znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 388/2012-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. augusta 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   A.   J.,   T.,   I.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   M.   H., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva nebyť mučený ani podrobený krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu podľa čl. 16 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   nebyť   mučený   ani   podrobený   krutému, neľudskému   či   ponižujúcemu   zaobchádzaniu   podľa   čl. 3   Dohovoru   o ochrane   ľudských práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 6 Tost 19/2012 z 12. júna 2012 a takto

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosť A.   J. vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   nebyť mučený ani podrobený krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu podľa čl. 16 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   nebyť   mučený   ani   podrobený   krutému, neľudskému   či   ponižujúcemu   zaobchádzaniu   podľa   čl. 3   Dohovoru   o ochrane   ľudských práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 6 Tost 19/2012 z 12. júna 2012 p r i j í m a   na ďalšie konanie.

2. O d k l a d á   vykonateľnosť   uznesenia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 6 Tost 19/2012 z 12. júna 2012.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júna 2012 doručená   sťažnosť   A.   J.,   občana R.   (ďalej   len „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie svojho   základného   práva   nebyť   mučený   ani   podrobený   krutému,   neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a práva   nebyť mučený   ani   podrobený   krutému,   neľudskému   či   ponižujúcemu zaobchádzaniu podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Tost 19/2012 z 12. júna 2012.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   ako   občan   R.   požiadal na území Slovenskej republiky (ďalej len „SR“) prvýkrát o udelenie azylu 13. mája 2008. Azyl   mu   nebol   udelený   a nebola   mu   poskytnutá   ani   doplnková   ochrana.   Druhýkrát sťažovateľ požiadal SR o udelenie azylu v decembri 2010, pričom konanie o tejto žiadosti nebolo podľa jeho vyjadrenia ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu ukončené.

Sťažovateľ uvádza, že v R. bol 9. júla 2010 vydaný príkaz na jeho zatknutie v rámci trestného   stíhania   vedeného   proti   nemu   pre   mimoriadne   závažnú   trestnú   činnosť označovanú   ako   terorizmus.   Na   území   SR   bol   zadržaný   20.   januára   2011   a uznesením Krajského   súdu   v   Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   z 21.   januára   2011   bol   vzatý do predbežnej   väzby.   V priebehu   predbežného   vyšetrovania   bol   SR   doručený   originál žiadosti Generálnej prokuratúry R. o vydanie sťažovateľa na trestné stíhanie pre označenú trestnú činnosť, na základe čoho krajský súd uznesením z 1. marca 2011 rozhodol o vzatí sťažovateľa do vydávacej väzby.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že už v rámci azylového konania poukázal na skutočnosť, že   v minulosti   bol   v R.   podrobený   mučeniu   a že   aj   v azylovom   a extradičnom   konaní predložil   dôkazy   o použití   mučenia   ako   nástroja   získania   dôkazov   vo   vzťahu   k   jeho spoluobvineným,   ktorých   výpovede   mali   byť   použité   proti   nemu.   Podľa   sťažovateľa za takýchto   okolností   rozhodnutie   o prípustnosti   vydania   jeho   osoby   na   trestné   stíhanie do R.   bez   náležitého   vysporiadania   sa   s tvrdeniami   sťažovateľa   a   ním   predkladanými dôkazmi o mučení jeho osoby a spoluobvinených, ktorí by mali proti nemu vypovedať, je ignorovaním   medzinárodného   záväzku   non-refoulement   pre   žiadateľov   o azyl,   ktorí v zmysle tohto záväzku nemajú byť vrátení do krajín, v ktorých im hrozí porušenie ich ľudských práv, ak existujú tomu nasvedčujúce skutočnosti.

Podľa   vyjadrenia   sťažovateľa   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   3   Ntc/1/2011 z 27. marca 2012 rozhodol o prípustnosti jeho vydania na trestné stíhanie do R. Sťažnosť sťažovateľa   podanú   proti   predmetnému   rozhodnutiu   najvyšší   súd   uznesením   sp. zn. 6 Tost 19/2012 z 12. júna 2012 na neverejnom zasadnutí ako nedôvodnú zamietol, pričom toto   jeho   rozhodnutie   nadobudlo   právoplatnosť   jeho   vyhlásením,   teda   12. júna   2012. Sťažovateľ   poukazuje   na   to,   že   najvyšší   súd   rozhodol   s mimoriadne   krátkym   časovým odstupom,   a   to   i napriek   tomu,   že   jeho   obhajca   konajúci   súd   informoval,   že   oficiálne preklady   listinných   dôkazov   súvisiacich   s tvrdeniami   o obavách   z mučenia   predloží pre účely konania do 20. júna 2012. Sťažovateľ uvádza, že bližšie dôvody, o ktoré najvyšší súd oprel svoje rozhodnutie, mu nie sú známe, pretože do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu   mu nebolo napriek viacerým žiadostiam umožnené nahliadnuť do súvisiaceho spisu a nebolo   mu   ešte   doručené   ani   samotné   rozhodnutie,   pričom   dodáva,   že   možno predpokladať, že najvyšší súd sa stotožnil s dôvodmi rozhodnutia krajského súdu, a preto podľa jeho vyjadrenia argumentácia k dôvodom prvostupňového rozhodnutia je relevantná aj vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu.

V postupe   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu   v rámci   označeného   extradičného konania   vidí   sťažovateľ   porušenie   svojho   v sťažnosti   označeného   základného   práva garantovaného   ústavou   a práva   garantovaného   dohovorom   a ich   rozhodnutia   považuje za arbitrárne   a svojvoľné,   keďže   podľa   jeho   vyjadrenia   konajúcim   súdom   postačovalo na vyrovnanie sa s medzinárodným záväzkom non-refoulement len predloženie formálnych diplomatických   záruk   zo   strany   R.   Podľa   sťažovateľa   najvyšší   súd,   ktorý   nepovažoval za potrebné   oboznámiť   sa   pri   tak   závažných   tvrdeniach   s obsahom   spisu   z azylového konania a s doplnením odôvodnenia sťažnosti predloženým najvyššiemu súdu obhajcom sťažovateľa   v máji   2012   (listinné   dôkazy   o porušovaní   ľudských   práv   v R.   v trestných konaniach   týkajúcich   sa   trestnej   činnosti   terorizmu),   nerešpektoval   ustálenú   judikatúru štrasburských orgánov ochrany práva, ústavného súdu a dokonca ani vlastnú judikatúru, ktorá navyše v daných prípadoch predpisuje vlastnú dôkaznú iniciatívu konajúceho súdu pri zisťovaní rizika pre dotknutú osobu v prípade jej vydania (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Mamatkulov a Askarov proti Turecku).

Sťažovateľ zdôrazňuje, že rozhodnutie najvyššieho súdu o prípustnosti jeho vydania na trestné stíhanie do R. je právoplatné a účinné k 12. júnu 2012 a následné rozhodnutie ministra spravodlivosti SR o právnej otázke povolenia či nepovolenia jeho vydania bude právoplatné a účinné, a teda aj vykonateľné dňom oznámenia sťažovateľovi, pričom tento deň   je   podľa   jeho   vyjadrenia   preň „nepredvídateľný“. Sťažovateľ   na   tomto   mieste v kontexte otázky právomoci ústavného súdu konať o jeho sťažnosti argumentuje, že mu zákonná úprava nevymedzuje žiadne procesné postavenie garantujúce možnosť ešte pred samotným   rozhodnutím   ministra   spravodlivosti   SR   náležite   sa   vyjadriť   k dôvodom povolenia   vydania   do   R.,   a navyše   právna   úprava   danej   etapy   extradičného   konania („Konanie pred ministrom spravodlivosti“) neobsahuje jasný imperatív zo zákona nevydať sťažovateľa   v prípade   preukázania   obáv   zo   zaobchádzania   v rozpore   s ľudskoprávnymi normami, čím sa výsledok extradičného konania stáva pre sťažovateľa nepredvídateľným. Z týchto dôvodov možno podľa názoru sťažovateľa považovať za jediný účinný prostriedok ochrany   jeho   základného   práva   nebyť   mučený   ani   podrobený   krutému,   neľudskému   či ponižujúcemu zaobchádzaniu podľa čl. 16 ods. 2 ústavy a jeho práva podľa čl. 3 dohovoru len sťažnosť v konaní pred ústavným súdom.

Sťažovateľ   svoj   názor   o arbitrárnosti   a svojvoľnosti   rozhodovania   oboch   súdov zdôvodňuje   podrobnou   argumentáciou,   podľa   ktorej   v rámci   extradičného   konania   sám predostrel   tvrdenia   o tom,   že   v prípade   jeho   vydania   môže   dôjsť   k porušeniu   zákazu mučenia, a tieto tvrdenia podložil aj prístupnými listinnými dôkazmi, s ktorými sa však konajúce   súdy   nevysporiadali,   ale   sa   formálne   uspokojili   iba   s predloženými diplomatickými   zárukami   R.   a   svoje   rozhodnutia   o prípustnosti   jeho   vydania   opreli o závery, ktoré podľa vyjadrenia sťažovateľa nemajú oporu v spise. Konkrétne sťažovateľ poukazuje   na   jeden   z   čiastkových   záverov   krajského   súdu,   ktorý   v odôvodnení   svojho rozhodnutia   uviedol,   že   ani   Rada   Európy   či   iné   vládne   alebo   mimovládne   organizácie nemajú pochybnosti o dodržiavaní ľudských práv v R., a argumentuje, že tento záver nemá oporu v obsahu spisu a nie je ani zrejmé, z akých zdrojov uvedené tvrdenia krajský súd čerpal. Sťažovateľ dôvodí, že v prílohe sťažnosti v konaní pred ústavným súdom predkladá listinné   dôkazy,   ktoré   preukazujú   pravý   opak.   Sťažovateľ   v ďalšom   bode   namieta nesprávnosť postupu krajského súdu v súvislosti s garanciou jeho práva na obhajobu, keď podľa   jeho   vyjadrenia   konajúci   súd   napriek   namietanej   nedôvere   sťažovateľa k ustanovenému   obhajcovi   z vážneho   objektívneho   dôvodu   (neschopnosť   komunikácie v r. jazyku) neurobil účinné opatrenia na nápravu, za ktoré nemožno podľa jeho názoru v žiadnom prípade považovať postup súdu, ktorý zisťoval jazykové dispozície advokáta len prostredníctvom obsahu internetovej stránky Slovenskej advokátskej komory a na základe osobného   vyjadrenia   dotknutého   advokáta,   navyše   za okolností,   keď   sťažovateľ   súdu oznámil meno konkrétneho advokáta, ktorý podľa sťažovateľa spĺňal všetky predpoklady na výkon jeho riadnej obhajoby.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že   podstatnými skutočnosťami, ktoré preukazujú vážne obavy, že jeho vydaním dôjde k porušeniu jeho základného práva garantovaného čl. 16 ods. 2 ústavy a jeho práva garantovaného čl. 3 dohovoru, ako aj k porušeniu jeho „práva na spravodlivý proces“ garantovaného čl. 46 ods.   1 ústavy a čl. 6 ods.   1 dohovoru, sú jednak   konkrétne   skutočnosti   týkajúce   sa   osoby   sťažovateľa   a predmetného   trestného konania, ako aj všeobecné skutočnosti vykresľujúce situáciu v R. s dôrazom na územie S., odkiaľ sťažovateľ pochádza a kde má byť súčasne vydaný.

Podľa   vyjadrenia   sťažovateľa   konkrétne   skutočnosti   nasvedčujú   tomu,   že   osoby, ktoré mali v trestnom konaní vypovedať proti sťažovateľovi, boli podrobené pri výsluchu mučeniu, pričom takýmito skutočnosťami sú jednak vyjadrenia prednesené sťažovateľom počas   extradičného   konania   a tiež   ním   predložené   listiny   tieto   tvrdenia   preukazujúce, ktorých   podrobnú   špecifikáciu   predkladá   sťažovateľ   v ústavnej   sťažnosti.   Všeobecné skutočnosti podľa sťažovateľa nasvedčujú tomu, že osoby pochádzajúce z regiónu S., ak sú navyše označené za podozrivé z terorizmu, čelia vážnym obavám, že budú v rámci trestného konania v R. podrobené zaobchádzaniu v rozpore s ľudskoprávnymi normami. Na tomto mieste   sťažovateľ   poukazuje   na   prílohy   sťažnosti   –   listinné   materiály   týkajúce   sa hodnotenia stavu dodržiavania ľudských práv v R. so zameraním na zákaz mučenia. Vzhľadom   na   všetky   uvedené   skutočnosti   sťažovateľ   v   sťažnosti   navrhuje,   aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie, podľa ustanovenia § 52 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   odložil   vykonateľnosť   namietaného uznesenia najvyššieho súdu a následne rozhodol o sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základného práva podľa čl. 16 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 3 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tost 19/2012 z 12. júna 2012, označené uznesenie zrušil,   vec   mu   vrátil   na nové   prerokovanie   a rozhodnutie   a   priznal   mu   náhradu   trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podanie   sťažovateľa   možno   kvalifikovať   ako   sťažnosť   v zmysle   čl.   127   ústavy v spojení s § 18 ods. 1 písm. g) a § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ je v konaní zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde predbežne prerokoval, preskúmal, či obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde (§ 20 a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde.   Keďže   ústavný súd nezistil   nedostatky v zákonom predpísaných   náležitostiach   a ani   dôvody   na odmietnutie   sťažnosti,   pričom   otázku opodstatnenosti tvrdení v nej obsiahnutých treba posúdiť v konaní vo veci samej,   prijal sťažnosť na ďalšie konanie.

III.

Sťažovateľ označil svoju sťažnosť za naliehavú, požiadal o jej prednostné vybavenie a súčasne požiadal o odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

Ústavný   súd   posudzoval   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľa,   či v okolnostiach   prípadu   vzhľadom   na   zákonom   o ústavnom   súde   upravený   postup v konaniach   o sťažnostiach   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy,   ako   aj   zložitosť   veci,   ktorá   je predmetom   sťažnosti,   nebude   zmarený   účel,   ktorý   sťažovateľ   podaním   tejto   sťažnosti sledoval. Ústavný súd pritom vzal do úvahy argumentáciu sťažovateľa, v rámci ktorej tento poukázal   na   právnu   úpravu   extradičného   konania,   ktorá   ministrovi   spravodlivosti   SR neukladá zákonnú povinnosť nepovoliť vydanie, ak hrozí sťažovateľovi mučenie v prípade jeho vydania do R., ale formuluje možnosť ministrovi spravodlivosti SR nepovoliť vydanie v prípade   existencie   okolností   predvídaných   ustanoveniami   §   510   ods.   2   zákona č. 301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný poriadok“).

Podľa § 510 ods. 1 Trestného poriadku vydanie osoby do cudziny povoľuje minister spravodlivosti; vydanie nepovolí, ak krajský súd alebo najvyšší súd podľa § 509 rozhodol, že vydanie nie je prípustné.

Podľa § 510 ods. 2 Trestného poriadku ak   súd   vyslovil,   že   vydanie   osoby do cudziny je prípustné, môže minister spravodlivosti rozhodnúť, že vydanie vyžiadanej osoby nepovolí, ak

a) je dôvodná obava, že trestné konanie v dožadujúcom štáte nezodpovedalo alebo by nezodpovedalo zásadám článkov 3 a 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd alebo trest odňatia slobody uložený alebo predpokladaný v dožadujúcom štáte by nebol vykonaný v súlade s požiadavkami článku 3 tohto dohovoru,

b) je dôvodná obava, že vyžiadaná osoba by v dožadujúcom štáte bola vystavená prenasledovaniu z dôvodu jej pôvodu, rasy, náboženstva, príslušnosti k určitej národnostnej alebo inej skupine, jej štátneho občianstva alebo pre jej politické názory alebo že by sa z týchto dôvodov zhoršilo jej postavenie v trestnom konaní alebo pri výkone trestu odňatia slobody,

c)   vyžiadaná   osoba   by   vzhľadom   na   jej   vek   a   osobné   pomery   pri   zohľadnení závažnosti   trestného   činu,   z   ktorého   je   obvinená,   bola   vydaním   do   cudziny   zrejme neprimerane tvrdo postihnutá,

d) za trestný čin, pre ktorý sa vydanie žiada, možno uložiť v dožadujúcom štáte trest smrti okrem prípadov, ak sa dožadujúci štát zaručí, že trest smrti nebude uložený, alebo

e) dožadujúci štát žiada o vydanie na vykonanie trestu smrti.

Podľa § 510 ods. 3 Trestného poriadku ak minister spravodlivosti vydanie nepovolí, predloží ministerstvo spravodlivosti vec generálnej prokuratúre na trestné stíhanie v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky.

Z citovaných   ustanovení   Trestného   poriadku   vyplýva,   že   konečné   rozhodnutie o povolení   (nepovolení)   vydania   sťažovateľa   na   trestné   stíhanie   do   cudziny   (R.)   patrí do právomoci ministra spravodlivosti SR, ktorý pri uplatnení tejto právomoci bude povinný posúdiť okolnosti uvedené v § 510 ods. 2 Trestného poriadku.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri rozsudok Chahal v. Spojené kráľovstvo,   sťažnosť   č.   2241/93,   §   151,   §   153),   ktorú   si   osvojil   aj   ústavný   súd (II. ÚS 111/08),   vyplýva,   že   inštitút   ministrovho   povolenia,   resp.   nepovolenia   vydania do cudziny na účely trestného stíhania nemožno považovať za plnohodnotný, resp. účinný opravný prostriedok podľa čl. 3 v spojení s čl. 13 dohovoru, keďže v danom prípade ide o vec bezprostredne sa dotýkajúcu ľudských práv, o ktorej musia rozhodovať už súdy (a nie až minister).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v sťažovateľovej veci je v záujme   efektívnej   ochrany   jeho   práv   potrebné   uplatniť   inštitút   dočasného   opatrenia a odložiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

Podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na návrh sťažovateľa rozhodnúť   o dočasnom   opatrení   a odložiť   vykonateľnosť   napadnutého   právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ak to nie je v rozpore s dôležitým verejným záujmom   a   ak   by   výkon   napadnutého   rozhodnutia,   opatrenia   alebo   iného   zásahu neznamenal pre sťažovateľa väčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám pri odložení vykonateľnosti; najmä uloží orgánu, ktorý podľa sťažovateľa porušil základné práva alebo slobody   sťažovateľa,   aby   sa   dočasne   zdržal   vykonávania   právoplatného   rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, a tretím osobám uloží, aby sa dočasne zdržali oprávnenia im priznaného právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   návrhu   sťažovateľa   na vydanie dočasného opatrenia vyhovel a rozhodol v zmysle § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odložení vykonateľnosti uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tost 19/2012 z 12. júna 2012, pričom zdôrazňuje, že vzhľadom na mimoriadne okolnosti tohto prípadu nie je toto rozhodnutie v rozpore s dôležitým verejným záujmom, naopak je nevyhnutné z hľadiska dôslednej a efektívnej ochrany základných práv sťažovateľa.

Odkladom vykonateľnosti označeného uznesenia najvyššieho súdu nevzniká žiadnym osobám ujma, ktorá by bola porovnateľná s ujmou, ktorá by mohla vzniknúť sťažovateľovi, ak by ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd týmto uznesením porušil čl. 16 ods. 2 ústavy a čl. 3 dohovoru, pričom by minister spravodlivosti SR medzičasom povolil jeho vydanie do cudziny.

Odklad vykonateľnosti znamená, že do právoplatného rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej minister spravodlivosti SR nemôže podľa § 510 ods. 1 Trestného poriadku povoliť vydanie sťažovateľa do cudziny.

Na   základe   uvedených   skutočností   rozhodol   ústavný   súd   tak,   ako   to   je   uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2012