znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 388/09-47

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. marca 2010 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Rudolfa   Tkáčika   a   Ľubomíra   Dobríka o prijatej sťažnosti J. M., K., zastúpeného advokátom JUDr. A. S., Advokátska kancelária, D.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 48/2002 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 48/2002 p o r u š e n é   b o l i.

2.   Okresnému   súdu   Čadca p r i k a z u j e   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 10 C 48/2002 konať bez zbytočných prieťahov.

3. J. M. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur),   ktoré j e   Okresný   súd   Čadca p o v i n n ý   vyplatiť   mu   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Čadca j e   p o v i n n ý   J. M. uhradiť trovy konania v sume 245,70 € (slovom   dvestoštyridsaťpäť eur   a   sedemdesiat   centov)   na účet   jeho   právneho   zástupcu, advokáta JUDr. A. S., Advokátska kancelária, D., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 388/09-25   z   9.   decembra   2009   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť J. M., K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 48/2002.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplynulo,   že   sťažovateľ   vystupuje   ako   odporca   v   konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 10 C 48/2002 začatom na základe návrhu podaného 22. novembra 2001.

Podľa vyjadrenia sťažovateľa okresný súd v priebehu rokov 2003 a 2004 „prakticky vôbec   nekonal   a   to   bez   akýchkoľvek   dôvodov,   prípadne   dôvodov,   ktoré   by   zapríčinili samotní   účastníci   konania“,   čím   spôsobil   pri   prerokovaní   veci „bezdôvodné   prieťahy v konaní,   čím   porušil   základné   právo   sťažovateľa   –   právo   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov“.

Okresný súd prijal vo veci meritórne rozhodnutie – rozsudok 29. júna 2005, ktorý však Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) 24. apríla 2007 zrušil   a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie, pričom ho zaviazal ustanoviť vo veci nového znalca. Uvedený pokyn však okresný súd splnil až „uznesením zo dňa 16. marca 2009, t.j. 2 roky po tom, čo mu bolo doručené rozhodnutie druhostupňového súdu“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ v závere sťažnosti žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 48/2002 porušil jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov a sťažovateľovi priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 €, ako aj trovy právneho zastúpenia.

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k   veci   písomne   vyjadril   okresný   súd prostredníctvom svojho predsedu. V liste sp. zn. Spr   40/10 doručenom ústavnému súdu 26. januára   2010   poukazujúc   na   podrobný   chronologický   prehľad   procesných   úkonov konania   uviedol,   že   v   predmetnom   konaní   sa   vyskytli   prieťahy „spôsobené   jednak účastníkmi   konania   a   ich   právnymi   zástupcami,   súdnymi   znalcami   ako   aj   zo   strany okresného súdu“.

Vyjadril sa tiež, že vo veci bolo potrebné ustanoviť znalca a vzhľadom na predmet sporu „bolo   obtiažné   nájsť   súdneho   znalca,   ktorý   by   mohol   riadne   a   včas   vypracovať znalecký posudok“.

V   závere   listu   predseda   okresného   súdu   vyslovil   súhlas s   upustením   od   ústneho pojednávania.

Právny   zástupca   sťažovateľa   možnosť   vyjadriť   sa   k   stanovisku   okresného   súdu nevyužil. V liste doručenom ústavnému súdu 15. februára 2010 oznámil, že sťažovateľ súhlasí s upustením od ústneho pojednávania v danej veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Pokiaľ ide o priebeh a stav napadnutého konania na okresnom súde, ústavný súd z obsahu predmetného súdneho spisu zistil tieto pre posúdenie veci relevantné okolnosti:Okresný súd uznesením z 13. februára 2003 nepriznal navrhovateľovi oslobodenie od súdnych   poplatkov.   Na   základe   odvolania   navrhovateľa   však   krajský   súd   predmetné uznesenie   30.   apríla   2003   zrušil   a   vrátil   okresnému   súdu   vec   na   ďalšie   konanie a rozhodnutie.   Okresný   súd   po   vykonaní   niekoľkých   procesných   úkonov   vykonaných pre účely   tohto   rozhodnutia   navrhovateľovi   napokon   30.   januára   2004   oslobodenie od súdnych poplatkov priznal.

Okresný súd predložil 6. októbra 2005 krajskému súdu spisový materiál s odvolaním podaným proti jeho rozsudku zo strany sťažovateľa. Krajský súd mu však spisový materiál s opravným prostriedkom vrátil na účel odstránenia zistených nedostatkov, na základe čoho prijal okresný súd opravné uznesenie, vykonal niekoľko procesných úkonov a opätovne predložil spisový materiál s podaným odvolaním krajskému súdu.

Krajský súd uznesením z 24. apríla 2007 rozsudok okresného súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie a rozhodnutie s odôvodnením, že si okresný súd neozrejmil základ žalobného nároku navrhovateľa a dokazovanie vykonal nedostatočne, v konaní ustanovil znalca, u ktorého nebola dodržaná záruka objektívnosti, a nepriložil k spisovému materiálu vecný dôkaz, ktorý bolo potrebné v odvolacom konaní preskúmať.

Na pojednávaní konanom 28. novembra 2007 vyzval okresný súd účastníkov konania na predloženie relevantných podkladov pre účely rozhodnutia o zložení preddavku na trovy dokazovania. Sťažovateľ túto výzvu splnil 18. apríla 2008.

Okresnému   súdu   boli   10.   novembra   2008   oznámené   skutočnosti   relevantné pre znalecké dokazovanie a znalec bol ustanovený uznesením zo 16. marca 2009.

Ustanovený   znalec   14.   apríla   2009   okresnému   súdu   oznámil,   že   mu   objektívne dôvody   neumožňujú   predložiť   znalecký   posudok   v   určenej   lehote.   Okresný   súd   vyzval znalca,   aby   oznámil   dôvody   odmietnutia   vykonania   znaleckej   činnosti   27.   júla   2009 a na základe   odpovede   znalca   z   12.   augusta   2009   (v   nej   znalec uviedol: „...na   otázky, na ktoré by som mal dať odpoveď, by som sa cca na 99% stotožnil so závermi znalca Doc. Mgr. art. V. Č.“) jeho ustanovenie uznesením zo 17. augusta 2009 zrušil.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   vec   dosiaľ   skončená   nie   je   a   najbližší   termín pojednávania je okresným súdom určený na 23. marec 2010.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   základného   práva   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola prejednaná v primeranej lehote.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 253/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni uvedený stav právnej neistoty.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla   a   účinná,   ďalej   z   §   100   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Samosudca   je podľa   § 117 ods.   1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou   (IV.   ÚS   74/02,   III.   ÚS   247/03,   IV.   ÚS   272/04)   ústavný   súd   zohľadnil   tri základné   kritériá,   ktorými   sú   právna   a   faktická   zložitosť   veci,   o   ktorej   súd   rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1. Predmetom konania, v ktorom sťažovateľ namieta zbytočné prieťahy, je návrh na zaplatenie „15 000 Sk“ z titulu náhrady škody. Z obsahu súdneho spisu ani z vyjadrení sťažovateľa a okresného súdu ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by umožnila prijať záver o skutkovej alebo právnej zložitosti veci.

2. V správaní sťažovateľa bol zistený jediný výraznejší moment pripísateľný na vrub sťažovateľovi, ktorý mal negatívny dopad na rýchlosť a plynulosť posudzovaného konania, avšak v miere nepatrnej a neporovnateľnej s nedostatkami v postupe okresného súdu.Ide o oneskorenú reakciu sťažovateľa na výzvu okresného súdu, ktorý účastníkom konania uložil na pojednávaní 28. novembra 2007 povinnosť predložiť podklady pre účely rozhodnutia   o   zložení   preddavku   na   trovy   dokazovania   a   ktorú   si   sťažovateľ   splnil   až s odstupom vyše štyroch mesiacov, 18. apríla 2008.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa, bol postup okresného súdu.

Ústavný súd pri preskúmaní postupu okresného súdu v posudzovanom konaní zistil krátkodobé obdobie nečinnosti, keď okresný súd nekonal bez toho, aby mu v tom bránila zákonná prekážka, ktoré sa premietlo do zbytočných prieťahov v konaní v celkovom trvaní štyroch mesiacov.

Ide   o   obdobie   od   10.   novembra   2008,   keď   boli   okresnému   súdu   oznámené skutočnosti potrebné pre znalecké dokazovanie, do 16. marca 2009, keď okresný súd vydal uznesenie o ustanovení znalca.

Ústavný   súd   pripomína,   že   nielen   nečinnosť,   ale   aj   nesústredená   a   neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného dohovorom, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny   orgán,   aby   o   jeho   veci   rozhodol   (napr.   I.   ÚS   376/06,   III.   ÚS   90/07, III. ÚS 109/07).

Podľa zistenia ústavného súdu bolo predmetné konanie poznačené neefektívnou a nesústredenou činnosťou okresného súdu.

O   neefektívnej   činnosti   okresného   súdu   v   predmetnom   konaní   svedčí   postup okresného súdu, ktorý uznesením z 13. februára 2003 nepriznal navrhovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov, no po zrušení tohto rozhodnutia nadriadeným súdom napokon prijal 30.   januára   2004   rozhodnutie   o   priznaní   oslobodenia   pre   navrhovateľa.   V   období ohraničenom   označenými   uzneseniami   tak   bolo   duplicitne   vykonávané   dokazovanie slúžiace výlučne rozhodovaniu o tejto otázke.

Ako nesústredenú činnosť hodnotí ústavný súd situáciu spôsobenú okresným súdom, keď bol nadriadený súd 30. januára 2006 nútený vrátiť okresnému súdu predložený spisový materiál s podaným odvolaním (proti rozsudku okresného súdu z 10. mája 2005) z dôvodov zistených   nedostatkov   a   okresný   súd   mu   po   odstránení   nedostatkov   opätovne   predložil podaný opravný prostriedok spolu so spisom 27. novembra 2006. Takouto nesústredenou činnosťou okresný súd zbytočne predĺžil súdne konanie.

Neefektívnu   činnosť   okresného   súdu   tiež   potvrdzuje   uznesenie   krajského   súdu z 24. apríla 2007, ktorým bol zrušený rozsudok okresného súdu z 10. mája 2005 z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov.

Napokon ústavný súd považuje za neefektívnu činnosť postup okresného súdu, keď po doručení oznámenia ustanoveného znalca, v ktorom tento uviedol, že odmieta znalecké dokazovanie vykonať a zároveň v ňom vyslovil vecný znalecký záver, znalca oslobodil od povinnosti vypracovania znaleckého posudku, namiesto toho, aby zabránil sťažovaniu postupu   konania   zo   strany   znalca,   napr.   poučením   o   jeho   postavení   a   povinnostiach v konaní v zmysle § 16 ods. 1 a 2 zákona č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, prípadne využitím možností poriadkových opatrení v zmysle § 53 OSP.

V tomto kontexte ústavný súd obranu okresného súdu o obtiažnosti zabezpečenia súdneho znalca nemohol akceptovať.

Z petitu podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ žiadal ústavný súd aj o vyslovenie porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru v predmetnom konaní pred okresným súdom.

Ústavný súd si už pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   garantovaného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu pre ľudské   práva   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote, z tohto dôvodu v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, III. ÚS 109/07).

Postup okresného súdu vzhľadom na uvedené obdobie nečinnosti, s prihliadnutím na doterajšiu   dobu   konania   (viac   ako   8   rokov)   a   predovšetkým   na   jeho   neefektívnu a nesústredenú   činnosť   nemožno   považovať   za   ústavne   akceptovateľný   vo   vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ani za primeraný vo vzťahu k právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto dospel k záveru, že základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli porušené.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom a konanie pred okresným súdom v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti skončené nebolo, prikázal okresnému súdu, aby konal vo veci bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti žiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 20 000 €, pretože mu okresný súd „spôsobil nemajetkovú ujmu na jeho základných právach,   keďže   do   dnešného   dňa   vo   veci   nie   je   právoplatne   a   spravodlivo   rozhodnuté a sťažovateľ pociťuje závažnú ujmu na jeho základných právach“.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľovi sumu 1   500 €.   Táto   suma zohľadňuje celkovú   dĺžku   posudzovaného konania s prihliadnutím na predmet   konania,   dĺžku   zbytočných   prieťahov   v   konaní   a   s   tým   spojenú   ujmu sťažovateľa.

Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal priznať aj náhradu trov konania pred ústavným súdom, ktorých výšku špecifikoval sumou 368,85 €.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   trovách   konania   vychádzal   z   výšky   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2008, ktorá bola 20 950 Sk, t. j. 695,41 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) v sume 2 x 115,90 € (za jeden úkon právnej služby) a 2 x 6,95 € Sk (režijný paušál) (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Za tretí úkon (písomné podanie právneho zástupcu   zo   6.   novembra   2009)   ústavný   súd   náhradu   nepriznal, keďže   ho   nepovažoval za taký, ktorý by prispel k objasneniu veci.   Ústavný súd tak priznal úhradu trov konania v sume 245,70 €.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnemu zástupcovi sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. marca 2010