znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 388/2011-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 14. septembra 2011   predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   PhDr.   F.   K.,   S.,   zastúpeného advokátom JUDr. T. S., PhD., Advokátska kancelária, K., pre namietané porušenie jeho základného   práva   uskutočňovať   inú   zárobkovú   činnosť   podľa   čl.   35   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a základného práva vykonávať inú hospodársku činnosť podľa čl. 26 ods.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu   Trebišov   č.   k.   6 C/165/2010-83   z 25. októbra   2010   a rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach   č.   k.   3 Co/28/2011-118 z 26. apríla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. PhDr. F. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júla 2011 doručená sťažnosť JUDr. PhDr. F. K., S. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. T. S., PhD., Advokátska kancelária, K., pre namietané porušenie jeho základného práva uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva vykonávať inú hospodársku činnosť podľa čl. 26 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkom Okresného súdu Trebišov (ďalej len „okresný súd“) č. k. 6 C/165/2010-83 z 25. októbra 2010 a rozsudkom Krajského   súdu   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   3   Co/28/2011-118 z 26. apríla 2011.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:«... Sťažovateľ uzatvoril dňa 1. 7. 2008 s pani R. P. dohodu o odmene za poskytnuté služby.

Na základe dohody o odmene bola zmluvne ustálená odmena za právne služby, ktoré sťažovateľ   poskytol   menovanej   v   rokoch   2008   a   2009.   Predmetná   odmena   je   určená vo výške 15% zo sumy dlžného výživného uznaného v sporovom konaní s tým, že uvedenú odmenu mala menovaná zaplatiť sťažovateľovi do 10 dní od úspešného ukončenia konania. Predmetné   služby   predstavovali   písomné   podania,   konzultácie,   nahliadnutie   do   spisu a komplexné poradenstvo menovanej pri rozvode jej manželstva, úprave práv a povinností k jej   maloletým   deťom,   majetkového   vyporiadania   s   bývalým   manželom   a   jej   pozície poškodenej pri trestnom stíhaní jej manžela.

Rozsudok   súdu   prvého   stupňa   zo   dňa   1.   10.   2008   určil   dlžné   výživné   v   sume 105.000,-Sk, čo prestavuje 3.485,-€. Dohodnutá odmena teda predstavuje sumu 522,-€. Menovaná tak, ako sa v dohode zaviazala, v dohodnutej lehote odmenu sťažovateľovi nevyplatila.   Sťažovateľ   predžalobnou   výzvou   zo   dňa   24.   4.   2010   vyzval   menovanú na plnenie do 15. 5. 2010. Menovaná svojim listom zo dňa 14. 5. 2010 odmietla plnenie realizovať.

Sťažovateľ   svojim   podaním   zo   dňa   25.   mája   2010   podal   návrh   na   vydanie platobného rozkazu na zaplatenie sumy 522,-€ s prísl.

Okresný súd v Trebišove na základe uvedeného podania vydal platobný rozkaz sp. zn. 6 Ro/187/2010 zo dňa 15. 6. 2010, voči ktorému podala menovaná odpor dňa 30. 6. 2010.   Na   základe   vyššie   uvedeného   nariadil   Okresný   súd   v   Trebišove   pojednávanie   a následne vydal dňa 25. 10. 2010 rozsudok, ktorým žalobný návrh sťažovateľa zamietol. Dôvodom zamietnutia návrhu sťažovateľa napadnutým rozsudkom Okresného súdu v Trebišove   je   podľa   názoru   prvostupňového   súdu   skutočnosť,   že   dohoda   o   odmene za poskytnuté právne služby je absolútne neplatná v zmysle ust.§ 39 OZ a to preto, že dotknutá zmluva je v rozpore s ust. § 3 Z. č. 586/2003 Z. z. o advokácii.

Sťažovateľ má za to, že prvostupňový súd právny vzťah založený medzi sťažovateľom a menovanou dohodou o poskytnutí odmeny za poskytnuté právne služby subsumoval pod nesprávnu právnu normu, teda zákon č. 586/2003 Z. z. o advokácii.

Zo   spisovej   dokumentácie   i   samotného   rozsudku   plynie,   že   sťažovateľ   nie   je advokátom, ani inou osobou tak, ako to zakladá ust. § 1 ods. 3 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii. Ust. § 1 ods. 3 zákona č.586/2003 Z. z., ktorý je fundamentom napadnutého rozsudku, nezakladá vo svojom jazykovom, logickom, či systematickom výklade označenie toho, kto môže poskytovať na území SR právne služby /za odmenu/, ale to, že na území SR poskytujú advokáti a ostatné osoby uvedené v tomto zákone právne služby podľa zákona o advokácii,   teda len v   jeho   rozsahu a   spôsobom.   Zakladá to   ostatne   i samotný názov ust. § 1 dotknutého zákona, ktorý znie „Poslanie advokácie.“ V žiadnom prípade nemožno ustáliť, že z predmetného ustanovenia plynie, že všetky iné osoby ako tie, ktoré sú uvedené v ust. § 1 ods. 3 zákona č. 586/2003 Z. z., majú zakázané vykonávať právne služby za odmenu.

Keďže nielen v zákone o advokácii, ale ani v iných zákonoch nie je zakázané, aby osoba s právnickým vzdelaním nemohla   vykonať   právnu službu   za odmenu   a   uzatvoriť dohodu o odmene za právne služby, platí ústavný princíp v zmysle čl. 2 Ústavy SR a to, že každý môže konať to, čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Predmetný   právny   vzťah   medzi   sťažovateľom   a   menovanou   je   teda   založený a subsumovaný týmto ústavným princípom a následnou dispozičnou voľnosťou zmluvných strán, ktorá je typická pre súkromnoprávny charakter občianskoprávnych vzťahov... Napadnutý rozsudok zakladá, že dotknutý právny úkon, teda dohoda o odmene za poskytnuté právne služby, je v rozpore so zákonom, teda, že je právnym úkonom právom reprobovaným.

Zákon č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní, upravuje v ust. § 3 negatívne vymedzenie toho, čo v zmysle zákona nie je živnosťou.

Podľa ust. § 3 ods. 1 písm. d./ 3. zákona č. 455/1991 Zb. živnosťou nie je činnosť pri výkone povolaní advokátov podľa zákona o advokácii.

Podľa   ust.   §   3   ods.   2   písm.   zg/   zákona   č.   455/1991   Zb.   živnosťou   ďalej   nie   je poskytovanie právnych služieb za odmenu.

Z uvedeného jednoznačne plynie, že zákonodarca pri koncipovaní ust. § 3 zákona č. 455/1991 Zb. explicitne pomenoval právom aprobované činnosti, ktoré nie sú živnosťou. Súčasne zákonodarca v predmetnom ustanovení zákona č. 455/1991 Zb. výslovne pomenúva zákonom danú existenciu dvoch osobitých činností a to jednak činnosť pri výkone povolaní advokáta   podľa   zákona   č.   586/2003   Z.   z.   a   jednak   poskytovanie   právnych   služieb   za odmenu, ktoré jednoznačne môžu existovať popri sebe.

Ak zákonodarca v určitej právnej norme pomenoval poskytovanie právnych služieb za odmenu ako činnosť existujúcu a právom aprobovanú a zároveň platí princíp vnútornej nerozpornosti   právneho   normatívneho   systému,   je   nepochybne   aj   poskytnutie   právnych služieb za odmenu sťažovateľa menovanej konaním právom aprobovaným a teda je v súlade so zákonom i dotknutá dohoda o odmene za poskytnuté právne služby, ktorú prvostupňový súd v Trebišove označil za absolútne neplatnú.

Voči   rozsudku   Okresného   súdu   v   Trebišove   podal   sťažovateľ   v   zákonnej   lehote odvolanie.   Výsledkom   inštančného   konania   na   Krajskom   súde   v   Košiciach   je   rozsudok zo dňa 26. 4. 2011 sp. zn. 3 Co/28/2011, ktorým inštančný súd potvrdil rozsudok Okresného súdu v Trebišove z dôvodu, prezentovaného na str. 5 rozsudku Krajského súdu a to, že okresný   súd   správne   posúdil   dohodu   sťažovateľa   s   menovanou   za   absolútne   neplatnú z dôvodu jej rozporu so zákonom a to s ust. § 1 ods. 3 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii a zároveň tým, že citované ustanovenie je kogentnou právnou normou na základe slovného spojenia, že právne služby na území Slovenskej republiky poskytujú advokáti...»

Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   6 C/165/2010-83 z 25. októbra   2010   a   krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   3   Co/28/2011-118   z 26. apríla   2011 porušujú jeho základné právo uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 ústavy a základné právo vykonávať inú hospodársku činnosť podľa čl. 26 ods. 1 listiny. Porušenie   svojich   práv   vidí   v   tom,   že   krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   3   Co/28/2011-118 z 26. apríla   2011   zamietol   odvolanie   sťažovateľa   proti   rozsudku   okresného   súdu č. k. 6 C/165/2010-83   z   25.   októbra   2010,   ktorým   bola   zamietnutá   žaloba   sťažovateľa o zaplatenie 522 € z titulu dohody o odmene za poskytnuté právne služby.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález: „1. Okresný súd v Trebišove rozsudkom sp. zn. 6 C/165/2010 zo dňa 25. 10. 2010, ktorým   zamietol   žalobný   návrh   sťažovateľa,   porušil   základné   právo   sťažovateľa   na vykonávanie   inej   zárobkovej   činnosti   podľa   čl.   35   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky a čl. 26 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.

2. Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. 3 Co 28/2011 zo dňa 26. 4. 201, ktorým zamietol odvolanie proti rozsudku Okresného súdu v Trebišove sp. zn. 6 C/165/2010 zo dňa 25. 10. 2010, porušil základné právo sťažovateľa na vykonávanie inej zárobkovej činnosti podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 26 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.

3. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 3 Co 28/2011 zo dňa 26. 4. 2011 sa zrušuje.

4. Rozsudok Okresného súdu v Trebišove sp. zn. 6 C/165/2010 zo dňa 25. 10. 2010 sa zrušuje.

5.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   vec   vracia   Okresnému   súdu   v   Trebišove na ďalšie konanie.

6.   Ústavný   súd   priznáva   sťažovateľovi   ako   primerané   finančné   zadosťučinenie peňažnú   sumu   vo   výške   10.000,-€,   ktorú   je   povinný   zaplatiť   Okresný   súd   v   Trebišove, a sumu 20.000,-€, ktorú je povinný zaplatiť Krajský súd v Košiciach, a to všetko do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

7.   Okresný   súd   v   Trebišove   a   Krajský   súd   v   Košiciach   sú   povinní   spoločne a nerozdielne uhradiť trovy konania za dva úkony právnych služieb (podľa § 11 ods. 3, § 14 ods.   1   písm.   a,   b   vyhlášky   č.   655/2004   Z.   z.   o   odmenách   a   náhradách   advokátov   za poskytovanie   právnych   služieb,   v   znení   neskorších   predpisov,   prevzatie   a   príprava zastúpenia, podanie Ústavnému súdu Slovenskej republiky, dvakrát po 123,50 eur, plus režijný paušál dvakrát po 7,41 eur podľa § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.) spolu vo výške   261,82   eur   k   rukám   advokáta   JUDr.   T.   S.,   PhD.   so   sídlom   v K.,   do   15   dní   od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 tohto zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa čl. 26 ods. 1 listiny každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a vykonávať inú hospodársku činnosť.

1. Pokiaľ ide o rozsudok okresného súdu č. k. 6 C/165/2010-83 z 25. októbra 2010, preskúmaniu   ústavnosti   tohto   rozhodnutia   ústavným   súdom   bráni   princíp   subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd (III. ÚS 5/05). Takýmto súdom bol krajský súd, ktorý svojím rozsudkom č. k. 3 Co/28/2011-118 z 26. apríla 2011 napadnutý rozsudok preskúmal v odvolacom konaní. V tejto časti ústavný súd sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie (napr. IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 74/07).

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   o   zjavnú neopodstatnenosť návrhu ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označených základných práv alebo slobôd, reálnosť ktorých by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Teda úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nie je, aby určil, či preskúmavanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorých z práv alebo slobôd zaručených ústavou alebo medzinárodnou zmluvou, ktorú Slovenská republika ratifikovala a stala sa súčasťou jej právneho poriadku, ale spočíva len v tom, aby určil,   či   toto   preskúmanie   vylúči   akúkoľvek   možnosť   existencie   takéhoto   porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Základnou   námietkou   sťažovateľa   obsiahnutou   v   odôvodnení   jeho sťažnosti   bolo jeho presvedčenie, že krajský súd, ktorý vo veci konal a rozhodoval, nesprávne posúdil dohodu o odmene za poskytnuté právne služby ako neplatnú z dôvodu rozporu so zákonom č.   586/2003   Z.   z.   o   advokácii   a   o   zmene   a   doplnení   zákona   č.   455/1991   Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov.

Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach pravidelne vyslovuje názor, že nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové a právne závery všeobecných súdov, ku ktorým   dospeli   pri   interpretácii   a   aplikácii   zákonov   a   ktoré   sa   stali   základom   pre   ich rozhodnutia. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 147/01, II. ÚS 231/04).

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 20/03, IV. ÚS 43/04).

V odôvodnení rozsudku krajského súdu č. k. 3 Co/28/2011-118 z 26. apríla 2011 sa uvádza:

«... Podstata odvolacích námietok žalobcu spočíva v nesúhlase s právnym posúdením právneho úkonu dohody zo dňa 1. júla 2008. Súd prvého stupňa správne posúdil dohodu zo dňa 1. 7. 2008 ako neplatnú pre jej rozpor so zákonom, a to ust. § 1 ods. 3 zákona č. 583/2003 Z. z..

V   súlade s ust.   §   1   ods.   3   zákona č.   586/2003 Z.   z.   o advokácii právne služby na území Slovenskej republiky poskytujú advokáti, ako aj ďalšie fyzické osoby a právnické osoby uvedené v ust. § 30 písm. b/, c/, d/, e/ a i/ za podmienok a spôsobom ustanoveným týmto zákonom.

Ustanovenie   §   1   ods.   3   tohto   zákona   je   kogentnou   normou   vyjadrenou   slovným spojením: „právne služby na území Slovenskej republiky poskytujú advokáti..." Dobrovoľné zastúpenie na základe plnomocenstva (§ 31 a nasl. OZ) a plnomocenstva na zastupovanie v občianskom súdnom konaní (§ 24 a nasl. O. s. p.) je aj typickým príkladom činnosti advokátov, avšak zastúpenie účastníka, ktorýmkoľvek občanom spôsobilým na právne úkony v súlade s ust. § 27 Občianskeho súdneho poriadku nie je právnou službou.

Odvolací   súd   preto   stotožňujúc   sa   s   právnym   záverom   súdu   prvého   stupňa o absolútnej neplatnosti právneho úkonu dohody o odmene za poskytnuté služby zo dňa 1. 7. 2008 podľa § 39 Občianskeho zákonníka potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O. s. p...»

Skutkové a právne závery krajského súdu sú v danom prípade jasne zdôvodnené a toto   zdôvodnenie   je   i   náležite   a   obšírne   zhodnotené.   Krajský   súd   sa   vysporiadal s námietkami obsiahnutými v odvolaní sťažovateľa ústavne predvídaným spôsobom. Závery krajského   súdu   sú   logickým   pokračovaním   dokazovania   vykonaného   prvostupňovým a druhostupňovým súdom a podradené príslušným právnym ustanoveniam, ktorými sa daná právna vec spravuje. Sťažovateľ ani žiadne námietky, pokiaľ ide   o jeho súdnu   ochranu zaručenú čl. 46 a nasl. Ústavy, nevzniesol. Ústavný súd preto nemá dôvod hodnotiť postup všeobecného súdu smerom k týmto garanciám.

Ústavný súd nepovažuje odôvodnenie rozsudku krajského súdu č. k. 3 Co/28/2011-118 z 26. apríla 2011 za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné,   resp.   udržateľné   do   tej   miery,   aby   malo   za   následok   porušenie označených   ústavnoprocesných   práv sťažovateľa. Samotná skutočnosť,   že sa   sťažovateľ s rozhodnutím   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   viesť   k   záveru   o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní nezistil žiadne skutočnosti signalizujúce možnosť   porušenia   základného   práva   sťažovateľa   uskutočňovať   inú   zárobkovú   činnosť podľa čl. 35 ods. 1 ústavy a základného práva vykonávať inú hospodársku činnosť podľa čl. 26   ods.   1   listiny,   preto   sťažnosť   v   časti   namietajúcej   rozsudok   krajského   súdu č. k. 3 Co/28/2011-118 z 26. apríla 2011 odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   namietal   len   porušenie   základného   práva uskutočňovať   inú   zárobkovú   činnosť   podľa   čl.   35   ods.   1   ústavy   a   základného   práva vykonávať inú   hospodársku   činnosť   podľa   čl.   26   ods.   1 listiny.   Sťažovateľ   nenamietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavný súd odmietol sťažnosť, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 35 ods. 1 ústavy a základného práva podľa čl. 26 ods. 1 listiny v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 116/05) vychádzajúc z toho, že absencia porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných   práv   sťažovateľa   hmotnoprávneho   charakteru.   Ústavný   súd   totiž   v   súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   práv   hmotného charakteru,   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný   súd   bol   opravnou   inštanciou   voči   všeobecným   súdom,   a   nie súdnym   orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým   postupom   nahradzoval   skutkové   a   právne   závery   v   rozhodnutiach   všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom toho, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   ďalšieho   právneho   významu zaoberať   sa   ďalšími   návrhmi   vznesenými   v petite   sťažnosti,   ktoré   sa   viažu   na   úspech o merite veci.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2011