znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 387/2014-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. júna 2014 predbežne prerokoval sťažnosť P. L.,   zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária VASIĽ,   ŠIMONOVIČ & partners,   s. r. o.,   Kuzmányho   29,   Košice,   v   mene   ktorej   koná konateľ a advokát JUDr. Martin Vasiľ, pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 4 CoE 81/2013-238 zo 4. decembra 2013 vo výroku o trovách odvolacieho konania a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. L.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. marca 2014 doručená   sťažnosť   P.   L.   (ďalej   len „sťažovateľ),   zastúpeného   spoločnosťou   Advokátska kancelária VASIĽ, ŠIMONOVIČ & partners, s. r. o., Kuzmányho 29, Košice, v mene ktorej koná advokát JUDr. Martin Vasiľ, pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé   súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský   súd“)   č. k. 4 CoE   81/2013-238   zo   4.   decembra   2013   vo   výroku   o   trovách odvolacieho konania.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: «Výzvou zo dňa 22. 03. 2013 Okresný súd Humenné vyzval sťažovateľa na vyjadrenie sa k podanému odvolaniu zo dňa 06. 03. 2013 v exekučnej veci oprávneného... (ďalej aj ako   „odvolateľ“)   proti   povinnému   1.   P.   L.,...   2.   P.   L.   o   vymoženie   50.610,-   Eur   s príslušenstvom v konaní vedenom Okresným súdom Humenné pod sp. zn. 19 Er/163/2012. K tomuto podanému odvolaniu sa sťažovateľ riadne vyjadril, kde okrem iného namietal aj nesplnenie formálnej stránky notárskej zápisnice v dôsledku absencie údaju o preukázaní totožnosti   účastníka   uvedením   druhu   a   čísla   platného   preukazu   totožnosti   účastníka   v notárskej zápisnici, predloženej ako exekučný titul v danom konaní...

Nami podaná ústavná sťažnosť smeruje voči uzneseniu Krajského súdu v Prešove pod sp. zn. 4 CoE/81/2013 zo dňa 04. 12. 2013 výlučne voči druhému výroku uznesenia, t. j. v časti   náhrady   trov   odvolacieho   konania.   Meritórne   rozhodnutie   vo   veci   (potvrdenie uznesenia   prvostupňového   súdu)   a   rozhodnutie   o   trovách   prvostupňového   konania považujeme v plnom rozsahu za správne.

Rozhodnutie   v   časti   náhrady   trov   odvolacieho   konania   však   považujeme za nesprávne. Krajský súd pokiaľ ide o trovy odvolacieho konania konštatoval, že o trovách rozhodol v súlade s ust. § 224 ods. 2 a ust. § 251 ods. 5 OSP v spojení s ust. § 142 ods. 1 OSP. Krajský súd v predmetnom uznesení uvádza: „Oprávnená ako neúspešná účastníka nemá nárok na náhradu trov konania a povinným v 1. a 2. rade žiadne preukázateľné trovy odvolacieho konania nevznikli. Navyše návrh na ich priznanie predložený nebol (§ 151 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku).“

Uvedený   záver   Krajského   súdu   však nie je   správny,   nakoľko sťažovateľovi   trovy konania   v   konaní   pred   Krajským   súdom   preukázateľne   vznikli,   a   to   trovy   právneho zastúpenia za jeden úkon právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu v zmysle § 14 ods. 3 písm. e) vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení vyhlášky č. 232/2010 Z. z.

Sťažovateľ   predložil   návrh   na   priznanie   trov   právneho   zastúpenia   v   odvolacom konaní priamo v znení vyjadrenia k odvolaniu (viď čl. III. vyjadrenia zo dňa 10. 4. 2013). Sťažovateľ si taktiež uplatnil náhradu trov odvolacieho konania už zvýšenú o sadzbu DPH, a to samostatným podaním zo dňa 22. 05. 2013. Krajský súd teda mal priznať náhradu trov odvolacieho   konania   za   jeden   úkon   právnej   služby   -   vyjadrenie   k   odvolaniu   zo   dňa 10. 4.2013 vo výške 325,06 Eur vrátane DPH {(263,07 Eur + 7,81 Eur režijný paušál) + 20 % sadzba DPH}.

Vzhľadom k vyššie uvedenému Krajský súd pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania mal zohľadniť existenciu trov odvolacieho konania na strane sťažovateľa, ktorý bol v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešný, vzniknuté trovy si riadne vyčíslil a uplatnil, na základe čoho mu Krajský súd mal priznať náhradu trov odvolacieho konania v zmysle ust.   §   142   ods.   1   OSP.   Krajský   súd   však   nekonal   takýmto   spôsobom,   ale   postupoval v rozpore so zákonom a v rozpore s obsahom spisu v prejednávanej veci.»

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:„Základné právo sťažovateľa P. L., na spravodlivé prejednanie veci podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd, ako aj základné právo sťažovateľa P. L., na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky porušené bolo. Uznesenie Krajského súdu v Prešove pod sp. zn. 4 CoE/8l/2013 zo dňa 04. 12. 2013 vo výroku v časti náhrady trov odvolacieho konania sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Krajský   súd   v   Prešove   je   povinný   nahradiť   trovy   konania   v   sume   340,90   EUR do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa vedený v...“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav,   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením krajského   súdu   č.   k.   4   CoE   81/2013-238   zo   4.   decembra   2013   vo   výroku   o   trovách odvolacieho konania. Krajský súd označeným rozhodnutím potvrdil uznesenie Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) č. k. 19 Er 163/2012-159 zo 16. januára 2013 vo výroku   o   vyhovení   námietkam   proti   exekúcii,   o   vyhlásení   exekúcie   za   neprípustnú a zastavení   a   vo   výroku   o   trovách   účastníkov   prvostupňového   konania   a   náhradu   trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné posudzovať spoločne.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne   zakladá   právo   na   spravodlivé   prejednanie   veci   (rozhodnutie   Európskeho   súdu pre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo   byť prítomný   na   pojednávaní,   právo   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   a   iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   odôvodnenie   ktorých   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ústavné právo na súdnu ochranu však neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02).

Vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu č. k. 4 CoE/81/2013-238 zo 4. decembra 2013 vo   výroku   o   trovách   odvolacieho   konania,   ktorým   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu č. k. 19   Er/163/2012-159   zo   16.   januára   2013   a   náhradu   trov   odvolacieho   konania sťažovateľovi nepriznal, sťažovateľ namieta, že v odvolacom konaní bol úspešný a krajský súd mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal aj napriek tomu, že vzniknuté trovy riadne vyčíslil.

V   odôvodnení   uznesenia   krajského   súdu   č.   k.   4   CoE/81/2013-238 zo 4. decembra 2013 sa uvádza:

„... O trovách konania účastníkov odvolací súd rozhodol v súlade s ust. § 224 ods. 2 a ust. § 251 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s ust. § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho   poriadku   tak,   že   náhradu   trov   konania   účastníkom   nepriznal.   Oprávnená   ako neúspešná účastníčka nemá nárok na náhradu trov konania a povinným y 1. a 2. rade žiadne preukázateľné trovy odvolacieho konania nevznikli. Navyše návrh na ich priznanie predložený nebol (§ 151 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku).“

Z uznesenia krajského súdu č. k. 4 CoE/81/2013-238 zo 4. decembra 2013 vyplýva, že krajský súd sa štandardným a ústavne akceptovateľným spôsobom vyrovnal s otázkou trov odvolacieho konania sťažovateľa. Sťažovateľ v sťažnosti napáda iba skutkové zistenia krajského súdu. Ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať, či v konaní pred krajským súdom bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd   vyvodil   vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   nie   je   ďalšou   opravnou inštanciou   vo   vzťahu   k   všeobecným   súdom.   Nevysporiadal   sa   však   náležite   sťažovateľ s príslušnou   ústavnoprávnou   argumentáciou,   ktorá   by   odôvodňovala   ním   namietané skutkové skutočnosti, hoci je zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom.

Ústavný súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti, je ústavne akceptovateľné, pričom nezistil existenciu skutočností svedčiacich o tom, že by ho bolo možné považovať za popierajúce zmysel práva na súdnu ochranu, keďže krajský   súd   zrozumiteľne   vysvetlil   právne   závery,   ku   ktorým   dospel.   Uvedené   platí   aj v prípade, keď sa vnútorná intencionalita právnych úvah sťažovateľa uberala iným smerom ako   právny   názor   krajského   súdu,   ktorý   síce   rozhodol   spôsobom,   s   ktorým   sťažovateľ nesúhlasí,   avšak rozhodnutie dostatočne odôvodnil   na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný nahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre namietnutie porušenia základného práva (napr. II. ÚS 54/02).

K námietke nevysporiadania sa so skutočnosťami uvádzanými sťažovateľom v jeho vyjadrení k odvolaniu proti uzneseniu súdu prvého stupňa ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Na základe uvedeného ústavný súd dospel   k záveru, že krajský súd napadnutým uznesením č. k. 4 CoE 81/2013-238 zo 4. decembra 2013 neporušil sťažovateľom označené základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   vo   vzťahu   k   uzneseniu   krajského   súdu č. k. 4 CoE 81/2013-238 zo 4. decembra 2013 vo výroku o trovách konania odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde považujúc ju za zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom na odmietnutie   sťažnosti   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch   sťažovateľa (zrušenie   uznesenia   krajského   súdu   č.   k.   4   CoE   81/2013-238   zo   4.   decembra   2013 vo výroku o trovách   konania a vrátenie veci   na ďalšie konanie, priznanie náhrady trov konania) v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2014