znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 387/2015-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. augusta 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenej   spoločnosťou

,   v mene   ktorej   koná   advokát   a konateľ ⬛⬛⬛⬛, vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľačl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na právnu pomoc podľa čl. 37 ods. 2Listiny základných práv a slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkovéhoprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajskéhosúdu v Banskej Bystrici č. k. 15 Co/960/2014-318 zo 17. decembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, o d m i e t a ako zjavneneopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. marca 2015doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛,

(ďalej   len   „sťažovateľka),   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   právavlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na právnupomoc podľa čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a právana ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   uznesením   Krajského   súduv Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 15 Co/960/2014-318 zo 17. decembra2014.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: «... Dňa 07.08.2014 vydal Okresný súd Brezno (ďalej len „súd prvého stupňa“) uznesenie č. k. 4C/12/2012-290 v právnej veci žalobcov: 1., ⬛⬛⬛⬛, bytom ⬛⬛⬛⬛, štátny občan SR a 2. ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,, bytom ⬛⬛⬛⬛, štátna občianka SR (ďalej len „žalobcovia“) proti žalovaným: 1. ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, 2. ⬛⬛⬛⬛ so sídlom ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, (ďalej ako „Sťažovateľ“) v zastúpení: Advokátska kancelária ⬛⬛⬛⬛., so sídlom ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, 3. ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, trvalé bytom: ⬛⬛⬛⬛, o určenie neplatnosti dražby a určenie vlastníckeho práva, ktorým konanie zastavil, a to z dôvodu späťvzatia žalobného návrhu žalobcami.

Vo výroku IV. uznesenia súd prvého stupňa uložil   žalobcom povinnosť   spoločne a nerozdielne   nahradiť   Sťažovateľovi   trovy   konania   spočívajúce   v   trovách   právneho zastúpenia   vo   výške   3.444,86   Eur   na   účet   právneho   zástupcu   Sťažovateľa   do   60   dní od právoplatnosti uznesenia.

Voči   výrokom   III.,   IV.   V.   uznesenia   súdu   prvého   stupňa   podali   žalobcovia prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   odvolanie,   ktoré   bolo   súdu   prvého   stupňa doručené dňa 09.09.2014. V odvolaní žalobcovia navrhovali, aby Krajský súd v Banskej Bystrici ako odvolací súd účastníkom náhradu trov konania nepriznal.

Podaním, ktoré bolo súdu prvého stupňa doručené dňa 11.11.2014 sa Sťažovateľ písomne vyjadril k odvolaniu žalobcov voči trovám a v rámci podaného vyjadrenia si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania, ktoré vyčíslil na sumu 473,74 EUR.

Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „odvolací súd“) dňa 17.12.2014 vydal uznesenie č. k. 15Co/960/2014-318, ktorým zmenil výrok IV. uznesenia súdu prvého stupňa tak, že žalobcov zaviazal spoločne a nerozdielne nahradiť Sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia   vo   výške   1.008,29   Eur   na   účet   právneho   zástupcu   Sťažovateľa   do   60   dní od právoplatnosti uznesenia.

Uznesenie   odvolacieho   súdu   nadobudlo   právoplatnosť   dňa   09.02.2015   a   bolo Sťažovateľovi doručené dňa 26.01.2015.

Vzhľadom na to, že odvolací súd nepriznal Sťažovateľovi ako žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu, v akom si ich tento v súlade platnou právnou úpravou vo vyhláške Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej ako „Vyhláška“) uplatnil, dopustil sa voči Sťažovateľovi porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a práva na legitímne   očakávanie   nadobudnutia   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na právnu pomoc podľa čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd...

Sťažovateľ si uplatnil náhradu trov konania podľa ust. § 9 v spojení s ust. § 10 ods. 2 Vyhlášky za poskytovanie právnych služieb, pričom odmenu za jeden úkon právnej služby určil z tarifnej hodnoty vo výške ceny dosiahnutej vydražením nehnuteľnosti v predmetnej dobrovoľnej dražbe, ktorá činila 21.800,00 EUR. Odmena za jeden úkon právnej pomoci vzhľadom na vyššie uvedené predstavuje 386,74 EUR bez DPH.

Sťažovateľ zastáva názor, že odvolací súd pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vec nesprávne právne posúdil, keď na určenie základnej sadzby tarifnej odmeny advokáta za úkony právnej služby aplikovali ust. § 11 ods. 1 Vyhlášky. Odvolací súd svoje rozhodnutie zdôvodnil tým, že predmetom sporu bolo určenie či tu právo alebo právny vzťah (v prípade neplatnosti dražby právny vzťah z nej vyplývajúci) je, alebo nie je.

Sťažovateľ je presvedčený o tom, že rozhodnutím odvolacieho súdu došlo k zásahu do jeho ústavných práv a to tým, že náhradu nákladov v správnej výške určenej podľa príslušnej právnej normy sťažovateľovi nepriznal, čím mu odoprel ochranu označených práv zakotvených v našom ústavnom poriadku...»

Sťažovateľka   vo   veci samej   navrhuje,   aby   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanieústavný súd vydal takéto rozhodnutie:

„Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, právo na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a právo na legitímne očakávanie   nadobudnutia   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na právnu pomoc podľa čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd bolo porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky ruší uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15Co/960/2014-318 zo dňa 17.12.2014 a vec vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.

Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný nahradiť ⬛⬛⬛⬛ trovy právneho   zastúpenia   v   sume   948,32   EUR   na   účet   právneho   zástupcu,   Advokátskej kancelárie ⬛⬛⬛⬛ vedený v ⬛⬛⬛⬛, č. ú. ⬛⬛⬛⬛ do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   čl.   20   ods.   1 ústavy každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 37 ods. 2 listiny každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy, a to od začiatku konania.

Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba máprávo pokojne užívať svoj majetok.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebopodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho pojednávania.

Sťažovateľka sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetokpodľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,základného práva na právnu pomoc podľa čl. 37 ods. 2 listiny a práva na ochranu majetkupodľa čl. 1 dodatkového protokolu..

Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, žek úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovaniea ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby.Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniťkonanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravytakýchto   konaní,   ktoré   sú   dostupné   bez akejkoľvek   diskriminácie   každému   z   nositeľovzákladných   práv   a   slobôd.   Koncepcia týchto   konaní   musí   zabezpečovať   reálny   výkona ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesnézáruky   základných   práv   a slobôd.   Existenciou   takýchto   konaní   sa   však   nevyčerpávajúústavné   požiadavky   späté   s uplatňovaním   základných   práv   a slobôd.   Ústavnosť   týchtokonaní   predpokladá   aj   to,   že orgán   verejnej   moci,   pred   ktorým   sa   takéto   konaniauskutočňujú,   koná   zásadne   nestranne,   nezávisle   a s využitím   všetkým   zákonomustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súdz   tohto   hľadiska   osobitne   pripomína   objektivitu   takého   postupu   orgánu   verejnej   moci(II. ÚS   9/00,   II.   ÚS   143/02).   Len   objektívnym   postupom   sa   v rozhodovacom   procesevylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívnypostup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojovzisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahujeaj   odôvodnenie,   ktoré   preukázateľne   vychádza   z   týchto   objektívnych   postupov   a ichvyužitia v súlade s procesnými predpismi.

Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdualebo   inému   orgánu   právnej   ochrany.   Základné   právo   zaručené   čl.   46   ods.   1   ústavyumožňuje   každému,   aby   sa   stal   po   splnení   predpokladov   ustanovených   zákonomúčastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jejefektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnýmioprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základv právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výkladaplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochranydôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platnáa účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právoúčastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1dohovoru   zaväzuje   súdy   odôvodniť   svoje   rozhodnutia,   ale   nemožno   ho   chápať   tak,   ževyžaduje,   aby   na   každý   argument   strany   bola   daná   podrobná   odpoveď.   Rozsah   tejtopovinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosťodôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľomna   okolnosti   daného   prípadu.   Judikatúra   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   tedanevyžaduje,   aby   na   každý   argument   strany,   aj   na   taký,   ktorý   je   pre   rozhodnutiebezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,ktorý   je   pre   rozhodnutie   rozhodujúci,   vyžaduje   sa   špecifická   odpoveď   práve   na   tentoargument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; HiroBalani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997;Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskompre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušnýchna poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavyústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienkya podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého samožno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov,ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní o namietanejveci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovaniasťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere,ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovaťzáver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým namieta, že krajský súd napadnuté uznesenieneodôvodnil dostatočným spôsobom a nezaoberal sa všetkými námietkami sťažovateľky.Podľa   názoru   sťažovateľky   uznesenie   krajského   súdu   č.   k.   15   Co/960/2014-318zo 17. decembra 2014 má arbitrárny charakter z dôvodu, že krajský súd v konaní o určenieneplatnosti   dražby   nepriznal   sťažovateľke   trovy   právneho   zastúpenia   podľa   hodnotydraženej   nehnuteľnosti.   V dôsledku   toho   malo   dôjsť   podľa   sťažovateľky   k porušeniu   jejzákladného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na právnu pomoc podľa čl. 37 ods. 2listiny a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

V   relevantnej   časti   odôvodnenia   uznesenia   č.   k.   15   Co/960/2014-318zo 17. decembra 2014 krajský súd uviedol:

«... Odvolací   súd   sa   stotožňuje   s   názorom   prvostupňového   súdu,   ktorý v prejednávanom prípade pri rozhodovaní o trovách konania aplikoval ust. § 146 ods. 2 veta prvá O. s. p., s poukazom na to, že dôvod, ktorý navrhovatelia uviedli ako dôvod späťvzatia návrhu (že odporca 3/, mal po začatí konania previesť spornú nehnuteľnosť na iného,   čím   zmaril   účel   daného   konania   o   neplatnosť   dražby),   nie   previesť   spornú nehnuteľnosť   na   iného,   čím   zmaril   účel   daného   konania   o   neplatnosť   dražby),   nie   je dôvodný v zmysle § 21 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z.. Potom súd dospel k záveru, že konanie bolo zastavené v dôsledku procesného zavinenia navrhovateľov 1/ a 2/, a preto im v súlade   s   ust.   §   146   ods.   2   veta   prvá   O.   s.   p.   uložil   povinnosť   nahradiť   protistrane (odporcom 1/ až 3/) trovy konania.

Povinnosť   nahradiť   náklady   konania   sa   môže   v   konkrétnom   prípade   javiť   ako neprimeraná tvrdosť. Ustanovenie § 150 O. s. p. preto umožňuje súdu, aby vo výnimočných prípadoch z dôvodov hodných osobitného zreteľa   účastníkovi, ktorý by inak   mal právo na náhradu   trov   konania,   túto   náhradu   celkom   alebo   sčasti   nepriznal.   Použitie   tohto ustanovenia musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter. Úvaha súdu o tom, či ide o výnimočný prípad a či tu sú dôvody hodné zvláštneho   zreteľa   (obidve   podmienky   musia   byť   splnené   zároveň),   musí   vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci.

V odvolacom konaní navrhovatelia navrhli zmierniť ich povinnosť platenia trov práve s odkazom na ust. § 150 O. s. p., čo odôvodňovali ich finančnou situáciou, majetkovými a sociálnymi   pomermi.   Faktom   však   je   (odhliadnuc   od   súdu   zrejmej   skutočnosti,   že navrhovatelia v dražbe prišli o nehnuteľnosť, v ktorej dosiaľ bývali), že navrhovatelia súdu neosvedčili, nezdokladovali a nepreukázali žiadne nimi tvrdené skutočnosti, týkajúce sa ich osobných,   majetkových   a   sociálnych   pomerov,   na   ktoré   by   súd   mohol   prihliadať   pri skúmaní, či sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Samotný právny inštitút „dražby“, hoci aj   rodinného   domu   pri   výkone   záložného   práva,   totiž   nemožno   automaticky   radiť   k výnimočným okolnostiam v tom zmysle, aké predpokladá ust. § 150 O. s. p. (Účelom dražby pri výkone záložného práva je uspokojenie pohľadávky záložného veriteľa vykonávajúceho záložné právo). Preto odvolací súd požiadavke navrhovateľov, aby súd aplikoval ust. § 146 ods. 2 veta prvá O. s. p. v spojení s ust. § 150 O. s. p. nevyhovel.

Prepočítaním   a   preskúmaním   výšky   priznaných   trov   odvolací   súd   zistil,   že rozhodnutie okresného súdu vo výroku o trovách konania odporcu 1/ (výrok III.) je správne. Preto odvolací súd rozhodnutie o trovách konania odporcu 1/ potvrdil na tom istom základe a z tých istých dôvodov, ktoré uviedol v rozhodnutí okresný súd (§ 219 ods. 1, 2 O. s. p.). Odvolací súd však podľa § 220 O. s. p. zmenil uznesenie okresného súdu vo výrokoch o trovách konania odporcov 2/ a 3/, a to z toho dôvodu, že z hľadiska spôsobu výpočtu trov u týchto účastníkov súd nestanovil základnú sadzbu tarifnej odmeny podľa tarifnej hodnoty práva – základnú sadzbu tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby ako jednu trinástinu výpočtového základu podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z. z., ako túto správne stanovil u odporcu 1/, ale sadzbu tarifnej odmeny stanovil podľa § 10 ods. 2 cit. vyhlášky (z ceny   dosiahnutej   vydražením   nehnuteľnosti   21.800,00   eur).   V   danom   prípade   sa navrhovatelia   domáhali   vydania   rozsudku,   výrok   ktorého   mal   odstrániť   neistotu navrhovateľov   určením,   či   tu   právo   alebo   právny   vzťah   (v   prípade   neplatnosti   dražby právny vzťah z nej vyplývajúci) je, alebo nie je.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného právneho názoru potom odvolací súd znížil odmenu za úkony právnej služby právnych zástupcov odporcu 2/ a odporcu 3/.

Odporcovi   2/   odvolací   súd   priznal   odmenu   za   5   úkonov   právnej   služby,   a   to: prevzatie a príprava zastúpenia 05. 11. 2012 58,69 eur + režijný paušál 7,63 eur, písomné podanie na súd, vyjadrenie k žalobe 06. 11. 2012 58,69 eur + režijný paušál 7,63 eur, účasť na pojednávaní 22. 11. 2012 58,69 eur + režijný paušál 7,63 eur, písomné podanie na súd zo dňa 12. 03. 2013 60,07 eur + režijný paušál 7,81 eur, účasť na pojednávaní 23. 01. 2014 61,87 eur + 8,04 eur. Odmena spolu s režijným paušálom je 336,75 eur a k tomu DPH v sadzbe 20 % je 67,35 eur (spolu 404,10 eur).

Odvolací súd odporcovi 2/ nepriznal vyúčtovanú odmenu za úkon písomné podanie na súd 16. 01. 2014. Išlo o vyjadrenie odporcu 2/ k vyjadreniu navrhovateľov datovanému

24. 09. 2013, ktoré vyjadrenie navrhovateľov bolo súdom doručené odporcovi 2/ dňa 17. 10. 2013 bez výzvy súdu, aby sa odporca 2/ k nemu vyjadril (vyjadrenie navrhovateľov bolo odporcom   1/,   2/   3/   zaslané   na   vedomie,   v   zmysle   zápisnice   o   pojednávaní   vytýčenom na 30. 09. 2013, ktoré bolo uznesením odročené s tým, že o určení termínu pojednávania budú účastníci uzrozumení písomne a súd zašle právnym zástupcom 1/, 2/, 3/ písomné vyjadrenie navrhovateľa, ktoré bolo súdu doručené 26. 09. 2013).

Náhradu cestovných výdavkov a náhradu za stratu času odvolací súd odporcovi 2/ priznal v zložení a vo výške tak, ako ich priznal okresný súd, odvolací súd v tomto odkazuje na odôvodnenie zložení a vo výške tak, ako ich priznal okresný súd, odvolací súd v tomto odkazuje na odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu.

Odvolací súd odporcovi 2/ priznal náhradu trov konania na prvom stupni celkom vo výške 1.008,29 eur (odmena s 20 % DPH 404,10 eur + cestovné s 20 % DPH 82,35 eur + náhrada za stratu času s 20 % DPH 521,84 eur).

Odporcovi 3/ odvolací súd priznal odmenu za 4 úkony právnej služby: prevzatie a príprava   zastúpenia   05.   11.   2012   58,69   eur   +   režijný   paušál   7,63   eur,   účasť na pojednávaní 22. 11. 2012 58,69 eur + režijný paušál 7,63 eur, účasť na pojednávaní 23. 01. 2014 61,87 eur + 8, 04 eur, písomné podanie na súd 15. 04. 2014 61,87 eur + režijný paušál 8,04 eur. Odmena spolu s režijným paušálom je 272,46 eur a k tomu DPH v sadzbe 20 % je 54,49 eur.

Odvolací súd odporcovi 3/ priznal náhradu trov konania na prvom stupni celkom vo výške 326,95 eur.

Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 224, § 142 ods. 2 a § 151 ods. 1 O. s. p., a to tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko ide o prípad, kedy účastník mal vo veci úspech len čiastočný. V tomto prípade mali v odvolacom konaní čiastočný úspech navrhovatelia 1/ a 2/, pričom náhradu trov neuplatnili. Náhradu trov neuplatnili ani odporca 1/ a odporca 3/, preto nemajú právo na náhradu trov. V odvolacom konaní uplatnil náhradu trov len odporca 2/ vo výške 473,74 eur (vyjadrenie k odvolaniu 386,74 eur + režijný paušál 8,04 eur + 20 % DPH ), ktorá výška nie je správne vyčíslená, pričom aj odporca 2/ mal v odvolacom konaní úspech len čiastočný...»

Na   základe   citovaného   ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   sa   v napadnutomuznesení   zaoberal   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   aj   vysporiadal   s   relevantnýmiodvolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto uznesenie Okresnéhosúdu Brezno (ďalej len „okresný súd“) č. k. 4 C/12/2012-290 zo 7. augusta 2014 vo výrokuo trovách konania sťažovateľky zmenil tak, že navrhovatelia v 1. rade a 2. rade sú povinníspoločne   a   nerozdielne   nahradiť   sťažovateľke   trovy   právneho   zastúpenia   vo   výške1 008,29 €   na   účet   právneho   zástupcu.   Napadnuté   uznesenie   krajského   súduč. k. 15 Co/960/2014-318 zo 17. decembra 2014 nemožno podľa názoru ústavného súdupovažovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by bolo založenéna právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účelv napadnutom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   medzi   napadnutým uznesenímkrajského   súdu   č.   k.   15   Co/960/2014-318   zo 17.   decembra   2014   a   základným   právomvlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základným právom na súdnu ochranu podľačl. 46   ods.   1   ústavy,   základným   právom   na   právnu   pomoc   podľa   čl.   37   ods.   2   listinya právom   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu,   ktorých   porušeniesťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd poprípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení.Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

K   námietke   nevysporiadania   sa   so   všetkými   skutočnosťami   uvádzanýmisťažovateľkou   v   jej   vyjadrení   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   konštantnou   judikatúrouuvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkomkonania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujúskutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporuuvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoréstručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,že z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo   účastníka   konania   na spravodlivé   súdnekonanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalšíchnávrhoch   sťažovateľky   uplatnených   v petite   sťažnosti   (zrušenie   napadnutého   uzneseniakrajského súdu č. k. 15 Co/960/2014-318 zo 17. decembra 2014 a vrátenie veci na ďalšiekonanie, priznanie náhrady trov právneho zastúpenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. augusta 2015