietať právne účinným spôsobom porušenie základných práv a slobôdgarantovaných   ústavou,   resp.   práv   garantovaných   dohovorom,   ku   ktorým   malo   dôjsťv dôsledku údajného nezákonného postupu vyšetrovateľa a úradu generálnej prokuratúryv predmetnej trestnej veci. Je nutné skonštatovať, že vyšetrovanie v predmetnej trestnej vecinie   je   skončené   a postavenie   sťažovateľky   ako   strany   trestného   konania   jej   už   v rámciprípravného   konania   dáva   postavenie   a tomu   korešpondujúcu   plnú   potenciu   aktívnezasahovať do objasňovania skutkovo relevantných okolností a skutočností kladených jejza vinu. Tak ako súd prvého stupňa, ktorý bude oprávnený konať a rozhodovať v trestnejveci   sťažovateľky   po   skončení   prípravného   konania,   aj   odvolací   súd   v prípade   podaniaodvolania v predmetnej trestnej veci sú súdmi s plnou jurisdikciou, v právomoci ktorých jeposúdenie   všetkých   relevantných   skutkových   aj   právnych   okolností   prípadu   vrátanezákonnosti a ústavnosti postupu orgánov prípravného konania v trestnej veci sťažovateľkyv tomto   štádiu   trestného   stíhania   predchádzajúcemu   podaniu   obžaloby   (obdobne   napr.III. ÚS 75/05 alebo III. ÚS 347/2011).

1. K sťažovateľkou namietanému porušeniu označených práv uznesením krajskéhoriaditeľstva PZ ústavný súd uvádza, že právomoc na preskúmanie uvedeného uznesenia malpodľa § 190 ods. 2 písm. a) Trestného poriadku prokurátor, ktorý aj na základe jej sťažnostiuznesenie   krajského   riaditeľstva   PZ   preskúmal   a   uznesením   krajskej   prokuratúryč. k. Kv 93/09/2200-147   z 3.   októbra   2014   túto   sťažnosť   podľa   §   193   ods.   1   písm.   c)Trestného poriadku zamietol. Právomoc orgánov prokuratúry na preskúmanie uzneseniakrajského riaditeľstva PZ teda vylučuje právomoc ústavného súdu na prerokovanie tejtočasti sťažnosti ústavným súdom.

2.   Aj   vo   vzťahu   k   uzneseniu   krajského   prokurátora   existoval   účinný   právnyprostriedok   nápravy,   ktorým   sa   mohla   sťažovateľka   domôcť   ochrany   označených   práv,porušenie   ktorých   namieta.   Uvedený   prostriedok   nápravy   aj   využila,   keď   generálnemuprokurátorovi podala návrh na zrušenie právoplatného uznesenia krajského riaditeľstva PZa uznesenia krajskej prokuratúry v konaní podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku. Preto ajtáto   právomoc   generálneho   prokurátora   na   preskúmanie   uznesenia   krajskej   prokuratúryv tejto časti vylučuje právomoc ústavného súdu na prerokovanie sťažnosti ústavným súdom.

3.   Ústavný   súd   napokon   skúmal   aj   možnosť   existencie   účinných   právnychprostriedkov   nápravy,   aj   pokiaľ   ide   o   upovedomenie   generálnej   prokuratúryč. k. IV Pz 327/14/1000-7   z 10.   marca   2015.   To   bolo   vydané   na   základe   návrhusťažovateľky   podľa   §   363   a nasl.   Trestného   poriadku   na   zrušenie   uznesenia   krajskéhoriaditeľstva PZ a uznesenia krajskej prokuratúry.

Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupua rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánova súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnenývykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľaosobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre podnetom sa rozumie písomná alebo ústnažiadosť,   návrh   alebo   iné   podanie   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   (ďalej   len„podávateľ podnetu“), ktoré smeruje k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahusvojej pôsobnosti, najmä aby podal návrh na začatie konania pred súdom alebo opravnýprostriedok, aby vstúpil do už začatého konania alebo vykonal iné opatrenia na odstránenieporušenia   zákonov   a   ostatných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   na   ktorýchvykonanie je podľa zákona oprávnený.

Podľa § 31 ods. 3 zákona o prokuratúre podnetom na účely tohto zákona nie jepodanie, na ktorého vybavenie sa vzťahuje osobitný zákon.

V zmysle   citovaného   ustanovenia   zákona   o prokuratúre   teda   nemožno   návrhna zrušenie   právoplatných   rozhodnutí   vydaných   v prípravnom   konaní   podľa   §   363Trestného poriadku považovať za podnet podľa § 31 zákona o prokuratúre. Podnet podľa§ 31 ods. 2 zákona o prokuratúre je osobitným právnym prostriedkom nápravy, ktorý zákonsťažovateľke na ochranu ňou označených práv účinne poskytuje (pozri napr. IV. ÚS 330/04,I.   ÚS   186/05,   IV.   ÚS   28/2010   atď.).   Použitie   týchto   právnych   prostriedkov   ochranyzákladných práv a slobôd (podnet a opakovaný podnet podľa § 34 zákona o prokuratúre) jevšak v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde jedným z atribútov prípustnosti sťažnostipodľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda i podmienkou konania vo veci individuálnej ochranyzákladných práv a slobôd pred ústavným súdom (napr. I. ÚS 256/05).

Súčasťou štandardnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, že vynechanienielen podnetu, ale aj opakovaného podnetu ako prostriedku nápravy uplatňovaného v rámcisústavy orgánov prokuratúry Slovenskej republiky nemožno nahrádzať podaním sťažnostiv konaní   pred   ústavným   súdom,   pretože   takto   by   sa   obmedzovala   možnosť   orgánovprokuratúry vo vlastnej kompetencii nielen preveriť skutočnosti, ktoré tvrdí sťažovateľka, aleaj prijať opatrenia podľa zákona o prokuratúre (m. m. I. ÚS 186/05, IV. ÚS 53/05).

V posudzovanom prípade teda zákon o prokuratúre sťažovateľke poskytuje účinnýprostriedok nápravy spočívajúci v jej oprávnení podať proti napadnutému upovedomeniugenerálnej   prokuratúry   podnet.   Hoci   §   363   Trestného   poriadku   ustanovuje   právomocna konanie   o návrhu   generálnemu   prokurátorovi,   ústavný   súd   pripomína,   že   generálnyprokurátor na účely efektívneho výkonu svojich právomocí priznaných právnym poriadkomSlovenskej republiky upravil interným predpisom (príkazom č. 11/2013 z 30. októbra 2013)aprobačné   oprávnenia   na   generálnej   prokuratúre,   v zmysle   ktorého   za neho   jednotlivíprokurátori generálnej prokuratúry vybavujú veci, v ktorých má podľa platných právnychpredpisov   právomoc   konať.   Keďže   napadnuté   upovedomenie   generálnej   prokuratúryvybavovala prokurátorka generálnej prokuratúry JUDr. ⬛⬛⬛⬛, o takomto podnetepodľa § 31 a nasl. zákona o prokuratúre by bol oprávnený a povinný konať jej nadriadenýprokurátor [§ 54 ods. 2 písm. a) zákona o prokuratúre].

Zvyšnú časť sťažnosti považoval ústavný súd za neprípustnú, pretože sťažovateľkanevyužila účinný právny prostriedok nápravy ňou tvrdeného porušenia označených práv,na ktorého použitie bola oprávnená.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľka mala a má v systémevšeobecného súdnictva, ako aj v rámci prípravného trestného konania k dispozícii účinnéprostriedky na ochranu v sťažnosti označených práv, ktoré mali byť porušené namietanýmiuzneseniami, ako aj upovedomením generálnej prokuratúry, a preto ústavný súd jej sťažnosťodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 18. augusta 2015