znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 388/08-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. K. M., súdneho exekútora, K., zastúpeného advokátkou   JUDr.   I.   R.,   Advokátska   kancelária,   K.,   vo   veci   namietaného   porušenia základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky v konaní vedenom pod č. I/132/5520-28248/08/Fre, BP č. 43/08 a postupom sekcie kontroly a boja proti korupcii Úradu vlády Slovenskej republiky v konaní vedenom pod č. 1473-8/2008/IP-52/OPS a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Ing. K. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júna 2008 doručená   sťažnosť   JUDr.   Ing.   K.   M.,   súdneho   exekútora,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Daňového   riaditeľstva   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „daňové   riaditeľstvo“)   v konaní   vedenom   pod   č.   I/132/5520-28248/08/Fre,   BP   č. 43/08 a postupom sekcie kontroly a boja proti korupcii Úradu vlády Slovenskej republiky (ďalej len „úrad vlády“) v konaní vedenom pod č. 1473-8/2008/IP-52/OPS.

Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ podaním zo 7. marca 2008 doručeným   daňovému   riaditeľstvu   a   označeným   ako „Dve   sťažnosti   –   porušenie subjektívneho a individuálneho práva nečinnosťou orgánu verejnej správy (rozhodnutie DR SR č. j. I/223/2012 – 14226/2008/992517 – r a č. j. I/223/2011 – 14228/2008/992517 – r, obe zo dňa 4. 2. 2008)“ namietal postup daňového riaditeľstva, „ktorým spôsobilo dve nečinnosti v dvoch začatých konaniach, o čom svedčia dve konania o dvoch žiadostiach o obnove konania, ukončené rozhodnutiami až v protiprávnom konaní – nečinnosti“.

Daňové riaditeľstvo prípisom č. I/132/5520-28248/08/Fre, BP č. 43/08 zo 17. marca 2008 vrátilo podanie sťažovateľovi, pretože s poukazom na § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 152/1998   Z.   z.   o sťažnostiach   (ďalej   len   „zákon   č.   152/1998   Z.   z.“   alebo   „zákon o sťažnostiach“)   dospelo   k záveru,   že   jeho   podanie   nie   je   sťažnosťou.   Podľa   názoru daňového riaditeľstva sťažovateľ podal sťažnosť ako orgán verejnej správy a podľa § 4 ods. 1   písm.   b)   zákona   o sťažnostiach   podanie orgánu   verejnej   správy   upozorňujúce na nesprávnu činnosť iného orgánu verejnej správy sa nepovažuje za sťažnosť podľa tohto zákona.

Pretože   sťažovateľ   so   spôsobom   vybavenia   svojho   podania   nesúhlasil,   obrátil   sa listom   z 25.   apríla   2008   na   úrad   vlády   a žiadal   ho   o kontrolu   nesprávneho   postupu pri prijímaní, evidovaní a vybavovaní jeho podania daňovým riaditeľstvom. Úrad vlády jeho podanie vybavil oznámením č. 1473-8/2008/IP-52/OPS z 23. mája 2008, v ktorom uviedol, že   nie   je   vecne   príslušný   na   vykonanie   kontroly   vybavenia   jeho   podania   daňovým riaditeľstvom, pričom príslušným orgánom je Ministerstvo financií Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“), a preto bolo jeho podanie postúpené na vybavenie ministerstvu. Oznámenie o postúpení jeho podania bolo sťažovateľovi doručené 26. mája 2008.

Sťažovateľ sa domnieva, že orgány, na ktoré sa obrátil so svojimi podaniami v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona o sťažnostiach, nepostupovali v zmysle platnej právnej úpravy.   Daňové   riaditeľstvo   nevybavilo   jeho   podanie   zo 7.   marca   2008   v súlade so zákonom o sťažnostiach z toho dôvodu, že ho podal ako súdny exekútor, teda orgán verejnej   moci.   Sťažovateľ   však   argumentuje,   že   sťažnosť   podal   ako   daňový   subjekt, účastník   daňového   konania,   a v tejto   súvislosti   uviedol: „Žiadne   ustanovenie   zákona č. 511/1992 Zb., ani zákona o sťažnostiach nevylučuje možnosť, aby fyzická osoba, ktorá má postavenie verejného činiteľa v inom konaní, v ktorom jej práva a povinnosti nie sú definované jej postavením súdneho exekútora nemohla využívať prostriedky ochrany, ktoré zákon každému účastníkovi takéhoto konania poskytuje. Nakoniec, táto skutočnosť vyplýva aj z článku 12 ods. 2 Ústavy SR...“ Na túto skutočnosť poukázal aj vo svojom podaní z 25. apríla 2008 adresovanom úradu vlády, ktorý je podľa sťažovateľa jediným orgánom, v pôsobnosti ktorého je vybavenie sťažnosti daňovým riaditeľstvom. Napriek tomu úrad vlády odmietol vykonať kontrolu a postúpil jeho podanie ministerstvu.

Sťažovateľ   zastáva   názor,   že   uvedeným   postupom   daňového   riaditeľstva   a úradu vlády došlo k porušeniu jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy, a preto žiadal, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie v náleze vyslovil:

„Právo sťažovateľa na inú právnu ochranu zakotvené v článku 46 ods.1 Ústavy SR v spojení s článkom 12 ods.   2 Ústavy SR,   postupom Úradu vlády Slovenskej republiky, Sekcia kontroly a boja proti korupcii vo veci sp. zn. 1473-8/2008/IP-52/OPS bolo porušené. Právo sťažovateľa na inú právnu ochranu zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení   s článkom   12   ods.   2   Ústavy   SR,   postupom   Daňového   riaditeľstva   Slovenskej republiky vo veci sp. zn. I/132/5520-28248/08/Fre, BP č. 43/08 bolo porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Úradu vlády Slovenskej republiky, Sekcia kontroly a boja proti korupcii, aby vo veci vedenej na Úrade vlády Slovenskej republiky, Sekcia   kontroly   a boja   proti   korupcii   pod   sp.   zn.   1473-8/2008/IP-52/OPS   porušovať namietané práva sťažovateľa.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zakazuje   Daňovému   riaditeľstvu   Slovenskej republiky,   aby   vo   veci   vedenej   na   Daňovom   riaditeľstve   Slovenskej   republiky   vo   veci sp. zn. I/132/5520-28248/08/Fre, BP č. 43/08 porušovať namietané práva sťažovateľa. Odporcovia sú povinní nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Z obsahu   sťažnosti   je   zrejmé,   že   sťažovateľ   namieta   zásah   do   ním   označeného základného práva, ktorý mal byť spôsobený daňovým riaditeľstvom a úradom vlády tým, že daňové riaditeľstvo jeho podanie zo 7. marca 2008 nevybavilo riadne a o jeho podaní z 25. apríla   2008   úrad   vlády   nekonal,   hoci   bol   povinný   preskúmať   postup   daňového riaditeľstva, čo však neurobil, a preto zásah do jeho práv trvá.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa   porušenia   základných   práv   a slobôd   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Ústavný súd vo svojich   rozhodnutiach   opakovane   uvádza,   že   ochranu   konkrétneho   práva   a slobody, porušenie ktorých je namietané, môže poskytnúť len vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická   osoba   už   nemôže   domôcť   v žiadnom   inom   konaní   pred   iným   štátnym orgánom Slovenskej republiky vrátane všeobecných súdov (II. ÚS 73/03).

Pri prerokovaní časti sťažnosti pre namietané porušenie základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy postupom daňového riaditeľstva v súvislosti so spôsobom   prešetrenia   sťažnosti   sťažovateľa   na   postup   správcu   dane   ústavný   súd vychádzal   z princípu   subsidiarity   svojho   konania   o sťažnosti   namietajúcej   porušenie základného práva alebo slobody, v dôsledku ktorého je o nej ústavný súd oprávnený konať len vtedy, keď sťažovateľ nemá k dispozícii účinný právny prostriedok nápravy pred iným orgánom   štátu.   Ústavný   súd   už   predtým   rozhodol,   že   nemá   právomoc   konať   o návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby na vyslovenie porušenia jej základných práv, ak im poskytuje ochranu právny poriadok použitím opravného alebo iného právneho prostriedku pred iným orgánom verejnej moci (obdobne napr. II. ÚS 250/03, III. ÚS 51/07).

Podľa § 2 ods. 1 písm. d) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 10/1996 Z. z. o kontrole v štátnej správe v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 10/1996 Z. z.“) úrad vlády vykonáva kontrolu... vybavovania petícií a sťažností.

Podľa   §   3   zákona   č.   10/1996   Z.   z.   sa   kontrolná   činnosť   úradu   vlády   vzťahuje na ministerstvá   a ostatné   ústredné   orgány   štátnej   správy,   im   podriadené   orgány,   na   iné štátne orgány, ak osobitné predpisy neustanovujú inak, na orgány miestnej štátnej správy a právnické osoby nimi zriadené, ako aj na obce pri plnení úloh štátnej správy.

Pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy postupom daňového riaditeľstva, sám sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že preskúmania správnosti jej vybavenia sa domáhal na inom orgáne, ako je ústavný súd, avšak tento orgán dosiaľ o jeho veci nerozhodol. Ústavný súd dospel k záveru, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorého sťažovateľ namietal, sa sťažovateľ mohol domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov   nápravy   pred   iným   orgánom.   Preto   sťažnosť   sťažovateľa   v   časti, ktorá smerovala proti postupu daňového riaditeľstva, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd sa samostatne zaoberal ďalej tou časťou sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal postup úradu vlády pri vybavovaní jeho podania z 25. apríla 2008.

Z oznámenia úradu vlády z 23. mája 2008 vyplýva, že tento orgán postúpil sťažnosť sťažovateľa   pod   sp.   zn.   1473-8/2008/IP-52/OPS   ministerstvu   ako   nadriadenému   orgánu daňového riaditeľstva. V oznámení ďalej uviedol:

„Po   posúdení   predmetu   podaní   uvádzame,   že   vecná   pôsobnosť   Úradu   vlády   SR v oblasti vybavovania petícií a sťažností je stanovená zákonom č. 575/2001 Z. z. a zákonom č. 10/1996 Z. z. o kontrole v štátnej správe v znení neskorších predpisov (ďalej len ‚zákon č. 10/1996 Z. z.‘). Podľa ustanovenia § 24 ods. 1 zákona č. 575/2001 Z. z. je Úrad vlády SR ústredným orgánom štátnej správy pre kontrolu vybavovania petícií a sťažností. Podľa § 2 ods. 1 písm. d) zákona č. 10/1996 Z. z. tento úrad vykonáva aj kontrolu vybavovania petícií a sťažností, pričom podľa § 3 písm. a) citovaného zákona sa kontrolná pôsobnosť Úradu vlády SR na výkon kontroly podľa § 2 vzťahuje na ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy, im podriadené orgány, ako aj na iné štátne orgány, ak osobitné predpisy neustanovujú inak.

Vaše námietky v podaniach zaslaných na Úrad vlády SR smerovali proti postupu DR SR Banská Bystrica, ktoré je v zriaďovateľskej pôsobnosti MF SR... Na vykonanie kontroly činnosti týchto orgánov, ktorej sa dožadujete, nie je z vyššie uvedených dôvodov sekcia kontroly a boja proti korupcii Úradu vlády SR vecne príslušná.

V prípade   28   podaní,   smerujúcich   proti   DR   SR   Banská   Bystrica,   vykonávajú kontrolu v zmysle § 6 ods. 1 písm. a) zákona 10/1996 Z. z. iné orgány štátnej správy (podľa § 1 ods. 1 písm. b) tohto zákona označované ako ‚orgány kontroly‘). V danom prípade je túto kontrolu oprávnený vykonať útvar vnútornej kontroly MF SR.“

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným   postupom   orgánu   štátu   a základným   právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 199/02, III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06).

Úrad vlády je ústredným orgánom štátnej správy, tak ako iné orgány štátnej správy uvedené   v   §   1   ods.   1   zákona   č.   10/1996   Z.   z.   Z uvedeného   vyplýva,   že   zákonom   je rozdelená právomoc na vybavovanie sťažností medzi orgány štátnej správy v Slovenskej republike. Jedným z takýchto orgánov je aj ministerstvo, ktoré je zriaďovateľom daňového riaditeľstva,   ktoré   je   súčasťou   organizačnej   štruktúry   tohto   ústredného   orgánu   štátnej správy.   Tento   orgán   je   zo   zákona   oprávnený   vybavovať   aj   sťažnosti   podľa   zákona č. 10/1996 Z. z. a zákona o sťažnostiach, ktorému bola sťažnosť sťažovateľa postúpená.

Znamená to, že úrad vlády nie je v danej veci príslušný vybaviť sťažnosť sťažovateľa podľa zákona č. 152/1998 Z. z., a preto absentuje príčinná súvislosť medzi postupom úradu vlády v danej veci a namietaným porušením základných práv sťažovateľa.

Vzhľadom na uvedené túto časť sťažnosti odmietol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2008