znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 388/2010-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. októbra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti T., s. r. o., B., právne zastúpenej advokátom Mgr. F. P., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžf/63/2009 z 13. apríla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti T., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. septembra 2010 doručená sťažnosť spoločnosti T., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sžf/63/2009 z 13. apríla 2010 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   Daňový   úrad   B.   (ďalej   len   „daňový   úrad“) rozhodnutím   č.   651/230/43101/07/Mal.   z   3.   júla   2007   nepriznal   v   daňovom   konaní sťažovateľke nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty, ktorý mal vzniknúť z postúpenia práv   z   licenčnej   zmluvy k patentu, a namiesto   toho   jej   určil   priamu   daňovú   povinnosť vychádzajúc z právneho názoru, že predmetom licenčnej zmluvy je technické riešenie ako ucelená komplexná myšlienka chránená patentom, ktorá nie je reálne deliteľná, možno ju využívať výlučne ako celok, a preto v okolnostiach prípadu plnenie poskytnuté licenčnou zmluvou uzavretou sťažovateľkou a spoločnosťou T., s. r. o., ktorým malo byť využívanie patentu v rozsahu 15,00 %, je plnením nemožným. Z titulu nemožného plnenia nemohlo dôjsť   k   dodaniu   služby,   a   preto   nevznikla   ani   daňová   povinnosť   a   nebola   splnená   ani podmienka uplatnenia práva odpočítať daň v zmysle § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z pridanej hodnoty“).

Na základe odvolania sťažovateľky Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len   „daňové   riaditeľstvo“)   rozhodnutím   č.   I/221/12583-86537/2007/991909-r z 26. novembra   2007   potvrdilo   rozhodnutie   daňového   úradu   ako   vecne   správne. Sťažovateľka   následne   podala   žalobu   proti   rozhodnutiu   daňového   riaditeľstva,   ktorú Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 23 S/36/2008-72 zo   14.   januára 2009 zamietol   stotožniac sa   so   závermi daňových   orgánov.   Napokon   aj najvyšší súd napadnutým rozsudkom potvrdil ako vecne správny rozsudok krajského súdu.  

Sťažovateľka vidí ako kľúčové pochybenie najvyššieho súdu jeho procesný postup, ktorým   nerešpektoval   povinnosť   vyplývajúcu   z   komunitárneho   práva,   podľa   ktorého «vnútroštátny   súd   musí   predložiť   prejudiciálnu   otázku   ESD   vždy,   keď   sa   splnia podmienky... Súd však v tejto veci konanie neprerušil /§109 ods. 1 písm. c/ O. s. p./, ESD prejudiciálne   otázky   nepredložil   /hoci   rozpor   medzi   rozhodnutím   súdu   a   platnou judikatúrou ESD je evidentný/, čím podľa nášho názoru porušil čl. 46 ods. 1... a porušil čl. 48 ods. 1 Ústavy SR...

Sťažovateľ   tvrdí,   že   takýto   výklad   hmotno-právnych   noriem,   v   danom   prípade Smernice Rady 2006/112/ES /ďalej len „Smernica“/ a zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej   hodnoty   v   znení   neskorších   predpisov   /ďalej   len   „zákon   č.   222/2004   Z.   z./ krajským súdom, ako aj Najvyšším súdom SR, je v rozpore s ich obsahom a je ústavne neakceptovateľný....

Spoločný systém DPH je založený na zásade,   že na tovar a služby sa uplatňuje všeobecná daň   zo   spotreby   presne   úmerná cene   tovaru   a služieb   bez ohľadu   na   počet transakcií uskutočnených vo výrobnom a distribučnom procese pred stupňom na ktorom sa daň účtuje....

Nepriznanie   nároku   sťažovateľovi   na   odpočítanie   dane   z   faktúry   č.   051205/TA z 5. 12. 2005 od spoločnosti V. s. r. o. (sťažovateľka mala v skutočnosti zrejme na mysli spoločnosť T., s. r. o., pozn.) za odplatný prevod užívacích práv nemá oporu v Smernici a ani v zákone č. 222/2004 Z. z....

Členské štáty sú povinné umožniť odpočítať   daňové zaťaženie,   ku ktorému došlo v predchádzajúcom   stupni.   Toto   právo   má   osobu   povinnú   platiť   daň   oslobodiť   od akéhokoľvek zaťaženia daňou z pridanej hodnoty z bezprostredne predchádzajúceho stupňa. Povinnosť odviesť daň sa tak vzťahuje len na rôzne nákladové zložky ceny tovaru a služieb, ktoré   sú   súčasťou   ceny   na   ďalšom   stupni.   Právo   uplatniť   nárok   na   odpočet   dane   je neoddeliteľnou súčasťou systému dane z pridanej hodnoty a v zásade ho nie je možné obmedziť....

Neuznaním   odpočítania   dane   došlo   k   porušeniu   princípu   neutrality   z   pridanej hodnoty, ako jedného zo základných mechanizmov fungovania dane z pridanej hodnoty a k narušeniu podmienok hospodárskej súťaže /bod 4 a bod 5 preambuly Smernice.»

Ďalej sťažovateľka namietala, že postup daňových orgánov a súdov bol v rozpore s čl. 1 ods. 1 ústavy a s princípmi právneho štátu, „ktorých neoddeliteľnou súčasťou je aj princíp právnej istoty. Princíp právnej istoty spočíva okrem iného v tom, že všetky subjekty práva   môžu   odôvodnene   očakávať,   že   príslušné   štátne   orgány   a   súdy   budú   konať   a rozhodovať   podľa   platných   právnych   predpisov,   že   ich   budú   správne   vykladať   a aplikovať /napr. II. ÚS 48/97/. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR je právo účastníka konania na rozhodnutie, ktoré je plne konformné s hmotno-právnym predpisom a v danom prípade aj s normami EÚ.... V uvedených rozsudkoch ide o svojvôľu pri výklade a aplikácii zákonného predpisu, pretože súdy sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlili od znenia príslušných   ustanovení,   že   zásadne   popreli   ich   účel   a   význam   /napr.   III   ÚS   264/05/. Z uvedených   dôvodov   skutkové   a   právne   závery   súdov   v   uvedených   rozsudkoch   sú arbitrárne, z ústavného hľadiska neudržateľné a majú za následok porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR.“.

Sťažovateľka na základe uvedeného žiadal vydať toto rozhodnutie: „1. Najvyšší súd SR rozsudkom č. 5 Sžf/63/2009 z 13. 4. 2010 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2 a čl. 48 ods. 1 Ústavy SR.

2. Najvyšší súd SR rozsudkom č. 5 Sžf/63/2009 z 13. 4. 2010 taktiež porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

3. Rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 5 Sžf/63/2009 z 13.4.2010 sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

4. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia podľa ustanovenia § 11 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. za 2 úkony právnej služby v sume 240,46 EUR.“  

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané niekým   zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže   ústavný súd   na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl.   48   ods.   1   prvej   vety   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému sudcovi.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že ústavný súd by mal v tejto veci zaujať názor k obsahu základného   práva   na   súdnu   ochranu   s   osobitným   zreteľom   na   povinnosť/možnosť všeobecného súdu podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodne čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva; ďalej len „zmluva“) predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“).

Podľa čl. 267 zmluvy Súdny dvor má právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú:

a) výkladu zmlúv,

b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie;Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor, aby o nej vydal rozhodnutie.

Ak sa takáto otázka predloží v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor.

Rozhodovacou   činnosťou   ústavného   súdu   nebolo   dosiaľ   v   iných   prerokúvaných veciach vyslovené porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy z dôvodu, že všeobecný súd nepredložil prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa medzinárodnej   zmluvy,   ktorou   je   Slovenská   republika   viazaná.   Ústavný   súd   sa   k   tejto otázke   už   vyjadril   v   tomto   zmysle:   „Súčasťou   takého   právneho   základu   po   vstupe Slovenskej   republiky   do   Európskej   únie je aj výklad práva   spoločenstva   podľa   čl.   234 zmluvy Súdnym dvorom ES v konaní o prejudiciálnej otázke. V takom prípade je však výklad   práva   spoločenstva   v   rozsudku   Súdneho   dvora   súčasťou   právneho   základu rozhodovania vo veci samej.“ (IV. ÚS 206/08)

Pri skúmaní, či v konkrétnej veci sa účastník môže spoliehať, že má ústavne chránené právo   na   to,   aby   vnútroštátny   súd   predložil   Súdnemu   dvoru   prejudiciálnu   otázku,   je potrebné   zohľadniť   viacero   právne   významných   skutočností   a   vziať   na   zreteľ   čl.   267 zmluvy, judikatúru Súdneho dvora k tomuto článku, judikatúru ústavného súdu k obsahu základného práva na súdnu ochranu a v súlade s čl. 46 ods. 4 ústavy aj Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „OSP“) judikatúru k jeho príslušným ustanoveniam.

Ústavný súd konštatuje, že nie je príslušný na to, aby vykladal právo Európskej únie, pretože na jeho výklad je príslušný Súdny dvor, a to osobitne v konaní o predbežnej otázke. Účelom tohto konania je predovšetkým zaistiť jednotnú aplikáciu noriem Európskej únie vnútroštátnymi súdmi členských štátov a zabrániť vzniku väčšieho množstva vnútroštátnej judikatúry, ktorá by bola v rozpore s komunitárnym právom [pozri Bobek, M.: Porušení povinnosti zahájit řízení o předběžné otázce podle článku 234 (3) SES. Praha: C. H. Beck, 2004, s. 17].

Vnútroštátny súd je podľa § 1 OSP povinný zabezpečiť spravodlivú ochranu práv a oprávnených   záujmov   účastníkov   konania.   Súd   dosahuje   tento   základný   a   aj   ústavne vymedzený cieľ (čl. 46 ods. 1 ústavy) v postupe pred ním využívajúc pritom rozmanité procesné   prostriedky.   Takýmto   procesným   úkonom   vnútroštátneho   súdu   je   prerušenie konania   podľa   §   109   ods.   1   písm.   c)   OSP,   ak   súd   rozhodol,   že   požiada   Súdny   dvor o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. Z uvedeného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku je zrejmé, že zákonná úprava predpokladá, že súd bude na poskytnutie   spravodlivej   ochrany   práv   a   oprávnených   záujmov   účastníkov   niekedy potrebovať na rozhodnutie vo veci samej výklad práva Európskej únie podávaný Súdnym dvorom v konaní o prejudiciálnej otázke.

Povinnosť   predložiť   prejudiciálnu   otázku   Súdnemu   dvoru   platí   len   pre   taký vnútroštátny   súd,   ktorý   je   súdom   poslednej   inštancie   v   konkrétnom   spore   alebo   v   inej právnej   veci,   t.   j.   súdom,   proti   ktorého   rozhodnutiu   nemožno   podať   žiaden   opravný prostriedok (výnimkou z povahy veci je návrh na obnovu konania). Ak taký súd, ktorý je súdom,   proti   ktorého   rozhodnutiu   už   niet   žiadneho   opravného   prostriedku,   nepredloží prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, hoci tak urobiť mal, otvára sa otázka ústavnosti jeho postupu so zreteľom na čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 1 ústavy.

Nepredloženie veci Súdnemu dvoru v prípadoch, keď je príslušný súd povinný tak urobiť, môže znamenať odňatie veci zákonnému sudcovi aj podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v zmysle ktorého má každý právo na to, aby jeho vec bola prejednaná súdom zriadeným na základe   zákona.   Kompetencie   a   príslušnosť   súdu   tak   nielenže   musia   byť   zákonom ustanovené, ale musia byť v praxi taktiež aplikované.

Sťažovateľka   tvrdí,   že   najvyšší   súd   mal   predložiť   Súdnemu   dvoru   prejudiciálnu otázku, a ak tak neurobil, porušil okrem iného jej základné právo na zákonného sudcu zaručené v čl. 48 ods. 1 ústavy.

V súvislosti s nesplnením povinnosti predložiť predbežnú otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 267 zmluvy (predtým čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) možno spomenúť   napr.   judikatúru   nemeckého   Spolkového   ústavného   súdu,   ktorý   už   dlhodobo uznáva, že Súdny dvor patrí pod pojem zákonného sudcu v zmysle čl. 101 ods. 1 druhej vety Základného zákona Spolkovej republiky Nemecko (ďalej len „základný zákon SRN“). Obdobná   zásada   ako   v   základnom   zákone   SRN   je   zakotvená   taktiež   vo   väčšine   ústav členských štátov Európskej únie.

Treba poznamenať, že nie každé porušenie povinnosti predložiť predbežnú otázku je podľa judikatúry nemeckého Spolkového ústavného súdu považované za porušenie garancie zákonného sudcu. Je to tak iba v prípade, ak súd, ktorý predbežnú otázku nepredložil, svoju povinnosť   tak   urobiť   „nerozpoznal“.   Samotná   procesná   vada   (error   in   procedendo)   na porušenie   záruky   zákonného   sudcu   nepostačuje   [porovnaj   rozhodnutie   Spolkového ústavného   súdu   Europarecht   (Eur)   1988,   s.   190].   V   zmysle   judikatúry   nemeckého Spolkového ústavného súdu k svojvôli vedúcej k porušeniu práva na zákonného sudcu by došlo, ak rozhodujúci súd posledného stupňa mal sám pochybnosti týkajúce sa správneho výkladu   komunitárneho   práva,   a   napriek   tomu   sa   neobrátil   na   Súdny   dvor,   alebo   ak rozhodujúci súd sa úmyselne odchýlil od ustáleného výkladu danej otázky, a napriek tomu nezahájil konanie o predbežnej otázke, a ak neexistovala ustálená judikatúra Súdneho dvora k danej otázke, alebo takáto judikatúra nepokrýva celú problematiku [pozri Bobek, M.: Porušení povinnosti zahájit řízení o předběžné otázce podle článku 234 (3) SES. Praha: C. H. Beck, 2004, s. 49].

Konanie   podľa   čl.   267   zmluvy   je   založené na   deľbe   úloh   medzi   vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom. Je vecou len vnútroštátneho súdu, pred ktorým začal spor a ktorý nesie zodpovednosť za súdne rozhodnutie, posúdiť so zreteľom na konkrétne okolnosti veci nevyhnutnosť rozsudku o prejudiciálnej otázke pre vydanie rozsudku vo veci samej, ako aj relevantnosť otázok, ktoré položí Súdnemu dvoru. V dôsledku toho je Súdny dvor v zásade povinný   rozhodnúť,   pokiaľ   sa   položené   otázky   týkajú   výkladu   práva   spoločenstva (napríklad   rozsudok   z   11.   júla   2006,   Chacón   Navas,   C   13/05,   bod   32   a   tam   citovaná judikatúra).

Z toho však vyplýva, že v rozsahu výkladu práva spoločenstva je zákonným sudcom vo   veci   začatej   pred   vnútroštátnym   súdom   nielen   sudca   určený   rozvrhom   práce   podľa osobitných predpisov, ale aj komunitárny sudca, lebo jeho povinnosť rozhodnúť o otázkach interpretácie komunitárneho práva je súčasne aj jeho oprávnením, ktoré nemožno zásadne obísť, a ak, tak len komunitárnym právom určenými spôsobmi, ktoré vyplývajú z judikatúry Súdneho   dvora   európskych   spoločenstiev,   napríklad   vo   veciach,   v   ktorých   sa   uplatní CILFIT formula (pozri rozsudok vo veci 283/81 Srl CILFIT a Lanificio di Gavardo SpA proti Ministerstvu zdravotníctva zo 6. októbra 1982).

Najvyšší   súd   napadnutým   rozsudkom   potvrdil   rozsudok   krajského   súdu č. k. 23 S 36/2008-72 zo 14. januára 2009, ktorým bola zamietnutá žaloba sťažovateľky o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   daňového   riaditeľstva,   konštatujúc   dostatočnosť „logických   argumentov   a   relevantných   právnych   záverov   spolu   so   správnou   citáciou dotknutých právnych noriem“ a v prevažujúcom rozsahu sa stotožňujúc s právnym názorom krajského   súdu.   Najvyšší   súd   považoval za   nutné „skúmať   právny   záver   žalovaného   o nemožnosti právneho plnenia, pokiaľ sa malo zmluvne poskytnúť právo... užívať patent“, pričom uviedol, že skutočný obsah právneho úkonu sa „musí zisťovať využitím základných výkladových   pravidiel,   ktoré   sú   pre   dotknutú   oblasť   pozitívneho   práva   predpísané“. S použitím ustanovení podľa § 266 Obchodného zákonníka a po zohľadnení odborného stanoviska   Úradu   priemyselného   vlastníctva   Slovenskej   republiky   obsiahnutého   v   spise dospel   aj   najvyšší   súd   k   záveru   zhodnému   so   závermi   krajského   súdu,   že «poskytnuté zmluvné plnenie - prevod práva užívať patent SR č. 278312 „Spôsob úpravy mastenca“ v rozsahu 15 % užívacích práv poskytovateľa licencie (výslovne uvedené v čl. IV. - najmä bod 3.)   predstavuje   k   právu   užívať   patent   nemožné   plnenie,   inak   povedané,   zákonom   a technickými podmienkami využiteľnosti patentu neuskutočniteľné plnenie».

Pokiaľ ide o kľúčovú námietku sťažovateľky, že najvyšší súd nepredložil Súdnemu dvoru   prejudiciálnu   otázku   týkajúcu   sa   výkladu   Smernice   Rady   2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom   systéme dane z pridanej hodnoty   (Ú. v.   EÚ L   347, 11. decembra 2006) v znení smernice Rady 2006/138/ES z 19. decembra 2006 (Ú. v. EÚ L 384, 29. decembra 2006) (ďalej len „Smernica Rady“), ústavný súd musí pripomenúť, že účastník konania podľa zákonnej úpravy nemá nárok na to, aby vnútroštátny súd prerušil konanie   a   predložil   prejudiciálnu   otázku   Súdnemu   dvoru.   Takýto   postup   však   môže navrhnúť   a   môže   ho   ovplyvniť   prípadným   odvolaním   sa   proti   uzneseniu,   ktorým   sa o návrhu na prerušenie konania z dôvodu predloženia prejudiciálnej otázky (ne) vyhovelo.

Ústavný súd preskúmaním vyžiadaného spisu krajského súdu sp. zn. 23 S/36/2008 zistil,   že   sťažovateľka   v   konaní   pred   krajským   súdom   ani   v   odvolacom   konaní   pred najvyšším súdom nenamietala nesprávny výklad aktov Európskej únie daňovým úradom a daňovým   riaditeľstvom   a   ani   nenavrhovala   začatie   konania   pred   súdnym   dvorom o prejudiciálnej otázke. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že ani sťažovateľka sa v spore   dôsledne   neriadila   zásadou   vigilantibus   iura   (každý   nech   si   stráži   práva),   keď nenastolila otázku týkajúcu sa rozporu aplikovaných ustanovení zákona o dani z pridanej hodnoty so Smernicou Rady, ktorej obsah bol transponovaný do zákona o dani z pridanej hodnoty zákonom č. 593/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov.

Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva, že všeobecný súd   môže   prerušiť   konanie   a   predložiť   Súdnemu   dvoru   návrh   na   rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na návrh účastníka konania, avšak predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že   sa   v   konkrétnej   veci   aplikujú   ustanovenia   zákona   platného   v   Slovenskej   republike, do ktorého   bol   prenesený   obsah   úniových   právnych   noriem.   Predpokladom   povinnosti zahájiť konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry   Súdneho   dvora   predovšetkým   skutočnosť,   či   otázka   komunitárneho práva je pre riešenie daného prípadu relevantná [Bobek, M.: Porušení povinnosti zahájit řízení o předběžné otázce podle článku 234 (3) SES. Praha: C. H. Beck, 2004, s. 41]. Ako vyplýva   z   citovaných   častí   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   najvyššieho   súdu, v danom prípade bolo podstatnou právnou otázkou posúdenie možnosti/nemožnosti plnenia zmluvy   a   z   toho   vyplývajúceho   záveru,   či   došlo   k   uskutočneniu   zdaniteľného   plnenia. Právny záver všeobecných súdov o tom, že v okolnostiach prípadu ide o neuskutočniteľné plnenie, sa opiera o ustanovenia Obchodného zákonníka upravujúce všeobecné náležitosti právnych úkonov a náležitosti licenčnej zmluvy (uvedené vyplýva aj z odkazu najvyššieho súdu na obsah preskúmavaného rozhodnutia   krajského súdu), a nie z právnych noriem upravujúcich   otázku   dane   z   pridanej   hodnoty   obsahujúcich   transponované   normy komunitárneho práva, ktorých odlišného výkladu sa sťažovateľka v sťažnosti domáhala. Z uvedeného dôvodu potom ústavný súd nevidí dôvod vyhodnotiť postup najvyššieho súdu, ktorý nepredložil Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku týkajúcu sa Smernice Rady, ako nesprávny, pretože otázka výkladu komunitárneho práva pre riešenie daného prípadu nebola relevantná. Právne posúdenie vzniku práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty podľa príslušných   ustanovení   zákona   bolo   totiž   determinované   posúdením   právneho   úkonu, z ktorého k uskutočneniu zdaniteľného plnenia malo dôjsť. Pokiaľ ani názor krajského súdu nebol v odvolacom konaní pred najvyšším súdom oponovaný sťažovateľkou v tom smere, že relevantné právne normy boli na tento prípad aplikované v rozpore s komunitárnym právom, prípadne jeho judikatúrou, nie je opodstatnené považovať napadnuté rozhodnutie za   porušujúce   ústavno-procesné   práva   obsiahnuté   v   čl.   46   ods.   1   a   2   ústavy.   V   tejto súvislosti   ústavný   súd   poznamenáva,   že   nie   je   opravnou   inštanciou   voči   všeobecným súdom,   ale   je   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti   podľa   čl.   124   ústavy.   Navyše,   ani poukaz sťažovateľky na niektoré rozhodnutia Súdneho dvora týkajúce sa výkladu smerníc práva   Európskej   únie v súvislosti   s   daňou   z priadnej   hodnoty   nepreukázalo po   právnej stránke   zjavný   rozpor   napadnutého   rozhodnutia   s   ich   obsahom,   pretože   ani   v   jednom z týchto konaní nebol riešený prípad vzniku práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty z nemožného plnenia.  

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia s ohľadom na ustanovenie § 120 ods. 1 OSP zosumarizoval skutkové a právne poznatky a z nich následne plynúce logické úvahy, ktoré viedli k záveru vyjadrenému vo výroku rozhodnutia. Najvyšší súd predložil odpovede   na   všetky   vznesené   otázky,   ktoré   právne   kvalifikoval   spôsobom   súladným s ústavou.   Ústavný   súd   v   rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti   uzavrel,   že z napadnutého   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   vyplýva,   že   tento   svoje   právne   závery   aj dostatočne   odôvodnil.   Z   jeho   záverov   nevyplýva   jednostrannosť   alebo   taká   aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Samotná   skutočnosť,   že   sa   sťažovateľka   s   rozhodnutím   najvyššieho   súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho rozhodnutia. Ústavný súd poukazuje na to, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, I. ÚS 3/97).

Keďže   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   sa   nepreukázala   potreba   výkladu komunitárneho   práva   Súdnym   dvorom   v   konaní   o   prejudiciálnej   otázke   (ústavný   súd opätovne zdôrazňuje, že uvedený postup sťažovateľka ani nenavrhovala), nemožno dospieť ani k záveru, že došlo k porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.

Na základe uvedeného ústavný súd nezistiac relevantnú súvislosť medzi napadnutým postupom   najvyššieho   súdu   a   základnými   právami   a   slobodami,   ktorých   porušenia sťažovateľka   namietala,   odmietol   sťažnosť   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti.   Keďže ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať   sa   ďalšími požiadavkami a návrhmi, ktoré v nej sťažovateľka nastolila a ktoré sú viazané na úspech v konaní.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. októbra 2010